Títus — ‚spolupracovník pre vaše záujmy‘
V KRESŤANSKOM zbore prvého storočia niekedy vznikali problémy. Bolo ich treba riešiť a to si vyžadovalo odvahu a poslušnosť. Mužom, ktorý sa dokázal úspešne vyrovnať s nejednou takou náročnou situáciou, bol Títus. Ako človek, ktorý sa podieľal na práci s apoštolom Pavlom, Títus sa vážne usiloval pomôcť iným robiť veci Jehovovým spôsobom. Preto Pavol povedal kresťanom v Korinte, že Títus je ‚spolupracovník pre ich záujmy‘. — 2. Korinťanom 8:23.
Kto bol Títus? Akú úlohu zohral pri riešení problémov? A aký úžitok môžeme mať z úvahy o jeho počínaní?
Otázka obriezky
Títus bol neobrezaný Grék. (Galaťanom 2:3)a Keďže ho Pavol nazýva ‚pravým dieťaťom podľa spoločnej viery‘, mohol byť jedným z apoštolových duchovných detí. (Títovi 1:4; porovnaj 1. Timotejovi 1:2.) Títus sprevádzal Pavla, Barnabáša a ďalších bratov z Antiochie (Sýria), keď išli okolo roku 49 n. l. do Jeruzalema prediskutovať otázku obriezky. — Skutky 15:1, 2; Galaťanom 2:1.
Keďže v Jeruzaleme sa hovorilo o obrátení neobrezaných pohanov, niektorí sa domnievajú, že Títa vzali bratia so sebou preto, aby dokázali, že Židia i Nežidia môžu získať Božiu priazeň bez ohľadu na to, či sú obrezaní, alebo nie. Niektorí členovia jeruzalemského zboru, ktorí boli pred prijatím kresťanstva farizejmi, tvrdili, že konvertiti spomedzi pohanov sa musia dať obrezať a musia zachovávať Zákon, ale toto tvrdenie bolo zamietnuté. Keby prinútili Títa a ďalších pohanov, aby sa dali obrezať, bolo by to popretím toho, že záchrana závisí od Jehovovej nezaslúženej láskavosti a od viery v Ježiša Krista, a nie od skutkov Zákona. Bolo by to tiež odmietnutím dôkazu, že pohania čiže ľudia z národov dostali Božieho svätého ducha. — Skutky 15:5–12.
Vyslaný do Korintu
Keď bola otázka obriezky vyriešená, Pavol a Barnabáš dostali plnú právomoc kázať národom. Zároveň sa tiež usilovali pamätať na chudobných. (Galaťanom 2:9, 10) Skutočne, keď sa inšpirovaný záznam asi o šesť rokov neskôr o Títovi opäť zmieňuje, Títus je v Korinte ako Pavlov vyslanec poverený organizovaním zbierky pre svätých. Pri tejto práci sa však Títus ocitol v ďalšej veľmi napätej situácii.
Pavlova korešpondencia s Korinťanmi odhaľuje, že im najskôr písal, aby „sa prestali stýkať so smilníkmi“. Bol nútený povedať im, aby zo svojho stredu odstránili nekajúcneho smilníka. Áno, Pavol im napísal mocný list a robil to „s mnohými slzami“. (1. Korinťanom 5:9–13; 2. Korinťanom 2:4) Medzitým bol Títus vyslaný do Korintu, aby tam pomáhal pri zbierke organizovanej pre judských kresťanov, ktorí boli v núdzi. A možno tam bol poslaný tiež preto, aby pozoroval reakciu Korinťanov na Pavlov list. — 2. Korinťanom 8:1–6.
Ako budú Korinťania reagovať na Pavlove rady? Pavol to túžil zistiť a poslal Títa azda z Efezu cez Egejské more do Korintu s pokynom, aby sa čím skôr vrátil so správou. Ak sa táto misia skončila ešte predtým, ako bola plavba po mori pre zimu prerušená (okolo polovice novembra), Títus mohol ísť do Troady loďou alebo mohol podniknúť dlhšiu cestu po súši cez Hellespont. Pavol prišiel na dohodnuté miesto stretnutia v Troade pravdepodobne zavčasu, lebo pre nepokoj vyvolaný striebrotepcami musel opustiť Efez skôr, ako očakával. Po úzkostlivom čakaní v Troade si Pavol uvedomil, že Títus nepríde po mori. Pavol sa teda vydal po súši v nádeji, že sa s ním cestou stretne. Keď už bol Pavol na európskej pôde, mohol ísť po Via Egnatia a napokon sa s Títom stretnúť v Macedónii. Na Pavlovu veľkú úľavu a radosť bola správa z Korintu dobrá. Zbor reagoval na apoštolove rady priaznivo. — 2. Korinťanom 2:12, 13; 7:5–7.
