„Odmietaj falošné príbehy“

V BIBLII je veľa skúseností a príbehov rôznych ľudí. Z ich čítania sa nielen tešíme, ale máme z nich aj úžitok. Kresťanskému zboru v Ríme apoštol Pavol napísal: „Všetko, čo bolo napísané predtým, bolo napísané na naše poučenie, aby sme svojou vytrvalosťou a útechou z Písiem mali nádej.“ — Rimanom 15:4.

Aj sám Pavol rozprával skúsenosti. O závere prvej Pavlovej a Barnabášovej misionárskej cesty Biblia hovorí: „Keď prišli [do sýrskej Antiochie] a zhromaždili zbor, rozprávali o mnohých veciach, ktoré Boh vykonal ich prostredníctvom.“ (Skutky 14:27) Bratia boli nepochybne veľmi povzbudení týmito skúsenosťami.

Ale nie všetky skúsenosti sú budujúce. Pavol pod inšpiráciou vystríhal Timoteja: „Odmietaj falošné príbehy, ktoré porušujú to, čo je sväté, a ktoré rozprávajú staré ženy.“ (1. Timotejovi 4:7) A Títovi napísal, že lojálni kresťania by nemali venovať „pozornosť židovským bájkam a prikázaniam ľudí odvracajúcich sa od pravdy“. — Títovi 1:14.

Čo boli tieto falošné príbehy alebo bájky? Obidva výrazy pochádzajú z gréckeho slova mythos („mýtus“). The International Standard Bible Encyclopaedia uvádza, že toto slovo označuje „(náboženský) príbeh, ktorý nemá nič spoločné so skutočnosťou“.

Vo svete za Pavlových dní bolo veľmi veľa takýchto príbehov. Príkladom je apokryfická kniha Tobiáš, ktorá bola napísaná pravdepodobne vyše dvesto rokov predtým, ako žil Pavol. Tento príbeh hovorí o Tobiášovi, nábožnom Židovi, ktorý oslepol, keď mu do oka padol vtáčí trus. Neskôr posiela svojho syna Tobiáša vyzdvihnúť dlh. Cestou si Tobiáš [mladší] na pokyn anjela zaobstará srdce, pečeň a žlč z ryby. Potom stretne vdovu, ktorá, hoci bola sedemkrát vydatá, je panna, pretože každého jej manžela zabil zlý duch vo svadobnú noc. Na anjelovo nabádanie sa s ňou Tobiáš ožení a vyženie démona tým, že spáli srdce a pečeň ryby. Neskôr Tobiáš žlčou tej ryby obnoví zrak svojmu otcovi.

Je jasné, že tento príbeh je nepravdivý. Okrem toho, že má charakter fantázie a povzbudzuje k poverčivosti, je aj chybný. Hovorí sa tam napríklad, že Tobiáš [starší] bol svedkom vzbury severných kmeňov a deportácie Izraelitov do Ninive, čo sú dve udalosti z izraelských dejín, ktoré od seba delí 257 rokov. Tento príbeh však hovorí, že Tobiáš [starší] mal v čase svojej smrti 112 rokov. — Tobiáš 1:4, 11; 14:1, The Jerusalem Bible.

Takéto bájky sú cudzie pravdivému „vzoru zdravých slov“ hlásaných vernými Božími služobníkmi. (2. Timotejovi 1:13) Sú výplodom obrazotvornosti, odporujú historickým skutočnostiam a sú to príbehy, aké rozprávajú bezbožné staré ženy. A práve takéto príbehy mali kresťania odmietať.

Skúmanie slov pravdy

Podobných príbehov je dnes veľa. Pavol napísal: „Príde čas, keď [ľudia] neznesú zdravé učenie, ale... odvrátia uši od pravdy, a obrátia sa k falošným príbehom.“ (2. Timotejovi 4:3, 4) V niektorých častiach zeme sú príbehy o nadprirodzených veciach veľmi rozšírené a populárne. Kresťania preto konajú múdro, keď ‚skúmajú slová‘ náboženských príbehov, aby zistili, či sú v súlade s Bibliou. — Jób 12:11.

Je jasné, že mnohé príbehy nie sú v súlade s Bibliou. Napríklad v mnohých častiach sveta možno bežne počuť príbehy, ktoré podporujú predstavu, že ľudská duša je nesmrteľná. Tieto príbehy opisujú, ako človek zomiera, aby sa znovu objavil buď v tele novorodenca, alebo ako duch, či ako zviera, alebo ako človek na inom mieste.

Božie Slovo však ukazuje, že ľudské duše nie sú nesmrteľné; duše zomierajú. (Ezechiel 18:4) Okrem toho Biblia hovorí, že mŕtvi sú v hrobe bez života a nemôžu ani myslieť, ani hovoriť, ani nič robiť. (Kazateľ 9:5, 10; Rimanom 6:23) A tak tí, ktorí sú zvedení falošnými príbehmi podporujúcimi predstavu, že ľudská duša je nesmrteľná, sú podľa Pavlových slov ‚odvrátení‘ od ‚zdravého učenia‘ Biblie.

Historky o nadprirodzených veciach

Ďalšie príbehy sa zameriavajú na skutky čarodejníc a čarodejníkov. Napríklad v niektorých častiach Afriky sa o týchto agentoch zla hovorí, že majú úžasnú moc: dokážu premeniť seba alebo iných na plazy, opice alebo vtáky; dokážu lietať, aby splnili svoje poslanie; dokážu sa objaviť a zmiznúť, prechádzať cez steny a vidieť predmety pod zemou.

