Zbožných darcov očakáva večné šťastie
„Tak veľmi Boh miloval svet, že dal svojho jednosplodeného Syna, aby nikto, kto v neho prejavuje vieru, nebol zničený, ale mal večný život.“ — JÁN 3:16.
1, 2. a) Kto je najväčší Darca a čo je jeho najväčším darom ľudstvu? b) Akú vlastnosť Boh prejavil, keď dal svoj najväčší dar?
BOH JEHOVA je najväčším Darcom zo všetkých. O ňom, o Stvoriteľovi neba a zeme, napísal kresťanský učeník Jakub: „Všetko dobré, čo dostaneme, a každý dokonalý dar je zhora, lebo zostupuje od Otca nebeských svetiel, a u neho niet zmeny z otáčania sa tieňa.“ (Jakub 1:17) Jehova je tiež Darcom najväčšieho daru, aký mohol byť kedy daný. O jeho najväčšom dare ľudstvu bolo povedané: „Tak veľmi Boh miloval svet, že dal svojho jednosplodeného Syna, aby nikto, kto v neho prejavuje vieru, nebol zničený, ale mal večný život.“ — Ján 3:16.
2 Tieto slová nevyslovil nikto iný ako sám jednosplodený Boží Syn. Jednosplodený syn nejakého otca si prirodzene váži a miluje otca ako pôvodcu svojho života a všetkého dobrého, čo dostal, aby sa tešil zo života. Ale Božia láska sa neobmedzila iba na tohto jedného Syna. Poskytnutie takéhoto daru aj iným z jeho stvorenia ukázalo, že Boh prejavuje lásku v neobvyklej miere. (Porovnaj s Rimanom 5:8–10.) To bude ešte zrejmejšie, keď preskúmame, čo v tomto kontexte skutočne znamená slovo „dal“.
Boží dar v podobe „Syna svojej lásky“
3. Kto sa ešte tešil z lásky nebeského Otca okrem ‚Syna jeho lásky‘?
3 Istú, bližšie neurčenú dobu, sa Boh tešil z osobného spoločenstva s týmto jednosplodeným Synom — „Synom svojej lásky“ — v nebeskej oblasti. (Kolosanom 1:13) Počas celého toho obdobia tak veľmi vzrástla láska a náklonnosť medzi Synom a Otcom, že sa tomu nevyrovnal žiaden iný vzťah vzájomnej lásky. Ostatné bytosti, ktoré Boh vytvoril prostredníctvom svojho jednosplodeného Syna, boli tiež milované ako členovia Jehovovej božskej rodiny. Preto nad celou Božou rodinou vládla láska. Vo Svätých písmach je výstižne uvedené, že „Boh je láska“. (1. Jána 4:8) Božská rodina teda pozostávala z tých, ktorých Otec, Boh Jehova, miloval.
4. Ako sa skutočnosť, že Boh dal svojho Syna, týkala niečoho viac ako iba straty osobného spoločenstva, a v prospech koho sa to stalo?
4 Medzi Jehovom a jeho prvorodeným Synom boli také silné putá, že už strata takéhoto dôverného spoločenstva sama osebe by bola veľkým ochudobnením. (Kolosanom 1:15) Ale keď Boh „dal“ tohto jednosplodeného Syna, znamenalo to viac než len stratu osobného spoločenstva so „Synom svojej lásky“. Jehova dokonca pripustil, aby jeho Syn podstúpil smrť, a teda dočasne prestal jestvovať ako člen Božej univerzálnej rodiny. Bola to smrť v prospech tých, ktorí nikdy predtým neboli členmi Božej rodiny. Jehova nemohol dať väčší dar v prospech biedneho ľudstva ako svojho jednosplodeného Syna, ktorého Písma označujú aj ako „začiatok Božieho stvorenia“. — Zjavenie 3:14.
5. a) V akej nepriaznivej situácii sa nachádzalo Adamovo potomstvo, a čo vyžadovalo Božie právo od jedného z jeho verných synov? b) Čo vyžadoval Boží najväčší dar od neho samého?
