Našiel som uspokojenie v službe Bohu

ROZPRÁVA JOSHUA THONGOANA

V roku 1942 som bol veľmi zmätený. Študoval som literatúru, ktorú vydávali adventisti siedmeho dňa a literatúru vydávanú Spoločnosťou Strážna veža. Ako starovekí Izraeliti, aj ja som ‚pokrivkával medzi dvoma rôznymi názormi‘. — 1. Kráľov 18:21.

ADVENTISTI siedmeho dňa mi posielali tlačené prednášky nazvané „Hlas proroctva“. Mal som radosť, keď som odpovedal na ich otázky, a oni mi sľúbili, že ak urobím všetky skúšky, dajú mi krásne osvedčenie. Ale všimol som si, že aj „Hlas proroctva“, aj publikácie Spoločnosti Strážna veža boli posielané z juhoafrického Kapského mesta. Kládol som si otázku: ‚Poznajú sa navzájom tieto organizácie? Zhoduje sa ich učenie? Ak nie, kto má pravdu?‘

Aby som vyriešil túto záležitosť, poslal som podobné listy obom organizáciám. Napríklad Spoločnosti Strážna veža som napísal: „Poznáte ľudí, ktorí sú spojení s ‚Hlasom proroctva‘, a ak áno, čo hovoríte o ich učení?“ Po čase som dostal odpoveď od oboch skupín. V liste Spoločnosti Strážna veža sa písalo, že poznajú „Hlas proroctva“, no vysvetlili, že jeho učenie, napríklad o Trojici a o Kristovom návrate na zem v tele, je nebiblické. Ich list obsahoval biblické texty, ktoré vyvracali tieto náuky. — Ján 14:19, 28.

V odpovedi „Hlasu proroctva“ sa jednoducho písalo, že poznajú „ľudí Strážnej veže“, ale nesúhlasia s ich učením. Neuviedli nijaké dôvody. A tak som sa rozhodol v prospech Spoločnosti Strážna veža, ktorá je právnou ustanovizňou používanou Jehovovými svedkami. Dnes, po 50 rokoch spojenia so svedkami, som veľmi šťastný, že som sa vtedy rozhodol správne!

Náboženské zázemie

Narodil som sa v roku 1912 vo vidieckej oblasti nazývanej Makanye, východne od juhoafrického mesta Pietersburg. Makanye vtedy nábožensky ovládala anglikánska cirkev, a preto som sa stal členom tejto cirkvi. Keď som mal desať rokov, naša rodina sa presťahovala na miesto, kde dominovala luteránska cirkev berlínskej misie, a moji rodičia sa pripojili k tejto cirkvi. Čoskoro som bol spôsobilý ísť na prijímanie a vziať si kúsok chleba a hlt vína. To však neuspokojovalo moje duchovné potreby.

Po skončení ôsmich rokov vzdelávania ma môj otec poslal do Kilnertonského vzdelávacieho inštitútu a v roku 1935 som dostal osvedčenie o absolvovaní trojročného kurzu pre učiteľov. Jedna z učiteliek, s ktorou som pracoval, bola mladá žena Caroline. Vzali sme sa a neskôr Caroline porodila dievčatko, ktorému sme dali meno Damaris. O niekoľko rokov som sa stal riaditeľom sehlalskej školy v dedine Mamatsha. Pretože školu viedla holandská reformovaná cirkev, pripojili sme sa k tejto cirkvi a pravidelne sme chodili na bohoslužby. Robili sme to, lebo to bolo moderné, ale neprinášalo mi to uspokojenie.

Obrat

V jednu nedeľu roku 1942 sme v kostole spievali chválospevy, keď sa pri dverách objavil mladý beloch s tromi knihami vydanými Spoločnosťou Strážna veža — Stvorenie, Ospravedlnenie a Príprava. Pomyslel som si, že tieto knihy budú pekne vyzerať na poličke mojej knižnice, a tak som si ich za tri šilingy vzal. Neskôr som sa dozvedel, že ten muž, Tienie Bezuidenhout, bol Jehovovým svedkom, jediným svedkom v tejto oblasti. Keď Tienie prišiel na ďalšiu návštevu, priniesol gramofón a prehral nejaké prednášky od sudcu Rutherforda. Veľmi sa mi páčila jedna prednáška známa ako „Osídlo a podvod“, no Caroline a mojej sestre Priscille, ktorá bývala s nami, sa nepáčila. Keď prišiel Tienie na tretiu návštevu, dal mi gramofón, aby som tieto nahrávky mohol prehrávať priateľom.

