Kresťanská pohostinnosť v rozdelenom svete
„Preto sme povinní pohostinne prijímať také osoby, aby sme sa stali spolupracovníkmi v pravde.“ — 3. JÁNA 8.
1. Aké najžiaducejšie dary dal Stvoriteľ ľudstvu?
„ĽUDSTVO nemá nič lepšie pod slnkom ako jesť a piť a radovať sa, a to by ich malo sprevádzať v ich tvrdej práci v dňoch ich života, ktorý im dal pravý Boh pod slnkom.“ (Kazateľ 8:15) Týmito slovami nám staroveký hebrejský zhromažďovateľ hovorí, že Jehova Boh nielen chce, aby jeho ľudské tvorstvo pociťovalo radosť a bolo šťastné, ale mu na to poskytuje aj prostriedky. Zdá sa, že všeobecnou túžbou ľudí v celých ľudských dejinách je tešiť sa a mať sa dobre.
2. a) Ako ľudstvo zneužilo to, čo preň Jehova zamýšľal? b) Aké to má následky?
2 Dnes žijeme v hedonistickej spoločnosti, v ktorej sú ľudia príliš zameraní na rozkoše a zábavu. O väčšine ľudí platí, že ‚milujú samých seba a viac milujú rozkoše ako Boha‘, ako predpovedala Biblia. (2. Timotejovi 3:1–4) To je, samozrejme, veľká deformácia toho, čo Jehova Boh zamýšľal. Keď sa zábava stane sama osebe cieľom alebo keď sa jediným cieľom stane sebauspokojovanie, neplynie z toho pravé uspokojenie a zo ‚všetkého sa stáva márnosť a honba za vetrom‘. (Kazateľ 1:14; 2:11) Preto je svet plný osamelých a sklamaných ľudí, a to vedie k mnohým problémom v spoločnosti. (Príslovia 18:1) Ľudia sa stávajú jeden voči druhému podozrievavými a rasovo, etnicky, sociálne a ekonomicky rozdelenými.
3. Ako môžeme nájsť pravú radosť a uspokojenie?
3 Aké iné by to bolo, keby ľudia napodobňovali Jehovov spôsob zaobchádzania s druhými — keby boli láskaví, štedrí a pohostinní! Jehova vysvetlil, že tajomstvo pravého šťastia nespočíva v snahách o uspokojovanie svojich túžob. Kľúčom sú slová: „Viac šťastia je v dávaní ako v prijímaní.“ (Skutky 20:35) Aby sme našli pravú radosť a uspokojenie, musíme prekonať bariéry a rozdelenia, ktoré by nás mohli obmedzovať. A musíme podávať pomocnú ruku tým, ktorí spolu s nami slúžia Jehovovi. Je nutné, aby sme dbali na radu: „Preto sme povinní pohostinne prijímať také osoby, aby sme sa stali spolupracovníkmi v pravde.“ (3. Jána 8) Prejavovanie pohostinnosti tým, ktorí si to zaslúžia, v tej miere, ako nám to okolnosti dovoľujú, prináša dvojnásobný úžitok — majú z toho úžitok tí, čo dávajú, i tí, čo dostávajú. Kto ale patrí medzi tých, čo si zaslúžia, aby sme ich ‚pohostinne prijímali‘?
„Starať sa o siroty a vdovy“
4. Akú zmenu v rodinných vzťahoch vidno aj medzi niektorými v Jehovovom ľude?
4 Stabilné rodiny a šťastné manželstvá sú dnes zriedkavosťou. Narastajúca rozvodovosť a rastúci počet slobodných matiek na celom svete drasticky zmenili tradičnú rodinu. Preto mnohí, ktorí sa stali Jehovovými svedkami v posledných rokoch, sú z rodín, ktoré sa rozpadli. Sú buď rozvedení, alebo žijú v odluke od svojho manželského partnera, alebo žijú v rodinách s jedným rodičom. Okrem toho, ako predpovedal Ježiš, pravda, ktorú učil, mala za následok rozdelenie v mnohých rodinách. — Matúš 10:34–37; Lukáš 12:51–53.
