Si správca, ktorému bola prejavená dôvera!

 1. Ako sa ľudia vo svete pozerajú na nezávislosť?

ASI pred 2 500 rokmi istý grécky autor divadelných hier napísal: „Nikto dobrovoľne nenosí jarmo otroctva.“ Dnes by veľa ľudí s týmto výrokom bez váhania súhlasilo. Otroctvo vyvoláva predstavu utláčaných ľudí v okovách, ktorí tvrdo pracujú a prinášajú obete, nie však pre seba, ale pre tých, ktorí ich vlastnia a panujú nad nimi.

2., 3. a) Z akej výsady sa tešia Kristovi ochotní otroci alebo služobníci? b) O akých otázkach súvisiacich so správcovstvom budeme uvažovať?

² Napriek tomu Ježiš naznačil, že jeho učeníci budú pokornými služobníkmi alebo otrokmi. No na tejto forme otroctva, ktorá sa týka pravých kresťanov, nie je nič ponižujúce ani utláčajúce. Otroci tohto druhu sa tešia úcte a dôvere. Pouvažuj napríklad o tom, čo o istom otrokovi povedal Ježiš krátko pred svojou smrťou. Kristus predpovedal, že zverí úlohy „vernému a rozvážnemu otrokovi“. (Mat. 24:45–47)

³ Je dôležité všimnúť si, že v paralelnej správe je tento otrok označený za „správcu“. (Prečítajte Lukáša 12:42–44.) Väčšina dnes žijúcich verných kresťanov nepatrí do triedy tohto verného správcu. Písmo však ukazuje, že všetkým Božím služobníkom bolo zverené určité správcovstvo. Aké zodpovednosti sú s tým spojené? Ako by sme sa mali na ne pozerať? Aby sme na tieto otázky dostali odpoveď, pozrime sa, akú úlohu mali správcovia v staroveku.

4., 5. Aké úlohy mali starovekí správcovia? Uveď príklady.

⁴ V staroveku bol správcom často otrok, ktorému jeho pán dôveroval. Mal na starosti domácnosť či obchodné záležitosti svojho pána. Správcovia mali vo všeobecnosti veľkú právomoc a ich úlohou bolo spravovať majetok, peniaze a riadiť služobníctvo. Môžeme to vidieť na príklade Eliezera, ktorý sa staral o rozsiahly majetok Abraháma. Pravdepodobne jeho poslal Abrahám do Mezopotámie, aby vybral manželku pre Izáka. Aké dôležité poverenie s ďalekosiahlymi dôsledkami! (1. Mojž. 13:2; 15:2; 24:2–4)

⁵ Abrahámov pravnuk Jozef dohliadal na Putifárovu domácnosť. (1. Mojž. 39:1, 2) Časom mal aj Jozef svojho správcu, ktorého ustanovil ‚nad svojím domom‘. Tento správca zariadil, aby bola Jozefovým desiatim bratom prejavená pohostinnosť, a na Jozefov príkaz tiež zorganizoval veci s „ukradnutým“ strieborným pohárom. Je zrejmé, že správcovia sa tešili veľkej dôvere. (1. Mojž. 43:19–25; 44:1–12)

 6. Aké správcovstvo bolo zverené rôznym kresťanským starším?

⁶ Stáročia neskôr apoštol Pavol napísal, že kresťanskí dozorcovia mali byť ‚Boží správcovia‘. (Tít. 1:7) Dozorcovia boli ustanovení, aby pásli „Božie stádo“. Mali poskytovať zboru pokyny a viesť ho. (1. Petra 5:1, 2) Samozrejme, ich zodpovednosti sú rôzne. Napríklad väčšina kresťanských dozorcov dnes slúži jednému zboru. Cestujúci dozorcovia slúžia mnohým zborom. A členovia výborov odbočiek sa starajú o zbory v celej krajine alebo vo viacerých krajinách. No od všetkých sa očakáva, že si budú verne plniť svoje povinnosti; všetci musia „skladať účty“ Bohu. (Hebr. 13:17)

