Kiež sa nikdy neodťahujeme na zničenie!

„Nie sme takí, čo sa odťahujú na zničenie.“ — HEBREJOM 10:39.

 1. Aké okolnosti viedli apoštola Petra k tomu, že sa poddal strachu?

APOŠTOLI museli byť ohromení, keď im ich milovaný Majster, Ježiš, povedal, že sa všetci rozpŕchnu a opustia ho. Ako by sa to mohlo stať — vtedy, keď ich bude najviac potrebovať? Peter nástojil: „I keby sa všetci ostatní potkli, ja predsa nie.“ Peter bol skutočne statočným a odvážnym mužom. Ale keď bol Ježiš zradený a zatknutý, apoštoli — vrátane Petra — sa rozpŕchli. Neskôr, zatiaľ čo Ježiša vypočúvali v dome veľkňaza Kaifáša, Peter sa znepokojene pohyboval po nádvorí. Keď nastala chladná noc, Peter asi dostal strach, že by Ježiš i ktokoľvek z jeho spoločníkov mohol byť popravený. Keď niektorí okolostojaci spoznali, že je jedným z Ježišových blízkych spoločníkov, Petra sa zmocnila panika. Tri razy poprel svoje spojenie s Ježišom. Peter dokonca zaprel, že ho pozná! — Marek 14:27–31, 66–72.

 2. a) Prečo Peter nepatrí pre svoj strach v noc Ježišovho zatknutia k ‚takým, ktorí sa odťahujú na zničenie‘? b) Na čo by sme mali byť odhodlaní?

² Bolo to vážne zlyhanie v Petrovom živote, chvíľa, ktorú nepochybne ľutoval po zvyšok svojho života. Ale stal sa Peter pre svoje správanie v tú noc zbabelcom? Stal sa jedným z ‚tých‘, ktorých neskôr apoštol Pavol opísal slovami: „My však nie sme takí, čo sa odťahujú na zničenie“? (Hebrejom 10:39) Väčšina z nás bude pravdepodobne súhlasiť, že Pavlove slová sa nevzťahujú na Petra. Prečo? Lebo Petrov strach bol len dočasný, bolo to chvíľkové zlyhanie v živote vyznačujúcom sa výnimočnou odvahou a vierou. Podobne mnohí z nás máme chvíle vo svojej minulosti, na ktoré spomíname s určitou mierou hanby, chvíle, keď sme boli následkom strachu zaskočení a nepostavili sme sa odvážne za pravdu, tak ako by sme si to želali. (Porovnaj Rimanom 7:21–23.) Môžeme si byť istí, že také chvíľkové zlyhania ešte neznamenajú, že sme tými, ktorí sa odťahujú na zničenie. Aj tak je však nutné, aby sme boli odhodlaní nikdy sa nestať takými ľuďmi. Prečo? A ako môžeme predísť tomu, že by sme sa stali takými ľuďmi?

Čo znamená odťahovať sa na zničenie

 3. Ako sa proroci Eliáš a Jonáš poddali strachu?

³ Keď Pavol písal o tých, „čo sa odťahujú“, nemal na mysli tých, ktorí podľahnú chvíľkovej strate odvahy. Pavol určite poznal Petrovu skúsenosť a ďalšie podobné prípady. Eliáš, odvážny a priamy prorok, raz podľahol strachu a utiekol, aby si zachránil život, keď sa mu zlá kráľovná Jezábel vyhrážala smrťou. (1. Kráľov 19:1–4) Prorok Jonáš dostal omnoho väčší strach. Jehova ho poveril, aby išiel do mesta Ninive, ktoré bolo všeobecne známe násilím a skazenosťou. Jonáš okamžite nastúpil na loď smerujúcu do Taršíša — vzdialeného 3500 kilometrov opačným smerom! (Jonáš 1:1–3) Ale žiadneho z týchto verných prorokov, ani apoštola Petra, by sme nemohli právom opísať ako tých, ktorí sa odťahovali na zničenie. Prečo nie?

4, 5. a) Ako nám pomáha kontext posúdiť, čo Pavol mienil „zničením“ v Hebrejom 10:39? b) Čo mal Pavol na mysli, keď povedal: „Nie sme takí, čo sa odťahujú na zničenie“?

