Svätý duch — Božia činná sila

PODĽA náuky o trojici svätý duch je treťou osobou Božstva, rovnou Otcovi a Synovi. Ako hovorí kniha Naša ortodoxná kresťanská viera (angl.): „Svätý Duch je naskrze Boh.“

V Hebrejských písmach je najčastejšie používaným slovom pre význam „duch“ slovo ruach, čo znamená „dych, vietor, duch“. V Gréckych písmach je to slovo pneuma, ktoré má podobný význam. Napovedajú azda tieto slová, že svätý duch je časťou trojice?

Činná sila

BIBLICKÉ použitie slova „svätý duch“ ukazuje, že ide o ovládanú silu, ktorú Boh Jehova používa na uskutočňovanie rozmanitých cieľov. Do istej miery ju možno prirovnať k elektrine, sile, ktorá sa dá použiť na konanie veľkého množstva rozličných činností.

V 1. Mojžišovej 1:2 hovorí Biblia, že „Božia činná sila [„duch“ ​(po hebrejsky ruach)] sa pohybovala sem a tam nad povrchom vôd“. Tu bol Boží duch Božou činnou silou, ktorá pôsobila pri formovaní Zeme.

Boh používa svojho ducha, aby osvietil tých, ktorí mu slúžia. Dávid sa modlil: „Uč ma konať svoju vôľu, lebo ty si môj Boh. Tvoj duch [ruach] je dobrý; kiež ma vedie do krajiny priamosti.“ ​(Žalm 143:10) Keď bolo Mojžišovi určených sedemdesiat schopných mužov, aby mu pomáhali, Boh mu povedal: „Odnímem niečo z ducha [ruach], ktorý je na tebe, a položím ho na nich.“ — 4. Mojžišova 11:17.

Biblické proroctvo bolo zaznamenávané, keď boli Boží muži „unášaní svätým duchom [v gréčtine výraz odvodený od pneuma]“. (2. Petra 1:20, 21) Takto bola Biblia ‚inšpirovaná Bohom‘. V gréčtine je to vyjadrené slovom theopneustos, čo znamená „vdýchnuté Bohom“. (2. Timotejovi 3:16) Svätý duch viedol niektorých ľudí, aby mali aj videnia alebo prorocké sny. — 2. Samuelova 23:2; Joel 2:28, 29; Lukáš 1:67; Skutky 1:16; 2:32, 33.

Svätý duch viedol Ježiša po jeho krste do pustatiny. (Marek 1:12) Duch bol ako oheň v Božích služobníkoch, a oni čerpali z tejto sily energiu. Umožňoval im aj smelo a odvážne hovoriť. — Micheáš 3:8; Skutky 7:55-60; 18:25; Rimanom 12:11; 1. Tesaloničanom 5:19.

Svojím duchom vykonáva Boh svoje súdy nad ľuďmi a národmi. (Izaiáš 30:27, 28; 59:18, 19) A Boží duch môže kamkoľvek dosiahnuť, konať v prospech ľudí alebo proti nim. — Žalm 139:7–12.

„Moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené“

BOŽÍ duch môže poskytnúť aj „moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené,“ tým, ktorí slúžia Bohu. (2. Korinťanom 4:7) Tá im umožňuje znášať skúšky viery alebo robiť veci, ktoré by inak nedokázali.

Napríklad o Samsonovi sa rozpráva v Sudcoch 14:6: „Duch Jahveho sa ho zmocnil, a hoci nemal zbraň vo svojej ruke, roztrhal leva na kusy.“ ​(Jeruz. b.) Vstúpila do Samsona božská osoba, alebo sa ho zmocnila a manipulovala s jeho telom tak, aby urobil to, čo urobil? Nie, bola to „moc PÁNA [ktorá] Samsona posilnila“. — Preklad do dnešnej angličtiny (TEV).

