Filémon a Onezimus — zjednotení v kresťanskom bratstve

JEDEN z božsky inšpirovaných listov apoštola Pavla sa zaoberá chúlostivým problémom, ktorý sa týkal dvoch mužov. Jedným z nich bol Filémon a druhým Onezimus. Kto boli títo muži? Čo Pavla podnietilo zaujímať sa o ich situáciu?

Filémon, adresát listu, žil v Kolosách v Malej Ázii. Na rozdiel od mnohých iných kresťanov v tej oblasti sa Filémon poznal s Pavlom, lebo dobré posolstvo prijal práve vďaka kazateľskej činnosti tohto apoštola. (Kolosanom 1:1; 2:1) Pavol ho poznal ako ,milovaného spolupracovníka‘. Filémon bol príkladom viery a lásky. Bol pohostinný a bol zdrojom osvieženia pre svojich spolukresťanov. Filémon bol zjavne zámožný muž, keďže jeho dom bol dosť veľký na to, aby sa v ňom mohli konať zhromaždenia miestneho zboru. Niektorí sa domnievajú, že Apfia a Archippus, ďalší dvaja jednotlivci, ktorým je adresovaný Pavlov list, sú zrejme jeho manželka a syn. Filémon mal tiež najmenej jedného otroka, Onezima. — Filémonovi 1, 2, 5, 7, 19b, 22.

Utečenec v Ríme

Písma nám nehovoria, prečo bol Onezimus vyše 1400 kilometrov od domova, s Pavlom v Ríme, kde bol okolo roku 61 n. l. napísaný list Filémonovi. Ale Pavol Filémonovi napísal: „Ak ti [Onezimus] okrem toho urobil niečo nesprávne, alebo ti niečo dlhuje, pripočítaj to na môj účet.“ (Filémonovi 18) Tieto slová jasne ukazujú, že medzi Onezimom a jeho pánom Filémonom sa niečo stalo. Pavlov list bol napísaný s cieľom uzmieriť týchto dvoch mužov.

Niektorí sa domnievajú, že Onezimus utiekol po tom, čo Filémona okradol, aby mal peniaze na útek do Ríma. Myslel si, že sa tam medzi množstvom ľudí stratí.a V grécko-rímskom svete utečenci predstavovali veľký problém nielen pre vlastníkov otrokov, ale aj pre verejnú správu. Samotný Rím bol údajne „známy ako zvyčajné miesto úkrytu“ otrokov, ktorí utiekli.

Ako Pavol natrafil na Onezima? Biblia o tom nehovorí. Keď však počiatočné opojenie slobodou vyprchalo, Onezimus si pravdepodobne uvedomil, že sa dostal do mimoriadne riskantnej situácie. Špeciálne strážne jednotky v Ríme pátrali po otrokoch na úteku. Priestupok týchto otrokov patril podľa starovekých zákonov k jedným z najzávažnejších. Podľa Gerharda Friedricha „otrokom, ktorí utiekli a ktorých chytili, bolo na čelo vypálené znamenie. Často boli mučení... vrhaní zvieratám v cirkuse alebo boli ukrižovaní, aby to odradilo iných otrokov od napodobňovania ich príkladu.“ Friedrich sa domnieva, že Onezimovi sa pravdepodobne minuli ukradnuté peniaze, a keď márne hľadal miesto úkrytu alebo prácu, požiadal Pavla, o ktorom počul vo Filémonovom dome, aby mu poskytol ochranu a aby sa zaňho prihovoril.

Ďalší sa nazdávajú, že Onezimus úmyselne utiekol k jednému z priateľov svojho pána v nádeji, že vplyvom tohto priateľa môže opäť získať dobré vzťahy s pánom, ktorý sa naňho z nejakej príčiny oprávnene rozhneval. Historické zdroje ukazujú, že to bolo „pre otrokov, ktorí sa dostali do nepríjemností, bežné a rozšírené východisko“. Keby to tak bolo, potom by sa Onezimus „dopustil [krádeže] skôr s cieľom uľahčiť svoj príchod k prostredníkovi Pavlovi ako preto, že by plánoval utiecť“, hovorí učenec Brian Rapske.

Pavol podáva pomocnú ruku

Nech bolo dôvodom úteku čokoľvek, Onezimus zjavne vyhľadal Pavlovu pomoc, aby sa mohol zmieriť so svojím rozhnevaným pánom. To Pavla postavilo pred problém. Bol tu bývalý neveriaci otrok, ktorý bol utečencom zasluhujúcim si trest. Mal sa apoštol snažiť pomôcť mu tým, že by sa zaňho prihovoril u kresťanského priateľa, aby neuplatnil svoje zákonné právo uložiť otrokovi tvrdý trest? Čo mal Pavol urobiť?

Kým Pavol napísal Filémonovi, utečenec zjavne strávil s apoštolom nejaký čas. Bolo to dosť dlho na to, aby Pavol povedal, že Onezimus sa stal „milovaným bratom“. (Kolosanom 4:9) „Nabádam ťa kvôli svojmu dieťaťu, ktorému som sa stal otcom, kým som bol vo väzenských putách,“ napísal Pavol o svojom duchovnom vzťahu s Onezimom. Nech si Filémon predstavoval čokoľvek, takýto záver určite nečakal. Apoštol povedal, že otrok, ktorý bol predtým „neužitočný“, sa teraz vracia ako kresťanský brat. Onezimus mal byť teraz „užitočný“ alebo „osožný“, teda mal žiť v súlade s významom svojho mena. — Filémonovi 1, 10–12.