⁴ Všimni si celé vyjadrenie, ktoré Pavol použil: „My však nie sme takí, čo sa odťahujú na zničenie.“ Čo mienil ‚zničením‘? Grécke slovo, ktoré tu použil, sa niekedy vzťahuje na večné zničenie. Táto definícia je v súlade s kontextom. Pavol práve varoval: „Ak úmyselne hrešíme po prijatí presného poznania pravdy, nezostáva už žiadna obeť za hriechy, ale je tu akési strašné očakávanie súdu a ohnivá žiarlivosť, ktorá strávi odporcov.“ — Hebrejom 10:26, 27.

⁵ Preto keď Pavol svojim spoluveriacim povedal: „Nie sme takí, čo sa odťahujú na zničenie,“ mienil tým, že on a čitatelia jeho listu spomedzi verných kresťanov boli rozhodnutí nikdy sa neodvrátiť od Jehovu a nikdy mu neprestať slúžiť. Keby to urobili, viedlo by to len k večnému zničeniu. Judáš Iškariotský je príkladom človeka, ktorý sa odtiahol na zničenie, tak ako to urobili aj ďalší nepriatelia pravdy, ktorí svojvoľne konali proti Jehovovmu duchu. (Ján 17:12; 2. Tesaloničanom 2:3) Takí jednotlivci patria k „zbabelcom“, ktorí podstúpia večné zničenie v symbolickom jazere ohňa. (Zjavenie 21:8) Nie, my nikdy nechceme byť takými ľuďmi!

 6. K akému správaniu nás chce priviesť Satan Diabol?

⁶ Satan Diabol chce, aby sme sa odtiahli na zničenie. Ako majster „ľstivých skutkov“ vie, že tento zhubný spôsob správania sa často začína maličkosťami. (Efezanom 6:11, poznámka pod čiarou v Reference Bible) Ak zlyhá priame prenasledovanie, Diabol sa snaží podkopať vieru pravých kresťanov menej nápadnými prostriedkami, aby dosiahol svoj cieľ. Chce, aby odvážni, horliví Jehovovi svedkovia boli ticho. Pozrime sa, aké taktiky používal proti hebrejským kresťanom, ktorým Pavol písal.

Aké tlaky pôsobili na kresťanov, aby sa odtiahli

 7. a) Aká bola história zboru v Jeruzaleme? b) V akom duchovnom stave boli niektorí čitatelia Pavlovho listu?

⁷ Dôkazy naznačujú, že Pavol napísal svoj list Hebrejom asi v roku 61 n. l. Zbor v Jeruzaleme mal búrlivú históriu. Po Ježišovej smrti prepuklo kruté prenasledovanie, ktoré mnohých kresťanov prinútilo, aby sa z mesta rozptýlili. Potom však nasledovalo obdobie pokoja, ktoré umožnilo kresťanom rásť v počte. (Skutky 8:4; 9:31) Roky plynuli a ďalšie prenasledovanie a ťažkosti prichádzali a odchádzali. Zdá sa, že v čase, keď Pavol písal list Hebrejom, sa zbor opäť tešil z obdobia pomerného pokoja. Stále však boli nejaké tlaky. Od času, keď Ježiš predpovedal zničenie Jeruzalema, prešlo takmer 30 rokov. Boli tam zrejme aj takí, ktorí si mysleli, že sa koniec už príliš oneskoruje a možno nepríde počas ich života. Ďalší, najmä novší vo viere, ešte neboli preskúšaní krutým prenasledovaním a o potrebe vytrvávať v skúškach toho vedeli len málo. (Hebrejom 12:4) Satan určite chcel tieto okolnosti využiť. Aké „ľstivé skutky“ použil?

