Môžu človek a zviera žiť v mieri?
„Cítila som sa ako na prahu raja; človek a zvieratá v dôvernom súlade.“ Takto opisuje Joy Adamsonová scénu pri rieke Ura v Keni, kde pozorovala rozličné vtáky a zvieratá, ktoré sem prišli piť. Očarujúcou súčasťou scény bolo zviera, ktoré pokojne sedelo vedľa nej — dospelá levica!
Bolo niečo mimoriadne práve na tejto levici Else, ktorú spoznali milióny ľudí prostredníctvom knihy Zrodená na slobode od Joy Adamsonovej? Nie, bola to obyčajná levica. Rozdiel bol v tom, že sa naučila žiť mierumilovne s ľuďmi.
Neskôr, keď nakrúcali film Zrodená na slobode, viaceré skrotené levice predstavovali Elsu. Jednu nazývali Mara. Spočiatku bola podozrievavá, neskôr bola až veľmi prítulná, a nepustila svojich nových ľudských priateľov z dohľadu. Aby ju upokojil, presťahoval si George Adamson, manžel Joy, svoj stan oproti Marinej ohrade. Nakoniec si postavil stan vo vnútri ohrady! „Ďalšie tri mesiace,“ píše vo svojej knihe Bwana Game, „pravidelne spala v mojom stane, obyčajne natiahnutá na podlahe vedľa mojej postele a niekedy aj na nej... Nikdy vo mne nevzbudila úzkosť z obavy o moju osobnú bezpečnosť.“
„Jednou z našich obľúbených hier bolo,“ napísal pán Adamson, „že som ležal na zemi skrytý za trsom trávy. Mara po mne sliedila veľmi pozorne, brucho nízko pri zemi ako prináleží levom, a potom rýchle vyrazila, až pristala na mne. Vždy však ovládala svoje hrozivé pazúry a nikdy ma neporanila.“
Iná levica, ktorá hrala úlohu Elsy, sa nazývala Girl. Keď sa nakrúcanie filmu skončilo, Girl sa vrátila do divočiny, kde sa párila a priviedla na svet dve mláďatá. Dvaja Adamsonovi priatelia našli brloh. Adamsonová píše: „S mimoriadnou dôverou a dobromyseľnosťou dovolila Girl dvom mužom, ktorí značne riskovali, priblížiť sa asi na meter k miestu s mláďatami... Správanie Girl bolo o to pozoruhodnejšie, že jeden z mužov bol pre ňu cudzí.“ Adamsonovi dokonca Girl dovolila dotknúť sa mláďat, kým iné levy zahnala.
Skrotenie nebezpečného leva
Charakteristické črty jednotlivých levov sú rozdielne. V čase, keď Joy Adamsonová vychovávala Elsu, ďalej na juhu v severnej Rodézii (teraz Zambia) robil ochranca zveri Norman Carr to isté s dvoma levíčatami. Jedno z mláďat, Big Boy, bolo veľmi priateľské. Druhé, Little Boy, malo sklon k náladovosti. O druhom Carr napísal vo svojej knihe Návrat do divočiny:
„Keď mával Little Boy zlú náladu, hoci na mňa vrčal, čupol som si k nemu, ale mimo dosahu jeho láb, ktoré môže používať ako nebezpečné háky, ak vysunie päťcentimetrové ako britva ostré pazúry. Trpezlivo sa pokúšam zaliečať sa mu, hovoriac k nemu upokojujúcim hlasom, ako sa kúsok po kúsku približujem; keď sa ho konečne dotknem, ešte stále vrčí, ale už menej výhražne. Keď objímem jeho chlpaté plecia a hladím mu hruď, viditeľne sa uvoľní, akoby mu všetky napnuté svaly zmäkli... Položí si hlavu do môjho lona a vyzýva ma, aby som sa s ním maznal.“
Hlavný guvernér krajiny Earl z Dalhousie v predslove ku Carrovej knihe rozpráva príhodu, ktorej bol svedkom, keď mali levy vyše dva roky a voľne sa potulovali po planine v blízkosti Carrovho tábora. Carr zapískal a Earl opisuje odozvu takto: „Prišli skokom na zahvízdanie svojho pána a obtierali si o neho svoje mohutné hlavy, súčasne vrčali a tak vyjadrovali svoj šťastný, ale hrozivo vyznievajúci pozdrav. Ich náklonnosť k nemu sa určite nezmenšila.“
Levy majú prirodzený strach pred človekom a zvyčajne sa snažia vyhnúť sa mu. Túto inštinktívnu reakciu levov a iných zvierat presne opisuje Biblia. (1. Mojžišova 9:2) Bez nej by bol človek najzraniteľnejšou korisťou. Predsa sa však niektoré zvieratá stali ľudožrútmi.