 7. Prečo môžeme povedať, že všetci kresťania sú v určitom zmysle správcovia?

⁷ Ale ako je to s veľkým počtom verne oddaných kresťanov, ktorí neslúžia ako dozorcovia? Apoštol Peter v liste adresovanom v zásade všetkým kresťanom napísal: „Podľa toho, aký dar kto dostal, používajte ho tak, že si navzájom slúžite ako znamenití správcovia Božej nezaslúženej láskavosti, ktorá je vyjadrená rôznymi spôsobmi.“ ​(1. Petra 1:1; 4:10) Boh vo svojej nezaslúženej láskavosti nadelil každému z nás dary, dobré vlastnosti, schopnosti či talent, a to všetko môžeme používať v prospech našich spolukresťanov. Z toho vyplýva, že všetci, ktorí slúžia Bohu, sú správcovia a so správcovstvom prichádza česť, dôvera a zodpovednosť.

 8. Na akú dôležitú zásadu by sme mali pamätať?

⁸ Teraz sa bližšie pozrieme na tri zásady, o ktorých by sme mali ako správcovia pouvažovať. Prvá zásada: Všetci patríme Bohu a musíme mu skladať účty. Pavol napísal: „Nepatríte sebe, lebo ste boli kúpení za cenu.“ ​(1. Kor. 6:19, 20) Tou cenou je výkupná hodnota Ježišovej krvi. Keďže patríme Jehovovi, sme povinní poslúchať jeho prikázania, a tie nie sú bremenom. (Rim. 14:8; 1. Jána 5:3) Sme tiež otrokmi Krista. Tak ako správcovia v minulosti, aj my sme dostali veľkú mieru voľnosti, nie však neobmedzenú. Svoje povinnosti si musíme plniť podľa pokynov, ktoré sme dostali. Bez ohľadu na to, z akých výsad sa tešíme, stále sme len Božími a Kristovými služobníkmi.

 9. Ako Ježiš znázornil vzťah medzi pánom a otrokom?

⁹ Ježiš nám pomáha pochopiť, aký je vzťah medzi pánom a otrokom. Raz svojim učeníkom rozprával o otrokovi, ktorý prišiel po celodennej práci domov. Pán nepovedal otrokovi „poď sem a spočiň pri stole“, ale povedal mu: „Priprav mi niečo, aby som sa navečeral, obleč si zásteru a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem, a potom môžeš jesť a piť ty.“ Ako Ježiš toto znázornenie uplatnil? „Tak aj vy, keď ste urobili všetko, čo vám bolo pridelené, poviete: ‚Sme naničhodní otroci. Čo sme urobili, to sme mali urobiť.‘“ ​(Luk. 17:7–10)

10. Ako vieme, že Jehova si cení naše úsilie slúžiť mu?

¹⁰ Jehova si, samozrejme, naše úsilie slúžiť mu cení. V Biblii nachádzame toto uistenie: „Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na vašu prácu a na lásku, ktorú ste prejavovali jeho menu.“ ​(Hebr. 6:10) Jehova nikdy nie je vo svojich požiadavkách nerozumný. Okrem toho všetko, čo od nás žiada, je v našom najlepšom záujme a nikdy to nie je neprimerane náročné. No ako to vyplýva z Ježišovho znázornenia, otrok sa nesnaží páčiť sám sebe tým, že by dával na prvé miesto svoje záujmy. Čo sa z toho učíme? Keď sme sa oddali Bohu, rozhodli sme sa dávať jeho záujmy na prvé miesto v živote. Súhlasíš s tým?

11., 12. Akú vlastnosť musíme ako správcovia prejavovať a čomu sa musíme vyhýbať?

¹¹ Druhá zásada je: Všetci sme správcovia, a preto sa držíme tých istých základných noriem. Je pravda, že určité zodpovednosti sú pridelené len niektorým členom kresťanského zboru. No väčšina požiadaviek sa týka všetkých. Keďže sme Kristovi učeníci a Jehovovi svedkovia, musíme napríklad poslúchať príkaz milovať sa navzájom. Ježiš povedal, že láska je poznávacím znakom pravých kresťanov. (Ján 13:35) Naša láska však siaha až za hranice nášho bratstva. Usilujeme sa prejavovať lásku aj tým, ktorí nemajú rovnakú vieru ako my. To je niečo, čo môže a mal by robiť každý z nás.

