Ani železné pľúca nemohli zastaviť jej zvestovanie
Niekedy si vyžaduje odvahu už len zostať žiť. Toto je príbeh ženy, ktorá mala takúto odvahu. Volala sa Laurel Nisbetová.
LAUREL sa narodila v roku 1912 v Los Angeles a vyrástla z nej energická mladá žena, ktorá milovala život a svoju rodinu. Starať sa o manžela a dve deti bolo pre ňu za normálnych okolností ľahkou úlohou, ale v roku 1948 bola jej láska k životu podrobená skúške prevyšujúcej takmer akékoľvek chápanie. Bola napadnutá smrtonosným vírusom detskej obrny.
Niekoľko dní trpela príznakmi podobnými chrípke, až napokon nebola schopná ani pohybu. Manžel ju zaviezol do okresnej nemocnice. Tam bola jednou z mnohých, ktorí boli postihnutí detskou obrnou. Zatiaľ čo situácia v preplnenej nemocnici bola taká, že musela ležať na dlážke na chodbe a čakať na železné pľúca, zachvacovali ju obavy. Každé nadýchnutie bolo nesmierne namáhavé. Keď boli železné pľúca napokon k dispozícii a vložili ju do nich, pocítila veľkú úľavu. Teraz mohla nabrať ten drahocenný dych života, ktorý z nej bezmála unikol!
Železné pľúca boli vynájdené pre ľudí, u ktorých detská obrna spôsobila ochrnutie svalov hrudníka. Pôvodne sa myslelo, že to bude dočasné opatrenie, kým sa pacientove svaly neuzdravia a neumožnia, aby dýchal sám. Ale na Laurelino prekvapenie a na zdesenie sveta, tieto železné dýchacie stroje sa stali trvalým domovom mnohých obetí obrny. Ležiac na chrbte Laurel prežila v zajatí jedného z nich 37 rokov. Ako pacientka s obrnou je držiteľkou svetového rekordu v dĺžke života v železných pľúcach.
Je to jediný dôvod, prečo sa stala známou? Rozhodne nie. Keď Laurel vložili do železných pľúc, bola mladou tridsaťšesťročnou ženou. Vychovávala dve deti a starala sa o manžela. Spočiatku jej bolo do zúfania. Potom, asi po dni sebaľútosti, sa rozhodla urobiť vo svojej situácii to najlepšie, čo mohla. Nakoniec ju manžel priviezol domov a ona začala reorganizovať svoj život. Učila sa viesť domácnosť priamo zo železných pľúc.
Teraz si predstavte, ako to asi vyzeralo. Z respirátora jej vyčnievala iba hlava. Plastiková manžeta a kovový pásik, ktorý pritláčal manžetu tesne ku kľúčnym kostiam, slúžili na to, aby valec zostal vzduchotesne uzavretý. Mech umiestnený pod ním menil tlak vzduchu vnútri valca. Asi pätnásťkrát za minútu tento mech, pracujúci ako pumpa, vysával vzduch z valca. To umožňovalo, aby sa pacientova hruď zodvihla, akonáhle vdýchol vzduch nosom alebo ústami. Keď sa mech stiahol a vzduch bol prinútený vrátiť sa späť do valca, vyvinul tlak na hruď a pacient vydýchol. Z tohto môžete pochopiť, prečo musela manžeta vzduchotesne priliehať, keďže zmeny tlaku vzduchu umožňovali účinnú prácu železných pľúc. Laurel mohla pohybovať hlavou, ale to bolo všetko. Od krku dole bola úplne ochrnutá. Okolie videla v zrkadle namontovanom nad respirátorom; v tomto zrkadle sa odrážal obraz ďalšieho zrkadla umiestneného na protiľahlej stene izby. To jej umožňovalo vidieť vstupné dvere a každého, kto k nim prišiel.
