Iditarod — uznané po desiatich storočiach

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! NA ALJAŠKE

NAŤAHUJÚC krk, uprene sa pozeráme dolu hlavnou ulicou mesta. Je tu dav ľudí spolu s kamerami a vybavením masmédií. Všetci sa pozeráme na koniec ulice. Čakáme, že tu, v cieli pretekov v Nome na Aljaške, zazrieme víťaza pretekov „Iditarod—The Last Great Race“.

Najznámejšie preteky psích záprahov na svete dlhé asi 1800 kilometrov trvali v skutočnosti dlhšie ako desať dní. V predchádzajúcom roku bol zaznamenaný čas deväť dní a niekoľko hodín. Keďže prvých 24 hodín pretekov, slávnostný štart, sa tento rok do oficiálneho času nezapočítavalo, nemožno časy porovnávať. Pretekov sa zúčastnili desiatky musherov z rozličných krajín vrátane veteránov iných pretekov.

Predstavte si, že by ste strávili desať alebo i viac dní v nehostinnej divočine zväčša sami. Musíte prejsť horskými priesmykmi, ľadovými zátarasmi, tundrou, širokými zamrznutými riečnymi cestami a rozoklaným morom ľadu a znášať teploty hlboko pod bodom mrazu, pričom sa neprestajne pohybujete vpred k cieľu tu, v Nome.

Pozorujeme vzrušenie vyvolané touto ukážkou odvahy a spolupráce medzi človekom a psom a čudujeme sa: ‚Ako sa to vlastne všetko začalo?‘

Z histórie psích záprahov

Odkiaľ pochádzajú slová „mush“ a „musher“? Tieto slová vznikli pri osídľovaní kanadského severozápadu. Francúzsko-kanadskí vodiči psov kričali: „Ma-a-r-r-che!“ Anglickým usadlíkom slovo znelo ako „Mush!“ (maš). A tak sa vodiči psov stali známi ako musheri (mašeri).

Hoci súčasné preteky psích záprahov sú pomerne novým športom, sane ťahané psami sa používajú už aspoň tisíc rokov. Pôvodne sa psy a sane používali v prvom rade na prepravu tovaru cez zasnežené pustatiny severných končín zeme. Prvý písaný záznam o psoch použitých na ťahanie saní sa nachádza v arabskej literatúre z desiateho storočia. Niektoré autority si myslia, že to boli Čukčovia na Sibíri, ktorí sa ako prví vždy spoliehali na psy a sane.

Bolo to objavenie zlata, čo pripravilo cestu vzniku pôvodnej trasy Iditarod Trail. Roku 1908 bolo v oblasti, kde Indiáni kmeňa Athapaskan lovili soby, objavené zlato. Indiáni túto oblasť nazývali Haiditarod, čo znamená „odľahlé miesto“, neskôr poangličtené na Iditarod. Tak vznikla 1800-kilometrová trasa do Nome vedúca cez mesto Iditarod. Časom sa táto trasa stala známou ako Iditarod Trail.

V čase zlatej horúčky na Aljaške a v Kanade bolo psími záprahmi cez nesmierne rozľahlú divočinu dopravované zariadenie, pošta a zlato. V jednej správe sa uvádza, že koncom roku 1911 štyri psie záprahy prepravovali po Iditarod Trail zásielku zlata o hmotnosti 1200 kilogramov a 10. januára 1912 prišla do mestečka Knik na Aljaške.

Zrod súčasných pretekov psích záprahov

V období zlatej horúčky, keď sa používalo množstvo psích záprahov, bolo bežné, že psí kovboji, ako vtedy vodičov nazývali, boli presvedčení, že ich záprah alebo vedúci pes je možno najsilnejší, najrýchlejší alebo najšikovnejší. Preto sa často konali súťaže psích záprahov. Potom sa roku 1908 konali v Nome prvé organizované preteky psích záprahov s názvom All-Alaska Sweepstakes. Tento predchodca moderných pretekov pripravil musherov ešte na iné preteky — nie o zlatú medailu, ale o záchranu životov.

Beh o sérum pre Nome roku 1925

Historický beh o sérum pre Nome, to boli preteky psích záprahov so smrťou. V januári 1925 vypukol v Nome záškrt. Keďže hrozila epidémia, bolo nutné do Nome rýchle dopraviť sérum. Preto bola zorganizovaná štafeta 20 vodičov a ich záprahov. Prvý záprah vyrazil z Nenany pri teplote –46 °C, a tak sa začala štafeta behov medzi jednotlivými dedinami, ktoré boli vzdialené od seba obyčajne 50–80 kilometrov. Väčšina štafety prebehla v tme, lebo arktický deň v tom ročnom období trvá iba tri alebo štyri hodiny.

Vyše 1080 kilometrov do Nome bolo zdolaných za 5,3 dňa — cesta, ktorá normálne trvala 25 dní. Musheri išli cez zúriace snehové búrky, pričom rýchlosť vetra ochladzovala vzduch na teplotu –57 °C alebo ešte nižšiu. Tento čin bol taký významný, že americký prezident Calvin Coolidge udelil každému účastníkovi medailu a diplom.

