Kapitola 17

‚Pobité duše‘ odmenené

 1. V akom čase žijeme a čo je dôkazom toho?

BOŽIE kráľovstvo už panuje! Jazdec na bielom koni sa chystá dovŕšiť svoje víťazstvo. Červený, čierny a bledý kôň sa rútia zemou. Nepopierateľne sa spĺňajú proroctvá, v ktorých Ježiš sám predpovedal svoju prítomnosť v kráľovskej moci. (Matúš, kapitoly 24 a 25; Marek, kapitola 13; Lukáš, kapitola 21) Naozaj žijeme v posledných dňoch tohto systému vecí. (2. Timotejovi 3:1–5) Preto pozorne sledujme, ako Baránok, Ježiš Kristus, otvára piatu pečať zvitku. Na akom ďalšom videní sa budeme môcť zúčastniť?

 2. a) Čo videl Ján, keď bola otvorená piata pečať? b) Prečo nás nemá prekvapiť, keď čítame, že v nebi je symbolický obetný oltár?

² Ján líči strhujúci výjav: „A keď otvoril piatu pečať, videl som pod oltárom duše zabitých pre Božie slovo a pre svedecké dielo, ktoré konali.“ ​(Zjavenie 6:9) Obetný oltár v nebi? Áno. Ján sa tu zmieňuje o oltári prvý raz. Ale predtým už opísal Jehovu na jeho tróne i cherubínov, ktorí ho obklopujú, sklené more, lampy a 24 starších nesúcich kadidlo — všetko črty, ktoré pripomínajú pozemský stánok uctievania, Jehovovu svätyňu v Izraeli. (2. Mojžišova 25:17, 18; 40:24–27, 30–32; 1. Paralipomenon 24:4) Teda malo by nás prekvapiť, že nachádzame v nebi i symbolický obetný oltár? — 2. Mojžišova 40:29.

 3. a) Ako sa v starovekom židovskom stánku uctievania vylievali duše „pri základe oltára“? b) Prečo videl Ján v nebi pod symbolickým oltárom duše pobitých svedkov?

³ Pod oltárom sú „duše zabitých pre Božie slovo a pre svedecké dielo, ktoré konali“. Čo to znamená? Nemôže ísť o dajaké duše bez tela, v ktoré verili pohanskí Gréci. (1. Mojžišova 2:7; Ezechiel 18:4) Naopak, Ján vie, že znakom duše čiže života je krv, a keď kňazi v starovekom židovskom stánku uctievania zabili obetné zviera, pokropili „oltár dookola“ krvou alebo ju vyliali „pri základe oltára na zápalnú obeť“. (3. Mojžišova 3:2, 8, 13; 4:7; 17:6, 11, 12) Duša zvieraťa teda úzko súvisela s obetným oltárom. No prečo v nebi vidno pod symbolickým oltárom práve duše (čiže krv) týchto Božích služobníkov? To preto, že ich smrť je považovaná za obetnú smrť.

 4. V akom zmysle je smrť duchom splodených kresťanov obetnou smrťou?

⁴ Všetci, ktorí sú splodení ako duchovní Boží synovia, naozaj umierajú obetnou smrťou. Keďže majú úlohu v Jehovovom nebeskom kráľovstve, Božou vôľou je, aby sa zriekli akejkoľvek nádeje na večný život na zemi a obetovali ho. V tomto zmysle sa podrobujú obetnej smrti v prospech Jehovovej zvrchovanosti. (Filipanom 3:8–11; porovnaj s 2:17.) To platí aj o tých, ktorých Ján videl pod oltárom, no ich obetná smrť sa stala až veľmi skutočnou. Sú to pomazaní, ktorí boli vo svojej dobe umučení za svoju horlivú službu, ktorou sa zastávali Jehovovho slova a jeho zvrchovanosti. Ich ‚duše boli zabité pre Božie slovo a pre svedecké dielo [martyrian], ktoré konali‘.

 5. Ako volajú o pomstu duše verných, hoci sú mŕtve?

⁵ Dej sa rozvíja ďalej: „A volali silným hlasom a hovorili: ‚Zvrchovaný Pane, svätý a pravdivý, až dokedy sa budeš zdržiavať a nebudeš súdiť a nepomstíš našu krv na tých, ktorí bývajú na zemi?‘“ ​(Zjavenie 6:10) Ako môžu ich duše (čiže krv) volať o pomstu, keď Biblia ukazuje, že mŕtvi nie sú pri vedomí? (Kazateľ 9:5) Ale či nekričala krv Ábela, keď bol zavraždený Kainom? Vtedy Jehova povedal Kainovi: „Čo si to urobil? Hľa! Krv tvojho brata kričí ku mne zo zeme.“ ​(1. Mojžišova 4:10, 11; Hebrejom 12:24) To neznamená, že Ábelova krv doslova volala nejaké slová. Ábel však zomrel ako nevinná obeť a právo volalo po tom, aby bol vrah potrestaný. Podobne sú nevinní aj títo kresťanskí mučeníci a právo si vyžaduje, aby boli pomstení. (Lukáš 18:7, 8) Volanie po pomste je hlasné, lebo týmto spôsobom zomreli tisíce ľudí. — Porovnaj s Jeremiášom 15:15, 16.

