Jehova — náš nežný a súcitný Otec
„Jehova je veľmi nežný v náklonnosti a súcitný.“ — JAKUB 5:11, poznámka pod čiarou v Reference Bible.
1. Prečo sú ponížení priťahovaní k Jehovovi Bohu?
VESMÍR je taký veľký, že astronómovia vôbec nedokážu spočítať všetky jeho galaxie. Naša galaxia, Mliečna cesta, je taká obrovská, že človek nie je schopný ani spočítať všetky jej hviezdy. Niektoré hviezdy, napríklad Antares, sú tisícekrát väčšie a jasnejšie než naše slnko. Aký mocný musí byť Vznešený Stvoriteľ všetkých hviezd vo vesmíre! On je skutočne „Ten, ktorý vyvádza ich vojsko podľa počtu, všetky ich dokonca nazýva podľa mena“. (Izaiáš 40:26) A predsa ten istý Boh, ktorý vzbudzuje úctivú bázeň, je aj „veľmi nežný v náklonnosti a súcitný“. Aké osviežujúce je pre pokorných Jehovových služobníkov, najmä pre tých, ktorí trpia prenasledovaním, chorobami, skľúčenosťou či inými ťažkosťami, keď to vedia!
2. Ako sa ľudia v tomto svete často pozerajú na nežné city?
2 Mnohí ľudia považujú nežné city, ako je napríklad Kristova „nežná náklonnosť a súcit“, za slabosť. (Filipanom 2:1) Pod vplyvom evolučnej filozofie povzbudzujú ľudí k tomu, aby dávali na prvé miesto seba, a to aj vtedy, keď to znamená šliapať po citoch druhých. Mnohé vzory zo sveta zábavy a športu sú tvrdí muži, ktorí nikdy neplačú ani neprejavujú nežnú náklonnosť. Niektorí politickí vládcovia sa správajú podobne. Stoický filozof Seneca, ktorý vzdelával krutého cisára Nera, zdôrazňoval, že „ľútosť je slabosť“. M’Clintockova a Strongova Cyclopædia hovorí: „Vplyvy stoicizmu... pôsobia na myslenie ľudí až do súčasnosti.“
3. Ako sa Jehova charakterizoval pred Mojžišom?
3 V protiklade k tomu osobnosť Stvoriteľa ľudstva je vrúcna. On sám sa charakterizoval pred Mojžišom týmito slovami: „Jehova, Jehova, Boh milosrdný a milostivý, pomalý do hnevu a hojný v milujúcej láskavosti a pravde... odpúšťajúci previnenie a priestupok a hriech, ale určite neponecháva bez trestu.“ (2. Mojžišova 34:6, 7) Pravda, Jehova zakončil tento opis svojej osobnosti zdôraznením svojej spravodlivosti. Jehova neponechá úmyselných hriešnikov bez zaslúženého trestu. Napriek tomu však opisuje sám seba predovšetkým ako Boha, ktorý je milosrdný.
4. Aký povzbudivý význam má hebrejské slovo, ktoré sa často prekladá ako „milosrdenstvo“?
4 Niekedy sa o slove „milosrdenstvo“ uvažuje iba v chladnom, právnickom zmysle neudelenia trestu. Avšak porovnanie biblických prekladov odhaľuje významovú bohatosť hebrejského prídavného mena, ktoré je odvodené od slovesa racham. Podľa niektorých učencov jeho základný význam je „byť mäkký“. Slovo „racham“, vysvetľuje kniha Synonyms of the Old Testament (Synonymá v Starom Zákone), „vyjadruje hlboké a nežné pociťovanie súcitu, aké napríklad vyvoláva pohľad na slabosť alebo na utrpenie tých, čo sú nám drahí alebo potrebujú našu pomoc“. Iné povzbudivé definície tejto žiaducej vlastnosti možno nájsť v diele Insight on the Scriptures (Hlbší pohľad na Písma), 2. zväzok, strany 375–379.
