Muži „s pocitmi, ako sú naše“
BOL kráľom a prorokom, ale bol aj milujúcim otcom. Jeden z jeho synov sa v dospelosti stal namysleným a pyšným. Odhodlaný zmocniť sa trónu, tento syn rozpútal občiansku vojnu so zámerom usmrtiť svojho otca. Ale v boji, ktorý nasledoval, bol zabitý práve on. Keď sa otec dozvedel o smrti svojho syna, išiel sám do podkrovnej izby a plakal: „Môj syn Abšalóm, môj syn, môj syn Abšalóm! Keby som tak bol ja zomrel miesto teba, Abšalóm, môj syn, môj syn!“ (2. Samuelova 18:33) Týmto otcom bol kráľ Dávid. Tak ako iní Jehovovi proroci, bol to „človek s pocitmi, ako sú naše“. — Jakub 5:17.
Muži a ženy, ktorí v biblických časoch hovorili za Jehovu, pochádzali z rôznych spoločenských vrstiev a sú ukázaní ako obyčajní ľudia. Podobne ako my, aj oni mali problémy a sužovala ich nedokonalosť. Kto patril k týmto prorokom a v čom boli ich pocity ako naše?
Mojžiš prešiel od priveľkej sebadôvery k miernosti
Významným prorokom predkresťanských čias bol Mojžiš. Hoci mal už 40 rokov, nebol pripravený na to, aby slúžil ako Jehovov hovorca. Prečo? Zatiaľ čo jeho bratia boli utláčaní egyptským faraónom, Mojžiš bol vychovaný vo faraónovej domácnosti a bol „mocný v svojich slovách a skutkoch“. Správa nám hovorí: „Predpokladal, že jeho bratia pochopia, že Boh im poskytuje záchranu jeho rukou.“ Keďže si priveľmi dôveroval, pri obrane jedného hebrejského otroka konal agresívne a zabil jedného Egypťana. — Skutky 7:22–25; 2. Mojžišova 2:11–14.
Teraz bol Mojžiš donútený ujsť a štyri nasledujúce desaťročia strávil vo vzdialenej madianskej krajine ako pastier. (2. Mojžišova 2:15) Na konci toho času Jehova poveril teraz už 80-ročného Mojžiša úlohou proroka. Ale Mojžiš už nemal priveľkú sebadôveru. Cítil sa taký nespôsobilý, že sa bránil tomu, aby ho Jehova poveril úlohou proroka, a vyjadril sa takto: „Kto som ja, že by som mal ísť k faraónovi?“ a „Čo... poviem?“ (2. Mojžišova 3:11, 13) S láskavým uistením od Jehovu a s jeho pomocou si Mojžiš veľmi úspešne začal spĺňať svoje poverenie.
Dovolil si niekedy, aby ťa tak ako Mojžiša priveľká sebadôvera doviedla k tomu, že si urobil alebo povedal niečo, čo sa ukázalo ako nemúdre? Ak je to tak, pokorne prijmi ďalšie školenie. Alebo cítil si sa nespôsobilý vykonávať isté kresťanské povinnosti? Namiesto toho, aby si sa vzdal, prijmi pomoc, ktorú ponúka Jehova a jeho organizácia. Ten, ktorý pomohol Mojžišovi, môže pomôcť aj tebe.
Eliáš mal pocity, ako sú naše, v čase karhania
„Eliáš bol človek s pocitmi, ako sú naše, a predsa, keď sa modlil v modlitbe, aby nepršalo, nepršalo na zem tri roky a šesť mesiacov.“ (Jakub 5:17) Eliášova modlitba bola v súlade s Jehovovou vôľou pokarhať národ, ktorý sa od neho odvrátil. No Eliáš vedel, že sucho, o ktoré sa modlí, spôsobí ľudské utrpenie. Izrael bol prevažne poľnohospodárskou krajinou; rosa a dážď boli pre ľudí životne dôležité. Dlhodobé sucho by prinieslo veľkú biedu. Vegetácia by vyschla, nebola by úroda. Domáce zvieratá používané na prácu a ako potrava by zahynuli a niektorým rodinám by hrozilo vyhladovanie. Kto by trpel najviac? Obyčajní ľudia. Jedna vdova neskôr Eliášovi povedala, že už jej zostalo len za hrsť múky a trocha oleja. Bola si istá, že ona i jej syn čoskoro zahynú od hladu. (1. Kráľov 17:12) Na to, aby sa Eliáš modlil tak, ako sa modlil, musel pevne veriť, že Jehova sa postará o svojich služobníkov — chudobných či bohatých —, ktorí neopustili pravé uctievanie. Ako sa uvádza v správe, Eliáš nebol sklamaný. — 1. Kráľov 17:13–16; 18:3–5.