Veľké množstvo takýchto príbehov a skutočnosť, že veľa ľudí im verí, môže viesť k ovplyvneniu niektorých v kresťanskom zbore, aby tiež uverili, že sú pravdivé. Mohli by uvažovať, že hoci normálni ľudia nedokážu robiť také veci, tí, ktorí dostávajú nadľudskú moc od duchovných tvorov, démonov, to dokážu. Zdanlivý podklad pre takýto úsudok je v 2. Tesaloničanom 2:9, 10, kde sa hovorí: „Prítomnosť toho nezákonného je podľa Satanovho pôsobenia s každým mocným skutkom a lživými znameniami a predzvesťami a s každým nespravodlivým podvodom pre tých, ktorí hynú, ako odplata za to, že neprijali lásku k pravde, aby boli zachránení.“

Je pravda, že tento text ukazuje, že Satan je schopný urobiť mocné skutky, ale je tu zmienka aj o tom, že Satan je pôvodcom ‚lživých znamení a predzvestí‘ a ‚nespravodlivého podvodu‘. V súlade s tým Biblia ukazuje, že Satan je najväčší podvodník, ktorý „zvádza celú obývanú zem“. (Zjavenie 12:9) Dokáže majstrovsky pôsobiť na ľudí, aby uverili veciam, ktoré nie sú pravdivé.

Preto ani svedectvo a spomienky ľudí, ktorí boli zapletení do špiritizmu a čarodejníctva, často ani zďaleka nie sú spoľahlivé. Títo ľudia možno úprimne veria, že videli, počuli alebo zažili určité veci, a predsa to tak v skutočnosti nebolo. Napríklad niektorí si myslia, že komunikovali s duchmi mŕtvych ľudí. Ale mýlia sa, sú podvedenými obeťami satanského podvodu. Biblia hovorí, že mŕtvi „zostupujú do mlčania“. — Žalm 115:17.

Vzhľadom na záznam Diablových podvodov sú nadprirodzené historky, pokiaľ ide o ich pravdivosť, prinajmenšom veľmi podozrivé. Väčšinou sú výplodom poverčivej obrazotvornosti, ktorý je zveličený ich stálym opakovaním.

Rozširovanie takýchto bájok podporuje záujmy otca lži, Satana Diabla. (Ján 8:44) Podnecujú záujem o okultné praktiky, ktoré sú Jehovovi odporné. (5. Mojžišova 18:10–12) Chytajú ľudí do osídla strachu a povier. Nie div, že Pavol radil kresťanom, „aby nevenovali pozornosť falošným príbehom“. — 1. Timotejovi 1:3, 4.

Zavrhnúť svedectvo démonov

Ale čo ak sa zdá, že ide o pravdivé príbehy? Niekedy sa rozprávajú skúsenosti o tom, ako duchovia alebo špiritisti uznávajú Jehovovu nadradenosť a pravdivosť jeho svedkov. Mali by kresťania podávať ďalej takéto príbehy?

Nie, nemali by. Biblia hovorí, že keď nečistí duchovia kričali, že Ježiš je Boží Syn, „prísne [im] prikazoval, aby o ňom nič nezjavovali“. (Marek 3:12) Podobne keď démon veštenia nútil isté dievča, aby označila Pavla a Barnabáša za ‚otrokov Najvyššieho Boha‘ a zvestovateľov ‚cesty záchrany‘, Pavol toho ducha z dievčaťa vyhnal. (Skutky 16:16–18) Ani Ježiš, ani Pavol, ani nikto z pisateľov Biblie nedovolil démonom, aby svedčili o Božom predsavzatí alebo o Božích vyvolených služobníkoch.

A pozoruhodné je aj to, že hoci Ježiš predtým, ako prišiel na zem, žil v duchovnej ríši a osobne poznal Satana, svojich učeníkov nezabával príbehmi o Satanovej činnosti, ani neuvádzal podrobnosti o tom, čo Diabol môže a čo nemôže urobiť. Satan a jeho démoni neboli Ježišovými priateľmi. Boli vyvrheľmi, buričmi nenávidiacimi to, čo je sväté, a Božími nepriateľmi.

Biblia nám hovorí to, čo potrebujeme vedieť. Vysvetľuje, kto sú démoni, ako zvádzajú ľudí a ako sa im môžeme vyhýbať. Ukazuje, že Jehova a Ježiš sú mocnejší než démoni. A poučuje nás, že ak budeme lojálne slúžiť Jehovovi, zlí duchovia nám nemôžu spôsobiť žiadnu trvalú škodu. — Jakub 4:7.

Kresťania teda opodstatnene odmietajú falošné príbehy, príbehy, ktoré vlastne iba podporujú záujmy tých, čo odporujú Bohu. Takisto ako Ježiš „svedčil o pravde“, robia to aj jeho nasledovníci dnes. (Ján 18:37) Múdro dbajú na biblické napomínanie: „Všetko, čo je pravé... o tom ďalej uvažujte.“ — Filipanom 4:8.

[Obrázok na strane 31]

Praví kresťania sa musia prísne vyhýbať všetkým prejavom okultizmu