Čo sa vlastne stalo s Apačmi?

„KRUTEJŠIE črty tváre nikto nikdy nevytesal.“ O kom sa to hovorilo? A kto bol okrem toho známy svojou výnimočnou „odvahou a odhodlanosťou“? Bol to apačský vodca, ktorý sa armáde Spojených štátov vzdal ako posledný. Dožil sa asi 80 rokov a zomrel v roku 1909 v Oklahome, údajne ako člen holandskej reformovanej cirkvi. Bol to Goyanthlay, známejší ako Geronimo, posledný z veľkých apačských vodcov.

Hovorí sa, že menom Geronimo ho začali nazývať po tom, čo mexickí vojaci v strachu volali k „svätému“ Hieronýmovi (Jerónimo), keď na nich Goyanthlay zaútočil. Približne v roku 1850 mexickí vojaci zabili 25 apačských žien a detí, ktoré boli utáborené v blízkosti mestečka Janos v Mexiku. Medzi nimi bola Geronimova matka, jeho mladá manželka a jeho tri deti. Hovorí sa, že „Geronimo po celý zvyšok svojho života nenávidel všetkých Mexičanov“. Podnecovaný túžbou po pomste, stal sa jedným z najobávanejších apačských náčelníkov.

Čo však vlastne vieme o Apačoch, ktorí sú v hollywoodskych filmoch tak často stereotypne predstavovaní ako banditi? Existujú ešte? Ak áno, ako žijú a aká budúcnosť ich čaká?

„Tigre ľudského rodu“

Apači (ich meno podľa všetkého pochádza zo slova apaču, ktoré v jazyku zuni znamená „nepriateľ“) boli známi ako nebojácni, vynachádzaví bojovníci. Generál George Crook, slávny bojovník proti Indiánom v 19. storočí, ich nazval „tigre ľudského rodu“. Jedna autorita však uvádza, že „po roku 1500 všetky apačské kmene spolu nikdy neprekročili počet šesťtisíc ľudí“. No niekoľko desiatok bojovníkov dokázalo v partizánskej vojne zastaviť celú nepriateľskú armádu!

Jeden apačský zdroj však uvádza: „V protiklade s populárnymi predstavami, ktoré vytvorili Španieli, Mexičania a Američania, Apači neboli bojovní a krvilační divosi. Lúpežné nájazdy kvôli jedlu sme robili iba v čase nedostatku. Vojny sa neviedli naslepo, ale vo všeobecnosti to boli dobre plánované ťaženia s cieľom pomstiť krivdy, ktoré boli na nás spáchané.“ A čo sa týka tých krívd, bolo ich naozaj veľa!

Výstava v Sancarloskom kultúrnom centre Apačov v Peridote (Arizona) podáva dejiny Apačov z ich uhla pohľadu: „Príchod cudzincov do tejto oblasti priniesol so sebou nepriateľstvá a zmeny. Novousadlíci nebrali ohľad na našu prapôvodnú spätosť s krajinou. V snahe brániť naše tradície a kultúru naši predkovia bojovali a vyhrali mnohé bitky proti vojakom a občanom Španielska, Mexika a Spojených štátov. Premožení presilou v počte i v modernej technike, boli naši starí otcovia a prastarí otcovia nakoniec donútení prijať požiadavky vlády Spojených štátov. Boli sme prinútení vzdať sa nášho kočovného života a žiť v rezerváciách.“ Výraz ‚prinútení žiť v rezerváciách‘ vyvoláva silné pocity v srdciach približne pol milióna obyvateľov rezervácií (spomedzi vyše dvoch miliónov domorodých Američanov), ktorí pochádzajú z 554 kmeňov v Spojených štátoch a zo 633 skupín v Kanade. Apačov je asi 50 000.a

Prežitie v ranom období

Väčšina odborníkov na rané dejiny domorodých Američanov prijíma teóriu, že pôvodné kmene prišli z Ázie cez Beringov prieliv a potom sa pomaly rozšírili na juh a na východ. Jazykovedci považujú apačský jazyk za príbuzný s athabaskými jazykmi, ktorými sa hovorí na Aljaške a v Kanade. Thomas Mails píše: „Čas ich príchodu na americký juhozápad spadá podľa súčasných odhadov do obdobia rokov 1000 až 1500 n. l. Antropológovia sa zatiaľ nezhodujú v názoroch na to, akou cestou a akým tempom putovali.“ — The People Called Apache (Ľud nazývaný Apači).

