Akvila a Priscilla — príkladný manželský pár
„ODOVZDAJTE moje pozdravy Priske a Akvilovi, mojim spolupracovníkom v Kristu Ježišovi, ktorí vydali do nebezpečenstva vlastný krk za moju dušu, ktorým ďakujem nielen ja, ale aj všetky zbory z národov.“ — Rimanom 16:3, 4.
Tieto slová apoštola Pavla adresované kresťanskému zboru v Ríme prezrádzajú veľkú úctu a vrúcny vzťah, ktorý mal Pavol k tejto manželskej dvojici. Dal si záležať, aby ich neprehliadol, keď písal ich zboru. Kto však boli títo dvaja Pavlovi „spolupracovníci“ a prečo boli jemu i zborom takí drahí? — 2. Timotejovi 4:19.
Akvila bol Žid z diaspóry (rozptýlení Židia) a rodák z Pontu, kraja na severe Malej Ázie. Spolu s manželkou Priscillou (Priskou) sa usadili v Ríme. Tam bola veľká židovská obec prinajmenšom odvtedy, čo Pompeius v roku 63 pred n. l. dobyl Jeruzalem a do Ríma boli privedení mnohí zajatci ako otroci. Rímske nápisy v skutočnosti prezrádzajú existenciu asi dvanástich synagóg v tomto starovekom meste. Viacero Židov z Ríma bolo na Letnice roku 33 n. l. v Jeruzaleme, kde počuli dobré posolstvo. Možno prostredníctvom nich sa kresťanské posolstvo prvý raz dostalo do hlavného mesta Rímskej ríše. — Skutky 2:10.
Ale v roku 49 alebo začiatkom roku 50 n. l. boli Židia z Ríma vyhnaní nariadením cisára Klaudia. A preto sa apoštol Pavol stretol s Akvilom a Priscillou v gréckom meste Korint. Keď Pavol prišiel do Korintu, Akvila s Priscillou mu láskavo prejavili pohostinnosť a ponúkli mu i prácu, lebo mali rovnaké remeslo — vyrábali stany. — Skutky 18:2, 3.
Výrobcovia stanov
Nebola to ľahká práca. K výrobe stanov patrilo strihanie a zošívanie kusov tvrdého, drsného materiálu alebo kože. Podľa historika Fernanda Beu to bola „práca, ktorá si vyžadovala odbornú znalosť a dôkladnosť“ zo strany výrobcov stanov, pretože pracovali s „hrubými, nepoddajnými tkaninami, ktoré sa používali pri táborení počas cestovania, keď poskytovali ochranu pred slnkom i dažďom, alebo na balenie tovaru v podpalubí lode“.
To vyvoláva otázku. Vari Pavol nepovedal, že bol ‚vychovaný pri Gamalielových nohách‘, čo mu malo otvoriť cestu k vplyvnej kariére v nasledujúcich rokoch? (Skutky 22:3) To je síce pravda, no Židia prvého storočia považovali za vhodné naučiť chlapca dajakému remeslu, i keď mal dostať vyššie vzdelanie. Preto je pravdepodobné, že aj Akvila, aj Pavol nadobudli zručnosť vo výrobe stanov, keď boli mladí. Táto ich zručnosť sa ukázala ako veľmi užitočná neskôr. Ale ako kresťania nepovažovali takúto svetskú prácu samu osebe za svoj cieľ. Pavol vysvetlil, že práca, ktorú konal v Korinte spolu s Akvilom a Priscillou, bola iba prostriedkom na podporu jeho hlavnej činnosti, ktorou bolo oznamovanie dobrého posolstva, bez toho, že by ‚na niekoho položil nákladné bremeno‘. — 2. Tesaloničanom 3:8; 1. Korinťanom 9:18; 2. Korinťanom 11:7.