5 Adam a Eva, prvý ľudský pár, si nezachovali svoje postavenie ako členovia Božej rodiny. Pretože zhrešili proti Bohu, stratili toto postavenie a boli vyhnaní zo záhrady Eden. Nielenže už neboli členmi Božej rodiny, ale boli aj pod rozsudkom smrti. Teda nešlo iba o to, aby ich potomkovia znovu získali Božiu priazeň ako členovia Božej rodiny, ale museli byť aj zbavení Božieho rozsudku smrti. V súlade s uplatňovaním božského práva bude potrebné, aby jeden z verných synov Boha Jehovu podstúpil smrť náhradou za nich, čiže aby poskytol výkupné. Preto existovala vážna otázka: Bude ten, kto bude vybraný, ochotný podstúpiť takúto náhradnú smrť v prospech ľudských hriešnikov? Navyše, aby sa niečo také uskutočnilo, bude treba, aby všemohúci Boh urobil zázrak. Bude si to tiež vyžadovať prejavenie božskej lásky v nebývalej miere. — Rimanom 8:32.
6. Prečo mohol Boží Syn vyhovovať potrebám vzhľadom na stav, v ktorom sa nachádzalo hriešne ľudstvo, a čo o tom povedal on sám?
6 Iba Jehovov prvorodený Syn mohol vyhovovať zvláštnym potrebám vzhľadom na stav, v akom sa nachádzalo hriešne ľudstvo. V prejavovaní náklonnosti členom božsky vytvorenej rodiny je však takým obrazom svojho nebeského Otca, že sa mu medzi Božími synmi nik nevyrovná. Pretože všetky ostatné inteligentné bytosti začali jestvovať prostredníctvom neho, jeho náklonnosť k nim určite prekypuje. Okrem toho je láska dominujúcou vlastnosťou Jehovovho jednosplodeného Syna, Ježiša Krista, pretože „je odleskom [Božej] slávy a presným znázornením jeho bytosti“. (Hebrejom 1:3) Ježiš ukázal ochotu prejaviť túto lásku v najvyššej miere — položením svojho života v prospech hriešneho ľudstva. Preto povedal svojim dvanástim apoštolom: „Syn človeka totiž neprišiel, aby mu slúžili, ale aby slúžil a dal svoju dušu ako výkupné na výmenu za mnohých.“ — Marek 10:45; pozri aj Jána 15:13.
7, 8. a) Akú pohnútku mal Jehova, keď poslal Ježiša Krista do sveta ľudstva? b) Akým poslaním poveril Boh svojho jednosplodeného Syna?
7 Boh Jehova mal zvláštny dôvod na to, aby poslal Ježiša do tohto zbedačeného sveta ľudstva. Pohnútkou k tomu bola božská láska, lebo sám Ježiš povedal: „Tak veľmi Boh miloval svet, že dal svojho jednosplodeného Syna, aby nikto, kto v neho prejavuje vieru, nebol zničený, ale mal večný život. Veď Boh neposlal svojho Syna do sveta, aby ho súdil, ale aby bol svet zachránený prostredníctvom neho.“ — Ján 3:16, 17.
8 Bolo to poslanie záchrany, ktorým Jehova milujúco poveril svojho jednosplodeného Syna. Boh sem neposlal svojho Syna, aby súdil svet. Ak by bol býval Boží Syn poslaný súdiť, vyhliadky celého ľudstva by boli beznádejné. Nepriaznivý rozsudok, ktorý by bol Ježiš Kristus vyniesol nad ľudským rodom, by bol znamenal odsúdenie na smrť. (Rimanom 5:12) A tak Boh týmto jedinečným prejavom božskej lásky vyvážil rozsudok smrti, ktorý by bolo vyžadovalo samotné právo.
9. Čo cítil žalmista Dávid, pokiaľ ide o Jehovovo dávanie?
