Korint — mesto dvoch morí

„ĽUDIA v staroveku verili, že bohovia sú skutoční. Dakedy si to myslím aj ja.“ To poznamenala naša sprievodkyňa, keď nás sprevádzala ruinami chrámov, ktoré boli kedysi zasvätené Apollónovi, Afrodite, Hermesovi, Herkulovi a Poseidónovi. Vo vzduchu bolo cítiť dážď a počuli sme hlboké dunenie blížiacej sa búrky. „Zeus,“ povedala s úsmevom.

Nad vrchom Parnas sa ráno objavili búrkové mračná. Rýchlo sa šírili nad korintským zálivom, aby sa zlovestne rozprestreli nad nami. Z našej sprievodkyne však nevyprchala radostná nálada a pokračovala v rozprávaní príbehov zo starých čias, z čias gréckej slávy a príchodu kresťanstva. Pôvabne zmiešala skutočnosť, fantáziu, históriu a mytológiu, aby v našich predstavách opäť postavila staré stavby a zaľudnila ich živými bytosťami dávnych čias.

Pre dážď sme sa neznepokojovali. Na Peloponéze prší zriedka. Tento južný polostrov je jedným z najsuchších miest Grécka. Iba Atény majú suchšie podnebie. Ale keď príde dážď, nie sú to len mierne prehánky. Sú to divoko sa rinúce prúdy, akoby z odkvapu, ktoré vymieľajú vyššie svahy, a zem pod korintskou plošinou obohacujú o naplavenú pôdu.

Je prekvapivé, že Korint je známy tým, čo by sme sotva čakali — jedným poľnohospodárskym produktom. Naozaj, nech sa pestuje v Levante, v Kalifornii alebo kdekoľvek inde, kde ľudia jedia drobné hrozienka, všade ich nazývame korintky. Nesú meno Korintu.

Jeho bohatstvo

Jedným z dôvodov Homérovho prívlastku „bohatý Korint“ môže byť úrodná pôda. Väčšinu svojho bohatstva však Korint získal ako prístavné mesto v Iónskom i v Egejskom mori. Horácius ho nazval „bimarisve Corinthi“ čiže „Korint dvoch morí“. Ako mohlo byť jedno mesto prístavom v dvoch moriach? Jednoducho, lebo leží na južnom konci úzkej šije (po grécky isthmós), ktorý spája Peloponéz s gréckou pevninou.

Korint mal úžitok z prístavného obchodu medzi východom a západom a z poplatkov, ktoré vymáhal za dopravu nákladov a za malé lode, ktoré sa plavili cez šiju dopravnou cestou Grékov, ktorú nazývali diolkós. Vyberal aj dane za prepravu nákladov po súši smerom na sever i na juh. Nie div, že Filip II., otec Alexandra Veľkého, považoval Korint za životne dôležitý pre svoju rozvíjajúcu sa monarchiu.

Úpadok a obnova

Ale to bolo pred mnohými stáročiami. Dnes spája Korintský a Saronský záliv prieplav a okolo ospalej dediny Korint sa po moderných cestách ženú nákladné autá. Námorníkov, vodičov nákladných áut a dedinčanov nezaujíma, že Korint bol magnetom Stredozemného mora. Prichádzajú tu iba archeológovia a turisti vybavení lopatkami, filmami a zvedavosťou.

Rímsky konzul Lucius Mummius v roku 146 pred n. l. Korint zničil a prakticky ho vyľudnil. Po storočnej nečinnosti ho však oživil Julius Caesar ako kozmopolitnú rímsku kolóniu s gréckymi zvykmi a zmýšľaním.

Keď sa sem asi o sto rokov neskôr dostal kresťanský apoštol Pavol, Korint bol opäť kvitnúcim mestom plným života. Ľudia v ňom cez deň stavali, zaoberali sa remeslom a obchodom. A v noci? Hodovali a popíjali v modlárskych chrámoch a krčmách a potulovali sa po tmavých uliciach a hľadali zmyslové rozkoše. Je zaujímavé, že Korint bol v tých časoch preslávený nemravnosťou a každý vedel, čo znamená výraz „korintské dievča“, hoci náboženskú prostitúciu Gréci nepestovali. Často spomínaný príbeh o tom, že v Korinte mali prístrešie tisíce dievčat oddaných Afrodite, sa opieral o pochybný údaj zemepisca Strabóna z prvého storočia pred n. l., ktorý ho dokonca zaradil do dávnych čias pred Rímom.

Naše úvahy

Keď sme kráčali po ceste do Léchaia, starovekej dopravnej tepne, ktorá spájala západný prístav so stredom mesta, naša sprievodkyňa nám ukázala pozostatky úradných budov, chrámov, obchodov, mäsového trhu a verejných záchodov, posplietané bez ladu a skladu.a Ale práve pre tento zdanlivý nedostatok plánovitej výstavby mesta sme si dokázali predstaviť živý pouličný výjav, s ktorým sa určite stretol Pavol — nepokojné davy a jaloví táraji, kupci, otroci a obchodníci.