¹² Ďalšou požiadavkou je znamenité správanie. Chceme sa vyhýbať správaniu a životnému štýlu, ktorý Božie Slovo odsudzuje. Pavol napísal: „Ani smilníci, ani modlári, ani cudzoložníci, ani muži vydržiavaní na neprirodzené účely, ani muži, ktorí ležia s mužmi, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani nadávači, ani vydierači nezdedia Božie kráľovstvo.“ ​(1. Kor. 6:9, 10) Je pravda, že spĺňať Božie spravodlivé normy si vyžaduje úsilie. No toto úsilie sa vyplatí, pretože uplatňovanie Božích noriem nám prináša mnohoraký úžitok, napríklad prispieva k lepšiemu zdraviu, dobrým vzťahom a prináša Božie schválenie. (Prečítajte Izaiáša 48:17, 18.)

13., 14. Akú zodpovednosť majú všetci kresťania a ako by sme sa na ňu mali pozerať?

¹³ Spomeň si tiež, že správca musel vykonať určitú prácu. A rovnako je to aj našom prípade. Dostali sme vzácny dar — poznanie pravdy. Boh od nás očakáva, že sa o toto poznanie budeme deliť s druhými. (Mat. 28:19, 20) Pavol napísal: „Nech nás človek pokladá za podriadených Kristovi a za správcov Božích svätých tajomstiev.“ ​(1. Kor. 4:1) Pavol si uvedomoval, že z tohto správcovstva vyplýva povinnosť svedomito sa starať o „sväté tajomstvá“ a verne sa o ne podľa pokynu Pána, Ježiša Krista, deliť s druhými. (1. Kor. 9:16)

¹⁴ Deliť sa o pravdu je koniec koncov prejav lásky. Pravdaže, kresťania nemajú rovnaké okolnosti. Nie každý môže mať na službe rovnakú účasť. Jehova to chápe. Dôležité je, aby sme robili všetko, čo môžeme. Je to prejav nesebeckej lásky k Bohu a k blížnemu.

15. – 17. a) Prečo je nevyhnutné, aby bol správca verný? b) K čomu podľa Ježiša vedie to, keď je správca neverný?

¹⁵ Tretia zásada úzko súvisí s predchádzajúcimi dvomi a znie: Musíme byť verní a spoľahliví. Správca môže mať mnoho dobrých vlastností a byť veľmi schopný, ale nebolo by to nič platné, ak by bol nezodpovedný a neverný svojmu pánovi. Vernosť je nevyhnutným predpokladom k tomu, aby správca mohol pracovať kvalitne a mal pánovo schválenie. Spomeň si na Pavlove slová: „U správcov sa vyhľadáva, aby bol človek nájdený verný.“ ​(1. Kor. 4:2)

¹⁶ Ak budeme verní, odmena nás neminie. Ak nebudeme verní, skončíme zle. Táto zásada vyplýva z Ježišovho znázornenia o talentoch. Otroci, ktorí s peniazmi svojho pána verne obchodovali, dostali pochvalu a bohatú odmenu. Otrok, ktorý konal nezodpovedne s tým, čo mu pán zveril, bol nazvaný „zlý“, „lenivý“ a „naničhodný“. Talent, ktorý dostal, mu bol zobratý a on bol vyhodený von do tmy. (Prečítajte Matúša 25:14–18, 23, 26, 28–30.)

¹⁷ Na následky nevernosti Ježiš poukázal aj pri inej príležitosti. Povedal: „Istý človek bol bohatý a mal správcu, na ktorého mu žalovali, že márnotratne zaobchádza s jeho majetkom. Preto ho zavolal a povedal mu: ‚Čo to o tebe počúvam? Zlož účty zo svojho správcovstva, lebo už nemôžeš spravovať dom.‘“ ​(Luk. 16:1, 2) Správca premárnil majetok svojho pána, preto dostal výpoveď. Aké pôsobivé ponaučenie! Určite by sme nikdy nechceli konať neverne!

