Majú pralesy budúcnosť?

NA VEĽKONOČNOM ostrove v Južnom Tichomorí sa z trávnatých úbočí týčia veľké kamenné hlavy, ktoré neprítomne hľadia na more. Ľudia, čo tieto sochy vytvorili, sa stratili pred stáročiami. V západnej časti Spojených štátov amerických sú rozvaliny starobylých stavieb na osamelých pustatinách jedinými pamiatkami na národ, ktorý zmizol dávno predtým, než sa tam beloch vôbec odvážil vkročiť. A niektoré biblické krajiny, kde kedysi prekvitala civilizácia a obchod, sú teraz vetrom ošľahanými pustatinami. Prečo?

Vo všetkých troch prípadoch môže byť čiastočnou odpoveďou odlesnenie. Niektorí odborníci sa domnievajú, že ľudia museli opustiť tieto kraje preto, lebo si zničili tamojšie pralesy. Zem, zbavená stromov, sa stala neúrodnou, a tak sa človek z nej vysťahoval. A dnes hrozí nebezpečenstvo, že človek urobí to isté na celej planéte. Ozaj, urobí to? Nemôže tento proces nič zastaviť?

Mnohí sa o to pokúšajú. V Himalájach vraj ženy objímali stromy v zúfalom úsilí zabrániť drevorubačom stínať ich. V Malajzii zas obyvatelia pralesa utvorili ľudské reťaze, aby tak zatarasili cestu prichádzajúcim drevorubačom a ich ťažkým strojom.

Dvesto miliónov ľudí, ktorí majú obživu z dažďových pralesov, sú touto kritickou situáciou prirodzene postihnutí. Ako postupuje civilizácia, domorodé kmene sa sťahujú stále hlbšie do pralesa, až sa niekedy stretnú s osadníkmi, postupujúcimi z druhej strany. Mnohé kmene aj vymreli na choroby, ktoré k nim priniesli prisťahovalci. Ďalší boli donútení prispôsobiť sa okolitému svetu a končia medzi mestskou bedačou, odcudzení a spustnutí. Svet si však uvedomuje ich položenie. Hnutie na ochranu životného prostredia sa šíri po celej zemeguli.

Môžu ochrancovia prírody zmeniť situáciu?

„Veda a technika sú nato, aby zachránili tropické pralesy sveta.“ Týmito slovami sa začína kniha Saving the Tropical Forests (angl.). Bolo to znázornené na parkoch po celej zemi. V národnom parku Guanacaste v Kostarike venovali čas a úsilie znovuvysádzaniu rozsiahlych plôch pralesa. V krajinách ako Keňa, India, Haiti a Čína boli vysadené milióny stromov.

Niekedy je „zalesňovanie“ vlastne obchodným vysádzaním jednotlivých druhov stromov nato, aby ich neskôr mohli vyťať. To však sotva možno porovnať s komplexným budovaním ekosystému dažďového pralesa. Popritom niektorí tvrdia, že vlhký tropický prales sa nikdy nemôže obnoviť v celej pôvodnej zložitosti. Niet divu, že mnohí ochrancovia životného prostredia hovoria, že zachovanie pralesa je lepšie než jeho obnovovanie.

No zachovanie pralesa nie je také jednoduché, ako by sa zdalo. Ak pás pralesa je príliš malý, neprežije. Niektorí ochrancovia prírody upozorňujú, že ak si majú pralesy uchovať zdravie a bohatú rozmanitosť, najmenej 10 až 20 percent dažďových pralesov sveta by malo byť chránenou oblasťou. No v súčasnosti sú chránené len tri percentá dažďových pralesov v Afrike, dve percentá v juhovýchodnej Ázii a jedno percento v Južnej Amerike.

A niektoré z týchto oblastí sú chránené len na papieri. Parky a rezervácie chradnú vinou chybného plánovania či riadenia, alebo tým, že skorumpovaní úradníci zhrabnú peňažné prostriedky na údržbu parkov do vlastných vrecák. Daktorí zas získavajú peniaze za tajné povolenia na ťažbu dreva. Aj ľudí je málo. Na území Amazonky bol ustanovený jeden jediný dozorca na ochranu pralesa o rozlohe Francúzska.

Ochrancovia životného prostredia tiež naliehajú na to, aby roľníkov učili ako hospodáriť, aby sa pôda nevyčerpala, aby neboli nútení postupovať ďalej a vytínať ďalšie plochy pralesa. Iní zas skúsili pestovať na jednom poli popri sebe rôzne druhy poľnohospodárskych plodín, aby odplašili škodcov, ktorí sa živia len jedným druhom. Ovocné stromy môžu chrániť pôdu pred tropickými dažďami. Ďalší sa zasa vrátili k starému spôsobu. Okolo malých záhradných pozemkov vykopali kanály a z nich potom hádzali na políčka bahno a riasy ako výživné látky pre plodiny. Chov rýb v kanáloch môže byť ďalším zdrojom potravy. Tieto metódy sa už pri pokusoch stretli s úspechom.

