Náboženská sloboda — požehnanie, alebo kliatba?

Zrodenie myšlienky náboženskej slobody bolo v kresťanských krajinách sprevádzané veľkými pôrodnými bolesťami. Bol to boj proti dogmatizmu, predsudkom a neznášanlivosti. Stálo to nespočetné tisíce životov v krvavých náboženských konfliktoch. Čo sa učíme z tejto smutnej histórie?

„PRENASLEDOVANIE je trvalou súčasťou kresťanskej histórie,“ píše Robin Lane Fox v knihe Pagans and Christians (Pohania a kresťania). Raní kresťania boli nazývaní sektou a boli obviňovaní z toho, že ohrozujú verejný poriadok. (Skutky 16:20, 21; 24:5, 14; 28:22) Následkom toho niektorí boli mučení a zabíjaní divými zvieratami v rímskych arénach. Zoči-voči takému krutému prenasledovaniu niektorí, ako napríklad teológ Tertulián (pozri obrázok na strane 8), volali po náboženskej slobode. V roku 212 n. l. Tertulián napísal: „Je základným právom človeka, prirodzenou výsadou, aby každý človek uctieval [Boha] podľa vlastného presvedčenia.“

V roku 313 n. l. sa prenasledovanie kresťanov v rímskom svete skončilo, keď Konštantín vydal Milánsky edikt, ktorým udelil slobodu náboženstva kresťanom i pohanom. Uzákonenie „kresťanstva“ v Rímskej ríši zmenilo situáciu. No okolo roku 340 n. l. jeden spisovateľ, ktorý sa hlásil ku kresťanstvu, vyzýval k prenasledovaniu pohanov. Napokon v roku 392 n. l. cisár Teodosius I. prostredníctvom Konstantinopolského ediktu zakázal v ríši pohanstvo a náboženská sloboda sa predčasne skončila. Rímske „kresťanstvo“ sa stalo štátnym náboženstvom a cirkev i štát začali kampaň prenasledovania. Táto kampaň trvala celé storočia a vyvrcholila v krvavých križiackych vojnách 11. až 13. storočia a v krutosti inkvizície, ktorá začala svoju činnosť v 12. storočí. Tí, čo sa odvážili spochybniť uznávaný ortodoxný názor, monopol dogmy, boli označení za kacírov a boli chytaní vo vtedajšej atmosfére honu na čarodejnice. Čo bolo podnetom na také akcie?

Náboženská neznášanlivosť bola ospravedlňovaná tým, že náboženská jednota tvorí najpevnejší základ štátu a že náboženské rozdiely ohrozujú verejný poriadok. V roku 1602 jeden z ministrov anglickej kráľovnej Alžbety uviedol: „Štát nikdy nie je bezpečný, keď toleruje dve náboženstvá.“ V skutočnosti bolo oveľa ľahšie náboženských disidentov zakázať ako zistiť, či naozaj predstavujú hrozbu pre štát alebo pre uznávané náboženstvo. The Catholic Encyclopedia uvádza: „Ani svetské, ani cirkevné autority nerobili žiaden rozdiel medzi nebezpečnými a neškodnými kacírmi.“ No čoskoro sa to malo zmeniť.

Bolestivý zrod tolerancie

Katalyzátorom zmien v Európe bol prevrat, ktorý spôsobil protestantizmus, sektárske hnutie, ktoré odmietlo odísť zo scény. Protestantská reformácia udivujúcou rýchlosťou nábožensky rozdelila Európu, a tým vyniesla na svetlo myšlienku slobody svedomia. Napríklad slávny reformátor Martin Luther obhajoval svoje názory v roku 1521 slovami: „Moje svedomie je zajatcom Božieho Slova.“ Rozdelenie vyvolalo aj tridsaťročnú vojnu (1618–1648), sériu krutých náboženských vojen, ktoré spustošili Európu.