 8. Aký postoj malo mnoho Židov voči mladému kresťanskému zboru?

⁸ Židovská komunita v Jeruzaleme a Judei pohŕdala mladým kresťanským zborom. Z obsahu Pavlovho listu získavame určitú predstavu o tom, čo kresťanom vyčítali arogantní židovskí náboženskí vodcovia a ich nasledovníci. V podstate mohli hovoriť: ‚My máme veľký chrám v Jeruzaleme, ktorý stojí už celé stáročia! Máme vznešeného veľkňaza, ktorý v ňom slúži spolu so svojimi nižšími kňazmi. Každý deň prinášajú obete. Máme Zákon, ktorý Mojžišovi odovzdali anjeli a ktorého zavedenie sprevádzali veľké znamenia pri vrchu Sinaj. Táto nová sekta, kresťania, ktorí sa odlúčili od judaizmu, nemá nič z týchto vecí!‘ Dosiahlo pohŕdanie svoj cieľ? Niektorí hebrejskí kresťania boli pre tieto útoky zjavne znepokojení. Pavlov list im prišiel na pomoc v pravý čas.

Prečo sa nikdy nemali odtiahnuť na zničenie

 9. a) Aká téma sa prelína listom Hebrejom? b) V akom zmysle slúžili kresťania v lepšom chráme, ako bol chrám v Jeruzaleme?

⁹ Preskúmajme dva dôvody, ktoré Pavol uviedol svojim bratom a sestrám v Judei, aby sa nikdy neodťahovali na zničenie. Prvý dôvod — nadradenosť kresťanského systému uctievania — sa prelína celým listom Hebrejom. Pavol túto tému rozvíjal v celom svojom liste. Chrám v Jeruzaleme bol len kópiou omnoho väčšej skutočnosti, Jehovovho duchovného chrámu, „ktorý nebol urobený rukami“. (Hebrejom 9:11) Kresťania mali výsadu slúžiť v tomto duchovnom usporiadaní pre čisté uctievanie. Slúžili pod lepšou zmluvou, dlho sľubovanou novou zmluvou, ktorá mala Sprostredkovateľa nadradeného Mojžišovi, Ježiša Krista. — Jeremiáš 31:31–34.

10, 11. a) Prečo rodová línia nevylučuje Ježiša zo služby Veľkňaza v duchovnom chráme? b) V akých ohľadoch bol Ježiš Veľkňazom nadradeným tomu, ktorý slúžil v chráme v Jeruzaleme?

¹⁰ Kresťania mali aj oveľa lepšieho Veľkňaza, Ježiša Krista. Nie, on nepochádzal z rodovej línie Árona. Skôr bol Veľkňazom „podľa spôsobu Melchisedeka“. (Žalm 110:4) Melchisedek, ktorého rodová línia nie je zaznamenaná, bol kráľom, ako aj veľkňazom starovekého Sálemu. Tak vytvoril vhodný prorocký predobraz Ježiša, ktorého kňazstvo záviselo nie od nejakého nedokonalého ľudského predka, ale od niečoho omnoho významnejšieho — od prísahy Jehovu Boha. Ježiš, podobne ako Melchisedek, slúžil nielen ako Veľkňaz, ale aj ako Kráľ, a to taký Kráľ, ktorý nikdy nezomrie. — Hebrejom 7:11–21.

¹¹ Navyše na rozdiel od veľkňaza v jeruzalemskom chráme Ježiš nemusel každoročne prinášať obete. Jeho obeťou bol jeho vlastný dokonalý život, ktorý obetoval raz navždy. (Hebrejom 7:27) Všetky obete prinášané v chráme boli len tieňom, predobrazom toho, čo obetoval Ježiš. Jeho dokonalá obeť je podkladom na skutočné odpustenie hriechov všetkých, ktorí v ňu prejavia vieru. Potešujúce sú aj Pavlove poznámky, ktoré ukazujú, že Veľkňaz je ten istý, nemenný Ježiš, ktorého kresťania v Jeruzaleme poznali. Bol pokorný, láskavý, niekto, kto môže „mať pochopenie pre naše slabosti“. (Hebrejom 4:15; 13:8) Pomazaní kresťania v tom čase mali vyhliadku slúžiť ako Kristovi nižší kňazi! Ako by mohli čo i len pomyslieť na to, že by sa odtiahli k „slabým a biednym“ veciam skazeného judaizmu? — Galaťanom 4:9.

12, 13. a) Aký druhý dôvod poskytol Pavol na to, aby sme sa nikdy neodťahovali? b) Prečo hebrejských kresťanov mohol záznam o vlastnej vytrvalosti povzbudiť, aby sa nikdy neodťahovali na zničenie?