O tri roky neskôr, keď Jehova naznačil, že čoskoro privedie dážď, z Eliášových opakovaných intenzívnych modlitieb, keď sa „prikrčil... k zemi a držal tvár medzi kolenami“, vidno vrúcnu túžbu uvidieť koniec sucha. (1. Kráľov 18:42) Aby podľa nejakého náznaku zistil, že Jehova vypočul jeho modlitby, opakovane pobádal svojho sluhu: „Vyjdi prosím. Pozeraj sa smerom na more.“ (1. Kráľov 18:43) Akú radosť musel cítiť, keď ako odpoveď na jeho modlitby napokon „nebo dalo dážď a zem vydala svoje plody“! — Jakub 5:18.
Ak si rodič alebo si starší v kresťanskom zbore, možno zápasíš s hlbokými citmi, keď poskytuješ nápravu. Takéto ľudské pocity však musíme potlačiť presvedčením, že karhanie je občas potrebné, a keď je poskytnuté s láskou, „prináša... pokojné ovocie, spravodlivosť“. (Hebrejom 12:11) Poslušnosť Jehovových zákonov vždy prináša žiaduce výsledky. Podobne ako Eliáš, modlíme sa z hĺbky srdca, aby sa dosiahli.
Jeremiáš prejavil odvahu napriek skľúčenosti
O svojich osobných pocitoch asi najviac zo všetkých biblických pisateľov písal Jeremiáš. Keď bol mladý, zdráhal sa prijať svoje poverenie. (Jeremiáš 1:6) Napriek tomu s veľkou odvahou začal oznamovať Božie slovo, hoci sa stretol so silným odporom zo strany ostatných Izraelitov — počnúc kráľom až po obyčajných ľudí. Tento odpor ho niekedy privádzal k hnevu i k slzám. (Jeremiáš 9:3; 18:20–23; 20:7–18) Pri rôznych príležitostiach bol napádaný davom, bitý, priviazaný na pranier, väznený, vyhrážali sa mu smrťou a nechali ho zomierať v blate na dne prázdnej cisterny. Niekedy mu spôsobovalo bolesť dokonca aj posolstvo od Jehovu, ako to ilustrujú jeho slová: „Ó, moje črevá, moje črevá! Som v krutých bolestiach v stenách svojho srdca.“ — Jeremiáš 4:19.
Napriek tomu však miloval Jehovovo slovo, hovoriac: „Tvoje slovo sa mi stáva jasotom a plesaním môjho srdca.“ (Jeremiáš 15:16) Zároveň ho sklamanie viedlo k tomu, že volal k Jehovovi: „Stal si sa voči mne podobný niečomu klamnému, podobný vodám, ktoré sa ukázali ako nedôveryhodné,“ ako vody potoka, ktoré ľahko vyschnú. (Jeremiáš 15:18) Jehova však chápal jeho rozporuplné pocity a naďalej ho podporoval, aby si mohol spĺňať svoje poverenie. — Jeremiáš 15:20, pozri aj 20:7–9.
Zažívaš aj ty podobne ako Jeremiáš sklamanie alebo odpor, keď vykonávaš svoju službu? Vzhliadaj k Jehovovi. Ďalej sa riaď jeho pokynmi a Jehova tvoju námahu odmení.
