Možno tejto knihe dôverovať?

„V Biblii nachádzam viac spoľahlivých znakov hodnovernosti než v ktorejkoľvek svetskej histórii.“ — Sir Isaac Newton, renomovaný anglický vedec.¹

MOŽNO tejto knihe — Biblii — dôverovať? Hovorí o ľuďoch, ktorí skutočne žili, o miestach, ktoré skutočne existovali, a o udalostiach, ktoré sa naozaj stali? Ak áno, mali by jestvovať doklady o tom, že bola napísaná pozornými, čestnými pisateľmi. Dôkazy skutočne existujú. Mnohé boli nájdené v zemi a ešte viac ich obsahuje sama kniha.

Vykopávanie dokladov

Objavenie starovekých artefaktov ukrytých v zemi v biblických krajinách podporilo historickú a zemepisnú presnosť Biblie. Všimnime si aspoň časť dokladov, ktoré archeológovia vykopali.

Dávid, odvážny mladý pastier, ktorý sa stal izraelským kráľom, je čitateľom Biblie dobre známy. Jeho meno sa v Biblii vyskytuje 1138-krát a výraz „Dávidov dom“ — ktorý sa často vzťahuje na jeho dynastiu — sa vyskytuje 25-krát. (1. Samuelova 16:13; 20:16) Až donedávna však okrem Biblie neexistoval nijaký jasný doklad o tom, že Dávid žil. Bol Dávid iba fiktívnou postavou?

V roku 1993 sa tímu archeológov pod vedením profesora Avrahama Birana podaril ohromný objav, o ktorom priniesol správu Israel Exploration Journal. Na mieste starobylého návršia nazývaného Tel Dan v severnej časti Izraela objavili čadičový kameň. Do kameňa sú vyryté slová „Dávidov dom“ a „kráľ Izraela“.² Tento nápis, datovaný do deviateho storočia pred n. l., je údajne súčasťou víťazného pomníka, ktorý vztýčili Aramejčania — nepriatelia Izraela, ktorí žili na východe. Prečo je tento staroveký nápis taký významný?

Na základe správy profesora Birana a jeho kolegu, profesora Josepha Naveha, článok v časopise Biblical Archaeology Review uviedol: „Toto je prvý raz, čo bolo meno Dávid nájdené v nejakom starovekom nápise mimo Biblie.“³a Na tomto nápise je zaujímavé ešte niečo. Výraz „Dávidov dom“ je napísaný ako jedno slovo. Jazykový odborník profesor Anson Rainey vysvetľuje: „Rozdeľovacie znamienko... sa často vynecháva, najmä ak je táto kombinácia vžitým vlastným menom. V polovici deviateho storočia pred n. l. bol výraz ,Dávidov dom‘ určite takýmto politickým i zemepisným vlastným menom.“⁵ Takže kráľ Dávid a jeho dynastia boli v starovekom svete evidentne dobre známi.

Skutočne existovalo Ninive, veľké mesto Asýrie spomenuté v Biblii? Ešte začiatkom 19. storočia niektorí kritici Biblie odmietali tomu veriť. Ale v roku 1849 Sir Austen Henry Layard vykopal ruiny paláca kráľa Senacheriba v Kujundžiku, na mieste, ktoré, ako sa ukázalo, patrilo k starovekému Ninive. Tak boli kritici umlčaní. Ale tieto ruiny mali povedať ešte čosi viac. Na stenách jednej zachovalej komnaty bolo vyobrazené dobytie nejakého opevneného mesta, kde zajatci pochodujú pred dobyvateľským kráľom. Nad týmto kráľom je nápis: „Senacherib, kráľ sveta, kráľ Asýrie, sedel na tróne-nîmedu a prezeral si korisť (vzatú) z Lachiša (La-ki-su).“⁶

Toto zobrazenie a nápis, ktoré možno vidieť v Britskom múzeu, sa zhodujú s biblickou správou o dobytí judského mesta Lachiš Senacheribom, ako je to zaznamenané v 2. Kráľov 18:13, 14. O význame tohto nálezu Layard napísal: „Kto by predtým, než boli urobené tieto objavy, považoval za pravdepodobné alebo možné, že pod hromadou zeminy a úlomkov, ktoré naznačovali polohu Ninive, budú nájdené dejiny vojen medzi Ezechiášom [judským kráľom] a Senacheribom, zapísané priamo Senacheribom v čase, keď sa odohrávali, a dokonca i v drobných detailoch potvrdzujúce biblický záznam?“⁷

Archeológovia vykopali aj mnoho ďalších artefaktov — hrnčiarske výrobky, ruiny budov, hlinené tabuľky, mince, dokumenty, pomníky a nápisy —, ktoré potvrdzujú presnosť Biblie. Kopáči odkryli chaldejské mesto Ur, obchodné a náboženské stredisko, kde žil Abrahám.⁸ (1. Mojžišova 11:27–31) Nabonidova kronika, objavená v 19. storočí, opisuje dobytie Babylona Cýrom Veľkým v roku 539 pred n. l., udalosť, o ktorej sa hovorí v 5. kapitole Daniela.⁹ Nápis (fragmenty z neho sú uchované v Britskom múzeu) nájdený na jednom oblúku v starovekej Tesalonike obsahuje mená mestských vládcov opísaných ako „politarchovia“, čo je slovo, ktoré sa nevyskytuje v klasickej gréckej literatúre, ale ktoré použil biblický pisateľ Lukáš.¹⁰ (Skutky 17:6, poznámka pod čiarou v Reference Bible) Tak bola obhájená presnosť Lukáša — ako to bolo už predtým v iných detailoch. — Porovnaj Lukáša 1:3.