¹² Akoby to nestačilo, Pavol dal Hebrejom aj druhý dôvod na to, aby sa nikdy neodťahovali na zničenie — ich vlastný záznam o vytrvalosti. Pavol napísal: „Ustavične však pamätajte na predošlé dni, keď ste po svojom osvietení vo veľkom boji vytrvávali v utrpeniach.“ Pavol im pripomenul, že boli „vystavení ako v divadle“ potupe a súženiam. Niektorí boli uväznení; ďalší s nimi súcitili a podporovali ich vo väzení. Áno, prejavili príkladnú vieru a vytrvalosť. (Hebrejom 10:32–34) Ale prečo ich Pavol žiadal, aby ‚ustavične pamätali‘ na tieto nepríjemné skúsenosti? Nebolo by to skľučujúce?

¹³ Naopak, ‚pamätanie na predošlé dni‘ by Hebrejom pripomínalo, ako ich Jehova podporoval počas skúšok. S jeho pomocou už odolali mnohým Satanovým útokom. Pavol napísal: „Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na vašu prácu a na lásku, ktorú ste prejavovali jeho menu.“ (Hebrejom 6:10) Áno, Jehova pamätal na všetky ich skutky vernosti, uchovával si ich vo svojej bezhraničnej pamäti. Pripomína nám to Ježišovo nabádanie, aby sme si ukladali poklady v nebesiach. Žiaden zlodej nemôže ukradnúť tieto poklady; žiadne mole ani hrdza ich nemôžu zničiť. (Matúš 6:19–21) V skutočnosti tieto poklady môže zničiť len to, že sa kresťan odtiahne na zničenie. To by znehodnotilo všetky poklady, ktoré si nahromadil v nebesiach. Aký mocný dôvod dal Pavol hebrejským kresťanom na to, aby nikdy nekráčali po takej ceste! Prečo by mali znehodnotiť všetky tie roky svojej vernej služby? Bude vhodné a omnoho lepšie naďalej vytrvávať.

Prečo by sme sa nikdy nemali odtiahnuť na zničenie

14. Akým podobným problémom čelíme tak ako kresťania v prvom storočí?

¹⁴ Dnešní praví kresťania majú rovnako mocné dôvody na to, aby sa neodťahovali. Po prvé, pamätajme, aké požehnanie máme vo forme čistého uctievania, ktoré nám dal Jehova. Ako kresťania v prvom storočí, aj my žijeme v čase, keď sa nám členovia obľúbenejších cirkví posmievajú a zosmiešňujú nás, pyšne poukazujú na svoje pôsobivé náboženské budovy a starobylé tradície. Jehova nás však uisťuje, že on schvaľuje našu formu uctievania. V skutočnosti sa dnes tešíme z požehnaní, ktoré kresťania v prvom storočí nemali. Možno sa pýtaš: ‚Aké by to mohli byť požehnania?‘ Veď oni žili, keď začal pôsobiť duchovný chrám. Kristus sa stal jeho Veľkňazom pri svojom krste v roku 29 n. l. Niektorí z nich videli Božieho Syna, ktorý robil zázraky. Dokonca aj po jeho smrti sa ešte diali zázraky. Ako však bolo predpovedané, tieto dary nakoniec prestali. — 1. Korinťanom 13:8.

15. Ktoré proroctvo sa spĺňa počas života dnešných pravých kresťanov a čo to pre nás znamená?

¹⁵ My však žijeme počas významného splnenia rozsiahleho proroctva o chráme zo 40. až 48. kapitoly Ezechiela.a A tak sme videli obnovu Božieho usporiadania pre čisté uctievanie. Tento duchovný chrám bol očistený od všetkých foriem náboženských nečistôt a modlárstva. (Ezechiel 43:9; Malachiáš 3:1–5) Zamysli sa nad výhodami, ktoré nám toto prečisťovanie prinieslo.

