Náročnosť opatrovania chorého

„NIEKEDY som si želala, aby som mohla z tej situácie uniknúť. Ale on ma potreboval viac než kedykoľvek predtým. Niekedy som sa cítila veľmi osamelá.“ — Jeanny, ktorá 18 mesiacov opatrovala svojho 29-ročného manžela, kým nezomrel na mozgový nádor.a

„Sú dni, keď cítim, že ma mamička rozčuľuje, a potom som znechutená sama sebou. Keď sa nedokážem so situáciou vyrovnať, mám pocit, že som zlyhala.“ — Päťdesiatdeväťročná Rose, ktorá sa starala o svoju slabú 90-ročnú matku pripútanú na lôžko.

Správy o smrteľnej alebo chronickej chorobe môžu byť pre rodinu a priateľov zdrvujúce. „V čase stanovenia diagnózy sa každá rodina cíti osamelá. Možno nepozná nikoho iného, kto má taký problém,“ hovorí Jeanne Munnová Brackenová v knihe Children With Cancer (Deti s rakovinou). Členovia rodiny sú často tiež „ochromení a nemôžu tomu uveriť“, podobne ako Elsa, keď zistila, že jej 36-ročná blízka priateľka Betty má rakovinu. Sue, ktorej otec bol chorý, mala v žalúdku „chorobný pocit prázdnoty“, keď si napokon uvedomila, že jej otec zomiera na rakovinu.

Členovia rodiny a priatelia sa môžu náhle ocitnúť v úlohe opatrovateľov — musia sa starať o telesné a citové potreby chorého. Azda musia pripravovať výživné jedlá, dohliadať na užívanie liekov, zabezpečovať dopravu k lekárovi, pohostiť pacientových návštevníkov, písať za chorého listy a veľa, veľa ďalších vecí. Často sú tieto činnosti zaraďované do už i tak nabitého denného programu.

No so zhoršujúcim sa stavom pacienta sa práca spojená s jeho opatrovaním stáva ešte náročnejšou. Čo to môže zahŕňať? „Všetko!“ zvolá Elsa, ktorá sa stará o svoju priateľku Betty pripútanú na lôžko. „Umývať ju a kŕmiť, pomáhať jej pri vracaní, vyprázdňovať jej vrecko na moč.“ Kathy, napriek tomu, že pracuje na plný úväzok, sa musí starať o svoju chorú matku. Sue, ktorú sme už spomenuli, rozpráva o tom, ako „každú polhodinu merala a zapisovala [otcovu] teplotu; keď teplota stúpala, schladzovala ho špongiou a po niekoľkých hodinách mu prezliekala pyžamo i posteľnú bielizeň“.

Kvalita poskytovanej starostlivosti do veľkej miery závisí od telesnej a duševnej pohody tých, ktorí starostlivosť poskytujú. No city a potreby osôb, ktoré sa starajú o chorého, sú často prehliadané. Keby opatrovanie chorého znamenalo iba bolesti v chrbte a presilené ruky, už to by bolo dosť ťažké. No ako väčšina tých, čo niekoho opatrujú, potvrdí, starostlivosť je poskytovaná za cenu obrovského citového vypätia.

„Bolo to veľmi trápne“

„Štúdie často opisujú ťažkosti vyplývajúce z [pacientovho] nevypočítateľného, trápneho správania a výbušnej reči,“ uvádza časopis The Journals of Gerontology. Napríklad Gillian opisuje, čo sa stalo, keď ju priateľka na kresťanskom zhromaždení požiadala o zoznámenie s jej staručkou matkou. „Matka sa iba tupo pozerala a nereagovala,“ spomína Gillian smutne. „Bolo to veľmi trápne a vohnalo mi to slzy do očí.“

„To je jedna z najťažších vecí, s ktorou sa treba vyrovnať,“ hovorí Joan, ktorej manžel je postihnutý demenciou. „Jeho choroba spôsobuje, že nemá dostatočný cit pre etiketu,“ vysvetľuje. „Keď ideme s niekým do reštaurácie, niekedy prejde k iným stolom, ochutná džem a použitú lyžičku dá späť do misky s džemom. Keď ideme navštíviť susedov, môže sa stať, že bude pľuvať na chodník v záhrade. Veľmi ťažko sa zbavujem myšlienky, že iní pravdepodobne o tom hovoria a môžu ho považovať za človeka, ktorému chýbajú dobré spôsoby. Mám sklon uzatvárať sa do seba.“

„Bála som sa, že keď sa nebudeme dostatočne starať...“

Starať sa o vážne chorého, ktorý je nám drahý, môže byť zážitkom vyvolávajúcim vážne obavy. Ten, kto ošetruje chorého, sa môže báť, čo sa môže stať, keď bude choroba postupovať — môže mať dokonca obavy zo smrti milovaného človeka. Môže sa tiež báť, že nebude mať dosť síl či schopností uspokojovať potreby pacienta.

