‚Ak ťa niekto núti do služby‘

„HEJ, ty tam! Odlož svoju prácu nabok a ihneď poď sem. Odnesieš mi tento náklad.“ Ako podľa vás asi reagoval zaneprázdnený Žid v prvom storočí, keď mu toto povedal rímsky vojak? Ježiš v Kázni na vrchu odporúčal: „Ak ťa niekto oprávnený núti do služby na jednu míľu, choď s ním dve míle.“ ​(Matúš 5:41) Ako Ježišovi poslucháči rozumeli tejto rade? A čo by to malo znamenať pre nás dnes?

Skôr ako si na tieto otázky odpovieme, potrebujeme sa dozvedieť viac o nútenej službe v staroveku. Za Ježišových dní obyvatelia Izraela tento druh služby veľmi dobre poznali.

Nútená služba

Zmienky o nútenej službe na Blízkom východe sa datujú až do 18. storočia pred n. l. Administratívne dokumenty zo starovekého sýrskeho mesta Alalach hovoria o skupinách ľudí, ktoré vláda povolala na osobnú službu. V Ugarite na sýrskom pobreží roľníci, ktorí si prenajímali pôdu, podliehali podobným povinnostiam, až kým od kráľa nezískali imunitu.

Samozrejme, národy, ktoré niekto porazil alebo si ich podmanil, boli často odsúdené na nútenú prácu. Egyptskí dozorcovia nútili Izraelitov do otrockej práce, pri ktorej vyrábali tehly. Neskôr Izraeliti nútili do otrockej práce kanaanskych obyvateľov Zasľúbenej krajiny a pokračoval v tom aj Dávid a Šalamún. — 2. Mojžišova 1:13, 14; 2. Samuelova 12:31; 1. Kráľov 9:20, 21.

Keď Izraeliti žiadali o kráľa, Samuel im povedal, čo bude môcť od nich tento kráľ vyžadovať. Vezme si svojich poddaných, aby mu slúžili ako vozataji a jazdci, niektorí mu budú orať a žať, vyrábať zbrane a tak ďalej. (1. Samuelova 8:4–17) No hoci počas výstavby Jehovovho chrámu museli cudzinci pracovať ako otroci, „zo žiadnych synov Izraela Šalamún neurobil otrokov; boli totiž bojovníkmi a jeho sluhami a jeho kniežatami a jeho pobočníkmi a veliteľmi jeho vozatajov a jeho jazdcov“. — 1. Kráľov 9:22.

Pokiaľ ide o Izraelitov zapojených do stavebných projektov, v 1. Kráľov 5:13, 14 sa píše: „Kráľ Šalamún privádzal z celého Izraela povolaných na nútenú prácu; a počet povolaných na nútenú prácu dosiahol tridsaťtisíc mužov. A posielal ich do Libanonu v smenách po desiatich tisícoch mesačne. Mesiac zostávali v Libanone, dva mesiace doma.“ Podľa jedného učenca „niet pochýb, že izraelskí a judskí králi využívali nútenú prácu ako prostriedok na získanie neplatených pracovníkov pri stavebných činnostiach a zároveň na obrábanie kráľovských pozemkov“.

Šalamún uvalil na ľud ťažké bremeno. Bolo to také utláčajúce, že keď sa Rechoboám vyhrážal, že toto bremeno ešte zväčší, celý Izrael sa vzbúril a ukameňoval úradníka ustanoveného nad tými, ktorí vykonávali nútenú prácu. (1. Kráľov 12:12–18) No tento systém nezanikol. Asa, Rechoboámov vnuk, povolal judský ľud, aby postavil mestá Geba a Micpa, a „nikto nebol vyňatý“. — 1. Kráľov 15:22.

Pod rímskou nadvládou

Kázeň na vrchu ukazuje, že Židia v prvom storočí dobre vedeli, že ich niekto môže ‚nútiť do služby‘. Toto spojenie je prekladom gréckeho slova angareuó, ktoré sa pôvodne vzťahovalo na činnosť perzských kuriérov. Tí mali oprávnenie prinútiť do služby ľudí, vziať kone, lode alebo čokoľvek iné, čo bolo potrebné na urýchlenie verejných záležitostí.

