Jób

14 Človek zrodený zo ženy

má krátky život,+ plný trápenia.*+

 2 Rozkvitá ako kvet, no vzápätí vädne,*+

uteká ako tieň a zrazu ho niet.+

 3 A predsa naňho upieraš zrak

a privádzaš ho, aby si sa s ním súdil.*+

 5 Dĺžka jeho dní je obmedzená,

v tvojich rukách je počet jeho mesiacov,

vymedzil si hranicu, ktorú neprekročí.+

 6 Odvráť od neho svoj pohľad, dopraj mu odpočinok,

nech môže spokojne prežiť svoj deň ako nádenník.+

Ak ho zotnú, znovu vypučí

a jeho výhonky rastú ďalej.

 8 Ak aj jeho koreň v zemi zostarne

a jeho peň v pôde odumrie,

 9 len čo zacíti vodu, vypučí,

vyženie vetvy ako mladý strom.

11 Ako sa vody stratia z mora

a rieka klesne a vyschne,

12 tak si človek ľahne a už nevstane.+

Kým tu bude nebo, neprebudí sa,

nič ho nepreberie zo spánku.+

13 Keby si ma tak skryl v hrobe,*+

ukryl ma, kým neutíchne tvoj hnev,

a určil chvíľu, keď si na mňa spomenieš.+

Po všetky dni svojho otroctva* budem čakať,

kým príde moja úľava.+

16 Ale teraz sleduješ* každý môj krok,

striehneš iba na moje hriechy.

17 Ukladáš moje priestupky do mešca a kladieš naň pečať,

zalepuješ ho, aby si zachoval moje chyby.

ako sa balvan hýbe z miesta,

19 ako voda omieľa kamene

a príval odplavuje pôdu,

tak maríš nádej krehkého človeka.

20 Zrážaš ho, kým sa nepominie,+

so strhanou tvárou ho posielaš preč.

21 Keď si jeho synov vážia, on o tom nevie,

ani keď nič neznamenajú, nedozvie sa to.+

22 Iba kým je v tele, cíti bolesť,

iba kým žije, smúti.“