9 Boh Jehova vo všetkom prejavuje a dokazuje lásku ako vynikajúcu charakteristickú črtu svojej osobnosti. A možno oprávnene povedať, že Boh láskyplne dáva svojim verným ctiteľom na zemi viac ako dosť, pokiaľ ide o dobré veci. Takto to cítil i žalmista Dávid, keď povedal Bohu: „Aká hojná je tvoja dobrota, ktorú prechovávaš pre tých, ktorí sa ťa boja! Tú si preukázal tým, ktorí ťa urobili svojím útočišťom pred ľudskými synmi.“ (Žalm 31:19) Počas svojho panovania nad izraelským národom — áno, počas celého svojho života ako člen národa zvlášť vybraného Bohom — Dávid často pociťoval Jehovovu dobrotu. A zistil, že je hojná.
Izrael stráca veľký dar od Boha
10. Prečo sa staroveký Izrael odlišoval od každého iného národa na zemi?
10 Staroveký Izrael mal Jehovu za svojho Boha, čím sa odlišoval od každého iného národa na zemi. Prostredníctvom proroka Mojžiša Jehova uzavrel zmluvný vzťah s potomkami Abraháma, Izáka a Jakoba. So žiadnym iným národom nezaobchádzal takýmto spôsobom. Preto mohol inšpirovaný žalmista zvolať: „Hovorí svoje slovo Jakobovi, svoje predpisy a svoje sudcovské rozhodnutia Izraelovi. Tak neurobil nijakému inému národu; a jeho sudcovské rozhodnutia, tie oni nepoznali. Chváľte Jah!“ — Žalm 147:19, 20.
11. Dokedy sa Izrael tešil zo svojho priaznivého postavenia pred Bohom a ako sa Ježiš vyjadril o zmene v ich vzťahu?
11 Národ prirodzeného Izraela sa naďalej tešil z tohto priaznivého vzťahu s Bohom, až kým v roku 33 n. l. nezavrhol Ježiša Krista ako Mesiáša. Pre Izrael to bol skutočne smutný deň, keď Ježiš žalostne zvolal: „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, ktorí sú k nemu posielaní — ako často som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod svoje krídla! Ale vy ste nechceli. Hľa, váš dom sa vám zanecháva opustený.“ (Matúš 23:37, 38) Z Ježišových slov je zjavné, že hoci bol izraelský národ predtým v priazni pred Jehovom, stratil zvláštny dar od Boha. Ako sa to stalo?
12. Kto boli ‚deti Jeruzalema‘ a čo by bolo znamenalo pre Ježiša, keby ich zhromaždil?
12 Použitím výrazu „deti“ Ježiš oslovil iba prirodzených obrezaných Židov, ktorí žili v Jeruzaleme a zastupovali celý židovský národ. Zhromaždenie ‚detí Jeruzalema‘ by pre Ježiša znamenalo uviesť tieto „deti“ do novej zmluvy s Bohom, kde by on sám slúžil ako prostredník medzi Jehovom a týmito prirodzenými Židmi. (Jeremiáš 31:31–34) Výsledkom toho by bolo odpustenie hriechov, lebo až tak ďaleko siahala Božia láska. (Porovnaj s Malachiášom 1:2.) To by bol skutočne veľký dar.
13. Akú stratu spôsobilo to, že Izrael zavrhol Božieho Syna, ale prečo sa Jehovova radosť nezmenšila?
13 Jehova čakal v súlade so svojím prorockým slovom dostatočne dlho, kým poskytol tento dar, ktorý umožňoval aj Nežidom stať sa účastníkmi novej zmluvy. Národ prirodzeného Izraela však zavrhnutím Božieho vlastného Syna, Mesiáša, stratil tento veľký dar. Jehova preto vyvážil zavrhnutie svojho Syna tak, že poskytol tento dar aj ľuďom mimo židovského národa. Týmto spôsobom Jehovova radosť, ktorú mal ako veľký Darca, trvala naďalej v nezmenšenej miere.
