Schody do neba

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! NA FILIPÍNACH

HOVORÍ sa, že ich celková dĺžka je desaťnásobne väčšia ako dĺžka Veľkého čínskeho múru. Niektorí hovoria, že keby sme ich úseky umiestnili po dĺžke za sebou, dosiahli by 20 000 kilometrov — čiže polovicu obvodu zeme! Niektorí ich dokonca nazývajú ôsmym divom sveta. A predsa mnohí ľudia nikdy nepočuli o tejto úžasnej pozoruhodnosti na Filipínach. Čo je to? Schody do neba, ryžové terasy v Cordillera Central. Tieto terasy, schované vo výšinách Luzonu, sú nádhernou ukážkou krásy a dômyselnosti.

Prečo boli vybudované? Príkre vrchy Cordiller sú také strmé, že by sa bežne nedali využívať na poľnohospodárstvo. Sklon niektorých svahov prekračuje 50 percent. Ale starovekých roľníkov to neodradilo. V nadmorskej výške 1200 metrov i viac vytesali do stien zelenajúcich sa vrchov tisíce terás. Niekedy je ich 25, 30 i viac navrstvených nad sebou ako schodisko smerujúce do neba. Každá terasa je obrábaným zaplaveným poľom, ohradeným hlineným násypom a spevneným kamennými stenami. Väčšina terás je vysadená ryžou a lemujú obrysy vrchov; niektoré svahy sú konkávne, iné konvexné.

Samozrejme, poľnohospodárske terasy sú sotva charakteristické len pre Filipíny. Terasovité políčka možno nájsť aj v iných krajinách, najmä v juhovýchodnej Ázii, Južnej Amerike a v niektorých častiach Afriky. Ale ryžové terasy na Filipínach sú v mnohých ohľadoch jedinečné. Mario Movillon z Medzinárodného inštitútu na výskum ryže pre Prebuďte sa! povedal: „Filipínske ryžové terasy sú omnoho rozľahlejšie než terasy v iných krajinách. Pokrývajú veľkú časť pohoria Cordillera.“ Veľká časť sa nachádza v provincii Ifugao. Na človeka zapôsobí už samotný počet terás. Dodávajú prirodzeným líniám týchto vrchov reliéfnu krásu.

Div sveta?

Je prehnané nazývať ich ôsmym divom sveta? Nuž zvážte tento fakt — sú možno najväčším samostatným poľnohospodárskym projektom v ľudskej histórii. V decembri 1995 sa Organizácia Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru rozhodla, že zaradí ryžové terasy v Ifugau do svojho zoznamu Svetového dedičstva. Preto sú dnes tieto terasy na úrovni ďalších miest s veľkou historickou a kultúrnou hodnotou, ako napríklad Tádž Máhal v Indii, ekvádorské Galapágy, Veľký čínsky múr, Angkor Vat v Kambodži. No na rozdiel od starovekých stavebných projektov, ako sú napríklad pyramídy v Egypte, terasy boli postavené vďaka úsiliu celého spoločenstva — nie ako výsledok práce otrokov. Navyše nie sú opusteným miestom, ale stále ich aktívne obrábajú Ifugovia.

Ak navštívite tieto terasy, osobne zažijete ich uchvacujúcu krásu. Uvidíte ľudí pracujúcich na terasách, ktoré majú rozmery od niekoľkých štvorcových metrov až po 10 000 štvorcových metrov. Niektorí robotníci pichajú palicou do zeme, aby do nej presiakla voda, a pritom si spievajú. Ďalší sadia ryžu, presádzajú ryžové priesady alebo zberajú úrodu. Ak sem prídete, keď vzchádza nová ryža, terasy vytvárajú nádhernú mozaiku rozmanitých odtieňov zelenej farby.

Barinné kultivary ryže neprežijú bez veľkého množstva vody. Preto je namieste zložitý zavlažovací systém. Horské bystriny sú regulované a zložitým systémom kanálov a bambusových rúr je voda privádzaná k terasám. Pôsobením gravitácie je voda spoľahlivo distribuovaná z terasy na terasu. Terasy ani zďaleka nie sú mŕtvou monumentálnou stavbou, sú skutočne živým divom!

Kto ich vybudoval?

Netreba pripomínať, že tieto tisícky terás nemohol nikto postaviť za noc ani za niekoľko rokov. Nezabúdajte, že túto stavbu vybudovali bez moderných strojov či mechanizmov. Preto sa predpokladá, že výstavba terás sa začala prinajmenšom pred niekoľkými storočiami.

Niektorí archeológovia sú presvedčení, že táto práca sa začala už pred 2000 rokmi. Antropológovia predpokladajú, že ich stavitelia sa presťahovali zo severnej Indočíny alebo Indonézie a usídlili sa v Luzone a so sebou priniesli kultúru vysádzania barinných kultivarov ryže na terasách. Po vybudovaní základných terás postupne pridávali nové úrovne.