Biblia hovorí, že po Ježišovom krste zostúpil na Ježiša svätý duch. Vyzeral ako holubica a nepodobal sa človeku. (Marek 1:10) Táto Božia činná sila dala Ježišovi moc uzdravovať chorých a prebúdzať mŕtvych. Ako hovorí Lukáš 5:17: „Moc Pánova [Božia] bola s ním [Ježišom], aby uzdravoval.“ — Evanjelický preklad z r. 1979 (EvP).

Boží duch dal aj Ježišovým učeníkom moc konať zázračné veci. Skutky 2:1–4 rozprávajú, že učeníci boli zhromaždení v deň Letníc, keď „náhle nastal z neba hukot, ako keď sa preženie silný závan... Všetci boli naplnení svätým duchom a začali hovoriť rôznymi jazykmi, ako im dával duch, aby sa vyjadrovali.“

Tak svätý duch dal Ježišovi a iným Božím služobníkom moc robiť to, čo ľudia normálne nedokážu.

Nie je osoba

NO NIE sú aj biblické verše, ktoré hovoria o duchu ako o osobe? Áno, ale všimnite si, čo o tom hovorí katolícky teológ Edmund Fortman v knižke Trojjediný Boh (angl.): „Aj keď je tento duch často opisovaný v osobných pojmoch, zdá sa byť úplne zrejmé, že svätí pisatelia [Hebrejských písiem] tohto ducha nikdy nechápali ani nepredstavovali ako zjavnú osobu.“

V Písme nie je ničím neobvyklým, že sa niečo personifikuje. O múdrosti sa hovorí, že má deti. (Lukáš 7:35) Hriech a smrť sa nazývajú kráľmi. (Rimanom 5:14, 21) V 1. Mojžišovej 4:7 Novoanglická biblia (NE) hovorí: „Hriech je démon prikrčený pri dverách,“ personifikujúc hriech ako zlého ducha krčiaceho sa pri Kainových dverách. Hriech však samozrejme nie je duchovná osoba; ani zo svätého ducha neurobí personifikácia duchovnú osobu.

Podobne sa v 1. Jána 5:6–8 (NE) hovorí, že nielen duch, ale aj „voda a krv“ sú „svedkovia“. Ale voda a krv zjavne nie sú osoby a osobou nie je ani svätý duch.

V súlade s tým Biblia vo všeobecnosti používa pojem „svätý duch“ neosobne, napríklad tak, že ho prirovnáva k vode a ohňu. (Matúš 3:11; Marek 1:8) Ľudia sú vyzvaní, aby boli namiesto vínom naplnení svätým duchom. (Efezanom 5:18) Hovorí sa o nich, že sú naplnení svätým duchom tým istým spôsobom, ako sú naplnení vlastnosťami, ako je múdrosť, viera, radosť. (Skutky 6:3; 11:24; 13:52) Aj v 2. Korinťanom 6:6 je svätý duch zahrnutý medzi množstvo vlastností. Takéto vyjadrovanie by nebolo také obvyklé, keby svätý duch bol osobou.

A potom, keď aj niektoré biblické texty hovoria, že duch hovorí, iné texty ukazujú, že sa to vlastne dialo prostredníctvom ľudí alebo anjelov. (Matúš 10:19, 20; Skutky 4:24, 25; 28:25; Hebrejom 2:2) V takých situáciách je činnosť ducha podobná rozhlasovým vlnám, ktoré prenášajú správy od jednej osoby k druhej, vzdialenej osobe.

V Matúšovi 28:19 je zmienka o „mene... svätého ducha“. Ale slovo „meno“ neznamená vždy osobné meno — ani v gréčtine, ani v slovenčine. Keď povieme „v mene zákona“, neodvolávame sa tým na osobu. Mienime tým to, čo zákon znamená, jeho autoritu. Robertsonove Slovné obrazy v Novom zákone (angl.) hovoria: „Meno (onoma) použité spôsobom, aký je v Septuaginte a na papyrusoch obvyklý na označenie moci alebo právomoci.“ Teda krst ‚v mene svätého ducha‘ je uznaním právomoci ducha: že je z Boha a pôsobí z božskej vôle.