Šťastie z dávania
14. Prečo je Ježiš Kristus najšťastnejším tvorom v celom vesmíre?
14 Jehova je „šťastný Boh“. (1. Timotejovi 1:11) Jednou z vecí, ktorá ho robí šťastným, je to, že dáva iným. A v prvom storočí n. l. jeho jednosplodený Syn povedal: „Viac šťastia je v dávaní ako v prijímaní.“ (Skutky 20:35) V súlade s touto zásadou sa Ježiš stal najšťastnejším tvorom Stvoriteľa celého vesmíru. Ako je to možné? Hneď po Bohu Jehovovi dal Ježiš Kristus ten najväčší dar zo všetkých tým, že položil svoj život v prospech ľudstva. Skutočne, je ‚šťastný Mocnár‘. (1. Timotejovi 6:15) Ježiš tak dokladá vlastným príkladom to, čo povedal o väčšom šťastí z dávania.
15. Príkladom čoho Jehova nikdy neprestane byť a ako môžu jeho inteligentné bytosti prežívať určitú mieru jeho šťastia?
15 Boh Jehova bude prostredníctvom Ježiša Krista stále štedrým darcom všetkým svojim inteligentným tvorom a vždy bude ich najväčším príkladom v dávaní. Ako Boh nachádza potešenie v dávaní dobrých darov iným, tak vložil ducha štedrosti do srdca svojich inteligentných tvorov na zemi. Týmto spôsobom odzrkadľujú a napodobňujú jeho osobnosť a prežívajú určitú mieru jeho šťastia. (1. Mojžišova 1:26; Efezanom 5:1) Ježiš výstižne povedal svojim nasledovníkom: „Dávajte a ľudia budú dávať vám. Budú vám sypať do lona znamenitú mieru, natlačenú, utrasenú a pretekajúcu. Totiž akou mierou meriate vy, takou budú na odplatu merať vám.“ — Lukáš 6:38.
16. O akom dávaní hovorí Ježiš v Lukášovi 6:38?
16 Ježiš mal vo zvyku dávať a svojim učeníkom dal v tom znamenitý príklad. Povedal, že to vyvolá znamenitú odozvu u tých, ktorí dostávajú. V Lukášovi 6:38 Ježiš nemal na mysli výlučne dávanie hmotných darov. Nehovoril svojim učeníkom, aby konali spôsobom, ktorý ich ochudobní po hmotnej stránke. Skôr im ukazoval spôsob konania, ktorý im prinesie pocit duchovného uspokojenia.
Večné šťastie je zaistené
17. Aký podivuhodný dar poskytol Boh svojim svedkom v týchto posledných dňoch?
17 Aký podivuhodný dar poskytol Jehova, hlava všetkého stvorenia, svojim svedkom v týchto posledných dňoch! Dal nám dobré posolstvo o svojom Kráľovstve. Máme veľkú prednosť oznamovať zriadené Božie kráľovstvo v rukách jeho vládnuceho Syna Ježiša Krista. (Matúš 24:14; Marek 13:10) To, že sme sa stali svedkami Najvyššieho Boha a môžeme o ňom ústne svedčiť, je darom, ktorému sa nič nevyrovná; a najlepší spôsob, ako môžeme dávať, a tak napodobňovať Boha, je deliť sa o posolstvo o Kráľovstve s inými skôr, ako príde koniec tohto zlého systému vecí.
18. Čo musíme ako Jehovovi svedkovia dávať iným?