V Ježišových dňoch Izrael okupovali Rimania, ktorí mali podobný systém. Vo východných provinciách okrem bežných daní mohla byť od obyvateľstva buď pravidelne, alebo občas vyžadovaná povinná práca. Takéto nútené práce boli veľmi neobľúbené. Okrem toho bolo bežné neoprávnene odoberať zvieratá, jazdcov či vozy na štátnu dopravu. Podľa historika Michaela Rostovtzeffa miestni správcovia „sa snažili regulovať a organizovať [tento systém], ale neúspešne, lebo kým tento zvyk existoval, vždy mal negatívne stránky. Prefekti, ktorí sa úprimne snažili zastaviť svojvoľné zneužívanie moci a útlak spojený s týmto systémom, vydávali jeden výnos za druhým... Ale napriek tomu bol tento systém stále utláčajúci.“

„Ktokoľvek mohol byť donútený, aby nejakú vzdialenosť niesol vojenskú batožinu,“ hovorí jeden grécky učenec, a „ktokoľvek mohol byť donútený vykonať akúkoľvek službu, ktorú sa okupanti naňho rozhodli uvaliť.“ To sa stalo aj Šimonovi z Cyrene, ktorého rímski vojaci „prinútili k službe“, aby odniesol Ježišov mučenícky kôl. — Matúš 27:32.

Aj rabínske texty sa zmieňujú o tomto neobľúbenom systéme. Napríklad jeden rabín bol donútený odniesť myrtu do paláca. Zamestnávateľom mohli byť vzatí pracovníci a pridelení na iné práce, zatiaľ čo zamestnávatelia im stále museli vyplácať mzdy. Kone, osly alebo dobytok mohli byť úradne odobraté. Ak niekedy aj boli vrátené majiteľom, väčšinou už boli v takom stave, že sa nedali používať na ďalšiu prácu. Preto je pochopiteľné, že ľudia považovali i dočasné odobratie majetku za trvalú konfiškáciu. Potvrdzovalo to aj židovské príslovie: „Angareia je ako smrť.“ Jeden historik hovorí: „Dedinu mohlo zruinovať, ak namiesto vhodnejších ťažných zvierat bol na angareiu vzatý rožný statok, ktorý sa používal pri oraní.“

Iste si viete predstaviť, aká neobľúbená bola taká služba, najmä preto, že často bola presadzovaná panovačne a nespravodlivo. Keď vezmeme do úvahy nenávisť, ktorú Židia prechovávali k vládnucim pohanským mocnostiam, títo ľudia veľmi ťažko znášali poníženie, ktoré im prinášalo nútenie do takej znechucujúcej práce. Nezachoval sa žiaden zákon o tom, ako ďaleko mohol byť človek donútený niesť nejaký náklad. Je pravdepodobné, že mnohí neboli ochotní ísť ani o krok viac, ako vyžadoval zákon.

No práve túto situáciu mal na mysli Ježiš, keď povedal: „Ak ťa niekto oprávnený núti do služby na jednu míľu, choď s ním dve míle.“ ​(Matúš 5:41) Keď to niektorí počuli, určite ho považovali za nerozumného. Čo tým Ježiš vlastne myslel?

Ako by mali reagovať kresťania

Jednoducho povedané, Ježiš hovoril svojim poslucháčom, že ak ich niekto oprávnený núti do nejakej zákonnej služby, mali by ju vykonať ochotne a bez odporu. Tým mali splácať „cézarove veci cézarovi“, ale neprehliadať záväzok splácať „Božie veci Bohu“. — Marek 12:17.a

Okrem toho apoštol Pavol nabádal kresťanov: „Každá duša nech je podriadená nadriadeným vrchnostiam, lebo niet žiadnej vrchnosti okrem od Boha; jestvujúce vrchnosti umiestnil do ich relatívnych postavení Boh. Preto ten, kto sa stavia proti vrchnosti, postavil sa proti Božiemu usporiadaniu... Ak konáš to, čo je zlé, boj sa: Veď nadarmo nenosí meč.“ — Rimanom 13:1–4.

Teda Ježiš i Pavol uznávali právo kráľa alebo vlády vymerať trest tým, ktorí nerešpektovali ich požiadavky. Aký to bol trest? Grécky filozof Epiktetos z prvého a druhého storočia n. l. dáva jednu z možných odpovedí: „Ak ti vojak nepredvídane vezme mladého osla, nechaj ho ísť. Neodporuj mu, nereptaj, lebo nielenže stratíš osla, ale dostaneš aj bitku.“

No v staroveku i dnes sa vyskytli situácie, keď kresťania cítili, že svedomie im nedovoľuje podriadiť sa požiadavkám vlády. Niekedy to malo vážne následky. Niektorí kresťania boli odsúdení na smrť. Ďalší strávili mnoho rokov vo väzení za to, že odmietli zúčastniť sa na činnostiach, ktoré boli v rozpore s ich neutralitou. (Izaiáš 2:4; Ján 17:16; 18:36) Inokedy zase kresťania cítili, že môžu vyhovieť tomu, čo sa od nich žiada. Napríklad niektorí môžu s čistým svedomím vykonávať pod civilnou správou službu, ktorá zahŕňa bežnú prácu užitočnú pre ich komunitu. Môže to byť pomoc zostarnutým alebo postihnutým, požiarna služba, čistenie pláží, práca v parkoch, lesoch či knižniciach a podobne.