Uprostred vojen si však mnohí uvedomili, že konflikty nie sú krokom vpred. Preto bolo vydaných niekoľko ediktov, ako bol napríklad Nantský edikt vo Francúzsku (1598), ktoré sa snažili, hoci neúspešne, nastoliť v Európe rozorvanej vojnou mier. Práve z týchto ediktov sa postupne vyvinula súčasná predstava tolerancie. Spočiatku malo slovo „tolerancia“ negatívne konotácie. „Ak by sme za určitých okolností mali tolerovať sekty... bolo by to bezpochyby zlo — dokonca veľké zlo —, ale nie až také strašné ako vojna,“ napísal slávny humanista Erasmus v roku 1530. Vzhľadom na tento negatívny význam slova tolerancia niektorí, napríklad Francúz Paul de Foix v roku 1561, hovorili radšej o „náboženskej slobode“ ako o „tolerancii“.

Časom však tolerancia prestala byť považovaná za menšie zlo a začalo sa na ňu pozerať ako na ochrancu slobôd. Nebola už považovaná za ústupok, ale za záruku. Keď pluralita viery a právo zmýšľať inak začali byť považované za dobrý základ modernej spoločnosti, fanatizmus bol nútený ustúpiť do úzadia.

Koncom 18. storočia tolerancia začala byť spájaná so slobodou a rovnosťou. To sa prejavilo v podobe zákonov a deklarácií, ako bola slávna Deklarácia ľudských a občianskych práv (1789) vo Francúzsku a Listina práv (1791) v Spojených štátoch. Keď tieto dokumenty začali v 19. storočí ovplyvňovať liberálne zmýšľanie, tolerancia, a tým aj sloboda už neboli považované za kliatbu, ale za požehnanie.

Relatívna sloboda

I keď je sloboda veľmi cenná, je len relatívna. V mene väčšej slobody pre všetkých štát prijíma zákony, ktoré obmedzujú niektoré slobody jednotlivcov. V súčasnosti sú v mnohých európskych krajinách predmetom diskusií otázky súvisiace so slobodou, ako napríklad: Do akej miery by mala štátna legislatíva pôsobiť na súkromný život ľudí? Nakoľko je účinná? Ako ovplyvňuje slobodu?

V masmédiách sa do popredia dostávajú úvahy o verejných a súkromných slobodách. Proti niektorým náboženským skupinám boli namierené obvinenia z vymývania mozgov, vydierania, zneužívania detí a z mnohých ďalších vážnych zločinov, často bez akýchkoľvek skutočných dôkazov. Tlač sa zoširoka zaoberá príbehmi, v ktorých hlavnú úlohu hrajú minoritné náboženské skupiny. Do každodennej reči prenikli hanlivé označenia ako „kult“ alebo „sekta“. Pod tlakom verejnej mienky vlády dokonca vydávajú zoznamy takzvaných nebezpečných kultov.

Francúzsko je krajina pyšná na svoju tradíciu tolerancie a oddelenosti náboženstva od štátu. Pyšne sa vyhlasuje za krajinu „slobody, rovnosti, bratstva“. No podľa knihy Freedom of Religion and Belief—​A World Report je v tejto krajine odporúčaná „vzdelávacia kampaň v školách na posilnenie odporu voči novým náboženským hnutiam“. Mnohí ľudia sú však toho názoru, že takéto kroky predstavujú hrozbu pre náboženskú slobodu. Prečo?

Hrozby pre náboženskú slobodu

Pravá náboženská sloboda existuje len vtedy, keď štát zaobchádza so všetkými náboženskými skupinami, ktoré rešpektujú a poslúchajú zákony, rovnako. A prestáva existovať vtedy, keď štát svojvoľne rozhodne, ktorá spomedzi náboženských skupín nie je náboženstvom, a tým sú jej odopreté výhody, ktoré štát udeľuje náboženstvám. „Posvätná myšlienka náboženskej slobody vyznieva naprázdno, keď si štát nárokuje dávať oprávnenia náboženstvám tak, ako vydáva vodičské oprávnenia,“ poznamenal časopis Time v roku 1997. Jeden francúzsky odvolací súd nedávno vyhlásil, že také niečo „vedie, či už vedome, alebo nie, k totalitárstvu“.