 6. Aké prelievanie nevinnej krvi bolo pomstené v roku 607 pred n. l.?

⁶ Podobná situácia možno panovala v odpadlíckom Júdovi, keď v roku 716 pred n. l. nastúpil na trón kráľ Manaše. Prelial mnoho nevinnej krvi a možno, že i ‚rozpílil‘ proroka Izaiáša. (Hebrejom 11:37; 2. Kráľov 21:16) Neskôr síce Manaše robil pokánie a zmenil sa, ale krvná vina zostala. Keď v roku 607 pred n. l. Babylončania spustošili judské kráľovstvo, „stalo sa to proti Judsku iba z Jehovovho nariadenia, aby bolo odstránené spred jeho očí pre hriechy Manašeho, podľa všetkého, čo robil, a tiež pre nevinnú krv, ktorú prelial, takže naplnil Jeruzalem nevinnou krvou, a Jehova nebol ochotný poskytnúť odpustenie.“ — 2. Kráľov 24:3, 4.

 7. Kto predovšetkým nesie zodpovednosť za prelievanie „krvi svätých“?

⁷ Tak ako v biblických časoch, i dnes môžu byť už dávno mŕtvi mnohí z tých, ktorí zabíjali Božích svedkov. No organizácia, ktorá zavinila ich mučenícku smrť, stále žije a nesie krvnú vinu. Je to Satanova pozemská organizácia, jeho pozemské semeno. V ňom vyniká Veľký Babylon, svetová ríša falošného náboženstva.a Tá je opísaná ako „opitá krvou svätých a krvou Ježišových svedkov“. „Bola v ňom [vo Veľkom Babylone] nájdená krv prorokov a svätých a všetkých, ktorí boli zabití na zemi.“ ​(Zjavenie 17:5, 6; 18:24; Efezanom 4:11; 1. Korinťanom 12:28) Je to naozaj ťažká krvná vina. Dokiaľ bude existovať Veľký Babylon, krv jeho obetí bude volať po spravodlivosti. — Zjavenie 19:1, 2.

 8. a) K akým prípadom mučeníctva došlo za Jánovho života? b) Aké prenasledovanie rozpútali rímski cézari?

⁸ I Ján bol v prvom storočí svedkom mučeníctva, keď krutý had a jeho pozemské semeno viedli vojnu proti rastúcemu zboru pomazaných kresťanov. Ján kedysi videl nášho Pána pribitého na mučenícky kôl a zažil i zavraždenie Štefana, svojho vlastného brata Jakuba, Petra, Pavla a ďalších blízkych druhov. (Ján 19:26, 27; 21:15, 18, 19; Skutky 7:59, 60; 8:2; 12:2; 2. Timotejovi 1:1; 4:6, 7) V roku 64 n. l. si rímsky cézar Nero urobil z kresťanov obetných baránkov, a obvinil ich zo zapálenia Ríma, aby umlčal chýry, že vinníkom je on. Historik Tacitus píše: „Keď [kresťania] umierali, boli terčom posmechu; niektorí boli obliekaní do koží divých zvierat a hádzaní psom, niektorých [pribíjali na mučenícke koly]b a niektorých zapaľovali, aby slúžili v noci ako fakle.“ V ďalšej vlne prenasledovania za vlády cézara Domiciána (81–96 n. l.) došlo i k tomu, že sa Ján dostal do vyhnanstva na ostrov Patmos. Bolo to tak, ako povedal Ježiš: „Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás.“ — Ján 15:20; Matúš 10:22.

 9. a) Ktorý Satanov majstrovský podvod sa úspešne prejavil už v štvrtom storočí n. l. a čoho je tento podvod hlavnou zložkou? b) Ako zaobchádzali niektorí vládcovia v kresťanstve s Jehovovými svedkami počas prvej a druhej svetovej vojny?

⁹ Vo štvrtom storočí n. l. sa už objavili plody majstrovského podvodu starého hada, Satana Diabla: odpadlícke náboženstvo v podobe kresťanstva — babylonský systém ukrytý pod „kresťanským“ náterom. Tento systém je hlavnou zložkou hadovho semena a rozvinul sa v množstvo vzájomne si odporujúcich siekt. Tak ako staroveký neverný národ Júdu nesie i kresťanstvo ťažkú krvnú vinu, pretože sa aktívne zapojilo do prvej i druhej svetovej vojny na oboch bojujúcich stranách. Ba niektorí politickí vládcovia v kresťanstve využívali tieto vojny ako zámienky na zabíjanie Božích pomazaných služobníkov. Recenzia knihy Friedricha Zipfela Boj cirkví v Nemecku (nem.) podáva správu o Hitlerovom prenasledovaní Jehovových svedkov. Hovorí sa tu: „Tretina z nich [svedkov] bola zabitá, buď boli popravení, alebo sa stali obeťou násilenstiev, hladu, chorôb alebo otrockej práce. Tento útlak bol bezpríkladne tvrdý a vyvolala ho neústupná viera, ktorá sa nedala zlúčiť s národnosocialistickou ideológiou.“ O kresťanstve i s jeho kňazstvom možno pravdivo povedať: „Na tvojich sukniach sa tiež našli stopy krvi duší nevinných chudákov.“ — Jeremiáš 2:34.c