Elsa opisuje príčinu svojich obáv takto: „Bála som sa, že môžem Betty telesne ublížiť, a tým zväčšiť jej utrpenie, alebo že urobím dačo, čo by jej mohlo skrátiť život.“

Niekedy sa na toho, kto opatruje, prenášajú i obavy pacienta. „Môj otec sa veľmi bál, že sa zadusí, a niekedy prepadal panike,“ zveruje sa Sue. „Bála som sa, že keď sa o neho nebudeme dostatočne starať, zadusí sa a stane sa mu to, čoho sa najviac obával.“

„Môže vám byť ľúto za tým, akí boli predtým“

„U ľudí, ktorí sa starajú o niekoho blízkeho postihnutého chronickou chorobou, je pocit zármutku normálny,“ píše sa v knihe Caring for the Person With Dementia (Starostlivosť o človeka postihnutého demenciou). „S postupujúcou chorobou pacienta môžete pociťovať stratu spoločníka i stratu vzťahu, ktorý bol pre vás dôležitý. Môže vám byť ľúto za tým, akí boli predtým.“

Jennifer opisuje, ako bola jej rodina postihnutá, keď sa zdravie jej matky ustavične zhoršovalo: „Bolelo nás to. Chýbalo nám jej živé rozprávanie. Boli sme veľmi smutní.“ Gillian vysvetľuje: „Nechcela som, aby mamička zomrela, ani som nechcela, aby trpela. A tak som často plakala.“

„Cítila som sa odvrhnutá, nazlostená“

Človek, ktorý niekoho opatruje, si môže klásť otázky: ‚Prečo sa to muselo stať práve mne? Prečo mi ostatní nepomôžu? Či nevidia, že to už nezvládam? Nemohol by pacient lepšie spolupracovať?‘ Opatrovateľ môže niekedy pociťovať veľký hnev nad tým, čo mu pripadá ako rastúce a neoprávnené požiadavky zo strany pacienta a ostatných členov rodiny. Rose, ktorú sme spomenuli v úvode, hovorí: „Vo svojom vnútri sa stále častejšie hnevám sama na seba. No mamička hovorí, že mi to vidno na tvári.“

Ten, kto poskytuje starostlivosť, môže znášať ťarchu pacientovej frustrácie a hnevu. Dr. Ernest Rosenbaum v knihe Living With Cancer (Život s rakovinou) vysvetľuje, že niektorí pacienti „môžu občas pociťovať zlosť a depresiu, ktorú si potom vylievajú na človeku, ktorý je poruke... Táto zlosť sa obyčajne prejavuje ako podráždenie nad bezvýznamnými vecami, ktoré by za normálnych okolností pacienta ani neznepokojili.“ Je pochopiteľné, že to môže zväčšovať napätie už aj tak napnutých nervov tých, ktorí sa o pacienta starajú čo najlepšie.

Napríklad Maria urobila chvályhodnú prácu, keď sa starala o svoju zomierajúcu priateľku. Občas však bola jej priateľka precitlivená a prichádzala k nesprávnym záverom. „Bývala veľmi sarkastická a hrubá, privádzajúc tak svojich blízkych do rozpakov,“ objasňuje Maria. Ako to vplývalo na Mariu? „Keď sa to stane, človeku sa zdá, že pacienta ‚chápe‘. Ale keď som o tom premýšľala neskôr, cítila som sa odvrhnutá, nazlostená, neistá — a nemala som chuť prejavovať potrebnú lásku.“

Istá štúdia uverejnená v časopise The Journals of Gerontology uviedla: „Hnev má pri opatrovaní pacienta tendenciu vystupňovať sa do značnej miery [a] niekedy vyústiť do ozajstného či zamýšľaného násilia.“ Výskumníci zisťujú, že takmer každá piata osoba poskytujúca starostlivosť sa obávala, že by sa mohla dopustiť násilia. A viac ako jedna z dvadsiatich sa skutočne na svojom pacientovi dopustila násilia.

