Prečo Saul prenasledoval kresťanov?

‚SKUTOČNE SOM SI MYSLEL, ŽE MÁM vykonať mnoho skutkov odporu proti menu Ježiša Nazaretského, ktoré som naozaj robil v Jeruzaleme. Mnohých zo svätých som pozatváral do väzenia, lebo som dostal oprávnenie od hlavných kňazov. Keď učeníci mali byť popravení, dal som svoj hlas proti nim. Trestal som ich mnohokrát vo všetkých synagógach, a tak som sa pokúšal prinútiť ich, aby sa zriekli viery. A pretože som proti nim nesmierne zúril, šiel som tak ďaleko, že som ich prenasledoval dokonca vo vzdialených mestách.‘ — Skutky 26:9–11.

TO POVEDAL Saul z Tarzu, známy aj ako apoštol Pavol. Pravda, v čase, keď to povedal, bol už novým človekom. Už nebol odporcom kresťanstva, ale jedným z jeho najhorlivejších podporovateľov. Ale čo predtým podnecovalo Saula k prenasledovaniu kresťanov? Prečo si myslel, že ‚má vykonať‘ také skutky? A možno si z jeho príbehu zobrať nejaké poučenie?

Kameňovanie Štefana

Saul vstupuje do biblického záznamu spolu s tými, ktorí zabíjajú Štefana. „Keď [Štefana] vyhnali z mesta, začali ho kameňovať. A svedkovia zložili svoje vrchné odevy pri nohách mladého muža, ktorý sa volal Saul.“ „A Saul schvaľoval jeho vraždu.“ (Skutky 7:58; 8:1) Čo viedlo k tomuto útoku? Židia vrátane niektorých z Cilície sa preli so Štefanom, ale nedokázali pred ním obstáť. Či bol medzi nimi aj Saul, ktorý bol takisto Cilíčan, nie je uvedené. Tak či onak, boli použití falošní svedkovia, aby obvinili Štefana z rúhania a dovliekli ho pred Sanhedrin. (Skutky 6:9–14) Toto zhromaždenie, ktorému predsedal veľkňaz, slúžilo ako židovský najvyšší súd. Bolo konečnou náboženskou autoritou, a tak jeho členovia okrem iného chránili to, čo považovali za náukovú čistotu. Podľa ich názoru si Štefan zasluhoval smrť. Či sa neopovážil obviniť ich z nedodržiavania Zákona? (Skutky 7:53) Veď oni mu ukážu, ako ho treba dodržiavať!

To, že Saul sa s tým stotožňoval, bolo logickým dôsledkom jeho presvedčenia. Bol farizej. Táto vplyvná sekta vyžadovala prísne dodržiavanie zákona a tradícií. Kresťanstvo bolo považované za pravý opak týchto princípov, keďže vyučovalo novú cestu záchrany prostredníctvom Ježiša. Židia v prvom storočí očakávali, že Mesiáš bude slávnym kráľom, ktorý ich oslobodí spod nenávideného jarma rímskej nadvlády. To, že by niekto, kto bol odsúdený Veľkým Sanhedrinom na základe obvinení z rúhania a potom pribitý na mučenícky kôl ako prekliaty zločinec, mohol byť Mesiášom, bolo ich zmýšľaniu úplne cudzie, neprijateľné a odpudzujúce.

Zákon hovoril, že človek povesený na kôl je ‚Bohom prekliaty‘. (5. Mojžišova 21:22, 23; Galaťanom 3:13) Zo Saulovho pohľadu sa „tieto slová na Ježiša jasne vzťahovali,“ uvádza Frederick F. Bruce. „Zomrel pod Božou kliatbou, a preto bolo nepredstaviteľné, že by mohol byť Mesiášom, na ktorom podľa židovskej tradície spočíva Božie požehnanie v jedinečnej miere. Tvrdiť, že Ježiš je Mesiáš, bolo preto rúhavé; tí, ktorí vyslovili takéto absurdné tvrdenie, si zasluhovali trpieť ako rúhači.“ Ako Saul sám neskôr uznal, už samotná predstava o ‚Kristovi pribitom na kôl bola pre Židov dôvodom na potknutie‘. — 1. Korinťanom 1:23.

Saul reagoval na takéto učenie tak, že mu s čo najväčším odhodlaním odporoval. V snahe vykoreniť ho mala byť použitá aj hrubá sila. Saul si bol istý, že práve to chce Boh. O tom, akého ducha v sebe živil, Saul povedal: „Podľa horlivosti [som bol] prenasledovateľ zboru; podľa spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ten, čo dokázal, že je bezúhonný.“ „Až do krajnosti [som] prenasledoval Boží zbor a pustošil som ho. Robil som väčší pokrok v judaizme ako mnoho vrstovníkov môjho rodu, lebo som bol omnoho horlivejší pre tradície svojich otcov.“ — Filipanom 3:6; Galaťanom 1:13, 14.

Prenasledovateľ

Po Štefanovej smrti Saul nevystupuje už len ako nejaký spoluúčastník prenasledovania, ale ako jeho výrazná postava. Rozhodne si v tomto ohľade získal istú povesť, lebo keď sa po svojom obrátení snažil pripojiť k učeníkom, „všetci sa ho báli, lebo neverili, že je učeníkom“. Keď už bolo jasné, že naozaj je kresťanom, jeho obrátenie bolo dôvodom na radosť a vďakyvzdávanie medzi učeníkmi, ktorí sa nedozvedeli len to, že nejaký bývalý odporca podstúpil zmenu srdca, ale že „ten, ktorý nás predtým prenasledoval, oznamuje teraz dobré posolstvo o viere, ktorú predtým pustošil“. — Skutky 9:26; Galaťanom 1:23, 24.

