Singapur — zájdený ázijský drahokam
BANG! Zlovestne sa zabuchli ťažké oceľové dvere singapurskej ženskej väznice Čangi za krehkou 71-ročnou vdovou, kresťankou. Ako Jehovova svedkyňa sa pokúšala vysvetliť svoj postoj predsedovi súdu slovami: „Ja nie som nijakou hrozbou pre túto vládu.“
Bang! Nasledovala za ňou ďalšia kresťanka, 72-ročná babička. A jej prečin? Vlastnila štyri biblické publikácie spoločnosti Watch Tower vrátane jej osobného výtlačku samotnej Svätej Biblie.
Celkovo bolo zatknutých a odsúdených 64 singapurských občanov vo veku od 16 do 72 rokov. Štyridsaťsedem z nich zo zásady odmietlo zaplatiť pokutu a bolo uväznených na rôzne dlhé obdobie od jedného do štyroch týždňov. Ako sa to mohlo stať v mestskom štáte, ktorý je opisovaný ako jedno z najlepších miest pre život na celom svete? Ako sa to mohlo stať v mestskom štáte, ktorý je na celom svete známy svojou ekonomickou stabilitou, pozoruhodným rozvojom a modernými budovami, ako aj svojou proklamovanou náboženskou toleranciou?
Moderný mestský štát
Najprv stručná história. Novodobá história Singapuru sa začala v roku 1819 príchodom Sira Thomasa Stamforda Rafflesa z Británie. Raffles, zástupca Východoindickej spoločnosti, hľadal nejakú základňu na pôsobenie vo východnom svete. Rozhodol sa uvažovať o Singapure. To bol začiatok obchodnej základne, ktorá má vplyv na rozvoj východnej Ázie až dodnes.
Pred získaním nezávislosti bol Singapur opisovaný ako zanedbané mesto. Dnes by ho nikto neopísal ako zanedbaný. Opak je pravdou. Za posledných 30 rokov bolo mesto takmer úplne prestavané, pričom tam, kde to bolo možné, sa zachoval charakter starého mesta buď tým, že boli ponechané fasády starších budov, alebo tým, že celé historické stavby boli včlenené do moderných budov. Singapur sa stal križovatkou námornej dopravy na Východe a v jeho prístave je často až 800 lodí naraz. Moderné, technicky vyspelé zariadenie umožňuje vyložiť a naložiť obrovskú kontajnerovú loď v priebehu niekoľkých hodín. Vo finančnom centre mesta sa požadované i realizované ceny nehnuteľností pohybujú od 60 000 dolárov za štvorcový meter vyššie.
Žije tu približne 3 400 000 obyvateľov, ktorí predstavujú pestrú zmes Číňanov, Malajzijcov, Indov, Európanov a ďalších. Medzi jazyky, ktorými hovoria, patrí mandarínska čínština, malajčina, tamilčina a angličtina.
Osemdesiattri kilometrov nadzemnej i podzemnej rýchlej mestskej dopravy v Singapure predstavuje jeden z najmodernejších výkonných dopravných systémov na svete. Po celom meste sú v hojnej miere roztrúsené zelené parky, ktoré oddeľujú jednotlivé časti impozantnej panorámy moderných budov. Atrakciou pre turistu, ktorý je tu prvýkrát, je úplne zrenovovaný hotel Raffles, teraz vyhlásený za národnú pamiatku, pretože pochádza z roku 1889. Druhou atrakciou je 52-hektárové botanické a záhradnícke centrum, z ktorého 4 hektáre tvorí zachovaná džungľa, kde sa kedysi potulovali tigre.
Náboženská sloboda zaručená
Ako doplnok k nevídanému ekonomickému pokroku Singapur sľubuje náboženskú slobodu všetkým obyvateľom. Žiaľ, Singapur si neplní svoj sľub. Zistili to najmä ľudia, ktorí sa stretávajú so zborom Jehovových svedkov.
Ústava Singapurskej republiky v článku 15(1) poskytuje základnú záruku slobody uctievania: „Každý človek má právo vyznávať a vykonávať svoje náboženstvo a propagovať ho.“
Článok 15(3) tejto Ústavy zaručuje: „Každá náboženská skupina má právo —
a) spravovať vlastné náboženské záležitosti;
b) zakladať a udržiavať inštitúcie na náboženské alebo charitatívne účely; a
c) nadobúdať a vlastniť majetok a držať a spravovať ho v súlade so zákonom.“
Jehovovi svedkovia boli súčasťou singapurskej spoločnosti už v roku 1936. Veľa rokov konali pravidelné zborové zhromaždenia vo svojej vlastnej sále Kráľovstva na Exeterskej triede č. 8, priamo oproti rušnému trhovisku. Zbor prekvital a zároveň svojím jedinečným spôsobom prispieval k stabilite spoločenského života.