„Cítim sa vinná“

Mnohé osoby opatrujúce chorých trápi pocit viny. Niekedy pocit viny prichádza vzápätí za hnevom — to znamená, že sa cítia vinní, lebo sa občas rozhnevajú. Také pocity ich môžu natoľko vyčerpávať, že sa im môže zdať, že už ďalej nevládzu.

V niektorých prípadoch nie je iná možnosť, iba dať pacienta do nejakého ústavu alebo do nemocnice. Také rozhodnutie môže byť traumatizujúce a citovo môže veľmi rozrušiť osobu, ktorá poskytuje starostlivosť. „Keď už nebolo iné východisko, iba dať mamičku do opatrovateľského domova, mala som pocit, že ju zrádzam, že sa jej zbavujem,“ hovorí Jeanne.

Či už je pacient v nemocnici alebo nie, jeho blízki môžu mať pocit viny, že sa o neho dostatočne nestarajú. Elsa povedala: „Často som ľutovala, že mám tak málo času. Niekedy ma moja priateľka jednoducho nenechala odísť.“ Niekedy môžu vzniknúť obavy, že sú zanedbávané iné rodinné povinnosti, najmä ak ten, kto opatruje chorého, trávi veľa času v nemocnici, alebo musí dlhšie pracovať, aby pomohol s platením hromadiacich sa účtov. „Musím pracovať, aby som pomohla kryť výdavky,“ bedákala jedna matka, „no mám pocit viny, lebo nemôžem byť doma a starať sa o svoje deti.“

Je zrejmé, že tí, čo opatrujú chorých, zúfalo potrebujú podporu, najmä po smrti blízkej osoby, o ktorú sa starali. „Mojou najvážnejšou zodpovednosťou [po smrti pacienta]... je zmierniť u osoby poskytujúcej starostlivosť pocity viny, o ktorých často vôbec nehovorí,“ povedal Dr. Fredrick Sherman z Huntingtonu (New York, USA).

Ak zostanú tieto pocity nevyslovené, môžu škodiť tak opatrovateľovi, ako i pacientovi. Teda čo môžu robiť tí, čo poskytujú starostlivosť, aby sa s takými pocitmi vyrovnali? A čo môžu robiť iní — členovia rodiny a priatelia — aby im pomohli?

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 5]

Nepovažujte ich za samozrejmosť!

„VIEME, že 80 % tých, čo niekoho doma opatrujú, sú ženy,“ hovorí Myrna I. Lewisová, odborná asistentka sociálnej medicíny Lekárskej fakulty Mount Sinai (New York).

Jeden prieskum žien, ktoré niekoho opatrujú, uverejnený v časopise The Journals of Gerontologyb, ukázal, že 61 percent žien povedalo, že im rodina ani priatelia vôbec nepomáhajú. A viac ako polovica (57,6 percenta) žien povedala, že im manželia neposkytujú dostatočnú citovú oporu. V knihe Children With Cancer Jeanne Munnová Brackenová poukazuje, že zatiaľ čo matka môže niesť pri opatrovaní väčšiu časť bremena, „otec sa môže celkom ľahko stiahnuť a venovať sa svojmu zamestnaniu“.

Je tu však aj významný podiel na opatrovaní zo strany mužov, hovorí Dr. Lewisová. Značne veľkou skupinou sú napríklad manželia, ktorých manželky majú Alzheimerovu chorobu. A určite nie sú imúnni voči stresom, ktoré prináša starostlivosť o chorú manželku. „Títo muži sú azda najzraniteľnejší zo všetkých,“ pokračuje Lewisová, „lebo sú obyčajne starší než ich manželka a sami môžu mať slabé zdravie... Väčšina z nich nie je vyškolená v praktických otázkach starostlivosti o niekoho.“

Rodiny sa musia brániť sklonu zaťažiť jedného člena, ktorý toto bremeno zdanlivo dobre nesie. „Často je to jeden člen rodiny, ktorý sa stáva opatrovateľom, niekedy viac ráz za sebou,“ píše sa v knihe Care for the Carer (Starať sa o opatrovateľa). „Vysoký podiel tvoria ženy, ktoré sú už tiež staršie... Ženy sa vo všeobecnosti ‚prirodzene‘ považujú za opatrovateľky... ale rodiny a priatelia by to nikdy nemali považovať za samozrejmosť.“