16. S akým skľučujúcim trendom sa museli vyrovnávať kresťania v prvom storočí?

¹⁶ V prvom storočí vyzerala budúcnosť organizovaného kresťanského zboru pochmúrne. Ježiš predpovedal, že to bude, ako keď niekto na novovysiate pšeničné pole naseje burinu — je prakticky nemožné odlíšiť pšenicu od buriny. (Matúš 13:24–30) A tak to aj bolo. Koncom prvého storočia, keď zostarnutý apoštol Ján pôsobil ako posledná zábrana pred skazou, odpadlíctvo už prekvitalo. (2. Tesaloničanom 2:6; 1. Jána 2:18) Krátko po smrti apoštolov povstala oddelená trieda duchovenstva, ktorá utláčala stádo a nosila zvláštne rúcha. Odpadlíctvo sa šírilo ako gangréna. Aké to bolo pre kresťanov skľučujúce! Videli, ako nad novoustanoveným usporiadaním pre čisté uctievanie prevládla skazená forma tohto usporiadania. Stalo sa to necelé storočie po tom, čo Kristus založil zbor.

17. V akom zmysle prežil novodobý kresťanský zbor svoj náprotivok z prvého storočia?

¹⁷ Teraz zváž ten kontrast. V súčasnosti trvá pravé uctievanie dlhšie, než bolo obdobie po smrť apoštolov. Od času vydania prvého čísla tohto časopisu v roku 1879 nás Jehova žehnal stále čistejšou formou uctievania. V roku 1918 Jehova a Ježiš Kristus vstúpili do duchovného chrámu, aby ho prečistili. (Malachiáš 3:1–5) Od roku 1919 bolo uctievanie Jehovu Boha postupne prečisťované. Naše porozumenie biblických proroctiev a zásad je jasnejšie. (Príslovia 4:18) Komu za to vďačíme? Nie bezvýznamným, nedokonalým ľuďom. V tomto čase skazenosti mohli chrániť Jehovov ľud pred skazou len Jehova so svojím Synom, Hlavou zboru. Nikdy nezabudnime ďakovať Jehovovi za to, že nám umožnil mať účasť na dnešnom čistom uctievaní. A buďme pevne rozhodnutí nikdy sa neodťahovať na zničenie!

18. Aký dôvod máme na to, aby sme sa nikdy neodťahovali na zničenie?

¹⁸ Tak ako hebrejskí kresťania, aj my máme druhý dôvod na to, aby sme zavrhli cestu zbabelosti a neodťahovali sa — záznam o našej vlastnej vytrvalosti. Či sme začali slúžiť Jehovovi v posledných rokoch, alebo mu slúžime verne celé desaťročia, vytvorili sme si záznam o kresťanských skutkoch. Mnohí z nás znášali prenasledovanie, či to bolo väznenie, zákaz, surové zaobchádzanie, alebo strata majetku. Mnohí ďalší čelili odporu v rodine, pohŕdaniu, výsmechu a ľahostajnosti. Všetci sme vytrvali, napriek životným problémom a skúškam pokračujeme v našej vernej službe Jehovovi. Takým konaním sme si vytvorili záznam o vytrvalosti, na ktorý Jehova nezabudne, zásobáreň pokladov v nebesiach. Preto teraz istotne nie je čas odťahovať sa do skazeného starého systému, ktorý sme opustili! Prečo dovoliť, aby bola naša namáhavá práca znehodnotená? Platí to najmä dnes, keď do konca už zostáva len ‚veľmi malá chvíľa‘. — Hebrejom 10:37.

19. Čím sa bude zaoberať náš nasledujúci článok?

¹⁹ Áno, buďme odhodlaní nebyť takými, „čo sa odťahujú na zničenie“! Buďme radšej takými, „ktorí majú vieru“. (Hebrejom 10:39) Ako sa môžeme uistiť, či zodpovedáme tomuto opisu, a ako môžeme pomôcť spolukresťanom, aby robili to isté? Tým sa bude zaoberať náš nasledujúci článok.

[Poznámka pod čiarou]

Pamätáš si?

◻ Čo znamená odtiahnuť sa na zničenie?

◻ Aké tlaky doliehali na hebrejských kresťanov, ktorým Pavol písal?

◻ Aké dôvody uviedol Pavol Hebrejom na to, aby sa neodťahovali na zničenie?

◻ Aké dôvody máme my na to, aby sme boli odhodlaní nikdy sa neodťahovať na zničenie?

[Obrázky na strane 15]

Peter sa pre chvíľkové podľahnutie strachu nestal ‚takým, čo sa odťahuje na zničenie‘