5. Aké Ježišove slová môžu byť zdrojom povzbudenia pre tých, čo žijú v rozdelenej rodine?
5 Hreje nás pri srdci, keď vidíme, ako noví zaujímajú pevný postoj na strane pravdy, a často ich utešujeme Ježišovým povzbudivým sľubom: „Pravdivo vám hovorím: Nikto neopustil dom, bratov alebo sestry, matku alebo otca, deti alebo polia pre mňa a pre dobré posolstvo, aby v tomto čase nedostal stonásobne viac, domov, bratov a sestier, matiek a detí a polí, s prenasledovaniami, a v prichádzajúcom systéme vecí večný život.“ — Marek 10:29, 30.
6. Ako sa môžeme stať ‚bratmi, sestrami, matkami a deťmi‘ „sirotám a vdovám“ medzi nami?
6 Kto sú však títo ‚bratia a sestry a matky a deti‘? Iba to, že človek vidí veľa ľudí v sále Kráľovstva, často okolo sto alebo viac, ktorí sa nazývajú bratmi a sestrami, v ňom automaticky nevyvoláva pocit, že sú to jeho bratia, sestry, matky a deti. Zamysli sa nad týmto: Učeník Jakub nám pripomína, že sa musíme ‚starať o siroty a vdovy v ich súžení a zachovávať sa bez poškvrny od sveta‘, aby bolo naše uctievanie Jehovovi prijateľné. (Jakub 1:27) To znamená, že nesmieme dovoliť, aby svetské postoje pýchy založenej na bohatstve a triednej nadradenosti zavreli dvere nášho súcitu s takýmito „sirotami a vdovami“, ale musíme sa ujať iniciatívy a prejavovať im priateľstvo a pohostinnosť.
7. a) Čo je skutočným účelom pohostinnosti voči „sirotám a vdovám“? b) Kto sa tiež môže podieľať na prejavovaní kresťanskej pohostinnosti?
7 Prejavovanie pohostinnosti „sirotám a vdovám“ si nie vždy vyžaduje, aby sme im vynahradili to, čo im azda chýba po hmotnej stránke. Rodiny s jedným rodičom alebo nábožensky rozdelené domácnosti nemusia byť v zlej finančnej situácii. Zdravé spoločenstvo, rodinná atmosféra, priateľstvo s ľuďmi rôzneho veku a delenie sa o duchovné dobré veci — to sú stránky života, ktoré sú veľmi cenné. Preto pamätajúc na to, že nie je dôležité usporiadať nákladné stretnutie, ale dôležitý je duch lásky a jednoty, aké vynikajúce je, že občas i „siroty a vdovy“ sa môžu podieľať na prejavení pohostinnosti spolukresťanom. — Porovnaj 1. Kráľov 17:8–16.
Sú medzi nami cudzinci?
8. Akú zmenu vidno v mnohých zboroch Jehovových svedkov?
8 Žijeme v čase veľkého pohybu obyvateľstva. „Vyše 100 miliónov ľudí na celom svete nie je občanmi krajín, v ktorých žijú, a 23 miliónov je vyhnancami vo svojej vlastnej krajine,“ uvádza časopis World Press Review. Priamym následkom toho je, že v mnohých oblastiach, najmä vo väčších mestách, sú teraz v zboroch Jehovových svedkov — ktoré kedysi tvorili prevažne ľudia jednej rasy či jedného národa — ľudia z rôznych častí sveta. Je to tak možno i tam, kde žiješ ty. Ale ako by sme sa mali pozerať na týchto „cudzincov“ či „cudzích štátnych príslušníkov“, ako ich svet možno nazýva, ktorých jazyk, zvyky a spôsob života sa môžu odlišovať od nášho?
9. Do akého nebezpečného osídla sa môžeme dostať v súvislosti s naším názorom na „cudzincov“ a „cudzích štátnych príslušníkov“, ktorí prichádzajú do kresťanského zboru?
