učí, ako riešiť takéto problémy. Prejavil mimoriadnu trpezlivosť, keď ho Abrahám zasypal otázkami v súvislosti s hroziacim súdom nad Sodomou a Gomorou. „Či zmetieš spravodlivých so zlými?“ opýtal sa Abrahám. „Predpokladajme, že je päťdesiat spravodlivých uprostred mesta,“ naliehal Abrahám. „Zmetieš ich preto a neodpustíš tomu miestu kvôli päťdesiatim spravodlivým, ktorí sú v ňom?“ Jehovova odpoveď podnietila Abraháma naliehať ďalej, až kým nebol počet znížený na desať. Jehova vedel, že len Lótova rodina si zaslúži, aby nebola zničená, a v súvislosti s tým urobil potrebné opatrenia. Ale Boh trpezlivo dovolil Abrahámovi, aby mu ďalej kládol otázky, až kým neporozumel veľkosti Jehovovho milosrdenstva. — 1. Mojžišova 18:20–32.

Jehova bral ohľad na Abrahámovo obmedzené porozumenie a na jeho pocity znepokojenia. Ak aj my budeme chápať hranice nášho záujemcu, pomôže nám to prejaviť trpezlivosť, keď sa snaží porozumieť určitej náuke alebo prekonať nejaký hlboko zakorenený zvyk.

Stále sa učme od Jehovu

Jehova Boh je nepochybne Vznešený Učiteľ. Trpezlivo vštepuje porozumenie pomocou takých prostriedkov, ako sú znázornenia, otázky a názorné príklady. Do akej miery budeme napodobňovať jeho vyučovacie metódy, do takej miery sa my sami staneme lepšími učiteľmi.

Keďže tí, ktorí vyučujú iných, by nemali zanedbávať vyučovanie samých seba, musíme naďalej ‚byť vyučovaní Jehovom‘. (Izaiáš 54:13) Izaiáš napísal: „Tvoje oči sa stanú očami, ktoré uvidia tvojho Vznešeného učiteľa. A tvoje uši počujú za tebou slovo, ktoré hovorí: ‚Toto je tá cesta. Choďte po nej,‘ keby ste šli doprava alebo keby ste šli doľava.“ (Izaiáš 30:20, 21) Keď budeme naďalej chodiť po Jehovovej ceste a pomáhať iným, aby to robili tiež, môžeme mať jedinečnú výsadu učiť sa od nášho Vznešeného Učiteľa navždy.

Otázky čitateľov

V týchto ťažkých ekonomických časoch stále viac jednotlivcov i spoločností využíva možnosť bankrotu. Je z biblického hľadiska správne, aby kresťan vyhlásil bankrot?

Odpoveď na túto otázku vynikajúco ilustruje, ako nám Božie Slovo poskytuje praktické vedenie v záležitostiach, ktoré sú typické pre dnešnú dobu. Veľa krajín má zákony, ktoré regulujú bankrot. Zákony sa v jednotlivých krajinách odlišujú a nie je vecou kresťanského zboru, aby poskytoval v týchto otázkach právne rady. Ale pozrime sa v krátkosti na toto zákonné opatrenie bankrotu.

Jedným dôvodom, pre ktorý vlády dovoľujú jednotlivcom a spoločnostiam vyhlásiť bankrot, je to, že tých, čo požičiavajú peniaze a poskytujú úvery (veritelia), bankrot môže do určitej miery chrániť pred ľuďmi alebo podnikateľmi, ktorí si požičiavajú peniaze alebo sa zadlžujú (dlžníci), no ktorí svoj dlh nesplácajú. Z pohľadu veriteľov môže byť jediným východiskom obrátiť sa na súd, aby nariadil dlžníkovi vyhlásiť bankrot, a tak aby dlh mohol byť čiastočne splatený z majetku dlžníka.

Bankrot je okrem toho aj akousi záchrannou sieťou pre dlžníkov, ktorí sa nemôžu čestne vyrovnať so svojimi veriteľmi. Dlžníkovi môže byť dovolené vyhlásiť bankrot, takže jeho veritelia si môžu vziať niečo z jeho majetku. No zákon mu môže dovoliť, aby si ponechal dom alebo určité minimum majetku a potom ďalej žil bez toho, že by mu zo strany bývalých veriteľov ustavične hrozila nejaká ujma alebo konfiškácia.

Je teda zrejmé, že účelom týchto zákonov je poskytnúť obidvom stranám vo finančných alebo obchodných transakciách určitý stupeň ochrany. Všimnime si však, aké užitočné rady ponúka Biblia.

Sotva by sa mohlo stať, že by si niekto prečítal Bibliu od prvej stránky po poslednú, a pritom by si neuvedomil, že táto kniha nepovzbudzuje ľudí k tomu, aby sa zadlžovali. Nachádzame v nej napríklad také varovania ako v Prísloviach 22:7: „Bohatý panuje nad tými, ktorí majú málo prostriedkov, a kto si požičiava, je sluhom tomu, kto dáva pôžičku.“

Spomeňme si aj na Ježišovo podobenstvo v Matúšovi 18:23–34 o otrokovi, ktorý mal veľmi veľký dlh. „Jeho pán prikázal, aby predali jeho a jeho ženu a deti a všetko, čo mal“, ale potom sa nad ním tento pán, kráľ, zľutoval a prejavil mu milosrdenstvo. Keď sa otrok neskôr zachoval nemilosrdne, kráľ nariadil, aby bol ,vydaný žalárnikom, dokiaľ nesplatí všetko, čo bol dlžný‘. Je teda celkom jasné, že najlepší spôsob počínania, aký je tu odporúčaný, je vyhýbať sa požičiavaniu si peňazí.