V minulých storočiach Apači často prežívali vďaka organizovaniu lúpežných nájazdov proti svojim španielsko-mexickým susedom. Thomas Mails píše: „Také nájazdy pretrvávali takmer dvesto rokov; začali sa približne v roku 1690 a skončili sa okolo roku 1870. Tieto nájazdy nie sú ničím prekvapivým, lebo Mexiko sa preukázalo ako skutočný ‚roh hojnosti‘ v poskytovaní potrebných zásob.“

Kto začal skalpovať ako prvý?

V dôsledku neustálych konfliktov medzi Mexikom a apačským národom sa vláda mexického štátu Sonora „vrátila k starej španielskej metóde“ ponúkania odmien za skalpy. Nebola to však novinka výlučne španielskeho pôvodu — Briti a Francúzi praktizovali tento zvyk už skôr.

Mexičania skalpovali preto, aby získali peňažnú odmenu, a niekedy ani nezáležalo na tom, či skalp bol apačský, alebo nie. V roku 1835 bol v Mexiku prijatý zákon o odmene za skalp, ktorý ponúkal 100 pesos za každý skalp bojovníka. O dva roky neskôr bola stanovená aj cena 50 pesos za skalp ženy a 25 pesos za skalp dieťaťa! V knihe The Conquest of Apacheria (Dobytie krajiny Apačov) spisovateľ Dan Thrapp píše: „Neskrývaným cieľom tejto politiky bolo vyhladenie, čo je dôkaz, že genocída má rozsiahle korene a že nie je novodobým vynálezom jedného národa.“ Ďalej pokračuje: „Apači sami neskalpovali.“ No Mails hovorí, že Čirikavovia z času na čas brali skalpy — nie však často, a to „pre svoj strach zo smrti a z duchov“. Dodáva: „Skalpovali len z pomsty po tom, čo tento zvyk zaviedli Mexičania.“

Thrapp hovorí, že baníci „sa často zoskupovali... a vychádzali na hon na Indiánov. Keď sa im podarilo chytiť ich, pozabíjali všetkých mužov do jedného, a niekedy aj všetky ženy a deti. Indiáni potom, prirodzene, robili to isté belochom a iným kmeňom.“

Vojna s Apačmi nakoniec dosiahla bod, keď to bolo pre štát Arizona výnosné, hovorí Charles Lummis, pretože „pokračovanie apačských vojen [znamenalo], že Ministerstvo vojny poskytne Arizone ročne viac ako 2 milióny dolárov“. Thrapp vyhlasuje: „Boli tu mocné a bezohľadné záujmy, ktorým mier s Apačmi nevyhovoval, lebo ak by nastal mier, prílev financií od armády by vyschol.“

Boli rezervácie riešením?

Neustále zrážky medzi votrelcami spomedzi bielych usadlíkov a domácimi Apačmi viedli k tomu, že federálna vláda videla riešenie v uzavretí Indiánov do rezervácií — často nehostinných pásov krajiny, kde mali prežiť. V rokoch 1871–1872 boli založené rezervácie pre Apačov.

Od roku 1872 až do roku 1876 mali čirikavskí Apači svoju vlastnú rezerváciu. Títo potulní nomádi sa cítili uväznení. Hoci sa o vyše 11 000 kilometrov štvorcových delilo len 400 až 600 ľudí, táto zväčša vyprahnutá oblasť im nedávala dostatok možností na zabezpečovanie potravy lovom a zberom. Vláda im musela dodávať zásoby potravín každých 15 dní, aby predišla ich vyhladovaniu.