5. Ako bolo milosrdenstvo zjavné v mojžišovskom Zákone?
5 Boží nežný súcit je veľmi očividný v Zákone, ktorý Boh dal izraelskému národu. S tými, čo boli nejako znevýhodnení, napríklad s vdovami, sirotami a chudobnými, sa malo zaobchádzať súcitne. (2. Mojžišova 22:22–27; 3. Mojžišova 19:9, 10; 5. Mojžišova 15:7–11) Všetci, vrátane otrokov a zvierat, mali mať úžitok z každotýždenného sabatu odpočinku. (2. Mojžišova 20:10) Okrem toho, Boh si všímal takých jednotlivcov, ktorí zaobchádzali s poníženými nežne. Príslovia 19:17 hovoria: „Kto prejavuje priazeň poníženému, požičiava Jehovovi a On mu odplatí jeho zaobchádzanie.“
Medze božského súcitu
6. Prečo Jehova posielal k svojmu ľudu prorokov a poslov?
6 Izraeliti nosili Božie meno a uctievali v chráme v Jeruzaleme, ktorý bol ‚domom menu Jehovu‘. (2. Paralipomenon 2:4; 6:33) Po čase však začali tolerovať nemravnosť, modlárstvo a vraždu, a tak priviedli na Jehovovo meno veľkú pohanu. V súlade so svojou súcitnou osobnosťou sa Boh trpezlivo snažil napraviť túto zlú situáciu bez toho, že by priviedol pohromu na celý národ. „Stále [im] posielal výstrahy prostredníctvom svojich poslov, posielal znovu a znovu, pretože pociťoval súcit so svojím ľudom a so svojím bydliskom. Ale stále si robili žarty z poslov pravého Boha a opovrhovali jeho slovami a posmievali sa jeho prorokom, kým nevystúpil Jehovov zúrivý hnev proti jeho ľudu, až nebolo uzdravenia.“ — 2. Paralipomenon 36:15, 16.
7. Čo sa stalo s judským kráľovstvom, keď Jehovov súcit dosiahol svoju krajnú hranicu?
7 Hoci Jehova je súcitný a pomalý do hnevu, keď je to nutné, prejavuje spravodlivý hnev. V tom čase božský súcit dosiahol svoju krajnú hranicu. O dôsledkoch toho čítame: „[Jehova] priviedol teda proti nim kráľa Chaldejcov, ktorý v dome ich svätyne pozabíjal ich mladých mužov mečom, a nepociťoval súcit s mladým mužom alebo pannou, starým alebo neduživým. Všetko mu vydal do ruky On.“ (2. Paralipomenon 36:17) A tak bol Jeruzalem a jeho chrám zničený a národ bol vzatý do zajatia do Babylona.
Súcit so svojím menom
8, 9. a) Prečo Jehova vyhlásil, že bude mať súcit so svojím menom? b) Ako boli Jehovovi nepriatelia umlčaní?
8 Okolité národy sa radovali z tejto pohromy. Posmievačne hovorili: „To je ľud Jehovu a vyšli z jeho krajiny.“ Jehova bol citlivý na toto pohanenie a vyhlásil: „Budem mať súcit so svojím svätým menom... A istotne posvätím svoje veľké meno... a národy budú musieť poznať, že som Jehova.“ — Ezechiel 36:20–23.
9 Tento súcitný Boh, Jehova, oslobodil svoj národ po tom, čo boli 70 rokov v zajatí, a umožnil im, aby sa vrátili a znovu postavili chrám v Jeruzaleme. To umlčalo okolité národy, ktoré na to hľadeli v úžase. (Ezechiel 36:35, 36) Je však smutné, že izraelský národ opäť upadol do zlých zvykov. Verný Žid Nehemiáš pomáhal túto situáciu napraviť. Vo verejnej modlitbe hovoril o Božom súcitnom zaobchádzaní s týmto národom:
10. Ako Nehemiáš vyzdvihol Jehovov súcit?
10 „V čase svojej tiesne volávali k tebe, a ty sám si počul až z nebies, a v súlade so svojím hojným milosrdenstvom si im dával záchrancov, ktorí ich zachraňovali z ruky ich protivníkov. Ale ihneď ako mali pokoj, opäť konali to, čo je zlé pred tebou, a ponechával si ich v ruke ich nepriateľov, ktorí po nich šliapali. Potom sa vracali a volali k tebe o pomoc, a sám si počul až z nebies a oslobodzoval si ich v súlade so svojím hojným milosrdenstvom znovu a znovu... Po mnoho rokov si bol... k nim zhovievavý.“ — Nehemiáš 9:26–30; pozri aj Izaiáša 63:9, 10.
