Mestský život na svahoch Caracasu

Od dopisovateľa Prebuďte sa! vo Venezuele

CARACAS, Venezuela. Moderné, vysoké administratívne budovy, ktoré sa vypínajú nad hlučnou premávkou, rušnými obchodmi a preplnenými reštauráciami. Turisti v šortkách a slnečných klobúkoch, ovešaní fotoaparátmi, chodia sem a tam po trhoviskách. Chodníky sa hemžia ľuďmi.

Ale Caracas má aj inú podobu. Za budovami z chrómu, ocele a skla sa rozprestierajú los cerros (vrchy), neobyčajné štvrte postavené na svahoch. Tieto štvrte sú akoby prilepené na strmých svahoch vrchov, ktoré obklopujú mesto na východe, na západe i na juhu. Žijú tam takmer dva milióny ľudí v stovkách štvrtí nazývaných barrios.

Ako tieto štvrte vznikli? V roku 1958 vláda prijala program, ktorý mal nezamestnaným obyvateľom mesta pomôcť získať peniaze. A tak ľudia zaplavili hlavné mesto, aby využili toto opatrenie. Mnohí opustili vidiek kvôli výhodám mesta — kvôli nemocniciam, školám, univerzitám.

Aj politické násilie a ekonomická depresia v susedných krajinách prispeli k imigrácii, lebo ľudia prichádzali do Caracasu hľadať prácu. Zakrátko bola údolná rovina Caracasu úplne osídlená a to ľudí nútilo, aby pri hľadaní životného priestoru postupovali vyššie. Tak sa zrodili štvrte na svahoch vrchov.

Cesta nahor

Náš výlet začíname tým, že sa staviame na koniec dlhého radu ľudí. Nečakajú na autobus, ale na džíp, lebo sa lepšie hodí na strmý výstup, ktorý je pred nami. Prichádza dlhý džíp a tucet ľudí sa derie na korbu. Sadajú si po piatich na lavice umiestnené priečne v zadnej časti auta; dvaja sa delia o vzácne predné sedadlo. O chvíľu sa už aj my zohýname, aby sme sa dostali dnu cez zadné dvere. Natlačíme sa na lavicu, priťahujeme si kolená k brade a snažíme sa vyvarovať toho, aby sme jednej pani nestúpili na tašku so zeleninou.

Začína sa strmý výstup. Ulice sú úzke a často kľukaté. Chvíľami sa zdajú takmer zvislé. Vodič zasúva do prehrávača kazetu so svojou obľúbenou hudbou a nohy zakrátko vyklepkávajú latinskoamerický beat. Zrazu niekto zavolá na vodiča: „¡Donde pueda!“ (Kde len môžete!) Je to zdanlivo čudný spôsob, ako ho požiadať, aby zastavil. Najlepšie však je spoľahnúť sa na jeho úsudok. Ak by sa džíp zastavil na jednom z najstrmších úsekov cesty, možno by sa už opäť nepohol — aspoň nie vpred! Niekoľkí neupravení cestujúci sa hrnú von zadnými dverami, po tom, čo niekomu pošliapali po prstoch.

Onedlho dobiehame pomalé vozidlo, ktorému z každej škáry niečo kvapká. Je to nákladné auto s vodou, ktoré vezie svoj drahocenný náklad do domácností, kde je tečúca voda vlastne neznámym luxusom. Ľudia obvykle majú zásoby vody v cisternách alebo v starých sudoch od oleja.

Džíp sa trhane posúva k ďalšej z jeho mnohých zastávok a my si uvedomujeme, že je čas vystúpiť. Pevná pôda pod nohami nám pripadá takmer cudzo. Zastavujeme sa, aby sme sa zorientovali.

Príbytky na svahoch

Domy sú postavené kdekoľvek a akýmkoľvek spôsobom. Zdá sa, že samostatné izby, ba aj ďalšie podlažia sa jednoducho pristavujú podľa toho, ako sa rozrastajú rodiny. Niektoré domy sú pevné malé obydlia postavené z terakotových tehál. Ďalšie sú postavené z dosák, zo sploštených plechoviek, ba i z debien, ktoré pôvodne slúžili ako obaly a ešte stále je na nich nápis „Touto stranou nahor“.

Teraz, keď džíp s rachotom odišiel svojou cestou a zmizol z dohľadu, je tu celkom ticho. Naskytá sa úchvatný pohľad. Ďaleko dole je centrum Caracasu. Zrazu je ticho prerušené hlasom, ktorý chrapľavo zaznieva z reproduktora: „Tu je cibuľa. Tu sú zemiaky, juka a banány.“ Otočíme sa a vidíme, že nákladné auto, ktoré ticho parkovalo neďaleko nás, náhle ožilo. Nejaký chlapec zozadu z auta obsluhuje zákazníkov.

V Caracase je približne päťsto barrios. Niektoré sú pomenované podľa „svätých“, iné podľa významných dátumov alebo politických osobností. Ďalšie mená odzrkadľujú skôr túžby obyvateľov než realitu. Napríklad: El Progreso (Pokrok), Nuevo Mundo (Nový svet) a El Encanto (Potešenie).

Život v barrio

Prekvitá tu duch spoločenstva. Často sa vyvíja zjednotené úsilie s cieľom zbaviť barrio zneužívania drog alebo zločinnosti. Vo väčšine barrios je bodega — obchod so zmiešaným tovarom — ako aj škola a lekáreň, kde je lekárnik vždy pripravený určiť diagnózu a odporučiť liečbu ľahších ochorení.