Základné slobody sú ohrozené aj vtedy, keď jedna skupina má monopol na to, čo sa bude objavovať v masmédiách. Žiaľ, v mnohých krajinách sa to stáva čoraz častejšie. Napríklad protikultové organizácie sa v snahe definovať, čo je nábožensky správne, postavili do úlohy žalobcu, sudcu a súdnej poroty a prostredníctvom masmédií sa snažia vnútiť svoj zaujatý názor verejnosti. No ako uviedli francúzske noviny Le Monde, v konaní týchto organizácií niekedy vidno „rovnaké sektárstvo, proti akému údajne bojujú, a riskujú, že vytvoria atmosféru ,honu na čarodejnice‘“. Noviny položili otázku: „Neohrozuje spoločenské stigmatizovanie minoritných náboženských skupín... základné slobody?“ Martin Kriele, citovaný v Zeitschrift für Religionspsychologie (Časopis pre psychológiu náboženstva), uviedol: „Prenasledovanie siekt predstavuje väčší dôvod na obavy ako veľké množstvo ‚takzvaných siekt a psychoskupín‘. Jednoducho povedané, občania, ktorí neprestupujú zákon, by mali byť nechaní na pokoji. Náboženstvo a ideológia by mali byť slobodné a mali by zostať slobodné aj tu, v Nemecku.“ Všimnime si jeden príklad.

‚Vzorní občania‘ — označení za nebezpečných

Ktorá náboženská skupina je podľa mienky katolíckych autorít citovaných v populárnych španielskych novinách ABC „najnebezpečnejšou sektou zo všetkých“? Možno vás prekvapí, že ABC hovorili o Jehovových svedkoch. Majú obvinenia namierené proti nim nestranný, objektívny základ? Všimnime si nasledujúce vyhlásenia z iných zdrojov:

„Svedkovia učia ľudí, aby poctivo platili dane, aby sa nezúčastňovali na vojnách alebo na prípravách vojen, aby nekradli a celkovo aby žili takým spôsobom života, že keby ho prijali aj iní, viedlo by to k zlepšeniu úrovne občianskeho spolunažívania.“ — Sergio Albesano, Talento, november–december 1996.

„V rozpore s ohováraním, ktoré sa šíri pri určitých príležitostiach, nezdá sa mi, že by [Jehovovi svedkovia] predstavovali čo i len najmenšie nebezpečenstvo pre štátne inštitúcie. Sú to pokojamilovní, svedomití občania, úctiví voči úradným činiteľom.“ — Istý poslanec v belgickom parlamente.

„Jehovovi svedkovia sú očividne najpoctivejšími ľuďmi v Spolkovej republike.“ — Nemecké noviny Sindelfinger Zeitung.

„Mali by ste sa na [Jehovových svedkov] pozerať ako na vzorných občanov. Svedomito platia dane, starajú sa o chorých, bojujú s negramotnosťou.“ — Americké noviny San Francisco Examiner.

„Jehovovi svedkovia sú úspešnejší v udržiavaní stabilných manželských zväzkov než členovia iných denominácií.“ — American Ethnologist.

„Jehovovi svedkovia patria k najpoctivejším a najusilovnejším občanom afrických krajín.“ — Dr. Bryan Wilson, Oxfordská univerzita.

„Členovia tejto viery v priebehu desaťročí veľmi prispeli k rozšíreniu slobody svedomia.“ — Nat Hentoff, Free Speech for Me—​But Not for Thee (Sloboda prejavu pre mňa — ale nie pre teba).

„Značným dielom prispeli k zachovaniu hodnôt, ktoré patria k najcennejším v našej demokracii.“ — Profesor Ch. S. Braden, These Also Believe (Aj títo veria).

Ako ukazujú tieto citáty, Jehovovi svedkovia sú na celom svete uznávaní ako príkladní občania. Okrem toho sú známi svojím bezplatným biblickým vzdelávacím dielom a tým, že podporujú rodinné hodnoty. Ich kurzy čítania a písania pomohli už státisícom a ich humanitárna činnosť v priebehu desaťročí tisícom ľudí, najmä v Afrike.