11. Aký je kontrast medzi Jehovom a bohmi ľudí?
11 Napokon, keď židovský národ krutým spôsobom zavrhol Božieho milovaného Syna, navždy stratil svoje výsadné postavenie. Božia lojálna náklonnosť k nim trvala vyše 1500 rokov a je večným svedectvom skutočnosti, že Jehova je naozaj Bohom milosrdenstva. Aký je to ostrý kontrast oproti krutým bohom a bezcitným božstvám, ktoré vymysleli hriešni ľudia! — Pozri 8. stranu.
Najväčší prejav súcitu
12. Čo bolo najväčším prejavom Božieho súcitu?
12 Najväčším prejavom Božieho súcitu bolo to, že poslal na zem svojho milovaného Syna. Je pravda, že Ježišov bezúhonný život robil Jehovovi veľkú radosť a dával mu dokonalú odpoveď na Diablove falošné obvinenia. (Príslovia 27:11) Ale zároveň, keď sa Jehova musel pozerať, ako jeho milovaný Syn podstupuje krutú a pokorujúcu smrť, nepochybne mu to spôsobovalo väčšiu bolesť, než akú kedy musel znášať ktorýkoľvek ľudský rodič. Bola to veľmi láskyplná obeť, ktorá otvorila cestu k záchrane ľudstva. (Ján 3:16) Ako predpovedal Zechariáš, otec Jána Krstiteľa, bol tým vyzdvihnutý ‚nežný súcit nášho Boha‘. — Lukáš 1:77, 78.
13. Akým dôležitým spôsobom odzrkadľoval Ježiš osobnosť svojho Otca?
13 Vyslanie Božieho Syna na zem umožnilo ľudstvu aj jasnejší pohľad na Jehovovu osobnosť. Ako to bolo možné? Tak, že Ježiš dokonale odzrkadľoval osobnosť svojho Otca, najmä v tom, ako s nežným súcitom zaobchádzal s poníženými! (Ján 1:14; 14:9) V tejto súvislosti traja pisatelia evanjelií, Matúš, Marek a Lukáš, používajú grécke sloveso splagchnizomai, ktoré pochádza z gréckeho slova označujúceho „črevá“. Biblista William Barclay vysvetľuje, že „už z jeho pôvodu možno vidieť, že neopisuje obyčajnú ľútosť alebo súcit, ale cit, ktorý človeka pohne až do hĺbky jeho bytia. Je to v gréčtine najsilnejšie slovo na vyjadrenie súcitu.“ Prekladá sa to rôzne, napríklad „pohnutý ľútosťou“ alebo „prísť ľúto“. — Marek 1:41; 6:34.
Keď Ježiš cítil ľútosť
14, 15. Ako je Ježiš v jednom meste v Galilei pohnutý ľútosťou a čo je tým ukázané?
14 Dejiskom je mesto v Galilei. Muž „plný malomocenstva“ pristupuje k Ježišovi bez toho, že by dal obvyklú výstrahu. (Lukáš 5:12) Pokarhá ho Ježiš drsne za to, že nekričí: „Nečistý! Nečistý!“, ako to vyžadoval Boží Zákon? (3. Mojžišova 13:45) Nie. Namiesto toho Ježiš počúva zúfalú prosbu toho človeka: „Keby si len chcel, môžeš ma očistiť.“ Ježiš, „pohnutý ľútosťou“, vystiera ruku, dotýka sa malomocného a hovorí: „Chcem. Buď očistený!“ Zdravie toho človeka je okamžite obnovené. Ježiš tak dáva najavo nielen svoju zázračnú moc od Boha, ale aj nežné city, ktoré ho podnecujú, aby túto moc používal. — Marek 1:40 až 42.