Samozrejme, v každej krajine je iná situácia. Preto kresťan, ktorý sa rozhoduje, či sa podriadi požiadavkám, alebo nie, musí počúvať svoje biblicky školené svedomie.

Choď aj druhú míľu

Zásada, ktorú učil Ježiš, o ochote podriadiť sa zákonným požiadavkám, platí nielen pri vládnych požiadavkách, ale aj v každodenných medziľudských vzťahoch. Napríklad človek, ktorý má nad tebou autoritu, ťa môže požiadať o niečo, čo by si radšej neurobil, ale čo nie je v rozpore s Božím zákonom. Ako zareaguješ? Možno máš pocit, že to kladie neprimerané nároky na tvoj čas a energiu, a preto reaguješ rozhorčene. Výsledkom môže byť vzájomné nepriateľstvo. Na druhej strane, ak sa podriadiš, ale urobíš to neochotne, môžeš stratiť vnútorný pokoj. Aké je teda riešenie? Rob to, čo odporúčal Ježiš — choď aj druhú míľu. Urob nielen to, čo sa od teba vyžaduje, ale ešte viac. Urob to ochotne. S takým postojom už nebudeš mať pocit, že ťa niekto využíva, a navyše zostaneš slobodný, budeš pánom svojich činov.

„Mnoho ľudí robí celý život iba to, k čomu sú donútení,“ píše sa v jednej publikácii. „Život je pre nich tvrdá skúsenosť a sú neustále vyčerpaní. Iní robia viac, ako sa od nich vyžaduje, a ochotne sa dávajú k dispozícii.“ V skutočnosti v mnohých situáciách sa človek môže rozhodnúť, či pôjde iba jednu míľu pod nátlakom — alebo ochotne dve míle. V tom prvom prípade sa človek môže zaujímať iba o vlastné práva. V tom druhom môže mať veľmi odmeňujúce skúsenosti. Akým človekom si ty? Pravdepodobne budeš oveľa šťastnejší a tvoj život bude produktívnejší, ak sa budeš pozerať na svoje aktivity nielen ako na povinnosti alebo na niečo, čo musíš urobiť, ale ako na niečo, čo chceš urobiť.

A čo ak si človek, ktorý má nejakú autoritu? Zjavne by nebolo ani láskavé, ani kresťanské, keby si používal svoju autoritu na donucovanie druhých, aby nedobrovoľne urobili to, čo žiadaš. „Vládcovia národov sa nad nimi vypínajú a... veľkí nad nimi vykonávajú moc,“ povedal Ježiš. Ale to nie je kresťanský spôsob správania. (Matúš 20:25, 26) Hoci autoritársky prístup môže viesť k istým výsledkom, o čo lepšie budú vzťahy medzi všetkými stranami, ak sa láskavé a vhodné žiadosti stretnú s úctivou a radostnou snahou vyhovieť! Áno, ochota ísť dve míle namiesto jednej môže obohatiť váš život.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 25]

ZNEUŽÍVANIE NÚTENEJ SLUŽBY V STAROVEKU

To, že v staroveku často dochádzalo k zneužívaniu nútenej služby, vidno zo smerníc, ktoré mali takéto zneužívanie obmedziť. V roku 118 pred n. l. egyptský vládca Ptolemaios Euergetes II. vydal nariadenie, že jeho úradníci „nesmú nútiť obyvateľov krajiny do súkromnej služby ani im odobrať (angareuein) dobytok na svoje ciele“. Okrem toho: „Nikto nevezme... lode na vlastné použitie pod žiadnou zámienkou.“ V Chráme veľkej oázy v Egypte na jednom nápise, ktorý sa datuje do roku 49 n. l., rímsky prefekt Vergilius Capito potvrdil, že vojaci nezákonne brali majetok, a ustanovil, že „nikto nevezme ani úradne neodoberie... nič, pokiaľ odo mňa nemá písomné splnomocnenie“.

[Obrázok na strane 24]

Šimon z Cyrene bol donútený k službe

[Obrázok na strane 26]

Mnoho svedkov bolo uväznených za svoj kresťanský postoj