Akvila s Priscillou zjavne s potešením robili všetko, čo mohli, aby Pavlovi uľahčili misionársku službu. Ktovie, koľkokrát si títo traja priatelia urobili prestávku v práci, aby mohli vydať neformálne svedectvo zákazníkom alebo okoloidúcim! A hoci ich práca pri výrobe stanov bola obyčajná a únavná, mali radosť, že ju konajú, a pracovali „vo dne i v noci“, aby podporovali Božie záujmy — práve tak ako sa mnohí dnešní kresťania živia prácou na čiastočný úväzok alebo sezónnou prácou, aby po väčšinu svojho zvyšného času mohli pomáhať ľuďom počuť dobré posolstvo. — 1. Tesaloničanom 2:9; Matúš 24:14; 1. Timotejovi 6:6.
Príklad pohostinnosti
Pavol počas 18 mesiacov, ktoré strávil v Korinte, pravdepodobne používal Akvilov dom ako základňu pre svoju misionársku činnosť. (Skutky 18:3, 11) Je teda pravdepodobné, že Akvila s Priscillou mali to potešenie hostiť aj Sílasa (Silvána) a Timoteja, keď prišli z Macedónie. (Skutky 18:5) Dva Pavlove listy Tesaloničanom, ktoré sa neskôr stali súčasťou biblického kánonu, boli možno napísané v čase, keď bol apoštol u Akvilu a Priscilly.
Je ľahké predstaviť si, že v tom čase bola domácnosť Priscilly a Akvilu ozajstným centrom teokratickej činnosti. Pravdepodobne ju často navštevovali mnohí drahí priatelia — Štefan so svojou rodinou, prví kresťania v provincii Achaja, ktorých pokrstil sám Pavol, Títius Justus, ktorý dovolil Pavlovi, aby používal jeho dom na prednášanie svojich prejavov, a Krispus, predstavený synagógy, ktorý prijal pravdu s celou svojou domácnosťou. (Skutky 18:7, 8; 1. Korinťanom 1:16) Potom to boli Fortunátus a Achaikus, Gájus, v ktorého domácnosti sa možno konali zborové zhromaždenia, Erastus, správca mesta, Tercius, zapisovateľ, ktorému Pavol diktoval svoj list Rimanom, a Foiba, verná sestra z neďalekého zboru v Kenchreách, ktorá pravdepodobne niesla tento list z Korintu do Ríma. — Rimanom 16:1, 22, 23; 1. Korinťanom 16:17.
Novodobí služobníci Jehovu, ktorí niekedy mali príležitosť prejaviť pohostinnosť cestujúcemu služobníkovi, vedia, aký to môže byť povzbudzujúci a nezabudnuteľný zážitok. Budujúce skúsenosti, ktoré sa rozprávajú pri takýchto príležitostiach, môžu byť pre všetkých skutočným zdrojom duchovného osvieženia. (Rimanom 1:11, 12) A tí, ktorí podobne ako Akvila s Priscillou dávajú svoje domácnosti k dispozícii na zhromaždenia, možno na zborové štúdium knihy, pociťujú radosť a uspokojenie, že môžu týmto spôsobom prispievať k pokroku pravého uctievania.
Priateľstvo Pavla s Akvilom a Priscillou bolo také blízke, že keď Pavol na jar roku 52 n. l. odišiel z Korintu, išli s ním aj oni a sprevádzali ho až do Efezu. (Skutky 18:18–21) Obaja zostali v tom meste a svojou činnosťou tam položili základ pre ďalšiu apoštolovu návštevu. V Efeze títo nadaní učitelia dobrého posolstva ‚vzali k sebe‘ výrečného Apolla a mali to potešenie pomôcť mu porozumieť ‚presnejšie Božej ceste‘. (Skutky 18:24–26) Keď Pavol na svojej tretej misionárskej ceste niekedy v zime 52/53 n. l. znovu navštívil Efez, pole, ktoré obrábala táto dynamická dvojica, bolo už zrelé na žatvu. Pavol tam asi tri roky kázal a vyučoval o „tej Ceste“ a efezský zbor mával zhromaždenia v Akvilovom dome. — Skutky 19:1–20, 26; 20:31; 1. Korinťanom 16:8, 19.