Onezimus bol veľmi užitočný uväznenému apoštolovi. Pavol by si ho bol dokonca ponechal, ale okrem toho, že by to bolo protizákonné, bolo by to aj zasahovanie do práv Filémona. (Filémonovi 13, 14) V inom liste, ktorý bol napísaný približne v rovnakom čase zboru, ktorý sa stretával vo Filémonovom dome, Pavol hovorí o Onezimovi ako o svojom ‚vernom a milovanom bratovi, ktorý je od vás‘. To naznačuje, že Onezimus už dokázal svoju dôveryhodnosť. — Kolosanom 4:7–9.b

Pavol povzbudil Filémona, aby prijal Onezima láskavo, ale nepoužil svoju apoštolskú autoritu na to, aby mu to prikázal alebo aby mu nariadil prepustiť tohto otroka. Vzhľadom na ich priateľstvo a vzájomnú lásku si bol Pavol istý, že Filémon urobí „dokonca viac“, ako Pavol prosil. (Filémonovi 21) Čo mohlo to „dokonca viac“ znamenať, zostáva nejasné, lebo len Filémon mohol právom rozhodnúť, čo urobí s Onezimom. Niektorí vyčítali z Pavlových slov tichú prosbu, aby bol tento utečenec ,poslaný späť a mohol tak ďalej Pavlovi pomáhať, ako to už začal‘.

Prijal Filémon Pavlove prosby za Onezima? Zdá sa, že niet dôvodu pochybovať o tom, že by tak neurobil, hoci sa to nemuselo páčiť iným vlastníkom otrokov v Kolosách. Tí by možno radšej videli, ako je Onezimus exemplárne potrestaný, aby to ich vlastných otrokov odradilo od napodobňovania jeho príkladu.

Onezimus — muž, ktorý sa zmenil

V každom prípade, Onezimus sa vrátil do Kolos s novou osobnosťou. Keď bolo jeho zmýšľanie premenené silou dobrého posolstva, nepochybne sa stal verným členom kresťanského zboru v tomto meste. O tom, či Filémon nakoniec Onezima oslobodil, Písma nehovoria. Z duchovného hľadiska sa však tento niekdajší utečenec stal slobodným človekom. (Porovnaj 1. Korinťanom 7:22.) Podobné premeny sa dejú aj dnes. Keď ľudia uplatňujú vo svojom živote biblické zásady, situácie a osobnosti ľudí sa menia. Tí, ktorí boli predtým v spoločnosti považovaní za neužitočných, dostávajú pomoc, aby sa stali príkladnými občanmi.c

Akú zmenu spôsobilo obrátenie na pravú vieru! Zatiaľ čo niekdajší Onezimus bol možno Filémonovi „neužitočný“, nový Onezimus nepochybne žil podľa svojho mena ako „osožný“ človek. A určite bolo požehnaním, že Filémon a Onezimus sa zjednotili v kresťanskom bratstve.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 30]

Otroci pod rímskym zákonom

V rímskom zákonodarstve v prvom storočí n. l. bol otrok celkom ponechaný na milosť a nemilosť svojmu pánovi a jeho vrtochom, žiadostiam a náladám. Podľa komentátora Gerharda Friedricha „v podstate i podľa práva otrok nebol osoba, ale predmet, ktorý mohol jeho vlastník voľne používať... Bol na tej istej úrovni ako domáce zvieratá a nástroje, a občianske právo nebralo naňho žiaden ohľad.“ Otrok nemohol súdnou cestou žiadať o nápravu krivdy. V podstate musel len vykonávať príkazy svojho pána. Tresty, ktoré mohol uložiť rozhnevaný pán, neboli nijako obmedzené. Už pri nepatrnej urážke mohol pán rozhodnúť o živote alebo smrti otroka.*

Hoci bohatí mohli mať aj niekoľko sto otrokov, už aj pomerne malá domácnosť mohla mať dvoch alebo troch. „Úlohy, ktoré vykonávali domáci otroci, sa veľmi líšili,“ hovorí učenec John Barclay. „Otroci slúžili ako správcovia domu, kuchári, čašníci, upratovači, kuriéri, opatrovatelia detí a univerzálni osobní sluhovia, otrokyne dojčili deti, nehovoriac už o rôznych remeselníkoch, ktorí slúžili vo väčších a bohatších domoch... Kvalita života domáceho otroka v praxi veľmi závisela od povahy pána a to sa mohlo prejaviť dvojakým spôsobom: život s krutým pánom mohol viesť k znášaniu neobmedzenej škály zlého zaobchádzania, ale láskavý a štedrý pán mohol urobiť život otroka znesiteľným a nádejným. V klasickej literatúre sú zaznamenané niektoré známe príklady krutého zaobchádzania, ale mnoho spisov svedčí aj o vrúcnom cite medzi niektorými vlastníkmi a ich otrokmi.“

*Informácie o otroctve medzi Božím ľudom v staroveku pozri v diele Insight on the Scriptures, ktoré vydala Watchtower Bible and Tract Society of New York, Inc., 2. zväzok, strany 977–979.