Nádherná „pohyblivá cesta“ v Kanade

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V KANADE

„Aká je to rieka?“ „Rieka bez konca,“ odpovedal domorodý sprievodca

BOL rok 1535. Zvedavý bádateľ Jacques Cartier ešte nevedel, že vodná cesta, ktorú sa chystá zmapovať, raz bude jednou z najdôležitejších vodných ciest v Severnej Amerike. Táto rieka sa stala prvou priestrannou „cestou“ pre prvých obchodníkov s kožušinami a kolonistov, a napokon aj pre dnešné obrovské oceánske nákladné lode. Pri svojom ústí je vyše 130 kilometrov široká a tiahne sa vnútrozemím od Atlantického oceánu až po jazero Ontario v dĺžke asi 1200 kilometrov.

Historické knihy pripisujú Cartierovi pomenovanie tejto majestátnej vodnej cesty — rieka sv. Vavrinca. Toto meno bolo napokon použité na označenie rieky i zálivu, do ktorého sa vlieva.

Pozdĺž rieky sv. Vavrinca sú niektoré z najkrajších prírodných scenérií Severnej Ameriky. Skalnaté zrázy a zbrázdené údolia sa zbiehajú dolu do vôd, a tak vytvárajú fjord Saguenay, jeden z najdlhších fjordov na svete, ktorý meria takmer 100 kilometrov. Na severe sa do rieky sv. Vavrinca vírivo vlieva mohutná rieka Saguenay, a tak vzniká ústie, kde sa morský príliv premiešava s prúdom rieky.

Biológovia skúmajúci život v mori hovoria, že tu sa stretávajú pod hladinou dva svety. Chladné, slané vody oceánu pritekajú podmorskými prúdmi v hĺbke až 400 metrov, potom stúpajú nahor a miešajú sa so sladkými vodami riek. V tomto ústí sa darí morskému životu. Pomerne blízko seba tu žijú bieluhy (malé biele veľryby), vráskavce malé, vráskavce myšoky a gigantické vráskavce modré. Tieto štyri druhy veľrýb obvykle žijú stovky kilometrov od seba. Nie div, že v jednom z posledných rokov vyše 70 000 turistov podniklo výlet po rieke sv. Vavrinca, spojený s pozorovaním veľrýb.

Kombinácia rastlín, zvierat a vtákov pozdĺž rieky je jednou z najneobyčajnejších na zemi. Žijú tu stovky druhov rýb, vyše 20 druhov obojživelníkov a plazov a 12 druhov morských cicavcov. Hovorí sa, že pri jej brehoch a močiaroch sa zdržiava takmer 300 druhov vtákov. Sťahovavé vtáky ako kačice a husi snežné sa k týmto vodám zlietavajú v kŕdľoch po tisícoch.

Ďalej smerom proti prúdu rieky sa v diaľke za jej brehmi dvíhajú tiché, modro sfarbené vrchy. Jej brehy sú lemované tmavými lesmi. V širokom koryte stoja ako stráž impozantné ostrovy. Na brehoch sa rozkladajú farmy, dediny a mestá.

Od Montrealu smerom do vnútrozemia delí rieku na jednotlivé úseky rad perejí v dĺžke asi 160 kilometrov. Za týmito perejami sa na 60-kilometrovom vodnom úseku, ktorý je posiaty ostrovmi s názvom Tisíc ostrovov (ich počet sa v skutočnosti blíži k dvom tisícom), plavba spomaľuje.

Premávka na „ceste“

Už roku 1680 európski usadlíci hovorili o predĺžení „cesty“ pre oceánsku dopravu až za Montreal pomocou kanálov, aby sa obišli pereje. Približne o 300 rokov, v roku 1959, sa tento sen naplnil otvorením prieplavu sv. Vavrinca. Tento prieplav je vychvaľovaný ako jedna z najväčších ukážok inžinierskych schopností na svete.

Na to, aby sa dokončil tento 293-kilometrový úsek vodnej cesty, bolo medzi Montrealom a jazerom Ontario postavených sedem nových plavebných komôr. To si vyžadovalo vykopať vyše 150 miliónov kubických metrov zeminy a kameňa. Keby sa toto množstvo rovnomerne navŕšilo na jedno futbalové ihrisko, vytvorilo by vrch vysoký vyše 35 kilometrov. Z množstva betónu, ktorý bol použitý na plavebné komory, by sa dala postaviť štvorprúdová autostráda medzi Londýnom a Rímom.

Jacques LesStrang, autor publikácie Seaway—​The Untold Story of North America’s Fourth Seacoast (Prieplav — nevyrozprávaný príbeh štvrtého morského pobrežia Severnej Ameriky), citoval istého námorného kapitána, ktorý povedal: „Na celom svete niet takej vodnej cesty, ako je táto. Nie je to ľahká cesta, ale veľkoleposť rieky, burácanie Niagarských vodopádov a nekonečná reťaz jazier a ostrovov ju robia veľmi príťažlivou.“

Oceánske lode, ktoré doplávajú po predĺženej „ceste“ hore do prístavu Duluth-Superior na americkej strane Horného jazera, vystúpia do výšky 180 metrov nad morom, čo zodpovedá ceste výťahom na vrchol 60-poschodového mrakodrapu. Celková dĺžka cesty vo vnútrozemí, počnúc od Atlantického oceánu, je 3700 kilometrov.