Archeológovia však nie vždy súhlasia jeden s druhým, nieto ešte s Bibliou. No i tak Biblia obsahuje na svojich stránkach presvedčivé doklady toho, že je to kniha, ktorej možno dôverovať.

Písaná s otvorenosťou

Poctiví historici zaznamenávajú nielen víťazstvá (ako je nápis o Senacheribovom dobytí Lachiša), ale aj porážky; nielen úspechy, ale aj neúspechy; nielen silné, ale aj slabé stránky. Len málo svetských historických správ sa vyznačuje takou poctivosťou.

Daniel D. Luckenbill hovorí o asýrskych historikoch toto: „Často je zrejmé, že kráľovská márnivosť si vyžadovala manipulovať s historickou presnosťou.“¹¹ Príkladom takej „kráľovskej márnivosti“ sú anály asýrskeho kráľa Ašurnasirpala, v ktorých sa pýši: „Som veľkolepý, som vznešený, som vyvýšený, som mocný, som vážený, som oslavovaný, som jedinečný, som silný, som udatný, som statočný ako lev a som hrdinský!“¹² Prijali by ste všetko, čo by ste čítali v takýchto análoch, ako presné dejiny?

Naproti tomu pisatelia Biblie prejavovali občerstvujúcu otvorenosť. Mojžiš, izraelský vodca, otvorene zaznamenal nedostatky svojho brata Árona, sestry Mirjam, synovcov Nadába a Abihua, svojho ľudu i svoje vlastné chyby. (2. Mojžišova 14:11, 12; 32:1–6; 3. Mojžišova 10:1, 2; 4. Mojžišova 12:1–3; 20:9–12; 27:12–14) Vážne chyby kráľa Dávida neboli prikryté, ale boli zapísané — a to ešte kým Dávid vládol ako kráľ. (2. Samuelova, kapitoly 11 a 24) Matúš, pisateľ knihy nesúcej jeho meno, hovorí, ako sa apoštoli (medzi ktorých patril aj on) dohadovali o svojej osobnej dôležitosti a ako opustili Ježiša v noci, keď bol zatknutý. (Matúš 20:20–24; 26:56) Pisatelia listov Kresťanských gréckych Písiem otvorene priznávali problémy v niektorých raných kresťanských zboroch — vrátane sexuálnej nemravnosti a nezhôd. A keď sa zaoberali týmito problémami, nič neprikrášľovali. — 1. Korinťanom 1:10–13; 5:1–13.

Také úprimné, otvorené zaznamenávanie skutočnosti naznačuje ozajstný záujem o pravdu. Keďže pisatelia Biblie boli ochotní zahrnúť do správ nepriaznivé informácie o svojich milovaných, o svojom ľude, a dokonca o sebe samých, nemáme dobrý dôvod veriť ich spisom?

Presná do detailov

Pri súdnych pojednávaniach môže byť hodnovernosť svedectva nejakého svedka veľakrát posúdená na základe drobných faktov. Zhoda v malých detailoch môže označiť svedectvo za presné a poctivé, zatiaľ čo vážne nezrovnalosti môžu odhaliť, že to bol výmysel. Na druhej strane príliš uhladená správa — starostlivo usporiadaná do posledného detailu — môže takisto prezrádzať falošné svedectvo.

Ako v tomto ohľade obstojí „svedectvo“ biblických pisateľov? Pisatelia biblických správ prejavili vo svojich záznamoch pozoruhodnú konzistentnosť. Zhodujú sa aj v tých najmenších detailoch. Tento súlad však nie je pozorne zaranžovaný, čo by vzbudzovalo podozrenie z tajnej dohody. Očividne tam chýbajú vykonštruované zhody a pisatelia sa často zhodujú náhodne. Všimnime si niektoré príklady.

Biblický pisateľ Matúš napísal: „A keď Ježiš prišiel do Petrovho domu, videl jeho svokru ležať v horúčke.“ ​(Matúš 8:14) Matúš tu uviedol zaujímavý, hoci nie podstatný detail: Peter bol ženatý. Tento drobný fakt podporil aj Pavol, ktorý napísal: „Nemáme právo brať so sebou manželku ako ostatní apoštoli a... Peter?“ ​(1. Korinťanom 9:5, Nový Zákon v modernom slovenskom jazyku) Kontext naznačuje, že Pavol sa bránil pred neoprávnenou kritikou. (1. Korinťanom 9:1–4) Je zrejmé, že tento nepatrný fakt — že Peter bol ženatý — neuvádza Pavol na podporu presnosti Matúšovej správy, ale objavuje sa tu náhodou.