9 Jednoducho povedané, nesmieme pripustiť, aby nás nejaké xenofobické sklony priviedli k domnienke, že my si nejako viac zasluhujeme výsadu poznať pravdu ako tí, čo prišli z cudzej alebo z takzvanej pohanskej krajiny; a nemali by sme mať ani pocit, že títo noví, čo prišli, neprávom používajú sálu Kráľovstva či iné zariadenia. Apoštol Pavol musel niektorým židovským kresťanom v prvom storočí, ktorí mali takéto názory, pripomenúť, že to bola Božia nezaslúžená láskavosť, ktorá komukoľvek umožnila získať záchranu, a že v skutočnosti nikto si to nezaslúži. (Rimanom 3:9–12, 23, 24) Mali by sme sa radovať, že Božia nezaslúžená láskavosť sa teraz dostáva k toľkým ľuďom, ktorým bola tým či oným spôsobom odopieraná príležitosť počuť dobré posolstvo. (1. Timotejovi 2:4) Ako môžeme dať najavo, že naša náklonnosť k nim je pravá?
10. Ako môžeme prejaviť, že sme naozaj pohostinní voči „cudzincom“ medzi nami?
10 Môžeme sa riadiť Pavlovým nabádaním: „Navzájom sa vítajte, tak ako aj Kristus privítal nás, s úmyslom oslavovať Boha.“ (Rimanom 15:7) Uvedomujúc si, že ľudia z iných krajín alebo z iného prostredia sú často znevýhodnení, mali by sme im prejavovať láskavosť a zaujímať sa o nich, ak je to v našich možnostiach. Mali by sme ich privítať medzi nami, správať sa ku každému z nich ako k ‚svojmu domácemu‘ a „milovať [ich] ako samého seba“. (3. Mojžišova 19:34) Nemusí to byť ľahké, ale budeme mať úspech, ak budeme pamätať na radu: „Už sa prestaňte utvárať podľa tohto systému vecí, ale sa premieňajte obnovením svojej mysle, aby ste sa sami presvedčili, aká je dobrá a prijateľná a dokonalá Božia vôľa.“ — Rimanom 12:2.
Deľ sa so svätými
11. 12. Aká zvláštna pozornosť bola venovaná určitým Jehovovým služobníkom a) v starovekom Izraeli b) v prvom storočí?
11 K tým, čo si naozaj zasluhujú našu pozornosť a pohostinnosť, patria zrelí kresťania, ktorí tvrdo pracujú pre naše duchovné blaho. V starovekom Izraeli urobil Jehova zvláštne opatrenia pre kňazov a Lévitov. (4. Mojžišova 18:25–29) Aj kresťania v prvom storočí boli nabádaní, aby sa starali o tých, ktorí im slúžia v zvláštnych postaveniach. Správa v 3. Jána 5–8 nám poskytuje pohľad na tesné puto lásky, ktoré bolo medzi ranými kresťanmi.
12 Starý apoštol Ján si veľmi cenil láskavosť a pohostinnosť, ktorú prejavil Gájus istým cestujúcim bratom, ktorí boli poslaní, aby navštívili ten zbor. Títo bratia — vrátane Demetria, podľa všetkého doručiteľa listu — boli všetci cudzincami alebo predtým Gája nepoznali. Boli však prijatí pohostinne, lebo „vyšli pre [Božie] meno“. Ján to vyjadril takto: „Preto sme povinní pohostinne prijímať také osoby, aby sme sa stali spolupracovníkmi v pravde.“ — 3. Jána 1, 7, 8.
13. Kto si dnes medzi nami zvlášť zaslúži, aby bol ‚prijímaný pohostinne‘?
13 Dnes je v Jehovovej organizácii veľa takých, ktorí intenzívne vynakladajú svoje sily v prospech celého spoločenstva bratov. Patria k nim cestujúci dozorcovia, ktorí týždeň čo týždeň používajú svoj čas a energiu na budovanie zborov; misionári, ktorí odišli od rodín a priateľov, aby kázali v cudzích krajinách; tí, čo slúžia v domovoch Bétel alebo v kanceláriách odbočiek a dobrovoľne vykonávajú služby na podporu celosvetového kazateľského diela; a tí, ktorí sú v priekopníckej službe a používajú značnú časť svojho času a energie vo zvestovateľskej službe. V podstate títo všetci tvrdo pracujú, a to nie pre nejakú osobnú slávu alebo zisk, ale z lásky ku kresťanskému bratstvu a k Jehovovi. Sú hodní toho, aby sme ich napodobňovali pre ich oddanosť celou dušou, a zaslúžia si, aby boli ‚prijímaní pohostinne‘.