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 6]

Tí, čo opatrujú chorých, potrebujú podporu, aby sa vyrovnali s pocitmi viny a hnevu

Ako sa vyrovnávať so svojimi pocitmi

STARÁTE sa v súčasnosti o vážne chorého blízkeho človeka? Ak áno, možno prežívate určité zmätené a desivé pocity. Čo môžete robiť? Uvažujte o pocitoch, s akými bojujú niektorí ľudia poskytujúci starostlivosť, a o praktických radách, ktoré im pomohli vyrovnať sa s týmito pocitmi.

Rozpaky. Občas vás môže správanie chorej osoby priviesť pred inými do rozpakov. Ale ak priateľom a susedom vysvetlíte povahu choroby svojho blízkeho, môže im to pomôcť pochopiť situáciu a tiež ich podnietiť, aby prejavili „súcit“ a trpezlivosť. (1. Petra 3:8) Ak je to možné, porozprávajte sa s inými rodinami, ktoré sú v podobnej situácii ako vaša rodina. Keď si vymeníte skúsenosti, budete azda pociťovať menšie rozpaky. Sue vysvetľuje, čo jej pomohlo: „Bolo mi otecka tak ľúto — to zatlačilo do úzadia všetky rozpaky. A pomocou bol aj jeho zmysel pre humor.“ Áno, zmysel pre humor zo strany pacienta, ako i zo strany toho, kto sa oňho stará, je vynikajúcim prostriedkom, ako uľaviť preťaženým nervom. — Porovnaj Kazateľa 3:4.

Strach. Nedostatok vedomostí o chorobe môže vyvolávať hrozný pocit strachu. Ak je to možné, požiadajte o odborné informácie o tom, čo môžete očakávať, keď sa bude choroba zhoršovať. Zistite si, ako poskytovať starostlivosť aj v takej situácii. Pre Elsu bol jednou z najdôležitejších vecí pri vyrovnávaní sa so strachom rozhovor s inými ľuďmi opatrujúcimi chorých a s ošetrovateľkami o tom, čo môže očakávať, keď sa stav pacientky bude zhoršovať. Jeanny radí: „Postavte sa tvárou v tvár obavám a ovládnite ich. Strach z toho, čo sa môže stať, je často horší, než skutočnosť.“ Dr. Ernest Rosenbaum odporúča, že nech už vaše obavy spôsobuje čokoľvek, mali by „ste o nich hovoriť, hneď ako vzniknú“. — Porovnaj Príslovia 15:22.

Zármutok. Vyrovnať sa so zármutkom nie je jednoduché, najmä ak ste v úlohe opatrovateľa. Môžete byť zarmútení nad stratou spoločníka, najmä keď váš milovaný chorý už nemôže zreteľne rozprávať, jasne chápať alebo vás nepoznáva. Také pocity nemusia druhí ľudia hneď pochopiť. Veľmi potrebnú úľavu môže priniesť rozhovor so súcitným priateľom, ktorý vás bude trpezlivo, s pochopením počúvať. — Príslovia 17:17.

Hnev a frustrácia. To sú normálne reakcie pri starostlivosti o vážne chorú osobu, ktorej správanie môže byť niekedy ťažké znášať. (Porovnaj Efezanom 4:26.) Uvedomte si, že často je to choroba, a nie pacient, kto je zodpovedný za ťažko znesiteľné správanie. Lucy spomína: „Keď som sa skutočne nahnevala, skončila som v slzách. Potom som sa snažila pripomenúť si stav a chorobu pacientky. Vedela som, že pacientka potrebuje moju pomoc. To mi pomohlo pokračovať.“ Takéto pochopenie môže ‚zmierniť váš hnev‘. — Príslovia 14:29; 19:11.