15 Je nutné prísť za Ježišom, aby prejavil súcit? Nie. O nejaký čas Ježiš stretáva pohrebný sprievod, ktorý vychádza z mesta Nain. Predtým bol Ježiš nepochybne svedkom mnohých pohrebov, ale tento je zvlášť tragický. Zomrelým je jediný syn istej vdovy. Ježiš, „pohnutý ľútosťou“, pristupuje k nej a hovorí: „Prestaň plakať.“ Potom urobí výnimočný zázrak, keď vzkriesi jej syna. — Lukáš 7:11–15.
16. Prečo bolo Ježišovi ľúto veľkého zástupu, ktorý ho nasledoval?
16 Strhujúce poučenie z uvedených udalostí spočíva v tom, že keď je Ježiš „pohnutý ľútosťou“, robí niečo pozitívne, aby pomohol. Pri neskoršej príležitosti si Ježiš všíma veľké zástupy, ktoré ho nasledujú. Matúš podáva správu, že „mu ich [bolo] ľúto, lebo boli zodratí a boli zmietaní sem a tam ako ovce bez pastiera“. (Matúš 9:36) Farizeji robia málo pre to, aby uspokojili duchovný hlad obyčajných ľudí. Namiesto toho zaťažujú pokorných ľudí mnohými zbytočnými pravidlami. (Matúš 12:1, 2; 15:1–9; 23:4, 23) Ich názor na obyčajných ľudí bol odhalený, keď o tých, čo počúvali Ježiša, povedali: „Tento zástup, ktorý nepozná Zákon, sú prekliati.“ — Ján 7:49.
17. Ako Ježiša podnecuje jeho súcit so zástupmi a aké ďalekosiahle vodidlo tu poskytuje?
17 Naproti tomu na Ježiša hlboko zapôsobil zlý duchovný stav zástupov. Ale záujemcov je jednoducho príliš veľa na to, aby sa o každého z nich mohol osobne postarať. Preto svojim učeníkom hovorí, aby sa modlili o to, aby bolo viac robotníkov. (Matúš 9:35–38) V súlade s takýmito modlitbami Ježiš vysiela svojich apoštolov s posolstvom: „Nebeské kráľovstvo sa priblížilo.“ Pokyny, ktoré dal pri tejto príležitosti, slúžia až do súčasnosti ako cenné vodidlo pre kresťanov. Je nesporné, že súcit podnecuje Ježiša k tomu, aby uspokojoval duchovný hlad ľudstva. — Matúš 10:5–7.
18. Ako reaguje Ježiš, keď zástupy narušia jeho súkromie, a čo sa z toho učíme?
18 Pri inej príležitosti Ježiš opäť pociťuje starosť o duchovné potreby zástupov. Tentoraz sú on i jeho apoštoli unavení po rušnej kazateľskej ceste a hľadajú miesto na odpočinok. Ľudia ich však čoskoro nájdu. No Ježiš nie je podráždený tým, že ich súkromie bolo takto narušené. Podľa Markovej správy mu ‚prišlo ľúto‘ tých ľudí. A čo vyvolalo tieto Ježišove hlboké city? „Boli ako ovce bez pastiera.“ Ježiš opäť koná v súlade so svojimi citmi a začína učiť zástupy „o Božom kráľovstve“. Áno, ich duchovný hlad naňho tak hlboko zapôsobil, že obetoval potrebný odpočinok, aby ich mohol vyučovať. — Marek 6:34; Lukáš 9:11.
19. Ako siahal Ježišov záujem o zástupy i za rámec ich duchovných potrieb?
19 Hoci sa Ježiš zaujímal hlavne o duchovné potreby ľudí, nikdy neprehliadal ich základné telesné potreby. Pri tej istej príležitosti tiež „uzdravoval tých, ktorí potrebovali uzdravenie“. (Lukáš 9:11) Pri neskoršej príležitosti zástupy boli pri ňom dosť dlho a boli ďaleko od svojho domova. Ježiš si uvedomoval ich telesné potreby, a preto svojim učeníkom povedal: „Je mi ľúto zástupu, lebo sú so mnou už tri dni a nemajú nič na jedenie; a nechcem ich poslať preč hladných. Mohli by sa cestou vyčerpať.“ (Matúš 15:32) Ježiš teraz robí niečo, aby odvrátil možné utrpenie. Tisícom mužov, žien a detí zázračným spôsobom poskytuje jedlo urobené zo siedmich bochníkov chleba a niekoľkých rybiek.
