Naučil som sa spoliehať na Jehovu
ROZPRÁVA JÁN KORPA-ONDO
V roku 1942 ma neďaleko Kurska (Rusko) strážili maďarskí vojaci. Boli sme väzňami mocností Osi, ktoré počas druhej svetovej vojny bojovali proti Rusom. Hrob som mal už vykopaný a dostal som desať minút na rozmyslenie, či podpíšem dokument, že už nie som Jehovovým svedkom. Skôr než vám vyrozprávam, čo sa dialo potom, dovoľte mi vysvetliť, ako som sa tam dostal.
NARODIL som sa v roku 1904 v dedinke Záhor, ktorá teraz leží na východnom Slovensku. Záhor sa stal po prvej svetovej vojne časťou novovytvoreného československého štátu. Naša dedina mala asi 200 domov a dva kostoly, jeden gréckokatolícky a druhý kalvínsky.
I keď som chodil do kalvínskeho kostola, žil som bez akýchkoľvek morálnych zábran. Neďaleko mňa býval muž, ktorý bol celkom iný. Jedného dňa so mnou začal rozhovor a požičal mi Bibliu. Túto knihu som vtedy držal v rukách prvýkrát. Približne v tom čase, v roku 1926, som sa oženil s Barborou a čoskoro sa nám narodili dve deti, Barbora a Ján.
Začal som Bibliu čítať, ale bolo tam veľa vecí, ktorým som nerozumel. A tak som išiel za svojím farárom a požiadal som ho, aby mi pomohol. „Biblia je len pre vzdelaných ľudí,“ povedal, „ani sa nepokúšaj jej porozumieť.“ Nato ma pozval zahrať si karty.
Potom som šiel za človekom, ktorý mi Bibliu požičal. Bol Bádateľom Biblie, ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia. Bol rád, že mi môže pomôcť, a časom sa mi začali otvárať oči. Prestal som sa opíjať a začal som žiť mravne; dokonca som o Jehovovi začal hovoriť ďalším. Biblická pravda sa v Záhore zakorenila začiatkom 20. rokov tohto storočia a čoskoro tu bola založená činná skupina Bádateľov Biblie.
Bol tam však silný náboženský odpor. Keď miestny kňaz vyhlásil, že som sa pomiatol, obrátil proti mne väčšinu mojej rodiny. Ale môj život začal mať zmysel a ja som sa pevne rozhodol slúžiť pravému Bohu, Jehovovi. V roku 1930 som teda symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi a bol som pokrstený.
Začiatok ťažkých skúšok
V rokoch 1938 a 1939 sa naša oblasť dostala pod vládu Maďarska, ktoré bolo počas druhej svetovej vojny na strane Nemecka. Dovtedy bolo v našej dedine, ktorá mala menej než 1000 obyvateľov, asi 50 svedkov. Pokračovali sme v kázaní, hoci to ohrozovalo náš život a našu slobodu.
V roku 1940 som bol povolaný do maďarskej armády. Čo urobiť? V biblických proroctvách som čítal o ľuďoch, ktorí prekúvajú svoje vojnové zbrane na mierové náradie, a vedel som, že Boh časom odstráni zo zeme všetky vojny. (Žalm 46:9; Izaiáš 2:4) Začal som teda vojnu nenávidieť a rozhodol som sa nevstúpiť do armády, a to bez ohľadu na následky.
Bol som odsúdený na 14 mesiacov väzenia a trest som si odpykával v Pécsi v Maďarsku. V tom istom väzení boli ďalší piati svedkovia a vážili sme si, že sme sa mohli stretávať. Nejaký čas som však bol v samoväzbe s reťazami na nohách. Bili nás, keď sme odmietli vykonávať prácu spojenú s vojnovým snažením. Nútili nás tiež stáť celý deň v pozore okrem dvoch hodín napoludnie. Toto mučenie pokračovalo celé mesiace. Predsa sme však boli šťastní, pretože sme mali čisté svedomie pred naším Bohom.
Otázka kompromisu
Jedného dňa prišla skupina 15 katolíckych kňazov, aby sa pokúsili presvedčiť nás, že je dôležité, aby sme podporili vojnové snaženie a vstúpili do armády. Počas rozhovoru sme povedali: „Vstúpime do armády, ak môžete z Biblie dokázať, že duša je nesmrteľná a že pôjdeme do neba, keď vo vojne zomrieme.“ To, prirodzene, dokázať nemohli a už nechceli v diskusii pokračovať.
V roku 1941 sa môj trest vo väzení skončil a ja som sa tešil na to, že budem zas so svojou rodinou. Miesto toho ma v reťaziach vzali na vojenskú základňu v Sárospataku (Maďarsko). Keď sme tam prišli, dali mi možnosť dostať sa na slobodu. Povedali mi: „Jediné, čo musíte urobiť, je podpísať tento sľub, že po návrate domov zaplatíte 200 pengö.“
„Ako je to možné?“ spýtal som sa. „Na čo potrebujete tie peniaze?“
„Za tie peniaze,“ povedali mi, „dostanete osvedčenie, že ste pri odvode neprešli lekárskou prehliadkou.“
Bolo to pre mňa ťažké rozhodnutie. Už viac než rok som trpel neľudským zaobchádzaním; bol som unavený. Teraz som mohol byť voľný, keby som súhlasil, že niečo zaplatím. „Premyslím si to,“ zamrmlal som.