Pocit viny. Pocity viny sú bežné u tých, čo opatrujú chorých. Buďte si však istí, že vykonávate veľmi potrebnú, no veľmi ťažkú prácu. Uznajte skutočnosť, že nie vždy budete reagovať dokonale, či už slovom alebo skutkom. Biblia nám pripomína: „Všetci sa totiž mnohokrát potkýname. Ak sa niekto nepotkýna v slove, je dokonalý muž, schopný držať na uzde aj celé svoje telo.“ (Jakub 3:2; Rimanom 3:23) Nedovoľte, aby vám pocity viny zabránili urobiť pozitívne kroky. Keď vás rozruší niečo, čo ste povedali alebo urobili, veľmi pravdepodobne zistíte, že keď poviete „prepáč“, budete sa cítiť lepšie vy i pacient. Istý muž, ktorý sa staral o chorého príbuzného, radil: „Robte v danej situácii to najlepšie, čo môžete.“

Skľúčenosť. V rodinách, ktoré sa vyrovnávajú s vážnou chorobou, je skľúčenosť úplne bežná a pochopiteľná. (Porovnaj 1. Tesaloničanom 5:14.) Istá ošetrovateľka, ktorá trpí skľúčenosťou, vysvetľuje, čo jej pomohlo: „Mnohí nám za poskytnutú starostlivosť ďakujú. Keď ste unavení alebo skľúčení, stačí niekoľko povzbudivých slov, ktoré vám dodajú silu pokračovať.“ Biblia hovorí: „Úzkostlivá starosť v srdci muža je to, čo ho skláňa, ale dobré slovo ho rozradostňuje.“ (Príslovia 12:25) Iní si nemusia vždy uvedomiť, že potrebujete povzbudenie. A tak z času na čas azda musíte najprv otvorene vyjadriť svoju „úzkostlivú starosť“, ktorú pociťujete v srdci, aby ste od iných dostali „dobré slovo“ povzbudenia. No ak pocity skľúčenosti pretrvávajú alebo silnejú, môže byť rozumné poradiť sa s lekárom.

Bezmocnosť. Keď sa vyrovnávate s vyčerpávajúcou chorobou niekoho, môže vás opanovať pocit bezmocnosti. Prijmite realitu svojej situácie. Uznajte, že vaše sily majú svoje hranice — zdravie pacienta nemôžete ovládať, ale môžete sa oňho súcitne starať. Neočakávajte dokonalosť ani od seba, ani od svojho pacienta, ani od pomocníkov. Vyrovnaný prístup nielenže zmenší pocit bezmocnosti, ale vám uľahčí aj bremeno práce. Mnohí, ktorí sa starali o svojho blízkeho, múdro radia: Naučte sa riešiť naraz iba problémy jedného dňa. — Matúš 6:34.

[Zvýraznený text na strane 8]

„Postavte sa tvárou v tvár obavám a ovládnite ich. Strach z toho, čo sa môže stať, je často horší než skutočnosť.“

[Rámček na strane 7]

Povzbudzujúce slová tých, čo opatrujú chorých

„NECH vás neskľučujú negatívne myšlienky o sebe samom. V takej situácii sú normálne. Svoje pocity by ste v žiadnom prípade nemali potláčať. Zverte sa s nimi niekomu, a ak môžete, urobte si prestávku — na chvíľu odíďte — aby ste sa mohli osviežiť.“ — Lucy; súčasťou jej práce na klinike bolo pomáhať mnohým ošetrovateľkám, ako aj pacientom.

„Keď máte členov rodiny alebo priateľov a sú ochotní, nech vám pomôžu. Je veľmi dôležité, aby ste sa o bremeno podelili s inými.“ — Sue, ktorá opatrovala svojho otca, kým nezomrel na Hodgkinovu chorobu.

„Naučte sa pestovať si zmysel pre humor.“ — Maria, ktorá pomáhala starať sa o blízku priateľku zomierajúcu na rakovinu.

„Udržiavajte sa duchovne silní. Primknite sa k Jehovovi a neustále sa modlite. (1. Tesaloničanom 5:17; Jakub 4:8) Jehova vám poskytne pomoc a útechu prostredníctvom svojho ducha, svojho Slova, svojich pozemských služobníkov a svojich sľubov. Nakoľko je to len možné, snažte sa zorganizovať si prácu. Napríklad môže byť pomocou vypracovať si rozvrh podávania liekov a rozpis služieb pre tých, čo vám pomáhajú.“ — Hjalmar, ktorý sa staral o svojho zomierajúceho švagra.

„Získajte všetky dostupné informácie o povahe choroby pacienta. To vám pomôže zistiť, čo môžete očakávať od pacienta i od seba, a ako sa o pacienta starať.“ — Joan, ktorej manžel má Alzheimerovu chorobu.