Jehovovi svedkovia zakázaní
To všetko sa zmenilo 12. januára 1972. V rámci Zákona o vládnom vypovedaní, hlavy 109, bol vydaný príkaz na vyhostenie, ktorý nariaďoval kresťanskému misionárovi Normanovi Davidovi Bellottimu a jeho manželke Gladys, ktorí už 23 rokov žili v Singapure, aby opustili krajinu. Za tým rýchlo nasledoval príkaz na zrušenie registrácie singapurského zboru Jehovových svedkov. V priebehu niekoľkých hodín sálu Kráľovstva zabrala polícia, ktorá vyrazila hlavné vchodové dvere. Takmer okamžite nasledoval úradný zákaz všetkej literatúry spoločnosti Watch Tower. Tak sa začalo obdobie útlaku Jehovových svedkov.
Vláda potom v rámci tohto svojvoľného postupu predala sálu Kráľovstva, a to všetko bez upovedomenia — nijaké vypočúvanie, nijaký súdny proces, nijaká príležitosť reagovať.
Singapurská vláda opakovane uvádzala ako opodstatnenie na tento úplný zákaz neúčasť Jehovových svedkov na vojenskej službe. Až 29. decembra 1995 pán K. Kesavapany, singapurský stály zástupca v Organizácii Spojených národov v Ženeve, uviedol v liste adresovanom Jeho Excelencii Ibrahimovi Fallovi, zástupcovi generálneho tajomníka pre ľudské práva v rámci Organizácie Spojených národov v Ženeve, nasledovné:
„Zákaz hnutia Jehovových svedkov, ktorý vydala moja vláda, vyplýva z ohľadu na národnú bezpečnosť. Trvalá existencia tohto hnutia by bola škodlivá pre verejné blaho a poriadok v Singapure. Nevyhnutným dôsledkom zrušenia registrácie Jehovových svedkov bolo to, že boli zakázané všetky ich publikácie, aby bol posilnený zákaz tohto hnutia a aby bolo obmedzené šírenie a propagovanie ich učenia.“
Čo sa týka námietky o ohrození národnej bezpečnosti Singapuru, malo by sa spomenúť, že počet mladých mužov, ktorí odmietajú vojenskú službu, je približne päť za rok. Singapur si udržiava armádu asi 300 000 vojakov. Singapurská vláda odmietla čo len diskutovať o civilnej služobnej povinnosti, lebo sa to týka iba malej hŕstky ľudí.
Neskrývaný útlak
Po niekoľkých rokoch neistej tolerancie sa v roku 1992 začala písať nová kapitola neskrývaného potláčania ľudských práv, keď bolo niekoľko ľudí zatknutých a obvinených z toho, že vlastnia literatúru, ktorá je zakázaná Zákonom o nežiaducich publikáciách. V roku 1994 spoločnosť Watch Tower vyslala do Singapuru 75-ročného právnika W. Glena Howa, Q. C., ktorý bol celý život Jehovovým svedkom. Jeho postavenie kráľovského súdneho radcu mu zaručovalo uznanie, ktoré mu umožňovalo vystupovať pred singapurskými súdmi. Vzhľadom na náboženskú záruku Ústavy bolo na Najvyšší súd Singapuru podané odvolanie, v ktorom bola spochybnená oprávnenosť zatknutí v roku 1992 a zákazu z roku 1972. Predseda Najvyššieho súdu Singapuru Yong Pung How 8. augusta 1994 odvolanie zamietol. Ďalšie snahy odvolať sa proti tomuto rozhodnutiu boli neúspešné.
Začiatkom roku 1995 sa ukázalo, že právna námietka založená na singapurskej Ústave spustila ešte represívnejšie opatrenia. Príslušníci tajnej kriminálnej polície z oddelenia tajných spolkov prepadli v rámci vojensky ladeného plánu nazvaného Operácia nádej niekoľko malých skupín kresťanov, ktorí sa stretli v súkromných príbytkoch. Približne 70 policajtov a ich pomocníkov uskutočnilo razie podobné raziám prepadového komanda, ktorých výsledkom bolo zatknutie 69 ľudí. Všetci boli dopravení do vyšetrovacích stredísk, niektorí boli vypočúvaní po celú noc a všetci boli obvinení z toho, že navštevujú zhromaždenia Jehovových svedkov a že vlastnia biblické publikácie. Niektorých držali v izolácii až 18 hodín, takže nemohli ani zatelefonovať svojim rodinám.
