Lekcia pokory

Ježiš po svojom premenení a po uzdravení chlapca posadnutého démonom odchádza z oblasti Filipovej Cézarey a mieri do Kafarnaumu. Cestuje nenápadne, len v sprievode svojich učeníkov, lebo „nechce, aby sa o tom niekto dozvedel“. (Marek 9:30) Zároveň je to preňho ďalšia príležitosť pripraviť učeníkov na jeho smrť a na dielo, ktoré ich čaká. Ježiš im vysvetľuje: „Syna človeka zradia a vydajú do rúk ľudí a tí ho zabijú a na tretí deň vstane z mŕtvych.“ (Matúš 17:22, 23)

Ježišove slová by učeníkov nemali zaskočiť. Veď už skôr hovoril o tom, že bude musieť zomrieť, hoci tomu Peter odmietal uveriť. (Matúš 16:21, 22) A traja apoštoli videli Ježišovo premenenie a počuli rozhovor o jeho „odchode“. (Lukáš 9:31) Aj keď Ježišovi nasledovníci úplne nechápu, čo všetko znamenajú jeho slová, sú veľmi zarmútení. (Matúš 17:23) Boja sa však ďalej niečo pýtať.

Neskôr prichádzajú do Kafarnaumu, ktorý je strediskom Ježišovej činnosti a domovom niektorých apoštolov. Tu k Petrovi pristupujú muži, ktorí vyberajú chrámovú daň. Zrejme sa snažia obviniť Ježiša z toho, že neplatí dane, lebo sa pýtajú: „Váš učiteľ neplatí chrámovú daň [dvojdrachmu]?“ (Matúš 17:24)

„Platí,“ odpovedá Peter. Keď potom vchádza do domu za Ježišom, ten už o všetkom vie. Nečaká, kým o tom Peter začne hovoriť, ale sám sa ho opýta: „Čo myslíš, Šimon, od koho panovníci vyberajú poplatky alebo dane? Od svojich synov alebo od cudzích ľudí?“ „Od cudzích ľudí,“ odpovedá Peter. Nato mu Ježiš hovorí: „Teda synovia sú oslobodení od dane.“ (Matúš 17:25, 26)

Ježišov Otec je Panovník vesmíru, ten, koho chodia uctievať do chrámu. A tak jeho Syn nie je zo zákona povinný platiť chrámovú daň. „Ale aby sme ich nepohoršili,“ hovorí Ježiš, „choď k moru, hoď udicu a vezmi prvú rybu, ktorú chytíš. Keď jej otvoríš ústa, nájdeš tam striebornú mincu [mincu statér čiže štvordrachmu]. Vezmi ju a zaplať im za mňa i za seba.“ (Matúš 17:27)

Onedlho sa učeníci stretnú a chcú sa Ježiša opýtať, kto bude najvýznamnejší v Kráľovstve. Títo muži sa len nedávno báli Ježiša opýtať na jeho blížiacu sa smrť, ale pokiaľ ide o ich vlastnú budúcnosť, ich obavy idú bokom. Ježiš vie, o čom premýšľajú. Dohadovali sa o tom medzi sebou už na spiatočnej ceste do Kafarnaumu. Preto sa ich pýta: „O čom ste sa cestou dohadovali?“ (Marek 9:33) Apoštoli zahanbene mlčia, lebo sa hádali, kto z nich je najväčší. Napokon sa Ježiša predsa opýtajú: „Kto bude najväčší v nebeskom Kráľovstve?“ (Matúš 18:1)

Je priam neuveriteľné, že hoci učeníci už takmer tri roky pozorujú a počúvajú Ježiša, stále sa dokážu pohádať pre takúto vec. No sú nedokonalí. Okrem toho náboženské prostredie, v ktorom vyrastali, kladie dôraz na postavenie. Navyše nedávno Ježiš sľúbil Petrovi nejaké „kľúče“ od Kráľovstva. Myslí si preto Peter o sebe viac? Podobne si o sebe môžu namýšľať aj Jakub a Ján, keďže boli očitými svedkami Ježišovho premenenia.

Nech už je to akokoľvek, Ježiš sa snaží napraviť ich postoj. Zavolá k sebe jedno dieťa, postaví ho doprostred a učeníkom hovorí: „Ak sa nezmeníte a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského Kráľovstva. Preto kto sa pokorí a bude ako toto dieťa, ten bude najväčší v nebeskom Kráľovstve. A kto prijíma jedno také dieťa z úcty ku mne, prijíma aj mňa.“ (Matúš 18:3–5)

Ježiš je skutočne majstrovský učiteľ! Namiesto toho, aby sa na svojich učeníkov nahneval a vyčítal im, že sú chamtiví alebo ctižiadostiví, použije názorný príklad. Malé deti nemajú žiadne vysoké postavenie ani funkcie. Na ich príklade Ježiš vysvetľuje, ako by sa jeho učeníci mali na seba pozerať. Napokon túto lekciu uzatvára slovami: „Ten, kto sa medzi vami správa ako menší, ten je veľký.“ (Lukáš 9:48)