„Uvedomte si, že aj iní pred vami zvládli takú situáciu a že Jehova vám môže pomôcť vyrovnať sa so všetkým, čo sa môže stať.“ — Jeanny, ktorá sa starala o svojho manžela, až pokým nezomrel.

[Obrázok na strane 8]

Ak chcete prekonať obavy, zistite si o chorobe všetko, čo môžete

[Obrázok na strane 9]

Rozhovor so súcitným priateľom môže priniesť potrebnú úľavu

Starostlivosť o opatrovateľa — ako môžu pomôcť ďalší

„S LAWRIEM sme manželmi už 55 rokov — dlhý čas — a aké šťastné roky to boli! Keby som ho len mohla nechať doma, urobila by som to. Ale moje zdravie sa začalo zhoršovať. Nakoniec som musela zariadiť, aby išiel do opatrovateľského domova. Keď si na to spomeniem, citová bolesť je pre mňa takmer neznesiteľná. Milujem ho a veľmi si ho vážim a navštevujem ho tak často, ako len môžem. Po telesnej stránke už nemôžem urobiť viac.“ — Anna, 78-ročná žena, ktorá sa viac ako 10 rokov starala o manžela postihnutého Alzheimerovou chorobou, a posledných 40 rokov sa starala aj o dcéru, ktorá má Downov syndróm.a

Annin prípad vôbec nie je ojedinelý. Prieskum na Britských ostrovoch odhalil, že „v niektorých vekových skupinách (štyridsať až šesťdesiatročných) každá druhá žena niekoho opatruje“. Ako sme už hovorili, citový zmätok a problémy, ktorým čelia opatrovatelia, sa niekedy môžu zdať neznesiteľné.

„Myslím, že v prvom roku opatrovania najmenej 50 % osôb opatrujúcich chorých prepadne skľúčenosti,“ hovorí Dr. Fredrick Sherman z Americkej geriatrickej spoločnosti. Pre starších ľudí, ako je aj Anna, môže ubúdanie síl a zhoršujúce sa zdravie vytvoriť situáciu, ktorú je oveľa ťažšie zvládnuť.

Aby sme mohli pomôcť opatrovateľom zvládnuť ich povinnosti, musíme si uvedomiť ich potreby. Aké sú to potreby a ako na ne môžeme reagovať?

Osoby opatrujúce chorých sa potrebujú vyrozprávať

„Potrebujem si uľaviť,“ povedala jedna žena, ktorá pomáhala starať sa o svoju zomierajúcu priateľku. Ako bolo ukázané v predchádzajúcom článku, problémy sa ľahšie znášajú i zvládnu, keď si o nich možno pohovoriť so súcitným priateľom. Mnohí opatrovatelia, ktorí sa cítia zaskočení okolnosťami, zisťujú, že porozprávať sa o svojej situácii im pomôže ujasniť si vlastné pocity a uvoľniť nahromadený tlak.

„Vážila som si, keď si priatelia uvedomili, že obidvaja potrebujeme morálnu podporu,“ spomína Jeanny na obdobie, keď sa starala o manžela. Vysvetľuje, že tí, ktorí niekoho opatrujú, potrebujú povzbudenie a niekedy plece, na ktorom by sa mohli vyplakať. Hjalmar, ktorý pomáhal opatrovať svojho chorého švagra, s tým súhlasí: „Potreboval som niekoho, kto by si vypočul moje obavy a problémy a kto by chápal, ako sa cítim.“ O blízkom priateľovi hovorí: „Bolo veľmi príjemné navštíviť ho, i keď len na pol hodinu. Počúval ma. Prejavil skutočný záujem. Potom som sa cítil osviežený.“

Opatrovatelia môžu načerpať úžasné povzbudenie od poslucháča, ktorý má porozumenie. ‚Buďte rýchli v počúvaní, a pomalí v reči,‘ múdro nám radí Biblia. (Jakub 1:19) Jedna správa v časopise The Journals of Gerontology odhalila, že „už len vedomie, že taká podpora je k dispozícii, často stačí na poskytnutie ozajstnej úľavy“.

Čo ešte však potrebujú osoby opatrujúce chorého okrem toho, že si ich vypočujeme a poskytneme im morálnu podporu?