Od obvinení proti cudzincom sa upustilo. No 64 singapurských občanov bolo koncom roku 1995 a začiatkom roku 1996 postavených pred súd. Všetkých 64 bolo uznaných za vinných. Štyridsiati siedmi z nich vo veku od 16 do 72 rokov nezaplatili pokutu, ktorá predstavovala tisíce dolárov, a boli poslaní do väzenia na jeden až štyri týždne.
Predtým ako boli poslaní do svojich ciel, muži i ženy boli pred niekoľkými ľuďmi vyzlečení donaha a prehľadaní. Niektorým ženám povedali, aby vystreli ruky, urobili päť drepov a aby otvorili ústa a zodvihli jazyk. Najmenej jednej žene povedali, aby si prstami roztvorila konečník. Vo väzení museli niektorí muži piť vodu zo záchodovej misy. S niektorými mladými ženami zaobchádzali ako s nebezpečnými zločincami, počas celého trestu ich držali v samoväzbe a dávali im polovičný prídel jedla. Niektorí väzenskí dozorcovia dokonca odopreli svedkom ich Biblie.
Pozrime sa však na niekoľko vyjadrení niektorých uväznených žien. To, čo odhalili ich správy z prvej ruky, je v ostrom kontraste s nepoškvrnenou pozlátkou tohto moderného mesta.
„Cela bola špinavá. Umývadlo a záchod boli v žalostnom stave. Boli slizké a špinavé. Pod lavicou, kde som sedela, boli pavučiny a špina.“
„Povedali mi, aby som sa vyzliekla donaha, a dostala som súpravu väzenských šiat, mydlovničku (bez mydla) a zubnú kefku. Ostatné väzenky v mojej cele mi povedali, že krátkodobí väzni nedostávajú zubnú pastu ani toaletný papier.“
„Bolo nás 20 v jednej cele. Je tam záchod, nad ktorý si treba čupnúť, s múrikom, ktorý mi siahal po pás. V kúpeľni bola iba jedna sprcha a jedno umývadlo s jedným kohútikom. Museli sme sa kúpať v skupinách po šiestich — všetky z našej cely sme sa museli osprchovať ráno v priebehu pol hodiny.“
Napriek traume spôsobenej uväznením všetci pokladali za výsadu, že môžu slúžiť Bohu — kedykoľvek, kdekoľvek a za akýchkoľvek okolností. Všimnite si nasledujúce vyjadrenie dospievajúceho dievčaťa:
„Od chvíle, keď som vstúpila do väzenia, stále som si pripomínala účel, pre ktorý som tam. Každý deň som sa modlila k Jehovovi, aby počúval moju modlitbu a neopúšťal ma. Cítila som, že na moju modlitbu odpovedá, lebo to bol jeho svätý duch, ktorý mi pomohol vytrvať. Až vtedy som si naozaj uvedomila, ako som k nemu blízko, a to ma veľmi posilnilo, lebo som vedela, že na nás dáva pozor. Cítim to ako výsadu, že som mohla prejsť touto skúškou kvôli jeho menu.“
Noviny na celom svete sa rýchlo dozvedeli o tomto incidente. Tlač v Austrálii, Kanade, Európe, Hongkongu, Malajzii, Spojených štátoch a na iných miestach sa k týmto udalostiam opakovane vracala. Kanadské noviny The Toronto Star zhrnuli vtedajšie pobúrenie v titulku „Babička odsúdená za vlastnenie Biblie“. Pripúšťame, že svet má veľa vážnych problémov týkajúcich sa oveľa väčšieho počtu ľudí, ale v tomto prípade je otázka, ktorú kladú ohromení ľudia všade na svete, rovnaká. „V Singapure?“
Je ťažké pochopiť, prečo by sa náboženstvo, ktoré pôsobí verejne, pod úplnou ochranou zákona vo vyše 200 krajinách po celej zemeguli, malo stať terčom prenasledovania v Singapure. Stáva sa to ešte ťažšie pochopiteľným, keď vezmeme do úvahy, že s nijakým iným náboženstvom v Singapure sa ešte nezaobchádzalo tak nerozumne a svojvoľne.