Raz som si listoval v knihe Stvorenie a prišiel som ku kapitole „Kde sú mŕtvi?“ Začal som čítať v nádeji, že sa dozviem o radostiach, ktoré prežívajú duše zomrelých v nebi. No na rozdiel od môjho očakávania kniha hovorila, že mŕtvi sú v hroboch a nevedia nič. Na podporu toho boli citované verše z Biblie, napríklad Kazateľ 9:5, 10. Ďalšia kapitola mala názov „Vzkriesenie mŕtvych“ a ako dôkaz, že mŕtvi sú bez vedomia a čakajú na vzkriesenie, bol citovaný Ján 5:28, 29. Dávalo to zmysel. Bolo to uspokojujúce.

Bolo to v tom čase, v roku 1942, keď som ukončil spojenie s „Hlasom proroctva“ a začal som hovoriť druhým o veciach, ktoré som sa dozvedel z publikácií Spoločnosti Strážna veža. Jeden z prvých, ktorí zareagovali, bol priateľ, Judah Letsoalo, môj bývalý spolužiak z Kilnertonského vzdelávacieho inštitútu.

Judah a ja sme šli na bicykli päťdesiatjeden kilometrov, aby sme navštívili zjazd afrických svedkov v Pietersburgu. Potom priatelia z Pietersburgu často prichádzali do Mamatsha, aby mi pomáhali predkladať posolstvo o Kráľovstve mojim susedom. Napokon na ďalšom zjazde v Pietersburgu v decembri 1944 som bol pokrstený, čím som symbolizoval oddanosť Jehovovi.

Moja rodina a ďalší reagujú

Caroline, Priscilla a moja dcéra Damaris ďalej chodili do kostola holandskej reformovanej cirkvi. Potom došlo k nešťastiu. Caroline porodila naše druhé dieťa — zdanlivo zdravého chlapčeka, ktorému sme dali meno Samuel. Náhle však ochorel a zomrel. Carolinini priatelia z cirkvi nám neposkytli žiadnu útechu; hovorili, že Boh chcel, aby náš syn bol s ním v nebi. V zármutku sa Caroline stále pýtala: „Prečo si Boh vzal nášho syna?“

Keď sa o našom nešťastí dozvedeli svedkovia v Pietersburgu, prišli a dali nám pravú útechu založenú na Božom Slove. Caroline neskôr povedala: „To, čo Biblia hovorila o príčine smrti, o stave mŕtvych a o nádeji na vzkriesenie, dávalo zmysel a veľmi ma to utešilo. Chcela som byť v novom svete a dostať svojho syna späť z hrobu.“

Caroline prestala chodiť do kostola a v roku 1946 ona, Priscilla a Judah boli pokrstení. Čoskoro po svojom krste Judah odišiel, aby začal kazateľské dielo na vidieckom území nazývanom Mamahlola, a dodnes slúži ako priekopník celým časom.

Keď Judah odišiel, bol som jediný muž, ktorý ostal, aby sa staral o náš zbor, ktorý sa volal Boyne. Potom sa do našej oblasti presťahoval Gracely Mahlatji, ktorý sa neskôr oženil s Priscillou. Spolu s Gracelym sme sa každý týždeň striedali v prednášaní prednášok v miestnom jazyku, sepedi. Aby bola biblická literatúra dostupná týmto ľuďom, Spoločnosť ma požiadala, aby som prekladal literatúru do jazyka sepedi. Prinieslo mi to veľké uspokojenie, keď som videl, že ľudia majú z tejto literatúry úžitok.

Na podporu našej kampane verejných zhromaždení sme kúpili gramofón s veľkým reproduktorom, aby sme mohli prehrávať biblické prednášky v celom našom obvode. Požičali sme si voz ťahaný oslami, aby sme mohli prepravovať toto ťažké zariadenie z miesta na miesto. Naši susedia nás preto prezývali „Ľudia oslej cirkvi“.

Náš malý zbor zatiaľ stále rástol. Nakoniec sa stali svedkami moje dve staršie sestry a ich manželia a všetci ostali verní až do svojej smrti. A mnohí z boynského zboru (teraz pomenovaného Mphogodiba) sa ujali evanjelizačného diela celým časom a niektorí v ňom slúžia ešte stále. Teraz sú na tomto rozľahlom území s roztrúsenými dedinami dva zbory a spolu je v kazateľskom diele činných vyše 70 zvestovateľov.