Ako sa rozhodnúť? Myslel som na manželku a na deti. Približne v tom čase som dostal od jedného spolukresťana povzbudzujúci list. Citoval Hebrejom 10:38, kde apoštol Pavol cituje Jehovove slová: „‚Môj spravodlivý bude žiť na základe viery‘ a ‚ak sa odťahuje, moja duša v ňom nemá zaľúbenie‘.“ Krátko nato som sa pri kasárňach rozprával s dvoma maďarskými strážnikmi a jeden z nich poznamenal: „Ani neviete, ako si vás vážime za to, že sa tak pevne držíte biblických zásad! Nevzdávajte sa!“
Nasledujúci deň som išiel za tými, ktorí mi za 200 pengö ponúkli slobodu, a povedal som im: „Keďže Jehova Boh dovolil, aby som bol uväznený, postará sa aj o moje oslobodenie. Nevykúpim sa.“ A tak som bol odsúdený na desať rokov väzenia. Pokusy priviesť ma ku kompromisu sa tým však neskončili. Súd mi ponúkol milosť, ak budem slúžiť v armáde len dva mesiace, a nemusel by som ani nosiť zbraň! Aj túto ponuku som odmietol a môj trest vo väzení sa začal.
Prenasledovanie silnie
Opäť ma zobrali do väzenia v Pécsi. Tentoraz bolo mučenie ešte krutejšie. Asi dve hodiny som visel za ruky zviazané za chrbtom. Mal som preto vykĺbené obe ramená. Takéto mučenie sa opakovalo v období asi šiestich mesiacov. Za to, že som sa nevzdal, ďakujem len Jehovovi.
V roku 1942 zobrali skupinu tvorenú politickými väzňami, Židmi a 26 Jehovovými svedkami do mesta Kursk v oblasti okupovanej nemeckými vojskami. Vydali nás Nemcom, ktorí pridelili väzňom prácu pri nosení jedla, zbraní a odevov pre vojakov na fronte. Túto prácu sme my svedkovia odmietli vykonávať, lebo bola v rozpore s našou kresťanskou neutralitou. Vrátili nás preto Maďarom.
Napokon nás dali do miestneho väzenia v Kursku. Niekoľko dní sme boli trikrát denne bití gumenými palicami. Dostal som úder do spánku a spadol som na kolená. Zatiaľ čo ma bili, myslel som si: ‚Zomrieť nie je také ťažké.‘ Nič som necítil, lebo mi znecitlivelo celé telo. Tri dni sme nedostali vôbec nič jesť. Potom nás predviedli pred súd a šiesti boli odsúdení na smrť. Keď bol rozsudok vykonaný, zostalo nás 20.
Skúšky viery, ktoré som zažíval počas tých dní v októbri roku 1942 v Kursku, boli najväčšie, s akými som sa kedy stretol. Naše pocity dobre vyjadril staroveký kráľ Jehošafat, keď jeho ľud stál pred ohromujúcou presilou: „V nás... niet sily pred týmto veľkým zástupom, ktorý prichádza proti nám; a sami nevieme, čo máme robiť, ale naše oči sú upriamené na teba.“ — 2. Paralipomenon 20:12.
Nás dvadsiatich vzali, aby sme si vykopali spoločný hrob, pričom nás strážilo osemnásť maďarských vojakov. Keď sme boli s kopaním hotoví, povedali nám, že máme desať minút na to, aby sme podpísali dokument, ktorého časť znela: „Učenie Jehovových svedkov je nesprávne. Už mu nebudem veriť ani ho nebudem podporovať. Budem bojovať za maďarskú domovinu... Svojím podpisom potvrdzujem, že vstupujem do rímskokatolíckej cirkvi.“
Po desiatich minútach zaznel rozkaz: „Vpravo v bok! Pochodom v chod k hrobu!“ Potom nasledoval príkaz: „Prvý a tretí väzeň zostúpiť do jamy!“ Títo dvaja dostali ďalších desať minút na to, aby sa rozhodli podpísať dokument. Jeden z vojakov prosil: „Vzdajte sa svojej viery a vyjdite z hrobu!“ Nikto nepovedal ani slovo. Potom ich veliaci dôstojník oboch zastrelil.
„A čo s ostatnými?“ spýtal sa veliaceho dôstojníka jeden vojak.