14. a) Prečo sa stávame lepšími kresťanmi, keď prejavujeme pohostinnosť verným? b) Prečo Ježiš povedal, že Mária si vyvolila „dobrý diel“?
14 Apoštol Ján poukázal na to, že keď ‚pohostinne prijímame také osoby, stávame sa spolupracovníkmi v pravde‘. V istom zmysle sa tak stávame lepšími kresťanmi. Je to preto, lebo ku kresťanským skutkom patrí robenie dobra spoluveriacim. (Príslovia 3:27, 28; 1. Jána 3:18) Je to odmeňujúce aj v inom ohľade. Keď Mária a Marta prijali Ježiša vo svojej domácnosti, Marta chcela byť dobrou hostiteľkou, a preto Ježišovi pripravila ‚mnoho vecí‘. Mária prejavila pohostinnosť iným spôsobom. „Posadila [sa] pri Pánových nohách a počúvala jeho slová“ a Ježiš ju pochválil za to, že si vybrala „dobrý diel“. (Lukáš 10:38–42) Rozhovory a diskusie s tými, ktorí majú dlhoročné skúsenosti, sú často vrcholnými momentami večerov strávených v ich spoločnosti. — Rimanom 1:11, 12.
Pri zvláštnych príležitostiach
15. Aké zvláštne príležitosti môžu byť radostnými chvíľami pre Jehovov ľud?
15 I keď praví kresťania sa neriadia všeobecne rozšírenými zvykmi ani neslávia svetské sviatky, sú príležitosti, keď sa stretnú, aby sa potešili zo vzájomného spoločenstva. Napríklad Ježiš sa zúčastnil svadobnej hostiny v Káne a prispel k radosti tej udalosti tým, že tam vykonal svoj prvý zázrak. (Ján 2:1–11) Aj dnes zažíva Jehovov ľud spoločne radostné chvíle pri podobných zvláštnych príležitostiach a vhodná oslava a veselá nálada veľmi prispieva k takýmto udalostiam. Ale čo je vhodné?
16. Aké máme vodidlá pre vhodné správanie i pri zvláštnych príležitostiach?
16 Zo štúdia Biblie sa dozvedáme, aké správanie je vhodné pre kresťanov, a tým sa riadime vždy. (Rimanom 13:12–14; Galaťanom 5:19–21; Efezanom 5:3–5) Spoločenské stretnutia, či už pri príležitosti sobáša alebo z nejakého iného dôvodu, nám nedávajú oprávnenie opustiť naše kresťanské normy alebo robiť niečo, čo by sme bežne nerobili; a nie sme ani povinní riadiť sa všetkými zvykmi krajiny, v ktorej žijeme. Mnohé z týchto zvykov sú založené na praktikách falošného náboženstva alebo na poverách a s ďalšími je spojené správanie, ktoré je pre kresťanov jednoznačne neprijateľné. — 1. Petra 4:3, 4.
17. a) Aké činitele ukazujú, že svadobná hostina v Káne bola dobre zorganizovanou udalosťou s náležitým dozorom? b) Čo ukazuje, že Ježiš schválil túto udalosť?
17 Keď si prečítame Jána 2:1–11, nie je ťažké všimnúť si, že išlo o veľkú udalosť s dosť veľkým počtom hostí. Ježiš a jeho učeníci však boli „pozvanými“ hosťami; neprišli tam sami od seba, i keď aspoň niektorí z nich boli pravdepodobne príbuznými hostiteľa. Všimnime si tiež, že tam boli „obsluhujúci“ i „starejší“, ktorý dával pokyny, čo sa má podávať alebo robiť. To všetko ukazuje, že hostina bola dobre zorganizovaná a že bol na nej náležitý dozor. Správa je zakončená výrokom, že tým, čo Ježiš na hostine urobil, „zjavil svoju slávu“. Bol by si Ježiš na to vybral túto príležitosť, keby bola hlučnou, divokou zábavou? Určite nie.