Hoci si Pavol robil starosti s tým, ako bude jeho vyslanec prijatý, Boh pomohol Títovi splniť si úlohu. Títus bol prijatý s „bázňou a chvením“. (2. Korinťanom 7:8–15) Slovami komentátora W. D. Thomasa: „Môžeme predpokladať, že bez toho, aby [Títus] zmiernil silu Pavlovho karhania, naliehal na Korinťanov obratne a taktne, pričom ich ubezpečoval, že Pavol mal na mysli len ich duchovné blaho, keď hovoril tak, ako hovoril.“ Títus si pritom korintských kresťanov zamiloval pre ich poslušného ducha a pozitívne zmeny. Ich chvályhodný postoj bol preňho zdrojom povzbudenia.
A čo ďalšia stránka Títovej misie do Korintu — organizovanie zbierky pre svätých v Judei? Títus pracoval aj na tom, ako to možno vyvodiť z informácie, ktorá sa nachádza v 2. Korinťanom. Tento list bol pravdepodobne napísaný v Macedónii na jeseň roku 55 n. l. krátko nato, ako sa Títus a Pavol stretli. Pavol v ňom napísal, že Títus, ktorý zbierku začal, je teraz poslaný späť s dvoma nemenovanými pomocníkmi, aby ju dokončili. Keďže Títus sa o Korinťanov úprimne zaujímal, prejavil veľkú ochotu vrátiť sa. Pri návrate do Korintu Títus pravdepodobne niesol Korinťanom Pavlov druhý inšpirovaný list. — 2. Korinťanom 8:6, 17, 18, 22.
Títus bol nielen dobrým organizátorom, ale aj mužom, ktorému bolo možné zveriť chúlostivé úlohy v náročných situáciách. Bol odvážny, zrelý a pevný. Pavol zjavne považoval Títa za schopného riešiť pretrvávajúce problémy, ktoré vytvárali korintskí ‚najznamenitejší apoštoli‘. (2. Korinťanom 11:5) Tento dojem, ktorým Títus pôsobí, je potvrdený na ďalšom mieste, kde sa o ňom Písma zmieňujú, v súvislosti s iným náročným pridelením.
Na ostrove Kréta
Je pravdepodobné, že niekedy v rokoch 61 až 64 n. l. napísal Pavol Títovi, ktorý vtedy slúžil na stredomorskom ostrove Kréta. Pavol ho tam nechal, aby „napravil veci, ktoré sú chybné“ a aby „z mesta do mesta ustanovil starších“. Kréťania vo všeobecnosti mali povesť ‚luhárov, škodlivých divých zvierat, darmožráčov‘. Na Kréte sa preto od Títa opäť vyžadovalo, aby konal odvážne a pevne. (Títovi 1:5, 10–12) Bola to veľmi zodpovedná úloha, lebo pravdepodobne rozhodovala o budúcnosti kresťanstva na ostrove. Pavol pod inšpiráciou Títovi pomohol tým, že výslovne uviedol, čo si má všímať u potenciálnych dozorcov. Tieto predpoklady sa pri vymenúvaní kresťanských starších zvažujú aj dnes.
Písma nenaznačujú, kedy Títus opustil Krétu. Bol tam dostatočne dlho na to, aby ho mohol Pavol požiadať, aby sa postaral o potreby Zenasa a Apolla, ktorí sa tam v bližšie neurčenom čase cestou zastavili. Ale Títus nebol na tomto ostrove veľmi dlho. Pavol plánoval poslať tam Artema alebo Tychika a potom sa mal Títus stretnúť s apoštolom Pavlom v Nikopole, pravdepodobne významnom meste s týmto názvom, ktoré ležalo na severozápade Grécka. — Títovi 3:12, 13.
Z poslednej letmej biblickej zmienky o Títovi sa dozvedáme, že pravdepodobne okolo roku 65 n. l. ho Pavol poslal na ďalšie miesto pridelenia. To ho zaviedlo do Dalmácie, oblasti na východ od Jadranského mora v dnešnom Chorvátsku. (2. Timotejovi 4:10) Nevieme, čo tam Títus mal robiť, ale niektorí sa domnievajú, že tam bol poslaný, aby napravil zborové záležitosti a aby sa venoval misionárskej činnosti. Ak to bolo tak, Títus by tu plnil podobnú úlohu ako na Kréte.
Akí sme vďační za zrelých kresťanských dozorcov podobných Títovi! Ich jasné porozumenie biblických zásad a ich odvážne uplatňovanie týchto zásad pomáha chrániť duchovnosť zboru. Napodobňujme ich vieru a podporujme duchovné záujmy našich spoluveriacich, tak ako to robil Títus. — Hebrejom 13:7.
[Poznámka pod čiarou]
a Galaťanom 2:3 opisuje Títa ako Gréka (Hellén). To môže znamenať, že mal grécky pôvod. Tvrdí sa však, že niektorí grécki pisatelia používali formu množného čísla (Hellénes), keď sa zmieňovali o Negrékoch, ktorí boli Grékmi jazykom a kultúrou. Je možné, že Títus bol Grékom v tomto zmysle.
[Obrázok na strane 31]
Títus bol odvážnym spolupracovníkom pre záujmy kresťanov v Korinte aj inde