Neskôr, keď sa títo dvaja Pavlovi priatelia vrátili do Ríma, ďalej ‚chodili cestou pohostinnosti‘ a dávali svoj dom k dispozícii na kresťanské zhromaždenia. — Rimanom 12:13; 16:3–5.
‚Vydali do nebezpečenstva vlastný krk‘ za Pavla
Pavol možno býval u Akvilu a Priscilly i počas svojho pobytu v Efeze. Bol u nich aj v tom čase, keď striebrotepci vyvolali rozruch? Keď sa remeselníci, ktorí zhotovovali svätyne, vzbúrili proti kázaniu dobrého posolstva, podľa správy v Skutkoch 19:23–31 museli bratia Pavlovi zabrániť, aby sa nevystavoval nebezpečenstvu tým, že by predstúpil pred dav. Niektorí biblickí komentátori sú toho názoru, že azda práve v takýchto nebezpečných okolnostiach sa Pavol necítil ‚istý dokonca ani svojím životom‘ a Akvila s Priscillou nejako zasiahli, ‚vydajúc zaňho do nebezpečenstva vlastný krk‘. — 2. Korinťanom 1:8; Rimanom 16:3, 4.
Keď sa „rozruch upokojil“, Pavol múdro opustil mesto. (Skutky 20:1) Aj Akvila s Priscillou nepochybne čelili odporu a výsmechu. Vyvolalo to u nich skľúčenosť? Naopak, Akvila a Priscilla odvážne pokračovali vo svojom kresťanskom snažení.
Nerozlučne spätá dvojica
Keď sa skončila Klaudiova vláda, Akvila a Priscilla sa vrátili do Ríma. (Rimanom 16:3–15) Ale pri poslednej zmienke v Biblii ich opäť nachádzame v Efeze. (2. Timotejovi 4:19) Znovu, tak ako pri všetkých ostatných zmienkach v Písmach, sú títo manželia spomenutí spolu. Aká to bola nerozlučná a jednotná dvojica! Pavol nemohol myslieť na tohto drahého brata, Akvilu, a nespomenúť si pritom na vernú spoluprácu jeho manželky. A akým vynikajúcim príkladom sú pre kresťanské manželské dvojice dnes, veď lojálna podpora oddaného druha umožňuje človeku veľa urobiť „v Pánovom diele“, a niekedy dokonca viac, než by azda mohol urobiť ako slobodný. — 1. Korinťanom 15:58.
Akvila a Priscilla slúžili v niekoľkých zboroch. Podobne ako oni aj mnohí novodobí horliví kresťania sa dali k dispozícii a presťahovali sa tam, kde je väčšia potreba. Aj oni zažívajú radosť a uspokojenie, ktoré vyplýva z toho, že vidia vzrast záujmov Kráľovstva a že môžu pestovať vrúcne a drahocenné kresťanské priateľstvá.
Svojím znamenitým príkladom kresťanskej lásky si Akvila a Priscilla získali ocenenie zo strany Pavla aj iných. Ale čo je ešte dôležitejšie, vytvorili si vynikajúcu povesť u samého Jehovu. Písma nás uisťujú: „Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na vašu prácu a na lásku, ktorú ste prejavovali jeho menu tým, že ste slúžili svätým a naďalej slúžite.“ — Hebrejom 6:10.
Možno nemáme príležitosť rozdávať sa podobným spôsobom, ako to robili Akvila s Priscillou, a predsa môžeme napodobňovať ich vynikajúci príklad. Prinesie nám to hlboké uspokojenie, keď budeme venovať svoju energiu a život svätej službe a pritom nikdy nezabudneme „konať dobro a deliť sa o veci s inými, lebo také obete sa páčia Bohu“. — Hebrejom 13:15, 16.