Vchádzajú Jehovovi svedkovia
Jedného dňa dostala Laurel návštevu, Del Kuringovú, Jehovovu svedkyňu. Vošla priamo do obývačky k Laurel a začala ju učiť nádherné pravdy z Biblie. Laurel mala úctu k Božiemu Slovu a počúvala s otvorenou mysľou a s otvoreným srdcom. Začalo sa biblické štúdium, ktoré ju v roku 1965 priviedlo k tomu, že sa oddala Bohu ako jedna z Jehovových svedkov. Teraz mala ďalšie dôvody, prečo žiť. Jedného dňa by sa opäť mohla prechádzať po zemi a tešiť sa z raja, ktorý Boh zamýšľa darovať ľudstvu! Akú radosť pocítila, keď aj dcéra Kay prijala jej novú vieru.
Môžete sa opýtať: ,A ako bola pokrstená?‘ Nuž, pokrstená nemohla byť. Keďže nebola schopná dýchať sama, ponorenie do vody nebolo možné. Nikdy nemohla prísť do sály Kráľovstva. Nikdy sa nezúčastnila na zjazde. Nevidela ani to, ako sa dala pokrstiť jej dcéra. Ale vykonala v službe pre Jehovu viac ako mnohí kresťania, ktorí nie sú takto obmedzení.
Viete, Laurel bola zvestovateľkou dobrého posolstva. Počas 37 rokov svojho väzenia pomohla asi 17 ľuďom k presnému poznaniu Biblie. Ako to dokázala? Pravda, nemohla chodiť od dverí k dverám, ako to robí väčšina svedkov. Ale mohla svedčiť svojim mnohým opatrovateľkám. Mala som prednosť patriť k nim.
V roku 1972 som bola študentkou zdravotníckej školy a začala som pracovať ako jej opatrovateľka. Na konci mojej zmeny sme spolu s Laurel mali čas rozprávať sa a vzájomne sa spoznávať. Jedného dňa povedala: „Teraz by som bola rada, keby si mi čítala.“ Keď som súhlasila, prikázala mi zobrať malú modrú knihu s názvom Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Opýtala som sa jej, kde mám začať, a ona povedala jednoducho: „Začni prvou kapitolou.“ Takto sa začalo biblické štúdium a viedlo k tomu, že som sa stala oddanou svedkyňou Jehovu.
Laurelin respirátor bolo vidieť cez veľké okno na prednej strane domu. Bývala na rušnej ulici, takže ktokoľvek v meste La Crescenta, kto šiel okolo, mohol respirátor vidieť. To v okoloidúcich vyvolávalo súcit a zvedavosť a títo cudzí ľudia často vošli dnu, aby sa s ňou zoznámili. Vždy nadšene ľudí vítala, a takto si vytvorila mnoho priateľstiev a ona týmto ľuďom vydávala svedectvo. Na ľudí pôsobilo, ako smelo svedčila o Jehovovi a o svojej nádeji do budúcnosti, čo bolo dobrým svedectvom pre Jehovovo meno.
Laurel spala veľmi málo. Bolo pre ňu ťažké unaviť sa tak, ako sa unaví väčšina z nás, keďže sa nemohla pohybovať. Hluk a neustály pohyb mechov pod respirátorom ju udržiavali v bdelom stave. Čo robila toľké hodiny? Zhovárala sa so svojím nebeským Otcom, komunikujúc s ním v tej najplnšej miere v precítenej modlitbe. Som si istá, že sa modlila o silu a vytrvalosť, ale častejšie než za seba sa modlila za svojich kresťanských bratov a sestry. Mala veľký súcit s inými a denne ďakovala Jehovovi za jeho požehnania.
Kedykoľvek prišiel do tej oblasti cestujúci zástupca Jehovových svedkov, vždy navštívil Laurel. Mnohí z nich mohli povedať, že po rozhovore s Laurel to boli oni, kto bol budovaný! Taká bola Laurel. Vždy pozitívna a veselá a obhliadala sa po každej príležitosti, aby svedčila o pravde.
Prežila množstvo hrozných skúseností, príliš mnoho, než aby sa dali vyrozprávať. Raz bola naliehavo potrebná operácia slepého čreva, a tak z okresnej nemocnice prišla sanitka, aby Laurel odviezla. Pretože jej slepé črevo prasklo, rýchlo ju naložili do sanitky a náhlili sa do nemocnice, kde lekár musel vykonať tento chirurgický zákrok bez umŕtvenia. Viete, v päťdesiatych rokoch ešte lekári nevedeli, ako uskutočniť úplné znecitlivenie pacienta v železných pľúcach.
