Vystríhajte sa pred vystatovačnosťou
DNES mnohí ľudia považujú vystatovačnosť za cnosť. Vystavovanie niečích silných stránok, zručnosti a úspechov sa stalo módnym. Niektorí ľudia si myslia, že vystatovanie sa je pre úspech nevyhnutné. Ďalší si myslia, že zvyšuje sebaúctu. Časopis Time poznamenáva: „Ideál skromnosti, hoci je sotva mŕtvy, sa začal javiť takmer ako staromódny.“ Pisateľka Jody Gaylinová uvádza: „Nanešťastie, nehanebné vystatovanie sa... je poslednou módou. Rozhovor s priateľom či známym má nový sprievod: vystatovačné trúbenie.“
Osobnosti, ktoré iní napodobňujú, v tom dali vzor. Možno ste počuli slová istého bývalého boxerského šampióna: „Nie je to náhoda, že v súčasnosti som vo svete najväčším človekom v dejinách.“ Veľmi známy je aj výrok jedného člena hudobnej skupiny Beatles: „V súčasnosti sme populárnejší než Ježiš Kristus.“ Hoci to niektorí považovali za nevinné výroky, iní považovali tých, čo ich vyslovili, za vzory sebapropagácie hodné nasledovania.
Všeobecná rozšírenosť vystatovania sa vyvoláva otázku: Je zdravé vystatovať sa svojimi schopnosťami a svojimi kladnými stránkami? Samozrejme, je prirodzené byť hrdý na svoje úspechy a aj sa o ne podeliť s blízkymi priateľmi a príbuznými. Ale ako je to v prípade tých, čo sa riadia heslom: „Ak to máš, pýš sa tým“? A ako je to v prípade tých, ktorí sa síce otvorene nevystatujú, ale obratne sa postarajú o to, aby sa iní o ich silných stránkach a úspechoch dozvedeli? Je takáto sebapropagácia zdravá, či dokonca nutná, ako to niektorí tvrdia?
Účinok na vzťahy
Zamysli sa nad tým, ako to na teba pôsobí, keď sa iní vystatujú. Napríklad, ako zareaguješ na nasledujúce výroky?
„Knihy, ktoré som nenapísal, sú lepšie ako knihy, ktoré iní ľudia napísali.“ — Známy spisovateľ.
„Keby som bol prítomný pri stvorení, bol by som poskytol nejaké užitočné rady pre lepšie usporiadanie vesmíru.“ — Stredoveký kráľ.
„Boh nemôže existovať, pretože keby existoval, neveril by som, že ním nie som ja.“ — Filozof 19. storočia.
Priťahujú ťa títo jednotlivci svojimi výrokmi? Myslíš si, že by si sa cítil príjemne v ich spoločnosti? Pravdepodobne nie. Vystatovanie sa — či už je mienené vážne alebo ako žart — vo všeobecnosti vyvoláva v druhých pocity napätia, hnevu a možno i závisti. Takýto účinok malo aj na žalmistu Azafa, ktorý priznal: „Začal [som] závidieť chvastúňom.“ (Žalm 73:3) Nikto z nás istotne nechce byť príčinou zlých pocitov našich priateľov a spoločníkov! Prvý list Korinťanom 13:4 hovorí: „Láska... [sa] nevystatuje.“ Zbožná láska a citlivosť voči pocitom druhých nás podnieti zdržiavať sa predvádzania svojej domnelej zručnosti a kladných stránok.
Keď sa človek ovláda a hovorí skromne, druhí sa pri ňom cítia príjemne a dobre. Je to neoceniteľná schopnosť. Možno práve to mal na mysli britský štátnik lord Chesterfield, keď svojmu synovi radil: „Buď múdrejší ako ostatní ľudia, ak to dokážeš; ale nepovedz im to.“
Ľudia nemajú rovnaké dary. To, čo ide jednému človeku pomerne ľahko, jednoducho nemusí byť silnou stránkou iného. Láska človeka podnecuje, aby zaobchádzal súcitne s tými, ktorí nie sú nadaní v tých oblastiach, v ktorých je nadaný on. Ten druhý človek má pravdepodobne nadanie v niečom inom. Apoštol Pavol nám hovorí: „Z nezaslúženej láskavosti, ktorá mi je daná, hovorím každému tam medzi vami, aby si o sebe nemyslel viac ako treba, ale aby myslel tak, ako to zodpovedá zdravej mysli, každý tak, ako mu Boh udelil mieru viery.“ — Rimanom 12:3.
Vystatovanie sa pramení zo slabosti
Zatiaľ čo niektorí ľudia sa možno pred chvastúňmi stiahnu, cítiac sa v ich prítomnosti menejcenní, iní reagujú odlišne. Prichádzajú k záveru, že chvastúni sa cítia neistí. Pisateľ Frank Trippett vysvetľuje, prečo človek, ktorý pred sebou vystatovačne trúbi, môže — a to je irónia — znížiť svoju hodnotu v očiach druhých: „Každý v srdci cíti, že vystatovačnosť obvykle signalizuje nejaké žalostné osobné slabosti.“ Keďže mnohí tak jasne vidia za chvastúňovu masku, nie je múdrejšie zdržiavať sa prázdnej sebachvály?