„Výnimky z pravidla“
Odborník na túto problematiku Roger Caras vysvetľuje: „Takmer medzi všetkými druhmi veľkých mačiek, zdá sa, nachádzame istý počet abnormálnych jedincov, čo vyhľadávajú človeka ako potravu. Sú výnimkami z pravidla... Človek zvyčajne môže žiť s veľkými mačkami takmer v mieri.“
Zdá sa, že mnohé zvieratá nerozoznajú človeka, keď sedí schovaný vo vozidle. Takto môžu ľudia odfotografovať levy úplne zblízka. Kniha Maberlyho cicavce Južnej Afriky vystríha: „Vystavujete sa však značnému nebezpečenstvu, ak otvoríte dvere alebo sa pokúsite dostať bližšie k levom, pretože rozpoznajú prítomnosť človeka a ak sa náhle objaví, zväčší sa šok zo strachu, čo môže veľmi ľahko vyvolať útok v domnelej sebaobrane... Je menej nebezpečné skutočné priame stretnutie s levom v buši, ako keď vystúpite z auta a náhle sa pred ním objavíte!“
A čo leopardy?
Leopardy, ktoré sa stanú ľudožrútmi, sú tiež výnimkou z pravidla. Jonathan Scott vysvetľuje vo svojej knihe Poviedky o leopardoch: „Leopard je plaché, ústupčivé stvorenie, ak na neho neútočíme a je zdravý. Ak ho stretneme, obyčajne utečie do najbližšej skrýše.“
Scott strávil mesiace v rezervácii Masai Mara Game v Keni a skúmal správanie sa leopardice, ktorú nazval Čui. Čui si postupne zvykla na prítomnosť Scottovho motorového vozidla a pri jednej príležitosti dovolila svojim mláďatám nazývaným Dark a Light prísť priamo k autu a prezrieť si ho. Scott je presvedčený, že za chladným zovňajškom leoparda je možno priateľská povaha.
Aj ďalší spoznali priateľskú povahu leoparda. Napríklad Joy Adamsonová vychovala osirelé mláďa leoparda, ktoré pomenovala Penny. Keď ju pustili do voľnej prírody, našla si druha a vrhla mláďatá. Keď boli v blízkosti jej ľudskí priatelia, Penny sa objavila a nabádala ich, aby prišli a pozreli si jej práve narodené mláďatá. Adamsonová opisuje rozkošnú scénu pri brlohu, kde sedeli vedľa hrdej matky: „Lízala nám ruky, kým mláďatá sa jej batolili medzi prednými labami, všetky tak úžasne šťastné. Všeobecne panuje názor, že leopardy sú najnebezpečnejšie z afrických zvierat a zvlášť obávané sú leopardice s mladými.“ Ale Adamsonová tvrdí, že jej skúsenosť s Penny môže dokazovať, že „tieto panujúce názory sú zväčša nesprávne“.
Iná „dobrá“ leopardica menom Harriet poskytla Arjanovi Singhovi v severnej Indii ešte pozoruhodnejší zážitok. Singh vychoval Harriet ako mláďa a vycvičil ju tak, že sa starala sama o seba v džungli vedľa jeho farmy. Čo sa týka tréningu, Singh ju niekedy povzbudil, aby na neho zaútočila. „Keď som si kľakol a povzbudil ju k útoku,“ vysvetľuje vo svojej knihe Princ mačiek, „vrhla sa na mňa spredu... ale keď na mňa vyskočila, vzdala sa útoku, preskočila mi ponad hlavu a skĺzla mi dolu chrtom bez toho, aby zanechala čo len škrabnutie na mojich holých pleciach.“
Leopardí spôsob hry so Singhovým psom Eelie bol tiež zaujímavý. Singh poznamenáva, že „film ukazuje [leopardicu] sediacu na zadných labách, ako facká psa, ktorý na ňu útočí — ale nepokúsi sa zraziť útočníka dolu. Jej veľké laby kĺžu po krku Eelie jednou stranou hore, potom ponad hlavu a druhou stranou dole, jemne ako pohladenie.“
Tento priateľský vzťah medzi človekom, psom a leopardom pokračoval aj potom, keď Harriet opustila dom a žila ďalej v blízkej džungli. „Ak niekto hovorí, že leopardom nemožno veriť,“ uzaviera Singh, „stačí, keď si pomyslím, koľkokrát Harriet prišla na moju farmu uprostred noci, keď som spal vonku a jemne ma zobudila, aby ma pozdravila.“
Nakoniec sa Harriet párila a vrhla dve mláďatá. Keď jej brloh ohrozovala povodeň, leopardica preniesla mláďatá v tlame a priniesla ich do bezpečia Singhovho domu. Keď povodeň opadla, Harriet sa vyškriabala do Singhovho člna, vyzývajúc ho, aby ju previezol späť cez rieku, a obe mláďatá vzala do nového brlohu v džungli.
Africký slon
Hovorilo sa, že africký slon [Loxodonta africana africana] je priveľmi divoký, aby sa dal skrotiť. Mnohí ľudia však dokázali, že skutočnosť je iná. Jedným príkladom je dojímavý vzťah medzi tromi africkými slonmi a Američanom Randallom Moorom. Slony patrili do skupiny mláďat chytených v Krugerovom národnom parku v Južnej Afrike, ktoré poslali do USA. Časom ich vycvičili pre cirkus a mali úspech. Keď ich majiteľ zomrel, trio dostal Moore a vrátil slony do Afriky.