Poskytovanie praktickej pomoci

„Pacient a jeho rodina majú úžitok z každého spôsobu, ktorým možno vyjadriť lásku a povzbudenie,“ hovorí Dr. Ernest Rosenbaum. Takú „lásku a podporu“ môžeme začať vyjadrovať pri osobnej návšteve, telefonickým rozhovorom alebo krátkym odkazom (azda spolu s kvetmi či iným darčekom).

„Veľmi nás utešovali krátke návštevy priateľov,“ spomína si Sue na podporu, ktorú jej rodina dostávala, keď otec zomieral na Hodgkinovu chorobu. Ďalej hovorí: „Jedna priateľka dvíhala telefón a pomáhala s praním bielizne a žehlením pre celú rodinu.“

Podpora tých, čo opatrujú chorých, môže, a mala by, zahŕňať určitú, konkrétnu pomoc. Elsa spomína: „Pomáhalo mi, keď priatelia ponúkali praktickú pomoc. Nepovedali iba: ‚Keď ti budem môcť nejako pomôcť, daj mi vedieť.‘ Skôr povedali: ‚Idem nakupovať. Čo ti môžem priniesť?‘ ‚Môžem sa postarať o vašu záhradu?‘ ‚Mám čas sadnúť si k pacientke a čítať jej.‘ Praktické bolo i to, že sme zariadili, aby návštevníci mohli napísať krátky odkaz do zápisníka, keď bola chorá priateľka unavená alebo spala. Všetkým nám to prinieslo veľa radosti.“

Konkrétne ponuky pomoci môžu zahŕňať množstvo domácich prác. Rose hovorí: „Cenila som si pomoc vo forme ustieľania postelí, písania listov za chorých, pohostenia návštevníkov pacienta, zaobstarania liekov, umývania a úpravy vlasov, umývania riadu.“ Rodina a priatelia môžu opatrovateľovi pomôcť aj tak, že sa striedajú pri príprave jedla.

Kde je to vhodné, môže byť praktické pomôcť aj so základnými úkonmi pri ošetrovaní. Opatrovateľ môže napríklad potrebovať pomoc pri kŕmení alebo umývaní pacienta.

Starostliví členovia rodiny a priatelia môžu ponúknuť praktickú pomoc hneď na začiatku choroby. Ale čo keď je to dlhotrvajúca choroba? Keď sme zaneprázdnení vlastným nabitým denným programom, môžeme ľahko prehliadnuť stály — a možno narastajúci — tlak, ktorému opatrovatelia čelia. Aké smutné by bolo, keby sa taká veľmi potrebná podpora začala strácať!

Keď sa to stane, môže byť vhodné, aby člen rodiny opatrujúci chorého zvolal rodinu a aby si pohovorili o potrebách pacienta. Často je možné získať pomoc priateľov a príbuzných, ktorí prejavili ochotu pomôcť. To urobila aj Sue a jej rodina. „Keď potreby vzrastali,“ spomína, „spomenuli sme si na tých, ktorí ponúkali pomoc a zatelefonovali sme im. Vedeli sme, že ich môžeme požiadať o pomoc.“

Doprajte im krátky odpočinok

„To je absolútne nevyhnutné,“ píše sa v knihe The 36-Hour Day (Tridsaťšesťhodinový deň), „tak pre vás [opatrovateľa] ako i pre [vášho pacienta] — aby ste pravidelne ‚unikli‘ z 24-hodinového opatrovania chronicky chorej osoby... Urobiť si voľno, oddýchnuť si od starostlivosti o [pacienta], je jednou z najdôležitejších vecí, ktorú môžete urobiť a ktorá vám umožní v opatrovaní pokračovať.“ Súhlasia s tým opatrovatelia?

„Určite áno,“ odpovedá Maria, ktorá pomáhala starať sa o blízku priateľku zomierajúcu na rakovinu. „Pravidelne som potrebovala ‚vypnúť‘, aby za mňa niekto iný na chvíľu prevzal starostlivosť o chorú.“ Joan, ktorá sa stará o manžela trpiaceho Alzheimerovou chorobou, má rovnaký názor. „Jednou z našich najnaliehavejších potrieb je tu i tam si urobiť voľno,“ hovorí.