Bieli usadlíci si však napriek tomu mysleli, že samostatná čirikavská rezervácia znamená plytvanie pôdou a že Apači by mali byť sústredení v jednej rezervácii. Nevraživosť bielych usadlíkov sa ešte zväčšila po smrti váženého náčelníka Cochisa v roku 1874. Potrebovali zámienku na to, aby mohli vyhnať čirikavských Apačov z tejto rezervácie. Čo sa stalo? „V roku 1876 sa zámienka ponúkla sama. Dvaja Čirikavovia zabili dvoch nezákonných predavačov whisky, lebo im odmietli predať viac [whisky]. Namiesto zatknutia podozrivých prišiel [vládny] zástupca pre sancarloskú rezerváciu s ozbrojenými mužmi a eskortovali [kmeň] Čirikavov do San Carlos. Čirikavská rezervácia bola zrušená.“

No Indiáni mali ešte stále dovolené potulovať sa aj za hranicami rezervácie. Bielym usadlíkom sa takáto politika nepáčila. „Reagujúc na požiadavky usadlíkov, vláda presunula sancarloských Apačov, Apačov Bieleho vrchu, sibekveských a tontoských Apačov, ako aj početné skupiny zahŕňajúce čirikavských Apačov do správnej oblasti San Carlos.“ — Creation’s Journey—​Native American Identity and Belief (Cesta stvorenia — identita a viera domorodých Američanov).

V rovnakom čase boli v tejto rezervácii zadržané tisíce javapaiských, čirikavských a západných Apačov. To viedlo k napätiu a podozrievaniu, keďže niektoré z týchto kmeňov boli dlhoroční nepriatelia. Ako reagovali na obmedzenia v rezervácii? Apačská odpoveď znie: „Súc odrezaní od nášho tradičného spôsobu života, živorili sme telesne, citovo a duchovne. Zobrali nám našu slobodu.“

Avšak jedna skupina Čirikavov, vedená slávnym vojnovým náčelníkom Geronimom, v roku 1885 z rezervácie utiekla a unikla do Mexika. Generál Nelson Miles ich prenasledoval s takmer 5000 vojakmi a 400 apačskými zvedmi — títo všetci sa snažili vystopovať skupinku v tom čase len 16 bojovníkov, 12 žien a 6 detí!

Nakoniec sa 4. septembra 1886 Geronimo vzdal. Bol ochotný vrátiť sa do Rezervácie San Carlos. Ale to sa mu nikdy nesplnilo. Povedali mu, že všetci tamojší Apači boli ako väzni presunutí smerom na východ na Floridu, kam mal ísť aj on. Vtedy povedal v apačskom jazyku: „Łahn dádzaayú nahikai łeh niʹ nyelíí k’ehge,“ čo znamená: „Kedysi sme sa pohybovali ako vietor.“ Hrdý a ľstivý Geronimo sa ako väzeň už viac nemohol pohybovať tak voľne ako vietor.

Nakoniec mu bolo dovolené presťahovať sa smerom na západ, až do Fort Sill v Oklahome, kde v roku 1909 zomrel. Tak ako mnohí iní vodcovia domorodých Američanov, aj tento apačský náčelník bol nútený poddať sa utláčajúcim životným podmienkam vo väzeniach a rezerváciách.

Akým problémom čelia dnes?

Apači žijú v niekoľkých rezerváciách v Arizone a v Novom Mexiku. Redaktori časopisu Prebuďte sa! navštívili Rezerváciu San Carlos a rozprávali sa s niekoľkými apačskými vodcami. V nasledujúcich riadkoch uvádzame správu o tejto návšteve.