Dve samice menom Owalla a Durga zaviedli v roku 1982 do rezervácie Pilanesberg v Bofutatswane. V tom čase bolo v parku dosť osirelých sloních mláďat, ktoré boli v zlom stave a potrebovali starostlivosť dospelých samíc. Budú Owalla a Durga, vycvičené v cirkuse, schopné prevziať túto úlohu?
Po roku dostal Moore správy, že jeho slony adoptovali všetkých 14 sirôt a že do parku pustili ďalšie osirelé mláďatá. Po štyroch rokoch sa Moore vrátil, aby sa sám presvedčil. Očakával dlhé hľadanie v Pilanesbergských horách, a preto bol prekvapený, keď krátko po príchode spozoroval Owallu a Durgu vo veľkom stáde. „Mojím prvým, neprofesionálnym impulzom bolo,“ píše vo svojej knihe Znovu v Afrike, „bežať k nim, objať ich a zahrnúť ich chválou. Nahradil som tento popud rozumnejším prístupom.“
Najprv sa museli Owalla a Durga uistiť o prítomnosti svojho starého priateľa. Preskúmali jeho vystretú ruku svojimi chobotmi. Moore píše: „Owalla sa vztýčila nado mnou, akoby očakávala ďalší rozkaz. Ostatok stáda sa nehybne zhromaždil navôkol. Dal som povel. ‚Owalla... chobot HORE a NOHA!‘ Owalla ihneď zdvihla prednú nohu a chobot do výšky v klasickej póze pozdravu tých vzdialených dní v cirkuse. Kto to bol, čo prvý povedal, že slony nikdy nezabúdajú?“
Po troch rokoch, v októbri 1989, podstúpila pamäť Owally ďalšiu skúšku. Tentokrát sa Moore rozhodol skúsiť niečo, čo neurobil, odkedy prišli slony pred siedmimi rokmi do parku. Owalla poslúchla jeho príkaz, aby sa zohla a dovolila mu vyšplhať sa na chrbát. Televízni diváci v Južnej Afrike žasli, keď ho videli jazdiť na nej uprostred viac ako tridsať divých slonov. „Urobil som to,“ vysvetlil Moore v interview pre Prebuďte sa! nie ako reklamu, ale preto, že som chcel zistiť, koľko si slon zapamätá a inteligenciu, ktorú môže mať.“ Siroty v Pilanesbergu prospievali pri inteligentnej starostlivosti Owally a Durgy.
Je pravda, že príklady priateľstva medzi človekom a divým zvieraťom dnes nie sú pravidlom; musia sa starostlivo pestovať. Bolo by skutočne šialene riskantné, aby sa bežný človek odvážil do divočiny a pokúsil sa priblížiť k levom, leopardom a slonom. Keďže je dnes priateľstvo medzi divými zvieratami a ľuďmi pomerne zriedkavé, ako to bude v budúcnosti? Stane sa pravidlom?
[Rámček/obrázky na strane 8]
Levy môžu byť krotké!
„POĎ a odfotografuj ma s mojimi levmi,“ povedal Jack Seale, riaditeľ Hartebeesportdamského parku hadov a zvierat v Južnej Afrike. Nervózne som ho nasledoval k ohrade s levmi a dúfal som, že mi dovolí urobiť snímky spoza ochranného plota.
V ohrade bolo čisto s dostatočným tieňom z okolitých stromov. Deväť zdravých levov rýchle spoznalo svojho cvičiteľa, keď vstúpil do ohrady s pomocníkom. Levy priateľsky vrčali a vzrušene chodili dookola.
„Poď dnu,“ povedal Jack. Predstieral som, že nepočujem. „Poď dnu,“ opakoval hlasnejšie. Na obranu pred levmi mali iba palice! Srdce sa mi rozbúchalo, keď som premáhal zbabelosť, a nakoniec som vstúpil dnu. Kým sa Jack maznal s niektorými svojimi nádhernými zverencami, rýchle som stláčal spúšť fotoaparátu. Akú úľavu som pocítil, keď sme boli všetci bezpečne vonku! Ale nemusel som sa báť.
„Preto chodíme dnu s palicami,“ vysvetľoval mi potom Jack, „lebo levy sú prítulné a prejavujú lásku hryzením. Nastavíme im palice, a tak ich môžu hrýzť namiesto našich rúk.“ Jack a jeho pýcha sa práve vrátili z národného parku Etosha v Namíbii. Prečo ich vzal tak ďaleko do divočiny? Vysvetľuje:
„Použili ich pri filmovaní dokumentárnych filmov o vedeckých výskumoch sledujúcich kontrolu vzrastu populácie levov v divočine Namíbie. Ale moje levy uprednostňujú spôsob života, na ktorý si tu zvykli. Hneď ako zbadali v Namíbii moje nákladné auto, vyliezli do neho. Nebol nijaký problém dostať ich späť domov.“ — Poslané.
[Prameň ilustrácie]
Courtesy Hartebeespoortdam Snake and Animal Park
[Obrázok na strane 9]
Randall Moore so svojimi zverencami v africkom buši