Takáto morská doprava priniesla mestám na tejto ceste obchodnú prosperitu. Kniha The Great Lakes/​St. Lawrence System (Systém Veľké jazerá/sv. Vavrinec) to komentuje: „Toto územie, ktoré leží na hraniciach Kanady a Spojených štátov, je srdcom priemyslu oboch týchto krajín, má vyše 100 miliónov obyvateľov a je najväčším zdrojom priemyselného a manufaktúrneho bohatstva v západnom svete.“

Medzi viac ako 150 prístavov, ktoré lemujú túto vodnú cestu od Atlantického oceánu po Horné jazero, patrí Quebec, Montreal, Toronto, Hamilton, Sault Sainte Marie a Thunder Bay (Kanada) a Buffalo, Erie, Cleveland, Detroit, Chicago a Duluth-Superior (Spojené štáty). Lode z Casablanky, Le Havru, Rotterdamu i odinakiaľ každoročne prevážajú po rieke sv. Vavrinca milióny ton nákladu. Používanie tejto „cesty“ vytvára desaťtisíce pracovných príležitostí a prináša miliardy dolárov príjmu za rok.

Volanie na poplach

Po vyše 30 rokoch plavby po tejto „ceste“ sa však začalo ozývať volanie na poplach. Po stáročia sa rieka sv. Vavrinca spolu s rezervoárom Veľkých jazier „používala ako stoka a smetisko“, ako tvrdí organizácia Environment Canada. „Veľká rieka“ to až donedávna dokázala zvládnuť.

Veľké oceánske nákladné lode vypúšťali svoj balast do sladkovodných jazier a do rieky. Priemyselné podniky a mestá ležiace pozdĺž prieplavu k tomu pridávali toxické chemikálie. Poľnohospodárstvo prispievalo prúdmi dažďovej vody z polí. Spojené účinky toho všetkého ohrozovali rieku.

S pribúdajúcim množstvom nečistôt prúdiacich do rieky postupne mizli jednotlivé druhy rýb. Časom bol vydaný zákaz plávať v tejto rieke. Potom začali prichádzať zákazy jesť určité ryby a mäkkýše. Vznikli tiež pochybnosti o pití vody, ktorá sa vodovodom privádza z rieky. Určité druhy živočíchov sa začali oficiálne považovať za ohrozené. Mŕtve bieluhy, obete chorôb vyvolaných jedmi vo vode, boli vyplavované na breh.

Očisťovanie „cesty“

Rieka vysielala jasné posolstvo. Nádherná „pohyblivá cesta“ potrebovala uzdravenie. A tak v roku 1988 kanadská vláda odpovedala tým, že začala uskutočňovať Akčný plán sv. Vavrinca určený na očistenie rieky, najmä v úseku od Montrealu po Atlantický oceán, s programom zachovania, ochrany a obnovy.

Teraz sa ďalej pracuje na plánoch na prežitie ohrozených druhov. Zriaďujú sa chránené územia, aby sa v nich udržalo to, čo ešte zostáva. V oblasti, kde sa do rieky sv. Vavrinca vlieva rieka Saguenay, bol kvôli zachovaniu výnimočného morského prostredia a života v prírode založený novátorský morský park Saguenay.

Zaviedli sa nové zákony. Priemyselné podniky dostali termíny, dokedy majú obmedziť vypúšťanie látok znečisťujúcich rieku o 90 percent. Prebieha vývoj nových technológií, aby sa znížilo znečistenie. Čistia sa miesta, kde boli riečne sedimenty zamorené toxickými látkami alebo znečistené bagrovaním. V niektorých oblastiach pozdĺž brehov sa má využitím očistených sedimentov vytvoriť nový prirodzený domov pre živočíchy. Podnikajú sa opatrenia na kontrolu počtu, ako aj na kontrolu pohybu tisícov turistov, ktorí sem každoročne prichádzajú, aby si pozreli rieku.

Škoda sa dá napraviť. Je to aj preto, že na rozdiel od ciest vytvorených človekom, rieka sa uzdraví sama, ak ju ľudia prestanú znečisťovať. Najviac potrebné je zmeniť postoj ľudí, a to tak priemyselníkov, ako aj bežných spotrebiteľov, ktorí majú prospech z obchodu uskutočňovaného v okolí tejto rieky a v okolí Veľkých jazier.

Jedným znamením toho, že zhoršovanie stavu sa podarilo úspešne zvrátiť, je bieluha žltobiela. Aj keď sú bieluhy stále ohrozené, po tom, čo ich počet klesol z 5000 asi iba na 500, ich začína pribúdať.

Verejnosť si už uvedomila škody, ktoré sa napáchali na prírodnom bohatstve rieky a na jej predošlej nádhere. Bude toto vedomie dosť silné, aby udržiavalo úsilie o obnovu živé aj v budúcnosti? Bude, keď ľudské stvorenia budú mať úctu k celému Božiemu stvoreniu a keď budú mať preň ocenenie.

[Prameň ilustrácie na strane 20]

S láskavým dovolením The St. Lawrence Seaway Authority