Krátko po tom, čo sme jedného horúceho, suchého májového dňa vstúpili do rezervácie, nás pohostinne privítal Harrison Talgo a jeho manželka. Harrison, výrečný, vyše 180 centimetrov vysoký muž s veľkými fúzami, je členom sancarloskej kmeňovej rady. Opýtali sme sa ho: „Aké problémy postihujú Apačov dnes?“

„Strácame svoje tradičné hodnoty. Televízia má veľmi negatívny vplyv, zvlášť na našich mladých ľudí. Jedným z príkladov toho je skutočnosť, že sa neučia náš jazyk. Ďalším závažným problémom je nezamestnanosť, ktorá v niektorých oblastiach dosahuje až 60 percent. Je pravda, že máme kasína, ale tie poskytujú zamestnanie len niekoľkým z našich ľudí. Opačnou stranou mince je to, že mnohí z našich ľudí do kasín chodia a tam prehrajú celú finančnú podporu, ktorú dostávajú na úhradu výdavkov za jedlo a bývanie.“

Keď sme sa pýtali na zdravotné problémy v kmeni, Harrison bez zaváhania odpovedal: „Cukrovka. Vyše 20 percent našich ľudí trpí cukrovkou. V niektorých oblastiach je to vyše 50 percent.“ Uznal aj to, že ďalším závažným problémom je pliaga, ktorú sem priniesol biely muž pred vyše sto rokmi — alkohol. „Našich ľudí ovplyvňujú aj drogy.“ Reklamné tabule popri cestách v rezervácii vydávali výrečné svedectvo o týchto problémoch, hovoriac: „Nech triezvosť zavládne — osloboď sa od drog!“ a „Chráňte našu krajinu. Chráňte naše zdravie. Neničte naše prírodné bohatstvo.“

Pýtali sme sa, či je kmeň postihnutý aidsom. So zjavným znechutením odpovedal: „Nebezpečenstvo spočíva v homosexualite. Homosexualita preniká do rezervácie. Televízia a neresti bieleho muža oslabujú niektorých mladých Apačov.“

Opýtali sme sa aj na to, k akým zmenám došlo v rezervácii za posledné roky. Harrison odpovedal: „V päťdesiatych rokoch bolo poradie priorít a vplyvov nasledovné: na prvom mieste náboženstvo; na druhom rodina; na treťom vzdelanie; na štvrtom tlak vrstovníkov; a na poslednom televízia. Dnes je toto poradie obrátené a dominantné postavenie má televízia. Druhým najsilnejším vplyvom je tlak vrstovníkov — tlak opustiť apačský spôsob života a pridať sa k hlavnému prúdu Ameriky. Vzdelanie je stále na treťom mieste a mnohí Apači využívajú príležitosti študovať na vysokých školách, ako aj na rastúcom počte základných a stredných škôl v rezerváciách.“

„A čo vplyv rodiny?“ pýtame sa.

„Nanešťastie, rodina klesla až na štvrté miesto a náboženstvo je teraz na poslednom mieste — či už je to naše tradičné náboženstvo alebo náboženstvá bieleho muža.“

„Ako sa pozeráte na náboženstvá kresťanstva?“

„Nie sme nadšení snahami cirkví odvrátiť našich ľudí od tradičnej viery.b Luteráni a katolíci tu vykonávajú misie už vyše sto rokov. Sú tu aj letnicové skupiny, ktoré majú istú emocionálnu príťažlivosť.“

„Potrebujeme oživiť našu kultúrnu identitu prostredníctvom rodiny a znovu začať používať apačský jazyk. V súčasnosti sa vytráca.“

Ekonomický pokrok Apačov

Navštívili sme aj ďalšieho apačského muža s autoritou, ktorý sa vyslovil s dôverou o ekonomických vyhliadkach Rezervácie San Carlos. Vysvetlil nám však, že nie je ľahké získať investorov, ktorí by vložili peniaze do tunajších projektov. Dobrým znamením je dohoda o vytvorení Sancarloskej apačskej telekomunikačnej spoločnosti, ktorá bola podpísaná s jednou významnou telefonickou spoločnosťou. Tento projekt je financovaný Vidieckym obchodným združením a vytvorí mnoho pracovných príležitostí pre Apačov a zároveň prispeje k rozšíreniu a zlepšeniu slabej telefónnej siete v rezervácii.