Naozaj, zástupca náčelníka polície, ktorý viedol prepadovú skupinu proti Jehovovým svedkom, pred súdom priznal, že to bolo jediný raz, čo on a jeho ľudia dostali rozkaz prerušiť náboženské zhromaždenie. Nasledujúce citáty sú z dôkazového protokolu:
Ot.: (svedkovi) Pokiaľ je vám známe, stalo sa niekedy, že by oddelenie tajných spolkov vyšetrovalo a súdne stíhalo nejakú neregistrovanú náboženskú skupinu okrem Jehovových svedkov?
Od.: Pokiaľ viem, tak nie.
Potom vypočúvanie pokračovalo.
Ot.: (svedkovi) Vykonali ste vy osobne vôbec niekedy podobnú raziu proti nejakej malej náboženskej skupine, ktorá sa stretáva v domácnosti a nie je registrovaná podľa Zákona o spolkoch?
Od.: Nie.
Výzva k činu
Organizácie Amnesty International a Medzinárodné združenie advokátov vyslali každá jedného osobitného pozorovateľa, aby sledovali spravodlivosť týchto procesov. Nestranný pozorovateľ z Amnesty International Andrew Raffell, hongkonský advokát oprávnený obhajovať na vyšších súdoch, povedal: „Vo svojej správe som uviedol, že proces pôsobil dojmom paródie.“ Ďalej vysvetlil, že vládni úradníci predvolaní ako svedkovia neboli schopní vysvetliť súdu, prečo je literatúra Jehovových svedkov pokladaná za nežiaducu. Raffell vymenoval niektoré zo zakázaných biblických publikácií vrátane kníh Cesta k pravému šťastiu a Využi čo najlepšie svoju mladosť. Dodal, že tieto publikácie v skutočnosti nemožno považovať za nežiaduce v nijakom zmysle slova.
Pozorovateľ z Medzinárodného združenia advokátov Cecil Rajendra sa vyjadril takto:
„Pozorovateľovi bolo od začiatku zrejmé, že celý proces nie je nič iné ako... fraška zjavne zinscenovaná tak, aby dokázala svetu, že v Singapure sa stále uplatňuje demokracia.
O výsledku bolo rozhodnuté vopred a v žiadnom okamihu pred procesom, počas neho ani v jeho závere nebol ani len tieň pochybnosti o tom, že všetci obžalovaní budú uznaní za vinných z toho, z čoho boli obvinení.
Hoci tento proces prebiehal na nižšom súde a obvinenia patrili v skutočnosti k menej významným porušeniam Zákona o spolkoch, atmosféra, ktorá napĺňala súdnu budovu, bola atmosférou strachu a zastrašovania.
V nemalej miere to zapríčinila skutočnosť, že tam bolo rozostavených najmenej 10 uniformovaných policajtov (6 vnútri súdnej siene a 4 vonku) a na galérii sedelo niekoľko mužov zo špeciálneho oddelenia v civilnom oblečení.“
Komentujúc spôsob, akým bol samotný proces vedený, Rajendra pokračoval:
„Spôsob, akým spomínaný sudca viedol proces v čase pozorovania (ako aj v priebehu celého procesu, ako dokazujú protokoly), bol veľmi neuspokojivý... V rozpore so všetkými normami spravodlivého procesu sudca opakovane zasahoval v prospech obžaloby a maril obhajobe krížový výsluch svedkov obžaloby v prípade vecných dôkazov, napr. prekladu Biblie kráľa Jakuba, ktoré ponúkala obžaloba, aby dokázala, že obvinení vlastnili zakázané publikácie!“
Medzinárodné znepokojenie nad potláčaním ľudských práv v Singapure je také veľké, že časopis s názvom Human Rights Without Frontiers (Ľudské práva bez hraníc) vydávaný v Belgicku uverejnil 18-stranovú správu zaoberajúcu sa výlučne útokom singapurskej vlády na Jehovových svedkov. Šéfredaktor tohto časopisu Willy Fautré v úvodníku veľmi výstižne definoval skutočnú mieru slobody človeka v akomkoľvek politickom štáte:
„Hoci náboženská sloboda je jedným z najlepších náznakov toho, aký je všeobecný stav slobody človeka v danej spoločnosti, len veľmi málo svetských organizácií pre ľudské práva sa zapojilo buď do procesu eliminácie týchto foriem diskriminácie a neznášanlivosti na základe náboženstva či viery, alebo do vypracúvania metód, ktoré by chránili a podporovali náboženskú slobodu.“
Časopis Human Rights Without Frontiers publikoval svoj zoznam odporúčaní vytlačený tučným písmom na zadnej strane obálky svojej správy.
