Mars zblízka

V AUGUSTE 2003 sa Mars priblížil k Zemi na vzdialenosť ani nie 56 miliónov kilometrov, čo bolo najbližšie za posledných takmer 60 000 rokov. Červená planéta sa tak z astronomického hľadiska dostala skoro na náš „dvor“, čo pozorovateľov vesmíru veľmi potešilo.

Do začiatku roku 2004 bolo na Mars vyslaných viacero kozmických lodí. Niektoré ho skúmali z obežnej dráhy, iné prechádzali po jeho povrchu. Čo sme sa vďaka týmto misiám dozvedeli o našej susednej planéte?

Výskum červenej planéty

V roku 1997 priletela k Marsu orbitálna sonda Mars Global Surveyor. Objavila, že Mars mal kedysi silné magnetické pole. Táto sonda tiež presne zmapovala jeho povrch a zistila napríklad to, že medzi najnižšie a najvyššie položeným bodom je rozpätie vyše 29 kilometrov. Na Zemi je toto rozpätie len asi 19 kilometrov.a

Najnižším bodom na Marse je rozľahlá panva Hellas, ktorá vznikla zjavne pri dopade obrovského asteroidu. Najvyššie položeným bodom je vrchol obrovitej, 21-kilometrov vysokej sopky Olympus Mons. Kamera na palube sondy Surveyor zaznamenala aj balvany s priemerom vyše 18 metrov, ako aj rozsiahle pohyblivé polia pieskových dún a novovzniknuté kaňony. Iný prístroj pomohol určiť, že väčšina hornín na povrchu je sopečného pôvodu.

Hoci spojenie so sondou Mars Global Surveyor sa v novembri 2006 stratilo, vo výskume červenej planéty pokračovali tri orbitálne sondy vyslané v roku 2001 — Mars Odyssey, Mars Express a Mars Reconnaissance Orbiter.b Pomocou detektorov a kamier s vyšším rozlíšením skúmali marťanskú atmosféru a okolitý vesmír a objavili a zmapovali veľkú ľadovú pokrývku na severnom póle planéty.

Táto ľadová pokrývka je predmetom výskumu pristávacieho modulu Phoenix Mars Lander, ktorý na červenej planéte ukážkovo pristál 25. mája 2008. Je vybavený najmodernejšími prístrojmi, aby mohol vykonávať analýzy atmosféry a permafrostu v polárnej oblasti. Vedci dúfajú, že sa dozvedia, či zamrznutá pôda niekedy vytvárala vhodné podmienky pre život mikróbov. No hľadanie života — či aspoň vhodných podmienok preň — sa začalo už dávnejšie.

Rovery Spirit a Opportunity

V januári 2004 pristáli na Marse dva prieskumné pojazdné roboty — rovery Spirit a Opportunity —, ktorých spoločný názov je Mars Exploration Rovers. Miesto ich pristátia bolo vybraté na základe údajov získaných predchádzajúcimi misiami. Tieto rovery veľkosti motokáry po preniknutí do marťanskej atmosféry znížili svoju rýchlosť pomocou tepelných štítov, padákov a pomocných dýz. Po dopade sa viac ráz odrazili od povrchu, pričom ich tak ako ich menšieho predchodcu Mars Pathfinder (z roku 1997) chránili pristávacie vankúše.c

Povrch Marsu má približne rovnakú veľkosť ako povrch zemskej súše, takže ponúka široké možnosti pre robotický výskum. Za miesto pristátia rovera Opportunity bola zvolená rovina Meridiani Planum tvorená vrstvami hornín bohatých na hematit, minerál obsahujúci veľké množstvo železa. Rover Spirit pristál na opačnej strane Marsu, aby preskúmal vnútro obrovského Gusevovho krátera, v ktorom podľa niektorých vedcov malo existovať jazero. V jednom informačnom materiáli NASA sa píše, že cieľom misie týchto dvoch roverov je „spoznať históriu prostredia na miestach, kde kedysi mohla byť voda a priaznivé podmienky pre život“.

„Geológovia“ na Marse

Keď Spirit 4. januára 2004 dorazil do cieľa, čakala ho vyprahnutá krajina, z ktorej kde-tu vyčnievali skaly a ktorá sa vyznačovala plytkými okrúhlymi preliačinami. Rover skúmal povrch ako nejaký geológ: robil rozbory rôznych druhov pôdy, skál a krajinných útvarov. Vedci, ktorí ho riadili, zistili, že horniny na mieste jeho pristátia sú sopečného pôvodu a preliačiny vznikli pri dopade meteoritov. Spirit sa potom vydal ku skupine menších kopcov vzdialenej 2,6 kilometra. Tam objavil nezvyčajné skalnaté útvary a previsy z vrstiev mäkkých hornín, ktoré môžu byť sopečného pôvodu.