„Ale to je pravda!“
Takto sa niektorí snažia ospravedlniť svoje sebavyvyšovanie. Myslia si, že sú v určitých ohľadoch nadaní, a preto by bolo pokrytecké predstierať niečo iné.
Je však to, čím sa chvália, pravda? Sebahodnotenie býva subjektívne. To, čo vnímame ako svoju vynikajúcu silnú stránku, môže sa iným javiť ako niečo bežné. Skutočnosť, že má niekto nutkanie vystavovať svoje schopnosti, by mohla dokonca naznačovať, že nie sú až také výrazné — aspoň nie natoľko, že by nepotrebovali reklamu. Biblia potvrdzuje, že človek má sklon k sebaklamu, keď upozorňuje: „Ten, kto si myslí, že stojí, nech si dá pozor, aby nepadol.“ — 1. Korinťanom 10:12.
No aj keď je niekto v určitej oblasti nezvyčajne nadaný, je to ospravedlnením pre vystatovačnosť? Nie, pretože vystatovaním sa oslavujú ľudia, zatiaľ čo akýkoľvek náš talent pochádza od Boha. Jemu by sa mala pripisovať sláva. Prečo by nám mali byť pripisované zásluhy za niečo, s čím sme sa narodili? (1. Korinťanom 4:7) Okrem toho, tak ako máme silné stránky, máme aj slabosti. Vyžaduje si čestnosť, aby sme obracali pozornosť aj na svoje chyby a nedostatky? Zdá sa, že máloktorý chvastúň si to myslí. Kráľ Herodes Agrippa I. bol možno skutočne nadaný rečník. A predsa jeho nedostatok skromnosti viedol k veľmi ošklivej smrti. Táto nepekná udalosť odzrkadľuje, aká odporná je pre Boha domýšľavosť — a je odporná aj mnohým ľuďom. — Skutky 12:21–23.
Talent a silné stránky sa zvyčajne stanú známymi i bez nenáležitej sebapropagácie. Keď si niečie vlastnosti alebo úspechy všimnú a pochvália ich iní ľudia, poukazuje to na adresáta pochvaly vhodnejším spôsobom. Príslovia 27:2 múdro hovoria: „Nech ťa chváli cudzí, a nie tvoje vlastné ústa; nech to robí cudzinec, a nie tvoje vlastné pery.“
Potrebná pre úspech?
Niektorí ľudia majú pocit, že sebavedomá sebapropagácia je pre úspech v dnešnej súťaživej spoločnosti nevyhnutná. Robia si starosti, že ak nebudú hovoriť o svojich silných stránkach a propagovať ich, zostanú nepovšimnutí a neocenení. Typickou ukážkou ich starostí je táto poznámka z časopisu Vogue: „Tam, kde nás kedysi učili, že skromnosť je cnosť, sa teraz učíme, že zdržanlivosť môže byť handicapom.“
Pre tých, ktorí chcú dosahovať pokroky podľa noriem tohto sveta, môžu byť takéto starosti odôvodnené. Ale kresťanova situácia je odlišná. Vie, že Boh má záujem o tých, čo sú pokorní, a nie povýšeneckí; ich si vyberá a ich schopnosti využíva. Preto kresťan sa nemusí uchyľovať k sebeckej taktike. Je pravda, že jednotlivec s prílišnou sebadôverou môže získať dočasnú prestíž tým, že je silný, alebo tým, že používa nečestné praktiky. Po čase však bude odhalený, ponížený, a dokonca pokorený. Je to tak, ako to povedal Ježiš Kristus: „Ktokoľvek sa povyšuje, bude ponížený, a ktokoľvek sa ponižuje, bude povýšený.“ — Matúš 23:12; Príslovia 8:13; Lukáš 9:48.
Výhody skromnosti
Ralph Waldo Emerson napísal: „Každý človek, ktorého stretnem, ma v nejakom smere prevyšuje. V tom sa od neho učím.“ Jeho výrok je v zhode s božsky inšpirovaným nabádaním apoštola Pavla, aby kresťania ‚nerobili nič zo svárlivosti alebo zo sebectva, ale s pokorou mysle považovali ostatných za vyšších od seba‘. (Filipanom 2:3) Ak má človek takýto skromný názor, dokáže sa učiť od druhých.
Dávajte si teda pozor, aby sa vám vaše silné stránky nestali slabosťou. Nezmenšujte svoje schopnosti a úspechy vystatovačnou rečou. Pridajte k svojim cnostiam skromnosť. Práve tým sa pozdvihne vaša hodnota v očiach druhých. A človeku to pomáha tešiť sa z lepších vzťahov k blížnym a prináša mu to schválenie Jehovu Boha. — Micheáš 6:8; 2. Korinťanom 10:18.