Jehovovi svedkovia sú pre Singapur osožní. Rešpektujú práva svojich blížnych a nedopúšťajú sa voči nim nijakého zločinu. Žiaden obyvateľ Singapuru si nemusí robiť starosti, že sa mu nejaký Jehovov svedok vláme do domu alebo že ho prepadne, zbije, či znásilní.
Dobrovoľná verejná služba Jehovových svedkov prispieva k posilneniu a zlepšeniu rodinného života a podporuje dobrý občiansky život. Svedkovia vedú bezplatné biblické štúdiá s každým, kto chce spoznať budujúce biblické zásady a dozvedieť sa, ako ich uplatniť vo svojom živote. Ich zhromaždenia, ktorých cieľom je štúdium Biblie a modlitba, sú súčasťou ich kresťanského vzdelávania. To z nich robí znamenitých občanov.
Obyvatelia Singapuru, ktorí si vážia svoju republiku a chcú pre jej budúcnosť len to najlepšie, by mali podnietiť vládu, aby znovu preskúmala, aké je správne miesto Jehovových svedkov v singapurskej spoločnosti. Je čas zrušiť sankcie proti nim a vrátiť im to, na čo má každý občan právo — slobodu uctievania.
[Rámček na strane 26]
Svet sa pozerá
1. „Keď v jeden februárový večer tohto roku singapurská polícia prepadla päť domácností bleskovým vojensky ladeným útokom, bolo pri tom zatknutých 69 mužov, žien a dospievajúcich a boli odvlečení na policajné veliteľstvo. To nebol spôsob, akým by sa správne mali končiť biblické študijné zhromaždenia.“ — The Ottawa Citizen, Kanada, 28. decembra 1995, strana A10.
2. „Bolo by zdrojom ozajstného potešenia pre všetkých, ktorí sa zaujímajú o náboženskú slobodu a práva svedomia, keby vláda Singapuru pozmenila svoj postoj, pokiaľ ide o členov tohto nevinného a neškodného ľudu, a dovolila im vykonávať i propagovať ich vieru bez obáv a bez prekážok.“ — Profesor Bryan R. Wilson, Oxfordská univerzita, Anglicko.
3. „V sérii súdnych procesov, ktoré viedli k protestom medzinárodných skupín pre občianske slobody, singapurské súdy od novembra minulého roku odsúdili 63 Jehovových svedkov.“ — Asahi Evening News, Japonsko, 19. januára 1996, strana 3.
4. „Jehovovým svedkom by malo byť dovolené stretávať sa a vykonávať ich náboženstvo pokojne, bez hrozby zatknutia či uväznenia. Sloboda náboženstva je základným právom, ktoré zaručuje Ústava Singapuru.“ — Amnesty International, 22. novembra 1995.
5. Čan Siu-čing, predsedníčka Komisie pre právo a pokoj z hongkonskej katolíckej diecézy, v liste z 1. júna 1995, ktorého adresátom bol Lee Kuan Yew, senior minister z kancelárie predsedu vlády, uviedla: „Hlavným sporným bodom je to, že aj keď singapurská vláda pokladá tých, ktorí odmietajú vojenskú službu, za porušovateľov zákona, ktorí by mali byť potrestaní, ostatní členovia, ktorí sa iba zúčastňujú náboženského zhromaždenia s cieľom uctievať, by nemali byť postihnutí...
Píšeme preto s cieľom požiadať Vašu vládu:
1. aby nezakazovala Jehovových svedkov, ale aby sa mohli tešiť zo slobody uctievania a svedomia;
2. aby prestala trestať tých členov Jehovových svedkov, ktorí len navštevujú zhromaždenia s náboženským cieľom;
3. aby prepustila tých členov Jehovových svedkov, ktorí boli v poslednom čase zatknutí iba za účasť na náboženských činnostiach.“
[Obrázok na strane 23]
Jehovovi svedkovia pred súdnou budovou po tom, čo boli vznesené obvinenia
[Obrázok na strane 23]
Táto 71-ročná svedkyňa povedala sudcovi: „Ja nie som nijakou hrozbou pre túto vládu.“ A predsa bola uväznená