Keď sme sa blížili na koniec ulice, počuli sme zurčanie prameňa Peiréné, podzemného prameňa, zásobujúceho studenou vodou obchody, v ktorých sa predával tovar podliehajúci skaze, remeselníkov zásoboval vodou na umývanie a verejné záchody vodou na splachovanie. Či kresťanskí manželia Akvila a Priscilla mali svoj obchod so stanmi na týchto miestach, dnes nevie nikto. (Skutky 18:1–3) Ale len niekoľko metrov odtiaľ, na schodoch vedúcich na fórum, našli archeológovia trám, ktorý bol nad dverami synagógy. Bola to teda asi židovská štvrť, a my sme mali radosť, keď sme si predstavovali, že dom Títa Justa mohol byť práve tu. — Skutky 18:7.

Fórum je očarujúce miesto! Skladá sa z dvoch obdĺžnikových terás na osi východ–západ. Uprostred hornej terasy, na oboch stranách lemovanej obchodmi, je vyvýšené pódium, ktoré sa nazýva béma, ktoré na spoločenských udalostiach používali rečníci. Naša sprievodkyňa nám pripomenula, že grécke slovo, ktoré lekár Lukáš použil pre „sudcovskú stolicu“, keď opisoval Pavlov deň pred súdom prokonzula Gallia, bolo béma. (Skutky 18:12) Udalosti zo Skutkov 18:12–17 sa teda možno stali na tomto mieste! A my sme stáli na mieste, kde zrejme stál Pavol, keď sa chystal na svoju obhajobu a bol obklopený Židmi, ktorí ho obžalovali. Ale nie! Gallio nechcel riešiť tento prípad. Pavla oslobodil a dovolil rozzúrenému davu, aby namiesto neho zbil Sosténa.

Za touto súdnou sieňou pod šírym nebom leží na severnom okraji spodnej terasy ‚posvätný prameň‘ a svätyňa veštiarne. Názory na to, ako sa veštba robila, sa odlišujú. Zrejme, ak prosebník dostatočne zaplatil, kňaz predviedol „zázrak“ a premenil vodu z prameňa na víno. Pravdepodobne tak uistil prosebníka, že kňaz je nadprirodzene osvietený. Archeológovia hovoria, že táto svätyňa sa používala veľmi dlhý čas, už v starovekom predkresťanskom Korinte i v prestavanom meste v Pavlových časoch. Keď sme nahliadli do tajného priechodu, videli sme mechanizmus na predvádzanie triku s vínom a odišli sme s presvedčením, že náboženskí podvodníci nie sú ničím novým.

Hoci boh Poseidón bol vraj ochrancom Korintu, najpôsobivejšou stavbou je Apollónov chrám v dórskom slohu. Z jeho 38 stĺpov ich ešte stále 7 stojí. Každý je vysoký asi 7,2 metra a v základe má priemer 1,7 metra. Sú vyrobené z jedného kusa žliabkovaného vápenca a pôvodne boli pokryté tvrdou bielou štukou. Ako sa tak vypína nad mestom — tmavá ruina vznášajúca sa medzi ruinami — tento starobylý chrám ešte stále vzbudzuje hlboký dojem. Možno vyvoláva v mysli pozorovateľa to, čo napísal Goethe, že architektúra je „zmrazená hudba“.

Prišli dažde

„Poďte! Dá sa tu vidieť ešte omnoho viac!“ Čľap! „Ešte ste nevideli chrámy s kuchyňami a prepychovými jedálňami.“ Čľup! „Musíte vidieť kamennú dlažbu, ktorú položil Erastus.“ Špľach! „A určite si nechcete nechať ujsť Afroditinu krčmu a Eskulapeum.“ Čľupkanie a špliechanie veľkých kvapiek vody bolo predzvesťou lejaku.

Ľudia i stavby z našich predstáv zmizli v okamihu. Ponáhľali sme sa nazad po ceste, ktorou sme prišli, a naša sprievodkyňa ešte stále vymenovávala množstvo vecí, ktoré sme ešte nevideli. Kvapky dažďa, ktoré prehojne padali, zmenili dlažbu na samé trblietavé čerstvé farby a omyli prach z mramoru kedysi honosných budov. Keď sa z oblohy náhle spustil prudký lejak, dali sme sa do behu. Ešte sme počuli, ako naša sprievodkyňa kdesi hore pred nami vyvoláva: „Poďme všetci!“ V prietrži mračien nebolo nič vidno; zmizli aj pozostatky budov pozdĺž cesty do Léchaia. Nezostalo nič — ani krajina, ani predstava. Premočení do nitky sme opreteky utekali k nášmu autobusu a dúfali sme, že náš vodič si nešiel vypiť šálku kávy. — Poslané.

[Poznámka pod čiarou]

[Mapa na strane 16]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Korint

GRÉCKO

IÓNSKE MORE

EGEJSKÉ MORE

[Obrázky na strane 17]

Hore: Rekonštruovaný obchod na fóre

Uprostred: Béma

Dolu: Starobylý Apollónov chrám