Čo o tom hovorí Biblia?
Birmovanie — je to kresťanská požiadavka?
„Birmovanie je sviatosť, ktorou sa udeľuje pokrstenému kresťanovi plná dokonalosť kresťanského života, robí ho duchovne dospelým, vojakom a svedkom Krista.“ — Encyklopédia The Catholic Encyclopedia for School and Home.
VÄČŠINA protestantov odmieta názor, že birmovanie je sviatosť. Avšak katolícky teológ 13. storočia Tomáš Akvinský napísal, že „birmovanie je konečné zdokonalenie sviatosti krstu“. Tak či onak, vznikajú otázky: Birmovali raní kresťania? Je tento obrad kresťanskou požiadavkou v súčasnosti?
Katolícka encyklopédia New Catholic Encyclopedia pripúšťa, že „vôbec nič v evanjeliu nenaznačuje, že Ježiš ustanovil sviatosť birmovania“. Teda prečo cirkevní učitelia neskôr podporovali myšlienku, že po krste je potrebný ďalší obrad, ktorý môže zahrnovať pomazanie olejom a kladenie rúk, aby sa človek stal plnohodnotnejším členom cirkvi?
Aké sú začiatky birmovania?
Krst dojčiat bol jedným z hlavných dôvodov, ktorý viedol k potrebe ďalšej sviatosti. Kniha Christianity uvádza: „Uvedomujúc si problémy, ktoré sú spôsobené krstením malých detí, cirkvi... pripomínajú pokrsteným význam krstu tým, že ich neskôr ‚birmujú‘.“ Pripomína však birmovanie naozaj význam krstu, alebo skôr zastiera pravdu o ňom?
Skutočnosťou je, že pre krst dojčiat sa v Biblii nenachádza žiaden podklad. Napríklad, pokropenie dieťaťa vodou ho neoslobodzuje od dedičného hriechu; takéto oslobodenie umožňuje jedine viera vo výkupnú obeť Ježiša Krista. (Ján 3:16, 36; 1. Jána 1:7) Krst vo vode je vonkajším prejavom toho, že pokrstený človek sa prostredníctvom Ježiša plne oddáva konaniu vôle Boha Jehovu. Krst vo vode je pre učeníkov — ‚veriacich‘, a nie pre dojčatá. — Matúš 28:19, 20; Skutky 8:12.
„Kde sa končí krst a začína birmovanie?“ pýta sa New Catholic Encyclopedia. Zároveň odpovedá: „Možno by sme sa nemali snažiť to príliš presne rozlišovať, pretože v ranej cirkvi sa stretávame len s jedným obradom.“ Skutočne, v prvom storočí „jediný obrad“, ktorý umožňoval plnohodnotné členstvo v kresťanskom zbore, bol krst. — Skutky 2:41, 42.
Je obrad birmovania s vkladaním rúk nutný predtým, než môže človek prijať svätého ducha? Nie. V ranom kresťanskom zbore slúžilo obyčajne kladenie rúk, ktoré nasledovalo po krste, na zvláštne menovanie alebo na prepožičanie zázračných darov ducha. Smrťou apoštolov tieto dary pominuli. (1. Korinťanom 13:1, 8–10) Kladenie rúk je často spájané nie s krstom vo vode, ale so zvláštnymi úlohami v spojitosti s kresťanskou misionárskou službou. (Skutky 6:1–6; 13:1–3) Teda pri hlbšom skúmaní sa ukazuje ako nesprávna myšlienka, že birmovanie je pokračovaním apoštolského kladenia rúk a je „sviatosťou, ktorá mení človeka tak úplne, že môže byť prijatá len raz,“ ako to hovorí kniha Basics of the Faith: A Catholic Catechism (Základy viery: Katolícky katechizmus).
Apoštol Pavol dopredu upozorňoval na odklon od základnej biblickej pravdy: „Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok... odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam.“ (2. Timotejovi 4:3, 4, KP, 1986) Avšak tí, ktorí veria v obrad birmovania, citujú ako dôkaz dva biblické príklady.
Biblický základ?
Ako základ pre birmovanie sa často používa správa zo Skutkov apoštolov 8:14–17. No toto kladenie rúk za účelom prijatia svätého ducha bolo výnimočným prípadom. Prečo? Samaritáni neboli židovskými prozelytmi. Stali sa teda prvými Neizraelčanmi, ktorí sa pripojili ku kresťanskému zboru. Keď učeník Filip zvestoval v Samárii, mnohí Samaritáni ‚sa dávali pokrstiť, muži aj ženy‘, ale nedostali hneď svätého ducha. (Skutky 8:12) Prečo?
Spomeňme si, že to bol Peter, ktorému Ježiš Kristus zveril „kľúče kráľovstva“. Ako prvý mal prednosť ukázať rôznym skupinám nových kresťanov príležitosť vstúpiť do „nebeského kráľovstva“. (Matúš 16:19) Teda svätý duch ako dôkaz budúceho členstva v „nebeskom kráľovstve“ nebol na týchto prvých nežidovských učeníkov vyliaty skôr, než prišli Peter a Ján do Samárie a než položili na nich ruky.
Niektorí vidia v Skutkoch 19:1–6 dôkaz toho, že raní kresťania konali po krste ešte ďalší obrad. V tomto prípade je však zrejmé, že príčinou toho, že niektorí učeníci z Efezu nedostali svätého ducha, bolo to, že títo noví veriaci boli pokrstení „Jánovým krstom“, ktorý už nebol platný. (Pozri aj Skutky 18:24–26.) Keď im to bolo vysvetlené, rýchlo „sa dali pokrstiť v mene Pána Ježiša“. A v tomto prípade apoštol Pavol „položil na nich ruky“, aby prijali niektoré zo zázračných darov Božieho svätého ducha, okrem toho, že boli prijatí za Božích duchovných synov. — Rimanom 8:15, 16.
O týchto správach hovorí slovník teológie New Dictionary of Theology toto: „K týmto prípadom nie je možné nájsť žiadne priame pokračovanie, a dokonca aj keby boli určitým precedensom, je problematické, či by mali byť považované za normu pre začiatok kresťanskej cesty, tak ako krst vo vode... V Skutkoch apoštolov je mnoho prípadov krstu vo vode bez následného kladenia rúk (takže tieto prípady sa v skutočnosti javia ako výnimky).“ Áno, boli to výnimočné kroky za výnimočných okolností.
Slovník New Dictionary of Theology predkladá tento záver: „Obrad nazvaný ‚birmovanie‘ sa stal ‚obradom v skúmaní teológie.‘“ Je to v skutočnosti nebiblický obrad, výsledok nesprávneho učenia, a rozhodne to nie je požiadavka pre kresťanov.