Ako sa z nich tešiť

Urobme si teraz v mysli výlet po terasách. Najprv sa zvezieme v klimatizovanom autobuse z Manily do mesta Banaue v provincii Ifugao. Táto cesta trvá asi deväť hodín. A teraz máme niekoľko možností. Možno sa rozhodneme ísť na rôzne zaujímavé miesta pešo, trojkolkou (motocyklom so sajdkárou) alebo mikrobusom. A ak máme chuť a výdrž, možno budeme chcieť ísť po horských chodníkoch, ktoré vedú do horských oblastí prístupných len peši. Tie ponúkajú najveľkolepejší pohľad na terasy a umožňujú lepšie si uvedomiť rozľahlosť tohto divu vytvoreného človekom.

Zvolili sme si cestu mikrobusom do dediny Batad. Dôjsť na miesto vzdialené 12 kilometrov nám po hrboľatých horských cestách trvá vyše hodiny. Odtiaľ pokračujeme ďalej pešo po horskom chodníku. Keď postupne vystupujeme na hrebeň medzi dvoma vyššími bodmi, vedie nás to cez rozmanitú horskú vegetáciu. (Existuje aj kratšia cesta, ale je veľmi strmá a neodporúča sa tým, ktorí nie sú zvyknutí na namáhavé stúpanie.) Z tohto hrebeňa pomaly zostupujeme po úzkom chodníku do Batadu.

Po niekoľkohodinovom pochode na príjemnom čerstvom horskom vzduchu sa nakoniec dostávame do cieľa. Terasy tu ponúkajú pastvu pre oči. Keďže sa Batad nachádza oproti konkávnemu horskému svahu, terasy majú tvar obrovského amfiteátra. Tvoria zaujímavý vzor línií, jedna úroveň nad druhou, ako schodisko do neba. Keď sa približujeme k dedine, vidíme starodávne domy typické pre Ifugao, vďaka ktorým dedina vyzerá, akoby bola posiata gigantickými hubami pokrytými trávou.

Ľudia sú priateľskí a pri svojej práci na terasách nás zdravia, keď prechádzame okolo nich. Ohromuje nás, keď sledujeme, ako tunajší obyvatelia svižne chodia po okraji skalnatých stien terás, ktoré využívajú ako chodníky na prechod z jedného miesta na druhé. Ďalší sa šplhajú z jednej úrovne na druhú s istotou kroku ako kamzíky, pričom používajú strategicky umiestnené skaly ako schodisko. Pri pozornejšom pohľade si všimnete, že sú bosí. A všade okolo nich sa naskytá ten veľkolepý pohľad na horské terasy — zriedkavý prípad, keď stavebné dielo človeka zapadá do životného prostredia a dopĺňa ho.

Znie to zaujímavo? Ak navštívite Filipíny, v každom prípade nepremeškajte príležitosť vidieť schodisko do neba, živý div, na ktorý určite tak ľahko nezabudnete.

[Rámček/obrázky na strane 18]

Záchrana terás

Napriek terajšej kráse terás je ich ďalšia existencia ohrozená. Mnohí z mladšej generácie obyvateľov hôr sa vyhýbajú pestovaniu ryže a hľadajú si zamestnanie v iných oblastiach. Môže to viesť k tomu, že bude nedostatok skúsených pestovateľov, ktorí by udržiavali terasy.

Aurora Ammayová, rodáčka z provincie Ifugao, ktorá spolupracuje s Medzinárodným inštitútom na výskum ryže, pre Prebuďte sa! povedala: „Terasy by mali byť stále zavlažované, ale v dôsledku odlesňovania je tu v súčasnosti nedostatok vody.“ Vyschnutie vodných zdrojov by znamenalo zánik terás.

Príležitostne spôsobujú problémy aj prírodné katastrofy. Zemetrasenie v roku 1990 zničilo časti mnohých terás, keď sa začali rúcať celé svahy.

Podnikajú sa však kroky na to, aby sa zabránilo vytrácaniu terás. V roku 1996 bolo vydané nariadenie, aby bola vytvorená Komisia na ochranu terás v oblasti Ifugao. Aká je jej úloha? Údržba terás vrátane podpory vodného systému a kultúry tejto oblasti, ako aj obnovenie akýchkoľvek zničených oblastí.

Zaradenie týchto terás do zoznamu Svetového dedičstva Organizácie Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO) ďalej zaväzuje filipínsku vládu, aby chránila túto oblasť. A podľa Jean Tuasonovej, zodpovednej výkonnej riaditeľky v kancelárii UNESCO v Manile, „UNESCO môže tiež poskytnúť technickú a finančnú pomoc na ochranu a zachovanie ryžových terás“.

[Mapa na strane 16]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Cordillera Central

[Celostránkový obrázok na strane 17]