20. Aké poučenie máme z posledného zaznamenaného prípadu, pri ktorom bol Ježiš pohnutý ľútosťou?
20 Posledný zaznamenaný prípad toho, že Ježiš bol pohnutý ľútosťou, je z jeho záverečnej cesty do Jeruzalema. Spolu s ním cestujú veľké zástupy, aby slávili pesach. Na ceste neďaleko Jericha dvaja slepí žobráci vytrvalo kričia: „Pane, zmiluj sa nad nami.“ Zástupy sa ich snažia umlčať, ale Ježiš ich zavolá a pýta sa, čo chcú, aby pre nich urobil. „Pane, nech sa nám otvoria oči,“ úpenlivo prosia. „Pohnutý ľútosťou“ sa dotýka ich očí a oni nadobúdajú zrak. (Matúš 20:29–34) Aké je to pre nás dôležité poučenie! Pre Ježiša sa čoskoro začína posledný týždeň jeho pozemskej služby. Musí vykonať ešte veľa práce, kým podstúpi krutú smrť z rúk Satanových zástupcov. Napriek tomu nedovoľuje, aby tlak tohto dôležitého obdobia vytlačil jeho nežný súcit v spojitosti s menej dôležitými ľudskými potrebami.
Znázornenia, ktoré zdôrazňujú súcit
21. Čo je znázornené tým, že pán zrušil svojmu otrokovi veľký dlh?
21 Grécke sloveso splagchnizomai, ktoré je použité v týchto správach o Ježišovom živote, je použité aj v troch Ježišových znázorneniach. V jednom príbehu otrok prosí, aby dostal čas na splatenie veľkého dlhu. Jeho pán, „pohnutý ľútosťou“, mu dlh zruší. To znázorňuje, že Jehova Boh prejavil veľký súcit, keď každému jednotlivému kresťanovi, ktorý prejavuje vieru v Ježišovu výkupnú obeť, zrušil veľký dlh hriechu. — Matúš 18:27; 20:28.
22. Čo znázorňuje podobenstvo o márnotratnom synovi?
22 Ďalej je tu príbeh o márnotratnom synovi. Spomeň si, čo sa odohráva, keď sa svojvoľný syn vracia domov. „Kým bol ešte ďaleko, jeho otec ho zazrel, bol pohnutý ľútosťou, utekal, padol mu okolo krku a nežne ho pobozkal.“ (Lukáš 15:20) To ukazuje, že keď kresťan, ktorý sa stal svojvoľným, prejaví pravé pokánie, Jehova pocíti ľútosť a nežne ho prijme späť. Týmito dvoma znázorneniami Ježiš teda ukazuje, že náš Otec, Jehova, „je veľmi nežný v náklonnosti a súcitný“. — Jakub 5:11, poznámka pod čiarou v Reference Bible.
23. Aké poučenie máme z Ježišovho znázornenia o priateľskom Samaritánovi?
23 Tretie použitie slova splagchnizomai v znázornení súvisí so súcitným Samaritánom, ktorý bol „pohnutý ľútosťou“ nad situáciou Žida, ktorý bol olúpený a zanechaný polomŕtvy. (Lukáš 10:33) Samaritán konal v súlade so svojimi citmi a urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby pomohol neznámemu človeku. Tým je ukázané, že Jehova a Ježiš od pravých kresťanov očakávajú, že sa budú riadiť ich príkladom v prejavovaní nežnosti a súcitu. O niektorých spôsoboch, ako to môžeme robiť, sa bude hovoriť v nasledujúcom článku.
Otázky na zopakovanie
◻ Čo znamená byť milosrdný?
◻ Ako prejavil Jehova súcit so svojím menom?
◻ Čo je najväčším prejavom súcitu?
◻ Akým vynikajúcim spôsobom odzrkadľuje Ježiš osobnosťsvojho Otca?
◻ Čo sa učíme z Ježišovho súcitného konania a z jeho znázornení?