Vedúci pes

Vedúci pes svorky je veľmi dôležitý. Iba veľmi málo psov je schopných byť vedúcim psom. Musíte pamätať na to, že podľa počtu psov v svorke môže byť vedúci pes 15–20 metrov alebo i viac pred musherom. V tme, alebo keď v tej belobe splýva zem s oblohou, či v zákrutách je vedúci pes úplne mimo dohľadu mushera. Preto na tomto psovi záleží, aby vyňuchal cestu a držal sa jej alebo aby vybral najbezpečnejšiu trasu a nezávisle od svojho pána sa dokázal v momente rozhodnúť.

Minulý rok musela musherka DeeDee Jonrowová z Aljašky, ktorá skončila rok predtým v pretekoch ako druhá, vyradiť Barkleyho, svojho najspoľahlivejšieho vedúceho psa. To bol pre jej svorku ťažký úder. Pred dvoma rokmi zase musel Lavon Barve, ktorý sa pretekov Iditarod zúčastnil desať ráz, vzdať preteky 369 kilometrov pred Nome, zachrípnutý od ustavičného vykrikovania príkazov svojmu páru neskúsených vedúcich psov.

Chvála vedúceho psa neznamená, že musher takmer nemusí usmerňovať svoju svorku. Práve naopak, vydáva veľa príkazov, usmerňujúc svorku výkrikmi „gee“ (vpravo), „haw“ (vľavo) alebo „whoa“ (zastaviť). Niekdajšie „mush“ bolo všeobecne nahradené bežným futbalovým výrazom „hike“ (hajk) alebo jednoducho „gou“. Na tieto a podobné pokriky sa svorka dá do pohybu, a tak musher usmerňuje jej beh. Také príkazy spolu s naozaj pôsobivou snehovou brzdou, istým typom kotvy, ktorá sa zatlačí do snehu, aby zabránila príliš netrpezlivým psom vyštartovať predčasne, obyčajne udržia svorku pod kontrolou.

Slovo „obyčajne“ je tu použité preto, že musher Mark Nordman z Minnesoty (USA) by mohol ihneď polemizovať o spoľahlivosti vedúceho psa alebo o schopnosti svorky reagovať na príkazy. V nedávnych pretekoch, práve pred kontrolným stanovišťom, svoju svorku zastavil, aby narovnal niektoré popruhy. Ako pracoval, psy sa do nich zamotali, uvoľniac pritom ťažné lano, kovové lano saní, ku ktorému je každý pes pripojený, a začali bežať. Keď sa svorka pohla, Mark rýchle siahol po lane, zachytiac ho za poslednými psami. (Stratiť v divočine svoju svorku môže byť veľmi nebezpečné.) Ďalšieho pol kilometra bol Mark zároveň snehovým pluhom i vodným lyžiarom, keď ho svorka vliekla cez snehový závej a vodu z rozlievajúcej sa rieky. Do vetrovky sa mu nabrala voda a pod bradou sa mu nahromadil ľad, ako sa kĺzal za svorkou, po celý čas vykrikujúc príkaz zastaviť. Psy konečne počúvli a on sa vrátil, aby pritiahol opustené sane. Toľko — nateraz — o poslušnosti vedúceho psa!

Sú však aj situácie, keď sú výsledky spoľahlivosti psov lepšie. Počas pretekov Iditarod je spánok veľmi cenný. Keď je trasa priama a terén rovný, musher môže niekedy nechať svorku na vedúceho psa, zatiaľ čo si v saniach zdriemne. Celý ten čas psy bežia ďalej dobrým tempom k svojmu cieľu v Nome.

Niekedy, na dobrej trase, môže svorka ľahko bežať rýchlosťou 18 až 19 kilometrov za hodinu, alebo môže kratší čas dosahovať rýchlosť 30 kilometrov za hodinu. Priemerná rýchlosť je oveľa menšia, ale svorka často zdolá 160 kilometrov za deň. Jedna víťazná svorka dosiahla za celých desať dní pretekov priemernú rýchlosť 7 kilometrov za hodinu.

Aljašský ťažný pes

Niektorí ľudia sa pýtajú, či sa s ťažnými psami azda nezaobchádza zle, keď ich ľudia takto využívajú. Keď zoberieme do úvahy týranie, ktorého sa človek niekedy na zvieratách dopúšťa, táto obava nie je neopodstatnená.

Zdá sa však, že ťažné psy vykonávajú svoju úlohu s nadšením, lebo miesto štartu sa ozýva ich štekaním — každý pes tak dáva najavo svoju túžbu byť už na ceste. Niektoré psy sú také nedočkavé, že jedna svorka desiatich psov ťahala popruhy s takým elánom, že utiahla aj dodávkové auto, ku ktorému bola priviazaná — a nákladné auto malo zaradenú rýchlosť a zatiahnutú ručnú brzdu!