Tento úradník hovoril s istou dávkou hrdosti o dialyzačnom centre, ktoré má byť zakrátko otvorené v nemocnici rezervácie a ktoré umožní zabezpečiť lepšiu a ľahšie dostupnú lekársku starostlivosť. Potom nám ukázal plány na opätovný rozvoj obchodného centra v San Carlos, ktoré sa má v dohľadnom čase začať budovať. Bol optimistický vzhľadom na budúcnosť, ale zdôraznil, že základom musí byť vzdelanie. ‚Vzdelanie znamená lepšiu mzdu, čo zase vedie k vyššej životnej úrovni.‘

Apačské ženy sú preslávené svojím umením výroby košíkov. Jedna turistická príručka hovorí, že „poľovníctvo, rybárstvo, práca na rančoch, ťažba stavebného dreva, baníctvo, rekreácia vo voľnej prírode a turistika“ sú hlavnými faktormi miestnej ekonomiky.

Apači sa snažia držať krok s okolitým svetom, a to aj napriek tomu, že mnohé okolnosti pôsobia v ich neprospech. Tak ako mnoho iných ľudí, aj oni túžia po spravodlivosti, úcte a slušnom živote.

Keď zvíťazí pravá spravodlivosť

Jehovovi svedkovia navštevujú Apačov, aby im povedali o novom svete, ktorý Jehova Boh sľúbil zriadiť na našej zemi a ktorý je tak nádherne opísaný v biblickej knihe Izaiáš: „Veď, hľa, tvorím nové nebesia a novú zem a skoršie veci sa nebudú pripomínať, ani nevstúpia do srdca. A istotne budú stavať domy a bývať v nich a istotne budú sadiť vinice a jesť ich ovocie. Nebudú sa lopotiť nadarmo.“ — Izaiáš 65:17, 21, 23; 2. Petra 3:13; Zjavenie 21:1–4.

Je blízko čas, keď Jehova Boh podnikne kroky na očistenie sveta od všetkého sebectva a korupcie, ako aj od zlého zaobchádzania so zemou. (Pozri Matúša 24. kapitolu; Marka 13. kapitolu; Lukáša 21. kapitolu.) Ľudia zo všetkých národov, vrátane národov domorodých Američanov, sa môžu už teraz žehnať tým, že sa obrátia k pravému Bohu, Jehovovi, prostredníctvom Krista Ježiša. (1. Mojžišova 22:17, 18) Jehovovi svedkovia ponúkajú bezplatné biblické vzdelávanie všetkým miernym ľuďom, ktorí túžia zdediť obnovenú zem a sú ochotní poslúchať Boha. — Žalm 37:11, 19.

[Poznámky pod čiarou]

[Mapy/obrázok na strane 15]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

SEVERNÁ AMERIKA

Vpravo: zväčšená časť

Apačské rezervácie

ARIZONA

NOVÉ MEXIKO

Hikarijovia

Fort Apache (Biely vrch)

San Carlos

Meskalerovia

[Prameň ilustrácie]

Mountain High Maps® Copyright © 1997 Digital Wisdom, Inc.

[Obrázok na strane 13]

Geronimo

[Prameň ilustrácie]

S láskavým dovolením Arizona Historical Society/​Tucson, AHS#78167

[Obrázky na strane 16]

Harrison Talgo, člen kmeňovej rady

[Obrázky na strane 17]

Náčelník Cochise bol pochovaný vo svojom čirikavskom útočisku

Televízne vysielanie sa do rezervácie dostáva cez satelitné antény

[Obrázok na strane 18]

Pri apačských pohreboch príbuzní kladú okolo hrobu kamene. Stuhy vo vetre znázorňujú štyri svetové strany