[Rámček na stranách 12, 13]
NÁZORNÝ VÝRAZ PRE „NEŽNÚ, LÁSKYPLNÚ STAROSTLIVOSŤ“
„Ó, MOJE črevá, moje črevá!“ volal prorok Jeremiáš. Sťažoval sa azda na nejaké črevné ochorenie, pretože zjedol niečo zlé? Nie. Jeremiáš použil hebrejskú metaforu, aby vyjadril hlboké znepokojenie nad tým, že na judské kráľovstvo prichádza pohroma. — Jeremiáš 4:19.
Pretože Jehova Boh má hlboké city, hebrejské slovo pre „črevá“ alebo „vnútornosti“ sa používa aj na vyjadrenie jeho nežných citov. Napríklad desaťročia pred Jeremiášovými dňami vzal desaťkmeňové izraelské kráľovstvo do zajatia kráľ Asýrie. Jehova to pripustil ako trest za ich nevernosť. No vari na nich Boh zabudol, keď boli vo vyhnanstve? Nie. Stále bol s nimi úzko spojený ako s časťou svojho zmluvného ľudu. Jehova sa o nich zmieňoval menom popredného kmeňa Efraim, keď sa pýtal: „Je mi Efraim drahocenným synom alebo dieťaťom, s ktorým sa zaobchodí láskavo? Veď do tej miery, ako som hovoril proti nemu, budem na neho istotne ďalej pamätať. Preto sa preňho rozbúrili moje črevá. Určite sa nad ním zľutujem.“ — Jeremiáš 31:20.
Keď Jehova povedal ‚moje črevá sa rozbúrili‘, použil obraznú reč na vyjadrenie svojich hlbokých citov náklonnosti k svojmu ľudu vo vyhnanstve. E. Henderson, biblista 19. storočia, v komentári k tomuto veršu napísal: „Nič nemôže predstihnúť tento dojemný prejav nežného rodičovského citu k vracajúcemu sa márnotratníkovi, aký tu dáva najavo Jehova... Hoci toľko hovoril proti [modlárskym Efraimovcom] a trestal ich... nikdy na nich nezabudol, ale naopak, s potešením očakával ich konečné obnovenie.“
Grécke slovo pre „vnútornosti“ alebo „črevá“ sa podobným spôsobom používa v Kresťanských gréckych písmach. Keď nie je použité v doslovnom zmysle, ako v Skutkoch 1:18, vzťahuje sa na nežné city náklonnosti alebo súcitu. (Filémonovi 12) Toto slovo sa niekedy spája s gréckym slovom, ktoré znamená „dobrý“ alebo „dobre“. Apoštoli Pavol a Peter používajú tento kombinovaný výraz, keď povzbudzujú kresťanov, aby boli ‚nežne súcitní‘, doslovne „majúci sklon k ľútosti“. (Efezanom 4:32; 1. Petra 3:8) Grécke slovo pre „vnútornosti“ sa môže spájať aj s gréckym slovom poly. Táto kombinácia doslovne znamená „majúci veľa vnútorností“. Tento veľmi zriedkavý grécky výraz je v Biblii použitý iba raz a vzťahuje sa na Jehovu Boha. Preklad nového sveta to prekladá takto: „Jehova je veľmi nežný v náklonnosti.“ — Jakub 5:11.
Akí vďační by sme mali byť za to, že najmocnejší vo vesmíre, Jehova Boh, sa tak veľmi odlišuje od krutých bohov vymyslených nesúcitnými ľuďmi! Keď praví kresťania napodobňujú svojho „nežne súcitného“ Boha, sú podnecovaní takisto sa správať jeden k druhému. — Efezanom 5:1.
[Obrázok na strane 10]
Keď božský súcit dosiahol svoju krajnú hranicu, Jehova dovolil Babylončanom, aby si podrobili jeho spurný ľud
[Obrázok na strane 11]
Jehovovi Bohu určite spôsobilo najväčšiu bolesť, akú kedy musel niekto znášať, keď videl, ako jeho milovaný Syn zomiera
[Obrázok na strane 15]
Ježiš dokonale odzrkadľoval súcitnú osobnosť svojho Otca