„Zviažte ich,“ odpovedal. „Budeme ich ešte trochu mučiť a zastrelíme ich o šiestej ráno.“
Zrazu som dostal strach, nie z toho, že mám zomrieť, ale z toho, že by som mučenie nevydržal a že by som sa dopustil kompromisu. A tak som vykročil dopredu a povedal som: „Pane, previnili sme sa rovnako ako naši bratia, ktorých ste práve zastrelili. Prečo nezastrelíte aj nás?“
Ale neurobili to. Poviazali nás a ruky nám zviazali za chrbtom. A potom nás povesili za ruky. Keď sme stratili vedomie, oblievali nás vodou. Bolesť bola obrovská, lebo pod váhou tela sa nám vykĺbili ramená. Toto mučenie pokračovalo asi tri hodiny. Potom zrazu prišiel rozkaz nezastreliť už ani jedného Jehovovho svedka.
Presun na východ — a útek
O tri týždne sme v útvare pochodovali niekoľko dní, až kým sme nedorazili k brehom rieky Don. Naši strážcovia nám povedali, že sa nemáme vrátiť späť živí. Cez deň sme dostávali nezmyselnú prácu — kopať priekopy a potom ich zasypávať. Večer sme mali istú mieru slobody na pohyb v okolí.
Videl som dve možnosti. Mohli sme zomrieť priamo tam, alebo sme mohli Nemcom ujsť a vzdať sa Rusom. Len traja sme sa rozhodli pokúsiť sa cez zamrznutý Don o útek. Dňa 12. decembra 1942 sme sa pomodlili k Jehovovi a ušli sme. Dostali sme sa na ruský front a ihneď nás dali do väzenského tábora, kde bolo asi 35 000 väzňov. Do jari prežilo len asi 2300 väzňov. Zvyšok zomrel na vyhladovanie.
Sloboda, ale ďalšia tragédia
Zvyšok vojny a niekoľko mesiacov po jej skončení som prežil ako ruský väzeň. V novembri 1945 som sa konečne dostal domov do Záhora. Naše hospodárstvo bolo vo veľmi zlom stave, a tak som musel všetko začať odznova. Manželka a deti na hospodárstve počas vojny pracovali, ale v októbri 1944, keď sa priblížili Rusi, boli evakuovaní na východ. Všetko, čo sme mali, bolo vydrancované.
Najhoršie zo všetkého bolo, že keď som sa vrátil domov, manželka bola veľmi chorá. Vo februári 1946 zomrela. Mala len 38 rokov. Mali sme tak málo času, aby sme sa tešili z opätovného stretnutia po vyše piatich dlhých, ťažkých rokoch odlúčenia.
Útechu som našiel medzi duchovnými bratmi, keď som sa zúčastňoval zhromaždení a podieľal sa na službe z domu do domu. V roku 1947 som si požičal nejaké peniaze na približne 400-kilometrovú cestu do Brna, aby som sa zúčastnil zjazdu. Tam, medzi kresťanskými bratmi, medzi ktorými bol aj Nathan H. Knorr, vtedajší prezident Watch Tower Bible and Tract Society, som dostal veľa útechy a povzbudenia.
Z povojnovej slobody sme sa netešili dlho. V roku 1948 nás začali utláčať komunisti. V roku 1952 bolo uväznených mnoho bratov, ktorí sa v Československu ujímali vedenia v diele Jehovových svedkov, a mne bola zverená zodpovednosť starať sa o zbory. V roku 1954 som bol zatknutý aj ja a bol som odsúdený na štyri roky väzenia. Syn Ján a jeho syn Juraj boli tiež uväznení za zachovávanie kresťanskej neutrality. V štátnej väznici na Pankráci v Prahe som strávil dva roky. V roku 1956 bola vyhlásená amnestia a bol som prepustený.
Konečne sloboda!
Napokon v roku 1989 komunizmus stratil v Československu svoju moc a dielo Jehovových svedkov bolo právne zaregistrované. Mohli sme sa slobodne zhromažďovať a otvorene kázať. Vtedy už mal Záhor takmer sto svedkov, čo znamenalo, že každý desiaty človek v dedine bol svedok. Pred niekoľkými rokmi sme v Záhore postavili krásnu priestrannú sálu Kráľovstva s kapacitou asi 200 miest.
Zdravie mi už veľmi neslúži, a tak ma do sály Kráľovstva bratia vozia. Teším sa, keď som tam, a mám radosť z podávania komentárov na štúdiu Strážnej veže. Zvlášť mám radosť z toho, že vidím zástupcov troch generácií svojej rodiny, vrátane niekoľkých vnúčat, slúžiť Jehovovi. Jeden z nich slúžil ako cestujúci dozorca Jehovových svedkov v Československu, kým mu v tom nezabránili rodinné povinnosti.
Som vďačný Jehovovi za to, že ma v mnohých časoch skúšok posilňoval. Podporovalo ma, že som svoju pozornosť zameriaval naňho — „akoby [som] videl Toho, ktorý je neviditeľný“. (Hebrejom 11:27) Áno, cítil som jeho mocnú oslobodzujúcu ruku. Preto sa aj teraz ďalej usilujem byť prítomný na zborových zhromaždeniach a podieľať sa na oznamovaní jeho mena vo verejnej službe v takej miere, v akej môžem.
[Obrázok na strane 25]
Sála Kráľovstva v Záhore
[Obrázok na strane 26]
Cením si výsadu podávať komentáre na štúdiu Strážnej veže