Obhajoba dobrého posolstva pred vládnymi úradníkmi

„TENTO mi je vyvolenou nádobou, aby zaniesol moje meno národom aj kráľom.“ ​(Sk. 9:15) Tieto slová Pán Ježiš povedal o židovskom mužovi, ktorý sa práve obrátil na kresťanstvo a stal sa známym ako apoštol Pavol.

Jedným z týchto kráľov bol rímsky cisár Nero. Ako by si sa cítil, keby si mal obhajovať svoju vieru pred podobným vládcom? Pavol je v tomto ohľade príkladom, ktorý by kresťania mali napodobňovať. (1. Kor. 11:1) Jeden spôsob, ako to môžeme robiť, súvisí s tým, ako Pavol využil vtedajší právny systém.

V starovekom Izraeli platil mojžišovský Zákon, ktorý bol morálnym kódexom pre všetkých zbožných Židov. Po Letniciach roku 33 n. l. ho už Jehovovi služobníci neboli povinní dodržiavať. (Sk. 15:28, 29; Gal. 4:9–11) No Pavol a iní kresťania sa nevyjadrovali o Zákone neúctivo. Preto mohli bez prekážok vydávať svedectvo v mnohých židovských komunitách. (1. Kor. 9:20) Pavol pri mnohých príležitostiach vydával svedectvo v synagógach. Ľudia, ktorí sa tam zhromažďovali, poznali Abrahámovho Boha, a tak ich mohol presviedčať na základe Hebrejských Písiem. (Sk. 9:19, 20; 13:5, 14–16; 14:1; 17:1, 2)

Apoštoli sa rozhodli, že zvestovateľské dielo začnú riadiť z Jeruzalema, kde pravidelne vyučovali v chráme. (Sk. 1:4; 2:46; 5:20) Do Jeruzalema cestoval občas aj Pavol. Tam bol nakoniec aj uväznený, čo viedlo k právnemu procesu, pre ktorý sa dostal až do Ríma.

Ako sa rímske autority pozerali na to, čomu veril Pavol? Pri odpovedi na túto otázku je užitočné vziať do úvahy, aký postoj mali Rimania k náboženstvu vo všeobecnosti. Nenútili národnostné skupiny vo svojej ríši, aby sa vzdali svojho uctievania. Netolerovali len také náboženstvo, ktoré považovali za hrozbu pre štát alebo morálku.

Židia mali v Rímskej ríši veľké privilégiá. V istej knihe sa píše: „Judaizmus sa v Rímskej ríši tešil z výsadného postavenia. Židia mohli slobodne praktizovať svoje náboženstvo a nemuseli uctievať rímske božstvá. V rámci komunít mohli svoje záležitosti spravovať podľa vlastných zákonov.“ ​(Backgrounds of Early Christianity) Boli oslobodení aj od vojenskej služby.a Pavol pri obhajobe kresťanstva pred autoritami využil ochranu, ktorú židovskému náboženstvu poskytovali rímske zákony.

Pavlovi odporcovia sa všemožne pokúšali obrátiť ľudí a vrchnosti proti nemu. (Sk. 13:50; 14:2, 19; 18:12, 13) Pouvažujme teraz o jednej udalosti. Kresťanskí starší v jeruzalemskom zbore počuli o rečiach, ktoré sa šírili medzi Židmi, že Pavol vyučuje ľudí, „aby odpadli od Mojžiša“. Následkom týchto klamstiev by si novoobrátení židovskí kresťania mohli pomyslieť, že Pavol nemá úctu k Božiemu usporiadaniu. Mohlo to viesť aj k tomu, že Sanhedrin by vyhlásil kresťanov za odpadlíkov od judaizmu. Keby sa to stalo, Židia, ktorí sa stýkali s kresťanmi, by boli potrestaní. Stali by sa vydedencami spoločnosti a mali by zakázané vydávať svedectvo v chráme alebo v synagóge. Preto zboroví starší dali Pavlovi radu, aby dokázal, že sú to len výmysly. Mal ísť do chrámu a urobiť niečo, čo Boh síce už nevyžadoval, ale nebolo na tom nič nesprávne. (Sk. 21:18–27)

Pavol to urobil, a tak mohol prispieť k „obhajobe a zákonnému upevňovaniu dobrého posolstva“. (Fil. 1:7) Židia vyvolali v chráme vzburu a chceli Pavla zabiť. Potom ho dal rímsky vojenský veliteľ uväzniť. Keď ho však mali zbičovať, vyhlásil, že je rímsky občan. Bol odvedený do mesta Cézarea, odkiaľ Rimania spravovali Judsko. Tam mal mimoriadnu príležitosť vydať mocné svedectvo pred vládnymi autoritami. Vďaka tomu sa s kresťanským učením mohli bližšie zoznámiť ľudia, ktorí by sa o ňom možno dozvedeli len veľmi málo.