Medzitým rover Opportunity po ceste dlhej 456 miliónov kilometrov pristál 25. januára 2004 na mieste, ktoré bolo len 25 kilometrov vzdialené od stredu plánovaného pristávacieho miesta. Chránený pristávacími vankúšmi sa viac ráz odrazil od rovného povrchu Meridiani a potom sa skotúľal priamo do malého krátera. Istý vedec sa vyjadril, že toto pristátie sa podobá tomu, akoby niekto „pri medziplanetárnom golfe na prvý pokus trafil jamku“.

Opportunity preskúmal viacero kráterov, kde sa medzi vrstvami hornín ukrývajú guľôčky s vysokým obsahom hematitu, prezývané čučoriedky. Nie sú naozaj modré, ale ich tmavosivá farba kontrastuje s červenkastou pôdou a skalami. V niektorých skalných vrstvách vidno vlnky a iné vzory pripomínajúce usadeniny piesku v tečúcej vode. Niektorí vedci si myslia, že tieto vzory, ako aj chlór a bróm nájdené v skalách naznačujú, že tu kedysi existovala slaná voda.

Viac údajov o povrchu Marsu, zvlášť o jeho zamrznutých oblastiach, sa získalo vďaka misii Phoenix Mars Lander z roku 2008. Rameno tohto pojazdného modulu načieralo pod ľadovú pokrývku a do dvoch „laboratórií“ na palube odovzdávalo vzorky pôdy a ľadu na analýzu. Táto misia však mala byť pomerne krátka, pretože o niekoľko mesiacov po ukončení práce má nastať zima a podľa časopisu Science „obalí Phoenix hrubá vrstva zamrznutého oxidu uhličitého“.

Z toho, že vedci dokážu skúmať planéty vzdialené stámilióny kilometrov, vidno, čo sa dá dosiahnuť, ak ľudia spoločne pracujú na jednom cieli. Ich úspechy tiež svedčia o vynaliezavosti. Pravdaže, výskum vesmíru — a vlastne všetko vedecké bádanie — je možné len vďaka tomu, že fyzikálne zákony riadiace vesmír platia všade a sú úplne spoľahlivé. Nevznikli samy od seba, ale stanovil ich ten najlepší Architekt, Jehova Boh.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 16]

JE NA MARSE ŽIVOT?

Sir William Herschel a Percival Lowell, astronómovia žijúci v 18. a 19. storočí, sa domnievali, že červená planéta je plná inteligentných bytostí, a zdalo sa, že túto predstavu podporuje aj Darwinova evolučná teória. Ale všetky tieto názory boli vyvrátené. Pri satelitných pozorovaniach sa ukázalo, že povrch Marsu je vyprahnutý a tenkú vrstvu atmosféry tvorí hlavne oxid uhličitý. Pri pokusoch, uskutočnených v roku 1976 pristávacím modulom Viking 1, sa na povrchu Marsu nenašiel žiaden život.d

Vedci však neustále hľadajú známky života. Najnovšie im v tom pomáha Phoenix Mars Lander. Niektoré mikróby dokážu na Zemi prežiť v extrémnych podmienkach, a preto si vedci myslia, že podobné organizmy môžu existovať aj niekde na Marse. Sonda Mars Express niesla aj modul Beagle 2, ktorý bol vybavený prístrojmi na testovanie organických látok v marťanskej pôde, no jeho pristátie koncom roku 2003 nebolo úspešné. Nasledujúci rok vedci rozoznali v marťanskej atmosfére stopy metánu, čo roznietilo úvahy o tom, či je tento plyn biologického, alebo sopečného pôvodu.

Môže život kdekoľvek vo vesmíre vzniknúť z ničoho? Biblia odpovedá: „U [Boha] je zdroj života.“ ​(Žalm 36:9) Áno, živé môže vzniknúť len zo živého a Životodarcom je Stvoriteľ, Jehova Boh. (Skutky 17:25)

[Poznámka pod čiarou]

[Prameň ilustrácie]

NASA/​JPL/​Cornell

[Obrázok na strane 15]

Robotické rameno pristávacieho modulu Phoenix Mars Lander s naberačkou, sondou a kamerou

[Obrázok na strane 15]

Farebne upravená fotografia „čučoriedok“

[Obrázok na strane 15]

Vyhasnutá sopka Olympus Mons vysoká 21 kilometrov

[Obrázok na strane 15]

Rover Spirit navŕtaval túto skalu a zoškraboval jej povrch

[Pramene ilustrácií na strane 15]

Vľavo hore: NASA/​JPL-Caltech/​University of Arizona/​Texas A&M University; vpravo hore: NASA/​JPL/​Malin Space Science Systems; vpravo a vľavo dole: NASA/​JPL/​Cornell