Damask bol vzdialený od Jeruzalema asi 220 kilometrov — sedem alebo osem dní chôdze. Napriek tomu Saul, ktorý ‚dýchal hrozbou a vraždou proti učeníkom‘, išiel k veľkňazovi a vyžiadal si od neho listy pre synagógy v Damasku. Prečo? Aby priviedol do Jeruzalema spútaného každého, koho nájde, kto patrí k „tej Ceste“. S úradným schválením „začal zúriť proti zboru. Vnikal do jedného domu za druhým, odvliekal mužov aj ženy a dával ich do väzenia.“ Ďalších ‚bičoval v synagógach‘ a ‚dal svoj hlas‘ (doslovne svoj „hlasovací kamienok“) za ich popravu. — Skutky 8:3; 9:1, 2, 14; 22:5, 19; 26:10, poznámka pod čiarou v Reference Bible.

Vzhľadom na to, že Saul bol vyučovaný Gamalielom, ako aj vzhľadom na to, akú mal potom právomoc, niektorí učenci sa domnievajú, že postúpil z pozície študenta práva do pozície, v ktorej mal v judaizme určitú mieru autority. Jeden učenec sa napríklad domnieva, že Saul sa možno stal učiteľom v jeruzalemskej synagóge. Ale čo sa mieni tým, že Saul ‚dal svoj hlas‘ — či už ako člen súdu, alebo ako niekto, kto vyjadruje morálnu podporu popravám kresťanov —, to nemôžeme s istotou vedieť.a

Keďže na začiatku boli všetci kresťania Židia alebo židovskí prozelyti, Saul zjavne chápal kresťanstvo ako odpadlícke hnutie v rámci judaizmu a považoval naprávanie jeho prívržencov za vec oficiálneho judaizmu. „Nie je pravdepodobné,“ hovorí učenec Arland J. Hultgren, „že by prenasledovateľ Pavol odporoval kresťanstvu preto, lebo ho považoval za nejaké konkurenčné náboženstvo mimo judaizmu. On i ďalší považovali kresťanské hnutie za niečo, čo ešte podlieha židovskej právomoci.“ Preto jeho zámerom bolo prinútiť spurných Židov, aby sa zriekli svojej viery a vrátili sa k pravovernosti, a bol ochotný použiť na to všetky dostupné prostriedky. (Skutky 26:11) Jednou z metód, ktoré považoval za prijateľné, bolo väznenie. Ďalšou metódou bolo bičovanie v synagógach, čo bol bežný spôsob naprávania, ktorý mohol byť použitý na každom miestnom súde s troma sudcami ako trest za neposlušnosť voči rabínskej autorite.

Samozrejme, to všetko sa skončilo, keď sa Saulovi zjavil Ježiš na ceste do Damasku. Saul sa náhle zmenil zo zúrivého nepriateľa kresťanstva na jeho horlivého zástancu a už o pomerne krátky čas sa Židia v Damasku usilovali o jeho smrť. (Skutky 9:1–23) Je paradoxné, že Saul ako kresťan musel znášať mnohé veci, ktorých sa ako prenasledovateľ sám dopúšťal, a tak mohol po rokoch povedať: „Od Židov som dostal päťkrát štyridsať rán bez jednej.“ — 2. Korinťanom 11:24.

Horlivosť môže byť nesprávne zameraná

„Bol [som] predtým rúhačom a prenasledovateľom a nehanebníkom,“ napísal Saul po svojom obrátení, keď už bol viac známy ako Pavol. „Ale bolo mi preukázané milosrdenstvo, lebo som bol v nevedomosti a konal som z nedostatku viery.“ (1. Timotejovi 1:13) Teda to, že niekto je úprimný a aktívny v nejakom náboženstve, nie je zárukou toho, že má Božie schválenie. Saul bol horlivý a konal podľa svojho svedomia, ale tým sa nestal spravodlivým. Jeho zanietená horlivosť bola nesprávne zameraná. (Porovnaj Rimanom 10:2, 3.) To by nás malo viesť k zamysleniu.

Mnohí ľudia dnes sú pevne presvedčení, že Boh od nich vyžaduje iba dobré správanie a nič viac. Je to však naozaj tak? Každý človek urobí dobre, keď počúvne Pavlovo nabádanie: „Uistite sa o všetkom, pevne sa držte toho, čo je znamenité.“ (1. Tesaloničanom 5:21) To znamená venovať čas nadobúdaniu presného poznania Božieho Slova pravdy a potom žiť v úplnom súlade s ním. Ak si po preskúmaní Biblie uvedomíme, že musíme urobiť zmeny, mali by sme ich rozhodne bez meškania urobiť. Možno máloktorí z nás niekedy boli takými rúhačmi, prenasledovateľmi či nehanebníkmi, ako bol Saul. No podobne ako on, aj my si môžeme Božiu priazeň získať iba tak, že budeme konať podľa viery a presného poznania. — Ján 17:3, 17.

[Poznámka pod čiarou]