Správa v 24. kapitole knihy Skutky opisuje Pavlov výsluch pred Félixom, rímskym miestodržiteľom Judey, ktorý o kresťanskom učení už niečo vedel. Židia obvinili Pavla z porušovania rímskych zákonov, a to najmenej v troch bodoch. Vyhlásili, že vyvoláva vzburu medzi Židmi v celej Rímskej ríši, že je vodcom nebezpečnej sekty a že sa pokúsil znesvätiť chrám, ktorý je pod rímskou ochranou. (Sk. 24:5, 6) Tieto obvinenia boli také vážne, že Pavlovi hrozil trest smrti.

Pravých kresťanov určite zaujíma, ako si Pavol poradil s týmito obvineniami. Zostal pokojný a správal sa úctivo. Odvolal sa na Zákon a prorokov a vyhlásil, že má právo uctievať „Boha svojich predkov“. Toto právo mali podľa rímskeho zákona všetci Židia. (Sk. 24:14) Neskôr Pavol obhajoval svoju vieru pred novým miestodržiteľom Porciom Festom a tiež pred kráľom Herodesom Agrippom.

Pavol chcel dosiahnuť, aby bol nestranne vypočutý, a preto nakoniec povedal: „Odvolávam sa na cézara!“ ​(Sk. 25:11) V tom čase to bol najmocnejší vládca.

Anjel neskôr Pavlovi oznámil: „Budeš stáť pred cézarom.“ ​(Sk. 27:24) Rímsky cisár Nero na začiatku svojej vlády vyhlásil, že osobne bude riešiť len niektoré súdne prípady. Preto prvých osem rokov zvyčajne poveroval touto úlohou iných. Jeden prameň uvádza, že keď sa Nero rozhodol vypočuť si nejaký súdny prípad, urobil to vo svojom paláci, kde mal k dispozícii skupinu skúsených a vplyvných radcov. (The Life and Epistles of Saint Paul)

V Biblii sa nepíše, či Pavla osobne vypočul a súdil Nero alebo či výsluchom poveril niekoho iného, kto mu potom podal správu. Aj pri tejto príležitosti Pavol pravdepodobne vysvetlil, že uctieva Boha Židov a že nabáda všetkých ľudí, aby vláde prejavovali patričnú úctu. (Rim. 13:1–7; Tít. 3:1, 2) Pavlova obhajoba dobrého posolstva pred vládnymi úradníkmi bola zjavne úspešná. Cisársky súdny dvor ho prepustil na slobodu. (Fil. 2:24; Filém. 22)

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Budú vás vláčiť kvôli mne pred miestodržiteľov a kráľov na svedectvo im a národom.“ ​(Mat. 10:18) Zastupovať Ježiša v tomto ohľade je veľká česť. Naše úsilie obhajovať dobré posolstvo môže viesť k víťazstvám na súdoch. Samozrejme, rozhodnutia nedokonalých ľudí nezabezpečia „zákonné upevnenie dobrého posolstva“ v plnej miere. Trvalé oslobodenie od útlaku a nespravodlivosti prinesie jedine Božie Kráľovstvo. (Kaz. 8:9; Jer. 10:23)

Aj dnes kresťania oslavujú Jehovovo meno, keď obhajujú svoju vieru. Tak ako Pavol, aj my by sme mali zostať pokojní a vyjadrovať sa úprimne a presvedčivo. Ježiš povedal svojim nasledovníkom, že sa nemusia „vopred pripravovať, ako sa budú obhajovať, lebo on im dá ústa a múdrosť, ktorej žiadni ich protivníci dovedna nebudú schopní odolať alebo prieť sa“. (Luk. 21:14, 15; 2. Tim. 3:12; 1. Petra 3:15)

Keď kresťania obhajujú svoju vieru pred kráľmi, vládnymi predstaviteľmi alebo inými úradníkmi, majú príležitosť svedčiť ľuďom, ku ktorým by sa s dobrým posolstvom dostali inak len veľmi ťažko. Niektoré súdne rozhodnutia v náš prospech viedli k úprave právnych noriem a následne k lepšej ochrane ľudských práv, ako je sloboda prejavu a sloboda náboženstva. Ale nech je výsledok súdnych rozhodnutí akýkoľvek, odvaha, ktorú Boží služobníci pri takýchto príležitostiach prejavujú, prináša Jehovovi radosť.