Život je tu však ťažký. Kriminológ doktor Elio Gómez Grillo opisuje tamojšie problémy takto: „V súčasnosti žijú v týchto okrajových zónach dva milióny ľudí, ktorí sú sotva schopní uspokojiť svoje základné životné potreby. Percento zločinnosti prudko stúpa... Samovraždy, prepadnutia, bankové lúpeže a ozbrojené lúpeže spojené s vraždou sú zdrojom starostí.“ Nedostatok vody a výpadky elektrického prúdu sú na dennom poriadku.

V období dažďov sa los cerros úplne zmenia. Z pôdy sa stáva blato, schodištia sa menia na miniatúrne vodopády a prúdy vody, ktoré tečú v priekopách pri ceste, odnášajú so sebou odpadky. Bubnovanie dažďa na strechy z pozinkovaného plechu je ohlušujúce; rozhovor vnútri ustáva, lebo obyvatelia sa sústreďujú na to, aby našli misky a vedrá a podložili ich pod diery v streche. No onedlho opäť vychádza slnko a suší zmáčané strechy a rozmočené cesty. Rovnako sa znova objavuje aj nezdolný venezuelský duch. Život ide ďalej.

Vpred a nahor pešo

Náš výlet sa ešte nekončí. Teraz sa musíme dostať k príbytku našich priateľov. Strmé, nepravidelné betónové schodište medzi dvoma domami stúpa na vrch. Na domoch, ktoré sú natlačené vedľa seba a vyzerajú, akoby bojovali o priestor, súťažia o našu pozornosť tabule s nápismi: Pego Cierres (Prišívam zipsy); Cortes de Pelo (Strihanie vlasov); Se Venden Helados (Predaj zmrzliny). Miestni obyvatelia vymýšľajú všetky možné spôsoby, ako vyžiť. Niektorí lakujú autá, vymieňajú v nich olej a opravujú ich — a to všetko priamo na ulici.

Vystúpili sme po schodoch celkom hore, a len čo sme chytili dych, odbočujeme do labyrintu úzkych priechodov medzi domami. Keď vychádzame z tohto bludiska, privierame oči pred jasným slnečným svetlom. Príbytok našich priateľov je pri tomto nedláždenom chodníku. Na domoch tu nie sú žiadne čísla, nie je tu ani poštová služba. Vo vzduchu sa šíri vôňa čerstvo uvarenej kávy. Naši hostitelia nás určite privítajú kávou v maličkých šálkach, ku ktorej sa podáva arepa (kukuričný chlieb nevýraznej chuti, ktorý je ochutený rôznymi náplňami).

Privítanie

Podľa očakávania nás rodina s obvyklou pohostinnosťou víta vo svojom sparťanskom, no čistom ranchito, ako nazývajú tieto malé domčeky. „Están en su casa,“ (Cíťte sa ako doma) sú jedny z prvých slov, ktoré od nich počujeme.

Keďže slnko praží na strechy z pozinkovaného plechu, sme vďační za vetrík, ktorý vanie dovnútra cez nezasklené okná. Na oknách sú však mreže, lebo vlámania sú tu celkom bežné. Naši hostitelia si všimli, že nám je teplo, a prinášajú elektrický ventilátor, ktorý tu patrí k štandardnému vybaveniu, podobne ako chladnička a televízor. Podlaha je betónová. Veľa ich susedov má iba hlinenú podlahu.

Muž, otec piatich malých detí, sa ako mládenec presťahoval do Caracasu z vidieka, aby vo veľkom meste zlepšil svoje finančné vyhliadky. Začal bývať so svojím starším, ženatým bratom, ktorý proste tak ako mnohí pred ním uplatnil svoj nárok na kus neobývanej zeme vysoko na svahu vrchu. Keď náš priateľ neskôr stretol svoju nastávajúcu manželku, jeho brat mu veľkoryso ponúkol voľný kus zeme vedľa jeho domu na stavbu provizórneho príbytku. Práve na tom mieste si tento pár s pomocou susedov a príbuzných postupne postavil svoj tehlový dom.

Toto miesto sa rodine ani zďaleka nezdá ideálne, ale zmierili sa s tým. Nesťažujú sa na podmienky, v akých žijú. ‚Azda sa jedného dňa budeme môcť presťahovať nižšie,‘ hovoria, „si Dios quiere“ (ak to bude Božia vôľa).

Popoludnie u tejto chudobnej, ale láskavej rodiny ubieha veľmi príjemne. Rozhovor občas prerušujú malé deti, ktoré si k prednému oknu prichádzajú kúpiť cukrovinky. Toto je spôsob, akým manželka pomáha doplniť manželov príjem.

Zostup

Chceme odísť skôr, ako sa zotmie. Dnes je piatok a barrio ožíva, lebo muži prichádzajú domov s výplatou. V bodegách prebieha čulý obchod s pivom a k uvoľnenej víkendovej atmosfére prispievajú i zvuky salsy a rytmus tanca merengue.

Hneď ako sa dostávame na úpätie, kráčame k najbližšej stanici metra. Odtiaľ nás výkonný podzemný vlak odvezie do centra mesta. Keď sa vraciame do známejšieho prostredia, trochu sa nám uľaví. No ako sa obzeráme hore na los cerros, kde je teraz množstvo svetiel blikajúcich v tme, sme radi, že sme sa mohli bližšie zoznámiť s touto druhou podobou Caracasu.