Všetci štyria pisatelia evanjelií — Matúš, Marek, Lukáš a Ján — zaznamenali, že v noci, keď bol Ježiš zatknutý, jeden z jeho učeníkov vytiahol meč a udrel veľkňazovho otroka, takže mu odsekol ucho. Len Evanjelium Jána uvádza zdanlivo nepodstatný detail: „Ten otrok sa volal Malchus.“ ​(Ján 18:10, 26) Prečo udáva meno toho muža iba Ján? O niekoľko veršov ďalej správa uvádza drobný fakt, ktorý nie je uvedený nikde inde: Jána „poznal veľkňaz“. Poznala ho aj domácnosť veľkňaza; poznali ho služobníci a on poznal ich. (Ján 18:15, 16) Bolo teda len prirodzené, že Ján uviedol meno zraneného muža, zatiaľ čo ďalší pisatelia evanjelií, ktorí tohto muža nepoznali, ho neuviedli.

Občas nejaká správa neudáva podrobné vysvetlenie, ale inde sa v nejakom náhodnom výroku nachádza. Napríklad Matúšova správa o Ježišovom súde pred židovským Sanhedrinom hovorí, že niektorí zúčastnení „ho fackali a hovorili: ,Kristus, prorokuj nám: Kto ťa udrel?‘“ ​(Matúš 26:67, 68) Prečo žiadali Ježiša, aby „prorokoval“, kto ho udrel, keď tí, čo ho udierali, stáli pred ním? Matúš to nevysvetľuje. Ale dvaja ďalší pisatelia evanjelií uvádzajú tento chýbajúci detail: Ježišovi prenasledovatelia mu zakryli tvár a potom ho fackali. (Marek 14:65; Lukáš 22:64) Matúš sa pri písaní svojej správy zjavne nezaujímal o to, či uviedol každý najmenší detail.

Evanjelium Jána hovorí o jednej príležitosti, keď sa zhromaždil veľký zástup, aby si vypočul Ježišovo vyučovanie. Podľa tohto záznamu, keď Ježiš pozoroval zástup, „povedal Filipovi: ,Kde kúpime chleby, aby sa mohli najesť?‘“ ​(Ján 6:5) Prečo sa zo všetkých prítomných učeníkov opýtal Ježiš práve Filipa, kde možno kúpiť nejaký chlieb? Pisateľ o tom nehovorí. No v paralelnej správe Lukáš uvádza, že táto príhoda sa udiala pri Betsaide, meste na severnom pobreží Galilejského mora, a skoršie v Jánovom evanjeliu sa hovorí, že „Filip bol z Betsaidy“. (Ján 1:44; Lukáš 9:10) Takže Ježiš sa logicky opýtal človeka, ktorý pochádzal z blízkeho mesta. Zhoda medzi týmito detailmi je pozoruhodná, a pritom očividne náhodná.

V niektorých prípadoch vynechanie istých detailov len prispieva k hodnovernosti biblického pisateľa. Napríklad pisateľ Prvej knihy Kráľov hovorí o krutom suchu v Izraeli. Toto sucho bolo také veľké, že kráľ nemohol nájsť dosť vody a trávy, aby zostali nažive jeho kone a mulice. (1. Kráľov 17:7; 18:5) No tá istá správa hovorí, že prorok Eliáš nariadil, aby mu na vrch Karmel priniesli toľko vody (na použitie v súvislosti s obeťou), aby naplnila priekopu ohraničujúcu plochu asi 1000 štvorcových metrov. (1. Kráľov 18:33–35) Kde sa uprostred sucha vzala všetka tá voda? Pisateľ Prvej knihy Kráľov si nerobil starosti s tým, aby to vysvetlil. Ale každý, kto žil v Izraeli, vedel, že Karmel je na pobreží Stredozemného mora, ako to ukazuje náhodná poznámka uvedená v tejto správe neskôr. (1. Kráľov 18:43) Mohli teda použiť morskú vodu. Keby táto inak podrobná kniha bola len fikciou zamaskovanou na skutočnosť, prečo by jej pisateľ, ktorý by bol v tomto prípade šikovným falšovateľom, nechal v texte takú zjavnú nezrovnalosť?

Takže možno Biblii dôverovať? Archeológovia vykopali dosť artefaktov, ktoré potvrdzujú, že Biblia sa zmieňuje o skutočných ľuďoch, skutočných miestach a skutočných udalostiach. Ešte presvedčivejšie sú však doklady, ktoré sa nachádzajú v samotnej Biblii. Otvorení pisatelia neušetrili nikoho — ani seba —, keď zaznamenávali tvrdú skutočnosť. Vnútorná konzistencia spisov vrátane zhôd, ktoré neboli naplánované, podáva „svedectvo“ o čistom zvuku pravdy. S takými „spoľahlivými znakmi hodnovernosti“ je Biblia naozaj knihou, ktorej možno dôverovať.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 15]

Fragment z Tel Danu

[Obrázok na stranách 16, 17]

Asýrsky nástenný reliéf zobrazujúci obliehanie Lachiša, o ktorom sa hovorí v 2. Kráľov 18:13, 14