18 Apoštol Pavol sa zmienil o ťažkostiach, ktoré musel znášať, keď oznamoval posolstvo o Kráľovstve iným. (2. Korinťanom 11:23–27) Jehovovi dnešní svedkovia musia tiež znášať ťažkosti a odkladať osobné záľuby pri úsilí poskytnúť iným nádej na Kráľovstvo. Možno nemáme sklon chodiť k dverám ľudí, najmä ak sme plachí. Ale ako Kristovi nasledovníci sa nemôžeme vyhýbať prednosti dávať duchovné veci iným tým, že zvestujeme „toto dobré posolstvo o kráľovstve“. (Matúš 24:14) Musíme mať taký istý postoj, aký mal Ježiš. Tvárou v tvár smrti sa modlil: „Môj Otče... nie ako ja chcem, ale ako ty chceš.“ (Matúš 26:39) Pokiaľ ide o prinášanie dobrého posolstva o Kráľovstve iným, musia Jehovovi služobníci konať Božiu vôľu, nie svoju vlastnú — robiť to, čo chce on, nie čo azda chcú oni.
19. Kto sú vlastníci „večných príbytkov“ a ako sa môžeme s nimi spriateliť?
19 Takéto dávanie sa bude týkať nášho času a prostriedkov, ale keď budeme zbožnými darcami, zaistíme si, že naše šťastie bude trvať večne. Prečo? Pretože Ježiš povedal: „Robte si priateľov pomocou nespravodlivého bohatstva [„svetského bohatstva“, New International Version], aby vás, keď zlyhá, prijali do večných príbytkov.“ (Lukáš 16:9) Malo by byť naším cieľom používať „nespravodlivé bohatstvo“ tak, aby sme sa spriatelili s vlastníkmi „večných príbytkov“. Jehova ako Stvoriteľ vlastní všetko a jeho prvorodený Syn sa podieľa na tomto vlastníctve ako dedič všetkého. (Žalm 50:10–12; Hebrejom 1:1, 2) Aby sme sa s nimi spriatelili, musíme používať bohatstvo spôsobom, ktorý prináša ich schválenie. To znamená mať správny postoj k používaniu hmotných vecí na prospech iných. (Porovnaj s Matúšom 6:3, 4; s 2. Korinťanom 9:7.) Môžeme používať peniaze správnym spôsobom na upevnenie svojho priateľstva s Bohom Jehovom a Ježišom Kristom. Robíme tak napríklad vtedy, keď s radosťou používame to, čo máme, aby sme prišli na pomoc ľuďom, ktorí to skutočne potrebujú, a keď vynakladáme svoje prostriedky na podporu záujmov Božieho kráľovstva. — Príslovia 19:17; Matúš 6:33.
20. a) Prečo nás môže Jehova a Ježiš voviesť do „večných príbytkov“ a kde sa môžu nachádzať tieto miesta? b) Akú prednosť budeme mať po celú večnosť?
20 Boh Jehova a Ježiš Kristus môžu byť našimi priateľmi naveky, pretože sú nesmrteľní, a môžu nás voviesť do „večných príbytkov“, či už to bude v nebi so všetkými svätými anjelmi, alebo na tejto zemi v obnovenom raji. (Lukáš 23:43) Toto všetko umožnil Boží láskyplný dar v podobe Ježiša Krista. (Ján 3:16) A Boh Jehova bude pre svoje vlastné jedinečné šťastie používať Ježiša, aby dával stále všetkému stvoreniu. Skutočne, po celú večnosť budeme mať my sami prednosť dávať pod univerzálnou zvrchovanosťou Boha Jehovu a kráľovským majestátom jeho jednosplodeného Syna, nášho Pána a Záchrancu, Ježiša Krista. Výsledkom toho bude večné šťastie pre všetkých zbožných darcov.
Spomínaš si?
◻ Čo si vyžadoval od Boha jeho najväčší dar?
◻ Akým poslaním poveril Boh svojho Syna?
◻ Kto je najšťastnejším tvorom v celom vesmíre a prečo?
◻ Ako budú zbožní darcovia prežívať šťastie trvajúce naveky?
[Obrázok na strane 10]
Ceníš si Boží dar v podobe jeho Syna ako výkupnej obete?
[Obrázky na strane 12]
Hľadáš najprv Božie kráľovstvo zvestovaním dobrého posolstva a podporou tohto diela svojimi prostriedkami?