„Bol som ako korytnačka — dom som mal stále so sebou“

POČAS deväťdňovej zvestovateľskej kampane, ktorá sa ako smršť prehnala Spojenými štátmi na prelome augusta a septembra 1929, sa do všetkých kútov krajiny vydalo viac ako 10 000 zvestovateľov. Rozšírili štvrť milióna kníh a brožúrok. Medzi týmito hlásateľmi Kráľovstva bola asi tisícka kolportérov. V Bulletinea sa písalo, že je „priam neuveriteľné“, ako sa rady týchto priekopníkov rozšírili — od roku 1927 do roku 1929 sa ich počet strojnásobil. To bol úžasný vzrast!

V druhej polovici roku 1929 nastal finančný kolaps. Dňa 29. októbra 1929 — v čierny utorok — sa prepadli ceny na newyorskej burze. Následná vlna otrasov v ekonomike vtiahla svet do veľkej hospodárskej krízy. Banky krachovali po tisícoch, farmy zastavovali prevádzku a obrovské továrne zatvárali svoje brány. Milióny ľudí prišli o prácu. V roku 1933 sa počet exekúcií v Spojených štátoch vyšplhal na tisíc denne.

Ako zvládnu takú krízu zvestovatelia celým časom? Jeden spôsob bol mať dom na kolesách. Keď žili v obytnom automobile alebo v prívese, nemuseli platiť nájomné ani dane a mohli ďalej zvestovať s minimálnymi výdavkami.b A cez zjazdy im takýto príbytok slúžil ako hotelová izba. V roku 1934 vyšiel v Bulletine podrobný plán malého, ale pohodlného príbytku s takým praktickým vybavením ako vodovodný systém, sporák, skladacia posteľ či tepelná izolácia.

Vynachádzaví zvestovatelia po celom svete sa pustili do stavania svojich domov na kolesách. „Noach nemal žiadne skúsenosti so stavbou korábu,“ rozprával Victor Blackwell, „ani ja som nemal žiadne skúsenosti so stavaním obytného prívesu a nič som o tom nevedel.“ Ale postavil ho.

Avery a Lovenia Bristowovci mali obytný automobil. Avery povedal: „Bol som ako korytnačka — dom som mal stále so sebou.“ Bristowovci slúžili ako priekopníci s Harveym a Anne Conrowovcami, ktorých príves mal steny z asfaltovaného papiera. Kusy papiera odpadávali zakaždým, keď sa pohli. „Taký príves svet nikdy predtým nevidel,“ zaspomínal si Avery, „a ani potom sa už podobný neobjavil!“ O Conrowovcoch a ich dvoch synoch však povedal, že boli „tou najšťastnejšou rodinou, o akej kto kedy počul“. Harvey Conrow napísal: „Nikdy nám nič nechýbalo, v službe Jehovovi sme cítili úplné bezpečie a Jehovovu láskyplnú starostlivosť.“ Celá rodina Conrowovcov neskôr absolvovala školu Gileád a boli pridelení ako misionári do Peru.

Aj Battainovci priekopníčili ako rodina. Keď Giusto a Vincenza zistili, že budú rodičmi, svoju dodávku, Ford Model A z roku 1929, prerobili na obytný automobil. Ten v porovnaní so stanmi, v ktorých žili predtým, „vyzeral ako prvotriedny hotel“. Ani po narodení dcérky neprestali so službou, ktorú mali tak radi. Ďalej zvestovali medzi Talianmi žijúcimi v Spojených štátoch.

Dobré posolstvo sa stretlo s veľkým ohlasom, ale chudobní a nezamestnaní ľudia mohli na biblickú literatúru iba málokedy prispieť peniazmi. A tak prispievali všeličím iným. Dve priekopníčky spísali 64 rôznych vecí, ktoré dostali od ľudí v službe. Zoznam vyzeral „ako ponuka obchodu s rozličným tovarom“.

Fred Anderson sa rozprával s farmárom, ktorý chcel súbor našich kníh a ponúkol za ne okuliare po mame. Aj na susednej farme muž prejavil záujem o literatúru, ale povedal: „Nemám okuliare na čítanie.“ S okuliarmi od suseda však videl čítať veľmi dobre a rád prispel za knihy aj za okuliare.

Herbert Abbott vozil v aute aj prenosnú klietku. Keď v službe dostal za literatúru tri-štyri kurčatá, predal ich na trhu a za získané peniaze natankoval. „Či sme mali niekedy vreckové suchoty? Veru mali,“ napísal, „ale nikdy sme pre to neprestali slúžiť. Keď sme nemali sucho v nádrži, išli sme ďalej, s vierou a dôverou v Jehovu.“

Tie ťažké roky prežil Jehovov ľud len vďaka tomu, že sa spoliehal na Jehovu a bol pevne odhodlaný konať jeho vôľu. Maxwellovi a Emmy Lewisovcom raz cez búrku padol na príves strom a rozpolil ho. Im sa našťastie nič nestalo, lebo v poslednej chvíli sa im podarilo vybehnúť. Maxwell napísal: „Na také veci sme sa nepozerali ako na prekážky, skôr ako na nehody a ani nám nenapadlo vzdať sa. Práce bolo ešte veľa a my sme boli odhodlaní ju vykonať.“ Maxwell a Emmy sa nedali odradiť a s pomocou láskavých priateľov si dom na kolesách postavili znova.

Aj my žijeme v náročných časoch, ale milióny horlivých Jehovových svedkov prejavujú rovnakú obetavosť ako títo raní priekopníci. A sme takisto odhodlaní ďalej zvestovať, až kým Jehova nepovie, že dielo je dokončené.