Ale naučiť ľudí „ako“ to robiť, stojí čas a peniaze a treba na to zručnosť. Štáty v tropických oblastiach často mávajú primnoho naliehavých hospodárskych problémov, než aby tu dlhodobo investovali. No aj keby sa potrebné technické znalosti všeobecne rozšírili, problém by sa tým nevyriešil. Ako to píše Michael H. Robinson v knihe Saving the Tropical Forests (angl.): „Dažďové pralesy sa ničia nie z neznalosti alebo hlúposti, ale predovšetkým z chudoby a chamtivosti.“

Korene problému

Chudoba a chamtivosť. Zdá sa, že kritická situácia s odlesňovaním siaha svojimi koreňmi hlboko do štruktúry ľudskej spoločnosti, oveľa hlbšie než korene stromov pralesa do tenkej tropickej pôdy. Je ľudstvo schopné vykoreniť tento problém?

Zástupcovia 24 vlád, ktorí sa zišli vlani v Haagu v Holandsku, predložili návrh na vytvorenie novej právomoci v rámci Organizácie spojených národov, ktorá by mala názov Zemeguľa. Podľa londýnskeho časopisu Financial Times by mala mať „nebývalý rozsah moci pri ustanovovaní a presadzovaní zákonov na ochranu životného prostredia“. Aj keby museli štáty popustiť zo svojej národnej suverenity v záujme toho, aby Zemeguľa mala skutočnú moc, niektorí tvrdia, že sa nevyhnutne musí takáto organizácia jedného dňa objaviť. Len zjednotená agentúra s celosvetovou pôsobnosťou by sa mohla venovať celosvetovým problémom.

To je logické. Ale aká ľudská vláda alebo organizácia môže vyhubiť chamtivosť a chudobu? Ktorej vláde sa to kedy podarilo? Všetky bývajú pričasto založené práve na chamtivosti, a tak sa chudoba nikdy nekončí. Nie, ak máme čakať na dajakú ľudskú moc, že vyrieši krízu s odlesňovaním, tak pralesy nemajú žiadnu budúcnosť; vlastne ju nemajú ani ľudia.

Ale uvažujme. Či nedávajú pralesy svedectvo, že boli vytvorené nesmierne inteligentou bytosťou? Áno. Od koreňov až po listy dažďové pralesy jasne dokazujú, že sú dielom majstrovského Architekta.

Nuž teda, dovolí tento veľkolepý Architekt človekovi vyhladiť všetky dažďové pralesy a zničiť našu planétu? Na túto otázku priamo odpovedá vynikajúce biblické proroctvo takto: „Ale národy sa rozhnevali a prišiel tvoj hnev a ustanovený čas..., aby boli zničení tí, ktorí ničia zem.“ — Zjavenie 11:18.

Dve pozoruhodné veci sú v tomto proroctve. Po prvé, poukazuje na čas, keď bude človek skutočne schopný zničiť celú planétu. Keď pred temer dvetisíc rokmi boli tieto slová napísané, človek nemohol zničiť zem ani lietať na Mesiac. Dnes však robí oboje. Po druhé, proroctvo jasne odpovedá na otázku, či človek zničí celú zemeguľu, rozhodným Nie!

Boh stvoril človeka, aby sa staral o Zem a aby ju obrábal, nie aby ju zbavil všetkého, takže by bola prázdna. (1. Mojžišova 2:15) V starovekom Izraeli stanovil isté obmedzenia, pokiaľ ide o odlesňovanie, ktoré jeho ľud pri dobývaní Zasľúbenej krajiny zachovával. (5. Mojžišova 20:19, 20) Boh sľubuje, že v blízkej budúcnosti bude celé ľudstvo žiť v súlade so svojím životným prostredím. — 1. Jána 2:17; Jeremiáš 10:10–12.

Biblia predkladá nádej, nádej na dobu, keď človek bude premieňať zem na raj, namiesto toho, aby ju demoloval na púšť ako dnes, bude ju spravovať, namiesto toho, aby ju ničil, bude sa o ňu predvídavo starať, namiesto toho, aby ju chamtivo vykorisťoval pre krátkodobý zisk. Pralesy majú budúcnosť. Skazený systém vecí, ktorý ničí tieto pralesy i celú zem, však budúcnosť nemá.

[Obrázok na strane 22]

Tu, na Veľkonočnom ostrove mohlo byť zničenie lesov príčinou zániku kultúry

[Prameň ilustrácie]

H. Armstrong Roberts