Boží služobníci v starovekom Izraeli nadväzovali obchodné vzťahy a občas sa stalo, že si niekto niečo požičal alebo poskytol pôžičku druhému. Aké pokyny im k tomu dal Jehova? Keď si nejaký človek chcel požičať peniaze, aby mohol začať obchodovať alebo aby si obchod rozšíril, pre Hebreja bolo zákonné a normálne, aby od neho požadoval úrok. Boh však nabádal svoj ľud, aby boli nesebeckí, keď požičiavajú Izraelitovi, ktorý je v núdzi; nemali ťažiť z jeho nepriaznivej situácie tým, že by požadovali úrok. (2. Mojžišova 22:25) Piata kniha Mojžišova 15:7, 8 hovorí: „[Ak] jeden z tvojich bratov... schudobnie... [máš mu] štedro otvoriť svoju ruku a každopádne mu požičať na záloh toľko, koľko potrebuje, čoho sa mu nedostáva.“

Podobná láskavosť a ohľaduplnosť sa prejavovala aj v nariadeniach, ktoré stanovovali, že veritelia nemôžu vziať dlžníkovi veci potrebné pre život, napríklad mlynský kameň rodiny alebo odev, ktorý človek potreboval, aby sa v noci zohrial. — 5. Mojžišova 24:6, 10–13; Ezechiel 18:5–9.

Pravda, nie všetci Židia prijali a uplatňovali ducha týchto láskyplných zákonov od svojho veľkého Sudcu a Zákonodarcu. (Izaiáš 33:22) Niektorí chamtiví Židia zaobchádzali so svojimi bratmi veľmi bezohľadne. Aj dnes môžu byť niektorí veritelia bezohľadní a nerozumní vo svojich požiadavkách, a to aj voči úprimnému kresťanovi, ktorý momentálne nie je schopný niečo zaplatiť, lebo ho postihla nepredvídaná udalosť. (Kazateľ 9:11) Svojou neoblomnosťou a tvrdým tlakom by svetskí veritelia mohli takého dlžníka dostať do situácie, v ktorej by mal pocit, že sa musí chrániť. Ako? V niektorých prípadoch je jedinou vecou, ktorú veritelia uznajú, zákonný bankrot. A tak sa kresťan, ktorý nebol chamtivý ani nedbalý, čo sa týka dlhov, môže rozhodnúť, že vyhlási bankrot.

No mali by sme brať do úvahy aj druhú stránku veci. Kresťan by sa mohol ocitnúť v dlhoch len preto, že neprejavoval sebaovládanie v tom, čo a koľko minúť, alebo preto, že nebol rozumne prezieravý vo svojich obchodných rozhodnutiach. Mal by byť ľahostajný vo veci svojho dlhu a pre svoj zlý úsudok poškodiť druhých tak, že by rýchlo hľadal oslobodenie vyhlásením bankrotu? Biblia neschvaľuje takú nezodpovednosť vo finančných záležitostiach. Nabáda Božieho služobníka, aby jeho áno znamenalo áno. (Matúš 5:37) Spomeňme si aj na Ježišove slová o spočítaní nákladov pred začiatkom stavby veže. (Lukáš 14:28–30) V súlade s tým by mal kresťan ešte skôr, ako na seba vezme finančný dlh, starostlivo uvažovať o možných nežiaducich následkoch. A keď dlh predsa len na seba vezme, mal by cítiť zodpovednosť splatiť peniaze jednotlivcom alebo spoločnostiam, ktorým je dlžný. Ak si mnohí ďalší uvedomili, že istý kresťan je nezodpovedný alebo nedôveryhodný človek, mohol by si pokaziť dobrú povesť, o ktorú sa snažil, a tak by už nemal znamenité svedectvo od ľudí zvonku. — 1. Timotejovi 3:2, 7.

Pripomeňme si, čo nám hovorí Žalm 15:4 o tom, akého človeka Jehova prijíma. Čítame tam: „Prisahal [ten, koho Boh schvaľuje] na to, čo je preňho zlé, a predsa to nemení.“ Áno, Boh od kresťanov očakáva, že budú so svojimi veriteľmi zaobchádzať tak, ako by chceli, aby druhí zaobchádzali s nimi. — Matúš 7:12.

Keď to teda zhrnieme, Biblia nevylučuje možnosť, že by v nejakej mimoriadnej situácii kresťan nevyužil ochranu, ktorú ponúkajú cézarove zákony o bankrote. Kresťania by však mali vynikať v čestnosti a spoľahlivosti. Preto by mali byť príkladní vo svojom vážnom úsilí spĺňať si svoje finančné záväzky.