18. O čom treba vážne uvažovať v súvislosti s každou spoločenskou udalosťou?
18 Teda ako je to so zvláštnymi príležitosťami, pri ktorých môžeme byť hostiteľmi? Chceme pamätať na to, že účelom pohostinného prijímania druhých je to, aby sme sa všetci ‚stali spolupracovníkmi v pravde‘. Preto nestačí iba označiť nejakú udalosť ako „stretnutie svedkov“. Možno si položiť otázku: Je naozaj svedectvom o tom, kto sme a čomu veríme? Nikdy by sme také udalosti nemali považovať za príležitosť presvedčiť sa, ako ďaleko môžeme zájsť v súperení so svetom v jeho spôsoboch, v oddávaní sa ‚žiadosti tela a žiadosti očí a honosnému vystavovaniu prostriedkov na živobytie‘. (1. Jána 2:15, 16) Tieto príležitosti musia náležite odzrkadľovať našu úlohu, ktorú máme ako Jehovovi svedkovia, a mali by sme si byť istí, že to, čo robíme, prináša slávu a česť Jehovovi. — Matúš 5:16; 1. Korinťanom 10:31–33.
‚Buďte pohostinní bez hundrania‘
19. Prečo je potrebné, aby sme ‚boli k sebe navzájom pohostinní bez hundrania‘?
19 Zatiaľ čo pomery vo svete sa stále zhoršujú a ľudia sú stále viac rozdelení, musíme robiť všetko, čo môžeme, aby sme posilnili tesné puto, ktoré existuje medzi pravými kresťanmi. (Kolosanom 3:14) Preto musíme mať „jeden k druhému vrúcnu lásku“, ako nás nabádal Peter. Potom Peter v praktickom zmysle dodal: „Buďte k sebe navzájom pohostinní bez hundrania.“ (1. Petra 4:7–9) Sme ochotní chopiť sa iniciatívy a byť pohostinní voči našim bratom a usilovať sa byť láskavými a nápomocnými? Alebo hundreme, keď sa taká príležitosť vyskytne? Ak áno, pripravujeme sa o radosť, ktorú by sme mohli mať, a strácame tiež odmenu v podobe šťastia za konanie dobra. — Príslovia 3:27; Skutky 20:35.
20. Aké požehnania nás čakajú, ak budeme v dnešnom rozdelenom svete prejavovať pohostinnosť?
20 Keď budeme úzko spolupracovať so spolukresťanmi, keď budeme láskaví a pohostinní jeden voči druhému, prinesie nám to nekonečné požehnania. (Matúš 10:40–42) Takým ľuďom Jehova sľúbil, že „rozprestrie nad nimi svoj stan. Nebudú už hladní ani smädní.“ Byť v Jehovovom stane znamená tešiť sa z jeho ochrany a pohostinnosti. (Zjavenie 7:15, 16; Izaiáš 25:6) Áno, máme vyhliadku, že čoskoro nastane čas, keď sa budeme môcť tešiť z Jehovovej pohostinnosti po celú večnosť. — Žalm 27:4; 61:3, 4.
Vieš vysvetliť?
◻ Čo nesmieme prehliadať, ak chceme nájsť pravú radosť a spokojnosť?
◻ Kto sú „siroty a vdovy“ a ako by sme sa mali o ne „starať“?
◻ Ako by sme sa mali pozerať na „cudzincov“ a „cudzích štátnych príslušníkov“ medzi nami?
◻ Kto si dnes zasluhuje zvláštnu pozornosť?
◻ Ako by zvláštne príležitosti mali odzrkadľovať pravého ducha pohostinnosti?
[Obrázky na stranách 16, 17]
Pri slávnostných príležitostiach môžeme prejavovať pohostinnosť cudzincom, deťom bez otca, tým, čo sú v službe celým časom, a ďalším hosťom