Mnoho operácií bez krvi
Laurel prekonávala rakovinu, veľké chirurgické zákroky a chronické kožné choroby. Bolo to pre ňu veľmi trápne, keď sa potrebovala poškrabať, a nemohla, a keď musela mať opatrovateľku, ktorá by to urobila za ňu. Aj keď mala svaly ochrnuté, citlivosť jej zostala v celom tele. To ju dobre chránilo pred vytváraním preležanín. V starostlivosti o pokožku bola veľmi svedomitá. Obrátiť ju a raz za týždeň ju kompletne vykúpať, to si vyžadovalo štyroch ľudí. Táto procedúra bola pre Laurel namáhavá, ale zvládla to ako všetko ostatné v živote.
Chvíle strávené s ňou boli zábavné a príjemné, napriek namáhavej práci. Keď sme jej upevňovali manžetu okolo krku, aby vydržala ďalší týždeň, uskutočňujúc túto operáciu tak vzduchotesne, ako to len bolo možné, zaškrípala zubami a povedala: „Ach, to je Diablov vynález!“ Áno, Laurel vedela, komu pripísať vinu za taký strašný stav. Začal to Satan, ktorý naviedol prvých ľudí, aby sa odvrátili od Jehovu, a tak priviedli na ľudstvo hriech, choroby a smrť.
Laurel bola síce ochrnutá fyzicky, ale očividne nie duchovne. Využívala každú príležitosť na vyučovanie ľudí o svojej nádeji na raj. Ešte aj tesne pred koncom svojho života, keď bola postavená pred naliehavú operáciu, bola schopná zaujať postoj na strane spravodlivosti. Bolo to v roku 1985 a Laurel mala 72 rokov. Keď sa termín operácie priblížil, lekár jej prišiel povedať, že ju nebude môcť operovať bez použitia krvi. Prianie svojej matky zdržať sa krvi vysvetlila dcéra Kay, pretože vtedy bola Laurel taká slabá, že mohla sotva rozprávať. Do hrdla jej viedli hadičky a mohla len šepkať. Celé telo mala otrávené následkom črevnej zápchy a vyzerala skoro ako mŕtva.
Ale lekár povedal, že stanovisko ku krvi potrebuje počuť od Laurel. Zašepkali sme jej do ucha: „Laurel, musíš sama povedať doktorovi o krvi.“ A ona zrazu, na môj úžas, doširoka otvorila oči, hlas jej spevnel, a sama povedala lekárovi o svojom postoji ku krvi. Citovala Písma, vysvetľujúc, že Jehovovi svedkovia si myslia, že prijať transfúziu krvi by bolo hriechom proti Bohu. Nikdy nezabudnem, čo povedala potom. „Doktor, ak mi zachránite život a ja sa prebudím a zistím, že ste zneuctili moje telo, budem túžiť po tom, aby som bola mŕtva, a vaša námaha bude márna.“ Po týchto slovách bol lekár nielen presvedčený o jej postoji, ale aj prekvapený jej pevnosťou, a súhlasil konať podľa jej priania.
Laurel sa podrobila štvorhodinovej operácii s určitým úspechom. Po operácii ju lekári prvý raz po 37 rokoch premiestnili zo železných pľúc na nemocničnú posteľ. Prostredníctvom tracheostomie ju pripojili na moderný respirátor. Toho sa najviac bála. Teraz vôbec nemohla rozprávať, lebo moderný respirátor bol pripojený na priedušnicu v jej hrdle. Mala panický strach, keď cítila, že nemá dostatok vzduchu. Zomrela o tri dni, 17. augusta 1985, následkom komplikácií spojených s operáciou.
Pamätám si na jej posledné slová ku mne, pravdepodobne posledné slová, ktoré vyslovila, krátko predtým, ako ju uspali. Povedala: „Chris, nikdy ma neopusti.“ Teraz, keď sa teším na koniec tohto starého systému vecí a blížiace sa vzkriesenie, snívam o dni, keď budem môcť objať svoju priateľku Laurel Nisbetovú a povedať: „Som tu. Nikdy som ťa neopustila.“ — Rozprávala Christine Taberyová.