18. Prečo by sme sa nemali porovnávať s druhými?

¹⁸ Každý z nás si môže položiť otázku: ‚Ako sa pozerám na svoje poverenie správcu?‘ Problémy môžu nastať vtedy, keď sa začneme porovnávať s druhými. V Biblii nachádzame túto radu: „Nech [každý] dokáže, aké je jeho vlastné dielo, a potom bude mať príčinu jasať nad sebou, a nie v porovnaní s niekým iným.“ ​(Gal. 6:4) Mali by sme sa zameriavať na to, čo môžeme urobiť my, a neporovnávať sa s druhými. To nás ochráni nielen pred pýchou, ale aj pred sklamaním. A keď hodnotíme svoju činnosť, mali by sme si uvedomiť, že naše okolnosti sa menia. Zo zdravotných dôvodov alebo preto, že nám pribudli roky či rôzne povinnosti, už možno nemôžeme robiť toľko ako kedysi. Na druhej strane možno zistíme, že by sme mohli robiť viac, ako momentálne robíme. Ak je to tak, prečo svoju činnosť nezvýšiť?

19. Prečo by sme nemali byť zronení, keď nedostaneme určitú výsadu?

¹⁹ Ďalšou oblasťou, o ktorej by sme mohli pouvažovať, sú zodpovednosti, ktoré v organizácii máme alebo by sme chceli mať. Niektorý brat môže napríklad túžiť po tom, aby slúžil v zbore ako starší alebo mal úlohy na zjazdoch. Je dobré, keď tvrdo pracujeme na tom, aby sme boli na takéto výsady spôsobilí, no nemali by sme byť zronení, ak ich nedostaneme vtedy, keď ich očakávame. Z dôvodov, ktoré možno zatiaľ nechápeme, nám môžu byť niektoré výsady udelené oveľa neskôr, ako sme čakali. Spomeň si na Mojžiša, ktorý si myslel, že už je pripravený vyviesť Izraelitov z Egypta, no musel ešte 40 rokov čakať. Za ten čas mohol pracovať na vlastnostiach, ktoré potreboval na to, aby dokázal viesť tvrdohlavý a spurný národ. (Sk. 7:22–25, 30–34)

20. Aké ponaučenie si môžeme vziať od Jonatána?

²⁰ Môže sa stať, že určitú výsadu nedostaneme vôbec. Tak to bolo v prípade Jonatána. Bol Saulovým synom, a preto mal byť po ňom izraelským kráľom on. No Boh si za kráľa vybral oveľa mladšieho muža — Dávida. Ako na to Jonatán zareagoval? Prijal to a Dávida podporoval, dokonca riskoval preňho život. Dávidovi povedal: „Budeš kráľom nad Izraelom, a ja sám sa stanem druhým po tebe.“ ​(1. Sam. 23:17) Čo sa z toho môžeš naučiť? Jonatán túto zmenu prijal a na rozdiel od svojho otca nezačal na Dávida žiarliť. Každý z nás by sa mal sústrediť na zodpovednosti, ktoré má, a nezávidieť druhým ich výsady. Môžeme si byť istí, že v novom svete sa Jehova postará o to, aby boli uspokojené správne túžby všetkých jeho služobníkov.

21. Ako by sme sa mali pozerať na to, že nám bolo zverené správcovstvo?

²¹ Pamätajme na to, že ako správcovia, ktorým je prejavená dôvera, nezažívame ponižujúcu formu otroctva, ktorú sprevádza útlak a slzy. Práve naopak. Tešíme sa veľkej úcte, pretože nám je v posledných dňoch tohto systému zverené zvestovanie dobrého posolstva, činnosť, ktorá sa už nikdy nebude opakovať. V plnení si zodpovedností nám bola daná veľká voľnosť. Kiež sme preto vernými správcami a vážime si výsadu slúžiť Najvyššiemu Panovníkovi celého vesmíru!