Nová životná dráha

V roku 1949 som prestal učiť v škole a stal som sa pravidelným priekopníkom. Mojou prvou úlohou bolo navštevovať čiernych poľnohospodárskych robotníkov, ktorí žili na farmách belochov v okolí Vaalwateru v Transvaale. Niektorí majitelia fariem obhajovali nedávno prijatú politiku apartheidu a zaumienili si, že čierni majú uznať svoju údajnú podriadenosť bielym a majú slúžiť svojim bielym pánom. A tak keď som zvestoval čiernym robotníkom, niektorí belosi ma omylom pokladali za kazateľa vzbury. Niektorí ma dokonca obvinili, že som komunista, a vyhrážali sa, že ma zastrelia.

Podal som správu o tejto situácii kancelárii odbočky Spoločnosti Strážna veža a čoskoro som bol preložený do vidieckej oblasti nazývanej Duiwelskloof. Približne v tom čase aj moja manželka prestala s učiteľskou prácou a pripojila sa ku mne v priekopníckej službe. Raz odpoludnia v roku 1950, keď sme sa vrátili zo zvestovateľskej služby, našli sme veľkú obálku od Spoločnosti. Na naše prekvapenie obsahovala pozvanie pre mňa na školenie za cestujúceho dozorcu. Tri roky sme navštevovali zbory v Juhoafrickej republike a potom, v roku 1953, sme boli pridelení do Lesotha, krajiny uzavretej v srdci Juhoafrickej republiky.

Služba v Lesothe a v Botswane

Keď sme začali slúžiť v Lesothe, veľa sa rozprávalo o tom, že cudzinci sa často stávajú terčom rituálnej vraždy. Spolu s manželkou sme boli znepokojení, no láska našich sothských bratov a ich pohostinnosť nám čoskoro pomohli zabudnúť na také obavy.

Aby som mohol slúžiť zborom v lesothských horách Maluti, obyčajne som cestoval lietadlom a svoju manželku som nechával na nížine, kde až do môjho návratu pokračovala v priekopníckej službe. Priatelia ma láskavo sprevádzali z jedného zboru do druhého, aby som v horách nezablúdil.

Raz mi povedali, že budeme musieť prejsť na koňoch cez rieku Orange. Uistili ma, že môj kôň je mierny, ale varovali ma, že ak je prúd príliš silný, kone sa často snažia zbaviť svojho nákladu. Robil som si starosti, pretože som nebol ani dobrý jazdec, ani dobrý plavec. Čoskoro sme boli v rieke a voda siahala až po sedlá. Tak som sa bál, že som pustil uzdu a držal som sa hrivy koňa. Aká to bola úľava, keď sme bezpečne prešli na druhý breh!

V tú noc som takmer nespal, pretože telo ma veľmi bolelo od jazdy na koni. Stálo to však za všetko to nepohodlie, lebo naši priatelia si návštevu veľmi cenili. Keď som začínal prácu krajského dozorcu v Lesothe, vrcholný počet zvestovateľov bol 113. Dnes tento počet vzrástol na 1 649.

V roku 1956 sa zmenilo miesto nášho kazateľského pridelenia — protektorát Bečuánsko, terajšia Botswana. Botswana je oveľa väčšia krajina, a aby sa človek dostal ku všetkým zvestovateľom, bolo treba prekonávať oveľa väčšie vzdialenosti. Cestovali sme alebo vlakom, alebo otvoreným nákladným autom. Neboli tu sedadlá, a tak sme museli sedieť na dlážke pri batožine. Na miesto určenia sme často prichádzali zaprášení a unavení. Naši kresťanskí bratia nás vždy vítali a ich šťastné tváre nás osviežili.

V tom čase boli v Botswane publikácie Spoločnosti zakázané, takže sme boli pri zvestovaní z domu do domu opatrní a nepoužívali sme literatúru Spoločnosti. Raz, keď sme pracovali neďaleko dediny Maphashalala, nás chytili a boli sme zatknutí. Na svoju obranu sme čítali z Biblie, odvolávajúc sa na svoje poverenie zaznamenané v Matúšovi 28:19, 20. Hoci to na niektorých sudcov zapôsobilo, náčelník nariadil, aby boli miestni svedkovia zbití. Potom na naše prekvapenie istý duchovný poprosil náčelníka, aby bol zhovievavý a odpustil nám. Náčelník privolil a my sme boli prepustení.

Napriek prenasledovaniu a zákazu našej literatúry dielo Kráľovstva stále postupovalo. Keď som prišiel do Botswany, vrcholný počet zvestovateľov bol 154. O tri roky, keď bol zákaz zrušený, tento počet vzrástol na 192. Dnes v tejto krajine káže 777 svedkov Jehovu.