Ako sa však môžu uvoľniť spod tlaku svojej zodpovednosti? Jennifer, ktorá pomáhala starať sa o starnúcich rodičov, vysvetľuje, ako dosiahla úľavu: „Jedna rodinná priateľka si občas vzala matku na deň k sebe, aby sme si mohli vydýchnuť.“

Ošetrujúcemu azda môžete poskytnúť čas na vydýchnutie si tak, že sa ponúknete vziať pacienta na chvíľu von, ak je to vhodné. Joan hovorí: „Je osviežujúce, keď niekto zoberie manžela von, aby som mohla byť raz za čas sama.“ Druhá možnosť je, že môžete stráviť nejaký čas s pacientom uňho doma. Tak či onak, umožnite osobe poskytujúcej starostlivosť prepotrebný odpočinok.

Pamätajte však na to, že pre opatrovateľov nie je vždy jednoduché uvoľniť sa. Môžu mať pocit viny, že sú preč od blízkeho človeka. „Nie je jednoduché nechať všetko tak a začať sa rekreovať či odpočívať,“ priznáva Hjalmar. „Cítil som, že chcem byť pri ňom stále.“ No predsa našiel väčší pokoj mysle, keď si urobil prestávku vtedy, keď stav jeho švagra nevyžadoval toľko pozornosti. Iní si zariadili, aby sa o ich drahých niekoľko hodín postarali v centre starostlivosti o dospelých.

Koniec všetkých chorôb

Je isté, že starať sa o niekoho drahého, kto je vážne chorý, je obrovská zodpovednosť. No takáto starostlivosť môže priniesť pocit naplnenia a uspokojenia. Výskumníci, ako aj tí, čo opatrujú chorých, poukazujú na posilnenie vzťahov v rodine i medzi priateľmi. Opatrovatelia v každom prípade získavajú nové schopnosti a obratnosť. Mnohí majú z toho aj duchovný úžitok.

A čo je najdôležitejšie, Biblia ukazuje, že Jehova a jeho Syn, Ježiš Kristus, sú najsúcitnejšími opatrovateľmi. Biblické proroctvá nás uisťujú, že koniec všetkých chorôb, utrpenia a smrti je veľmi blízko. Čoskoro starostlivý Stvoriteľ človeka odmení spravodlivých obyvateľov zeme večným životom v dokonalom, zdravom novom svete — vo svete, v ktorom „nijaký usadlík nepovie: ‚Som chorý.‘“ — Izaiáš 33:24; Zjavenie 21:4.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 11]

Blaho chorého priamo závisí od vašej pohody

[Zvýraznený text na strane 12]

Podpora dobrých priateľov vám veľmi pomôže prekonať najťažšie chvíle

[Rámček na strane 12]

Opatrovanie chorého môže prinášať uspokojenie

‚USPOKOJENIE?‘ môže sa niekto začudovať. ‚Ako je to možné?‘ Všimnite si, prosím, čo povedali niektorí opatrovatelia a opatrovateľky pre časopis Prebuďte sa!:

„Zriecť sa vlastných cieľov a túžob neznamená menej šťastia. ,Viac šťastia je v dávaní ako v prijímaní.‘ (Skutky 20:35) Starať sa o blízkeho človeka, môže byť veľmi uspokojujúce.“ — Joan.

„Bol som vďačný, že som svojej sestre a švagrovi mohol pomáhať v čase, keď to skutočne potrebovali — bez toho, aby mi to niekedy mohli odplatiť. Zblížilo nás to. Dúfam, že niekedy budem môcť využiť skúsenosti, ktoré som nadobudol, a budem môcť niekomu inému pomôcť v podobnej situácii.“ — Hjalmar.

„Ako som neraz povedala svojej priateľke Betty, dostávala som oveľa viac, než som dávala. Naučila som sa empatii a trpezlivosti. Naučila som sa, že aj v najťažšej situácii je možné udržať si pozitívny postoj.“ — Elsa.

„Stala sa zo mňa duchovne silnejšia osobnosť. Plnšie som spoznala, čo znamená denne byť závislá od Jehovu Boha i to, ako uspokojuje moje potreby.“ — Jeanny.

[Rámček na strane 13]

Pri návšteve osoby opatrujúcej chorého

• Počúvajte s empatiou

• Vyslovte úprimnú pochvalu

• Ponúknite konkrétnu pomoc

[Obrázky na strane 10]

Podporujte osoby opatrujúce chorých tak, že im nakúpite a navaríte, alebo im pomôžete starať sa o pacienta