Musheri veľmi dbajú o blaho svojich zvierat. Na zastávkach venujú veľa času príprave potravy pre psov a nastielaniu slamy, ktorá slúži ako izolácia v ich snehových pelechoch, ako i kontrole papučiek chrániacich im laby a každú porezanú labu ošetrujú. Musheri pretekov Iditarod si môžu naraz odpočinúť jeden a pol alebo dve hodiny, hoci jedna 24-hodinová zastávka je povinná a tam si môžu odpočinúť šesť alebo sedem hodín. Psy si našťastie odpočinú viac ako musheri.

Musheri sa držia pravidla z praxe, že pes nemá ťahať viac, než je jeho hmotnosť. Priemerné sane na pretekoch Iditarod majú aj s musherom hmotnosť od 140 do 230 kilogramov. Keď má pretekár svorku 15 psov, každý ťahá asi 15 kilogramov alebo menej, čo je hodne menej ako 25 kilogramov, priemerná hmotnosť psa. Navyše, musher väčšinu času nesedí na saniach. Skôr za saňami beží a tlačí ich, možno pomáha hore kopcom alebo cez úsek nerovného terénu.

No napriek starostlivosti, ktorú musheri svojim psom venujú, niektorí ľudia hovoria, že preteky niekedy psom uškodia. List poslaný do novín The New York Times uviedol, že Humánna spoločnosť Spojených štátov tvrdila, že niekoré psy nemôžu preteky dokončiť, a niektoré dokonca zahynú, lebo sú príliš uštvané. List tvrdil, že do značnej miery je príčinou výška peňažnej odmeny, ktorú poskytli sponzori.

Štyri skupiny psov

Aký druh psov je to, čo dokáže udržiavať tempo a zdá sa, že sa mu to páči? Sane môže ťahať každý cvičený pes. Ale pretekárske psy na Aljaške sú obyčajne jedným zo štyroch základných plemien: aljašský malamut, sibírsky husky, aljašský husky alebo eskimácky pes, ako uvádza Lorna Coppingerová, autorka knihy The World of Sled Dogs (Svet ťažných psov).

1. Aljašský malamut je jasne domáce arktické plemeno. Ruskí bádatelia objavili malamuta s domorodým kmeňom Inuitov v zálive Kotzebue Sound; tento ľud bol vtedy známy ako Mahlemuti alebo Malemiuti. Malamut je veľký a veľmi silný pes. V období zlatej horúčky sa ukázal ako vynikajúci na prepravu ťažkých nákladov. Jeho menšiu rýchlosť kompenzuje jeho veľká sila a vytrvalosť.

2. Sibírsky husky, často s jasnomodrými očami, je podobne uznaný ako plemeno. Je malý, inteligentný a rýchly a má veľmi charakteristické znaky. Po prvý raz ho na Aljašku priviezol roku 1909 ruský obchodník s kožušinami, ktorý prihlásil svoju svorku desiatich sibírčanov do druhých pretekov All-Alaska Sweepstakes.

3. Aljašský husky sa nepovažuje za plemeno, ale je uznaný ako odlišný, s viacerými charakteristickými znakmi. Je to kríženec severských psov a jeho meno je odvodené z domorodého slova pre Eskimáka — Husky alebo Huski — čo znamená „jedák surového mäsa“. Meno nie je nevhodné, keďže severskí musheri sa v minulých rokoch spoliehali hlavne na sušené ryby a nimi kŕmili svoje svorky.

4. Eskimácky pes, dnes najbežnejšie používaný aljašský pes v pretekoch psích záprahov, je často neopísateľný. Je to výsledok mnohoročného výberového chovu z dedinskej oblasti, kde bol vyšľachtený. Tento pes môže prebehnúť jeden kilometer asi za dve minúty a môže absolvovať 30-kilometrové preteky rýchlosťou vyše 27 kilometrov za hodinu a ešte má dostatok energie na to, aby sa nedočkavo tešil na zajtrajší beh. Hoci niektorí ľudia ho považujú za nevýrazného, keď má správny spôsob chôdze, pre mushera je krásny.

V cieli

Príchodom víťaza sa Iditarod nekončí. Môže trvať ešte ďalších osem až desať dní, kým sú preteky oficiálne ukončené, a poslednému musherovi, ktorý dobehne do cieľa, udelia cenu červeného lampáša. Červený lampáš pripomína posledný vozeň z čias železnice, keď bol lampáš zavesený na poslednom, služobnom vozni súpravy.

Pri uvažovaní o Iditarode na nás zapôsobila spolupráca medzi človekom a psom, ktorá im umožnila prekonať vyše 1800 kilometrov po mimoriadne ťažkom teréne vo veľmi nevľúdnom počasí. I tak to niektoré tímy dokázali asi za desať a pol dňa. Zapôsobili na nás aj úžasné telesné a duševné schopnosti, ktoré Stvoriteľ vložil do človeka i do zvieraťa a ktoré umožňujú dosiahnutie takého výkonu.

[Prameň ilustrácií na strane 17]

Fotografie: © Jeff Schultz/​Alaska Stock Images