Vyučovanie a prekladateľská práca

Po čase som bol použitý ako inštruktor v škole služby Kráľovstva pre kresťanských starších. Neskôr som sa tešil z prednosti byť inštruktorom v škole priekopníckej služby. S manželkou sme tiež periodicky slúžievali v juhoafrickej odbočke. Pri takých príležitostiach som pomáhal pri prekladaní a Caroline pracovala v kuchyni.

Jedného dňa roku 1969 prišiel ku mne dozorca odbočky Frans Muller a povedal: „Brat Thongoana, rád by som videl teba i tvoju manželku v mojej kancelárii.“ Tam nám povedal, že sme medzi tými, ktorí boli vybraní ako delegáti zjazdu „Pokoj na zemi“, konaného v roku 1969 v Londýne. Tešili sme sa z láskyplnej pohostinnosti našich bratov v Anglicku a Škótsku a to veľmi zvýšilo naše ocenenie pre celosvetové bratstvo.

Posledné štyri desaťročia je Caroline mojou vernou spoločníčkou na našej dráhe evanjelistov celým časom. Delili sme sa spolu o mnohé radosti a aj o niekoľké žiale. Hoci nám zomreli dve deti, naša dcéra Damaris vyrástla na výbornú svedkyňu a takisto mala podiel na prekladateľskej práci v juhoafrickej odbočke.

Naše zdravie nám už nedovoľuje zúčastňovať sa na práci spojenej s cestovaním, a tak sme posledných niekoľko rokov zvláštnymi priekopníkmi v zbore v Seshego, v africkom mestečku neďaleko Pietersburgu. Slúžim ako predsedajúci dozorca. Biblia hovorí, že „pri [Jehovovej] tvári je plesania do sýtosti“, a ja som skutočne našiel radosť a uspokojenie v službe Bohu v južnej Afrike. — Žalm 16:11.

[Obrázok na strane 26]

Svedecká práca v mestečku Seshego, Južná Afrika

„Dobrý deň! Viete, aké je Božie meno?“

DO KANCELÁRIE odbočky Jehovových svedkov v Brazílii prišiel nasledujúci list od dvanásťročných sestier dvojčiat z mesta Fortaleza:

„V roku 1990, keď sme chodili do piatej triedy, naša škola organizovala výstavu o vede, umení a o kultúre. Našej učiteľke sme vysvetlili, že chceme, aby náš príspevok bol odlišný od toho, čo plánovali pripraviť ostatní žiaci. Keďže nás predtým počula rozprávať o Jehovovi a o Biblii, navrhla: ‚Môžete teda napísať o vašom Bohu!‘

Videli sme v tom príležitosť vydať svedectvo a rozhodli sme sa urobiť výstavku s biblickou literatúrou so zameraním na Jehovovo meno. Pripravili sme si zväčšenú reprodukciu slov zo Žalmu 83:18 a prilepili sme ju k obrázku otvorenej Biblie. Na stôl sme položili aj rôzne preklady Biblie obsahujúce meno Jehova. Na ten istý stôl sme vyložili rôznu biblickú literatúru. Na koniec stola sme dali videorekordér a televízor, aby sme ukázali jeden príklad použitia mena Jehova v istom veľmi populárnom filme.

Keď počas výstavy prišiel niekto k nášmu stolu, povedali sme: ‚Dobrý deň! Viete, aké je Božie meno?‘ Dali sme návštevníkovi príležitosť odpovedať a potom sme pokračovali: ‚Všimnite si. Viaceré preklady Biblie uvádzajú, že jeho meno je Jehova,‘ a ukázali sme toto meno v rôznych Bibliách, napríklad v Biblii João Ferreira de Almeida, v Jeruzalemskej Biblii a v Preklade nového sveta. Potom sme pustili tú časť ukážky, kde hlavná postava filmu vyzdvihuje meno Jehova ako Božie meno. Keď ľudia prejavili záujem, dali sme im časopis alebo traktát, kde o tom bolo viac informácií.

Jeden z mladíkov, ktorí sa zastavili pri našom stole, požiadal o knihu Mladí ľudia sa pýtajú — Praktické odpovede. Naša učiteľka si prezrela knihu Vytvárať šťastný rodinný život a zvolala: ‚To je ale zaujímavá kniha!‘ Do konca výstavy sme rozšírili 7 kníh, 18 traktátov a 67 časopisov. S výstavkou sme sa umiestnili na treťom mieste. No predovšetkým sme boli veľmi šťastné, že sme mali prednosť oznamovať Božie meno, Jehova.“