Dôležitosť objektívnosti

V spoločnosti sa vždy nájde dosť bezcharakterných ľudí, ktorí číhajú na nevinné obete. Preto je určite potrebná opatrnosť, keď ide o nejaké tvrdenia o náboženstve. Ale nakoľko môžu byť objektívne a nakoľko môžu podporovať náboženskú slobodu články novinárov, ktorí sa neporadia s objektívnymi odborníkmi, ale spoliehajú sa na informácie od cirkví, ktoré vidia, že im ubúda členov, alebo od protisektových organizácií, ktorých objektívnosť je veľmi otázna? Napríklad noviny, ktoré nazvali Jehovových svedkov „najnebezpečnejšou sektou zo všetkých“, priznali, že ich vysvetlenia pochádzajú od „odborníkov z [katolíckej] cirkvi“. Jeden francúzsky časopis tiež uviedol, že za väčšinou článkov, ktoré sa zaoberajú údajnými sektami, stoja organizácie na boj proti sektám. Je to podľa vášho názoru ten najnestrannejší spôsob získavania objektívnych informácií?

Medzinárodné súdy a organizácie, ktoré sa zaoberajú základnými ľudskými právami, napríklad OSN, uvádzajú, že „rozdiel medzi náboženstvom a sektou je príliš umelý na to, aby bol prijateľný“. Teda prečo niektorí stále používajú pejoratívne slovo „sekta“? Je to ďalší doklad toho, že náboženská sloboda je ohrozená. Ako možno túto základnú slobodu chrániť?

[Rámček/obrázky na strane 8]

Obhajcovia náboženskej slobody

Po krvavom kúpeli náboženských konfliktov v Európe v 16. storočí sa ozvali silné hlasy volajúce po náboženskej slobode. Tieto výzvy majú k téme náboženskej slobody stále čo povedať.

Sébastien Chateillon (1515–1563): „Kto je kacír? Mne osobne sa zdá, že za kacírov považujeme proste všetkých tých, ktorí nesúhlasia s naším názorom... Ak ste v tomto meste alebo oblasti považovaný za pravého veriaceho, v ďalšom budete považovaný za kacíra.“ Slávny prekladateľ francúzskej Biblie a silný obhajca tolerancie Chateillon sa dotkol jedného z kľúčových prvkov v otázke náboženskej slobody: Kto definuje, kto je kacír?

Dirck Volckertszoon Coornhert (1522 až 1590): „Čítame, že v minulosti... dokonca sám Kristus v Jeruzaleme a potom mnohí mučeníci v Európe... vyrušovali [spoločnosť] slovami pravdy... Význam slova ,vyrušovali‘ treba definovať presne a jasne.“ Coornhert tvrdil, že náboženské rozdiely by sa nemali klásť na jednu rovinu s narušovaním verejného poriadku. Položil otázku: Sú tí, ktorí svedomito poslúchajú a rešpektujú zákon, skutočne hrozbou pre verejný poriadok?

Pierre de Belloy (1540–1611): Je „prejavom nevedomosti domnievať sa, že rôznorodosť náboženstiev spôsobuje a podporuje nepokoj v štáte“. Belloy, francúzsky právnik, ktorý písal v čase náboženských vojen (1562–1598), tvrdil, že pokoj štátu nezávisí od náboženskej uniformity, pokiaľ sa vláda, samozrejme, nepoddáva náboženským tlakom.

Thomas Helwys (asi 1550 až asi 1616): „Ak sa jeho [kráľov] ľud poslušne a verne podriaďuje všetkým ľudským zákonom, nemal by od nich vyžadovať už nič viac.“ Helwys, jeden zo zakladateľov baptistickej cirkvi v Anglicku, písal v prospech oddelenosti cirkvi od štátu a nabádal kráľa, aby udelil náboženskú slobodu všetkým cirkvám a sektám a aby sa uspokojil s občianskou mocou nad ľuďmi a ich majetkom. Jeho spisy zdôrazňovali otázku, ktorá je aktuálna dodnes: Do akej miery by mal štát ovládať duchovný život ľudí?

Anonymný pisateľ (1564): „Ak má byť uvedená do platnosti sloboda svedomia, nestačí človeku dovoliť, aby sa zdržiaval účasti na náboženstve, ktoré neschvaľuje, ak zároveň nemôže slobodne patriť k náboženstvu, ktoré schvaľuje.“

[Obrázky]

Tertulián

Chateillon

De Belloy

[Prameň ilustrácie]

Všetky fotografie: © Cliché Bibliothèque Nationale de France, Paris