Ježiš mal pocity, ako sú naše
Najväčším prorokom všetkých čias bol Boží Syn, Ježiš Kristus. Hoci bol dokonalým človekom, nepotláčal svoje city. Často čítame o jeho vnútorných pocitoch, ktoré museli byť iným zjavné z jeho tváre i z jeho reakcií. Ježiš bol často „pohnutý ľútosťou“ a to isté slovné vyjadrenie používal, keď opisoval postavy vo svojich znázorneniach. — Marek 1:41; 6:34; Lukáš 10:33.
Keď vyháňal obchodníkov a zvieratá z chrámu, určite zvýšil hlas pri slovách: „Odneste to odtiaľto!“ (Ján 2:14–16) Petrov návrh: „Buď k sebe láskavý, Pane,“ vyvolal prudkú reakciu. Povedal mu: „Choď za mňa, Satan!“ — Matúš 16:22, 23.
Ježiš mal mimoriadnu náklonnosť k tým, ktorí mu boli zvlášť blízki. Apoštol Ján bol opísaný ako „učeník, ktorého Ježiš miloval“. (Ján 21:7, 20) A čítame: „Ježiš miloval Martu a jej sestru a Lazara.“ — Ján 11:5.
Ježiš mal aj bolestné zážitky. Keď si uvedomil tragickosť Lazarovej smrti, „Ježišovi vyhŕkli slzy“. (Ján 11:32–36) Ježiš odhalil bolesť svojho srdca spôsobenú zradou Judáša Iškariotského, citujúc trpké vyjadrenie zo Žalmu: „Ten, kto sa živil mojím chlebom, pozdvihol proti mne svoju pätu.“ — Ján 13:18; Žalm 41:9.
Aj keď Ježiš zakúšal mučivú bolesť na kole, prejavil hĺbku svojich citov. Nežne zveril svoju matku ‚učeníkovi, ktorého miloval‘. (Ján 19:26, 27) Keď Ježiš videl dôkaz pokánia jedného zo zločincov, ktorí boli na koloch vedľa neho, súcitne povedal: „Budeš so mnou v raji.“ (Lukáš 23:43) Výlev jeho citov môžeme cítiť vo výkriku: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Matúš 27:46) A slová, ktoré vyslovil, keď zomieral, odrážajú úprimnú lásku a dôveru: „Otče, do tvojich rúk zverujem svojho ducha.“ — Lukáš 23:46.
Aké je to všetko pre nás upokojujúce! „Lebo ako veľkňaza nemáme niekoho, kto nemôže mať pochopenie pre naše slabosti, ale máme toho [Ježiša], ktorý bol skúšaný vo všetkom ako my sami, ale bez hriechu.“ — Hebrejom 4:15.
Jehovova dôvera
Jehova nikdy neoľutoval výber svojich hovorcov. Poznal ich lojálnosť voči nemu a súcitne prehliadal slabosti tých, ktorí boli nedokonalí. No predsa od nich očakával, že splnia to, čím ich poveril. S jeho pomocou to boli schopní urobiť.
Kiež aj my trpezlivo prejavujeme dôveru našim lojálnym bratom a sestrám. V tomto systéme vecí budú vždy nedokonalí, tak ako aj my. No nikdy by sme našich bratov nemali odsúdiť ako nehodných našej lásky a pozornosti. Pavol napísal: „Avšak my, ktorí sme silní, mali by sme niesť slabosti tých, ktorí nie sú silní, a nie páčiť sa sami sebe.“ — Rimanom 15:1; Kolosanom 3:13, 14.
Jehovovi proroci zažívali všetky tie pocity, aké zažívame aj my. Napriek tomu dôverovali Jehovovi a on im pomohol. A viac než to. Jehova im dal dôvody na radosť — dobré svedomie, vedomie jeho priazne, lojálnych spoločníkov, ktorí im pomáhali, a uistenie o šťastnej budúcnosti. (Hebrejom 12:1–3) Kiež sa aj my držíme Jehovu s plnou dôverou, keď napodobňujeme vieru prorokov starej doby, ľudí „s pocitmi, ako sú naše“.