„Pomocník“

JEŽIŠ hovoril o svätom duchu ako o „pomocníkovi“ a povedal o ňom, že bude učiť, viesť a hovoriť. (Ján 14:16, 26; 16:13) Grécke slovo, ktoré použil na pomocníka (parakletos) je mužského rodu. A tak keď Ježiš hovoril o tom, čo bude pomocník robiť, použil osobné zámeno mužského rodu. (Ján 16:7, 8) Ale keď sa použije grécke slovo označujúce ducha (pneuma), ktoré je stredného rodu, malo by sa použiť zámeno stredného rodu.

Väčšina trinitárskych prekladateľov túto skutočnosť tají, ako priznáva Nová americká biblia v súvislosti s Jánom 14:17: „Grécke slovo pre ‚Ducha‘ je stredného rodu, a zatiaľ čo my v angličtine používame osobné zámená (‚on‘, ‚jeho‘, ‚ho‘), väčšina gréckych rkp. [rukopisov] používa ‚to‘.“

Teda keď Biblia používa v Jánovi 16:7, 8 v súvislosti so slovom paraklétos osobné zámená mužského rodu, riadi sa gramatickými pravidlami a nevyjadruje tým žiadnu náuku.

Nie je časť trojice

MNOŽSTVO prameňov uznáva, že Biblia nepodporuje myšlienku, že svätý duch je treťou osobou trojice. Napríklad:

Katolícka encyklopédia: „V Starom zákone nikde nenájdeme zreteľný náznak tretej osoby.“

Katolícky teológ Fortman: „Židia nikdy nepovažovali ducha za osobu; nie je žiadny pevný dôkaz, že ktorýkoľvek starozákonný pisateľ zastával tento názor... Svätý Duch je u synoptikov [v evanjeliách] a v Skutkoch zvyčajne predstavovaný ako božská sila alebo moc.“

Nová katolícka encyklopédia: „S[tarý] Z[ákon] zjavne nepovažuje Božieho ducha za osobu... Boží duch je jednoducho Božia moc. Ak je niekedy predstavovaný ako odlišný od Boha, je to preto, že Jahveho dych pôsobí vnútorne.“ Hovorí sa tu tiež: „Väčšina N[ovo] Z[ákonných] textov zjavuje Božieho ducha ako niečo, nie niekoho, to je obzvlášť viditeľné na paralelizmoch medzi duchom a Božou mocou.“ — Kurzíva od nás.

Katolícky slovník (angl.): „Nový zákon vcelku, tak ako Starý, hovorí o duchu ako o božskej energii alebo moci.“

Ani Židia, ani raní kresťania sa teda nepozerali na svätého ducha ako na časť trojice. Toto učenie vzniklo o stáročia neskôr. Ako poznamenáva Katolícky slovník: „Tretia osoba bola presadená na Alexandrijskom koncile v roku 362... a nakoniec Konstantinopolským koncilom v roku 381“ — to znamená asi tri a pol storočia po tom, čo svätý duch na Letnice naplnil učeníkov!

Nie, svätý duch nie je osoba a nie je časť trojice. Svätý duch je Božia činná sila, ktorú Boh používa na uskutočňovanie svojej vôle. Nie je rovný Bohu, ale je mu vždy k dispozícii a je mu podriadený.

[Zvýraznený text na strane 22]

„Vcelku možno povedať, že Nový zákon, tak ako Starý, hovorí o duchu ako o božskej energii alebo moci.“ — Katolícky slovník

[Obrázky na strane 21]

Pri jednej príležitosti sa svätý duch objavil ako holubica. Pri inej príležitosti sa objavil ako ohnivé jazyky — nikdy nie ako osoba