10. Aké prenasledovanie postihlo v mnohých krajinách mladých mužov z „veľkého zástupu“?

¹⁰ Od roku 1935 v mnohých krajinách znášajú nápor ťažkého prenasledovania mladí muži z „veľkého zástupu“. (Zjavenie 7:9) Práve keď sa v Európe skončila druhá svetová vojna, bolo len v jednom meste popravených obesením 14 mladých Jehovových svedkov. Čoho sa dopustili? Vyjadrili svoje odhodlanie, že „sa už viac nebudú učiť vojne“. (Izaiáš 2:4) I v novších časoch boli z toho istého dôvodu zbití na smrť alebo zastrelení popravnou čatou ďalší mladí muži na Blízkom Východe a v Afrike. Títo mladí mučeníci, dôstojní podporovatelia Ježišových pomazaných bratov, budú istotne vzkriesení na zasľúbenej novej zemi. — 2. Petra 3:13; porovnaj so Žalmom 110:3; s Matúšom 25:34–40; s Lukášom 20:37, 38.

Biele rúcho

11. V akom zmysle dostávajú umučení pomazaní kresťania „biele rúcho“?

¹¹ Keď apoštol Pavol vymenoval dôkazy o viere tých, ktorí si v staroveku zachovali rýdzosť, povedal: „A predsa tí všetci, hoci dostali svedectvo prostredníctvom svojej viery, nedostali splnenie toho sľubu, pretože Boh pre nás predvídal niečo lepšie, aby sa oni nestali dokonalí bez nás.“ ​(Hebrejom 11:39, 40) Čo znamená to „niečo lepšie“, na ktorom sa zúčastňuje Pavol a ostatní pomazaní kresťania? Tu práve to Ján vidí vo videní: „A každý z nich dostal biele rúcho a bolo im povedané, aby ešte chvíľku odpočívali, dokiaľ sa nenaplní počet ich spoluotrokov a ich bratov, ktorí majú byť zabití, ako boli aj oni.“ ​(Zjavenie 6:11) Pomazaní kresťania dostanú „biele rúcho“, čo súvisí s tým, že budú vzkriesení ako nesmrteľní duchovní tvorovia. Už neležia ako pobité duše pod oltárom, ale sú vzkriesení, aby sa zaradili do skupiny 24 starších, ktorí vykonávajú uctievanie pred Božím nebeským trónom. Tam dostávajú tróny aj oni sami, čo poukazuje na to, že sa ujímajú kráľovských predností. A sú ‚oblečení do bieleho vrchného odevu‘, z čoho vidieť, že boli uznaní za spravodlivých, hodných čestného miesta pred Jehovom na nebeskom dvore. Tým sa plní Ježišov sľub verným pomazaným kresťanom zo zboru v Sardách: „Kto zvíťazí, bude odiaty do bieleho vrchného odevu.“ — Zjavenie 3:5; 4:4; 1. Petra 1:4.

12. Ako vzkriesení pomazaní ‚ešte chvíľku odpočívajú‘ a dokedy?

¹² Všetky dôkazy hovoria o tom, že toto nebeské vzkriesenie sa začalo v roku 1918, po Ježišovom dosadení na trón v roku 1914, keď vyšiel, aby začal svoje víťazné kráľovské ťaženie očistením nebies od Satana a jeho démonov. No týmto vzkrieseným pomazaným sa tu napriek tomu hovorí, „aby ešte chvíľku odpočívali, dokiaľ sa nenaplní počet ich spoluotrokov“. Tí, ktorí patria do Jánovej triedy a sú ešte na zemi, musia dokázať svoju rýdzosť v skúškach a v prenasledovaní a niektorí z nich budú možno ešte zabití. Ale nakoniec bude pomstená všetka spravodlivá krv preliata Veľkým Babylonom a jeho politickými milovníkmi. Tí, ktorí už boli vzkriesení, sú nepochybne zamestnaní nebeskými povinnosťami. Odpočívajú, nie však v akejsi blaženej nečinnosti, odpočívajú v tom zmysle, že trpezlivo čakajú na deň Jehovovej pomsty. (Izaiáš 34:8; Rimanom 12:19) Ich odpočinok sa skončí, keď budú svedkami zničenia falošného náboženstva a ako „povolaní a vyvolení a verní“ budú sprevádzať Pána Ježiša Krista pri vykonaní rozsudku nad falošným náboženstvom a všetkými ostatnými zložkami zlého Satanovho semena. — Zjavenie 2:26, 27; 17:14; Rimanom 16:20.

Ktorí sú mŕtvi v jednote s Kristom, vstanú najprv

13, 14. a) Kedy sa, podľa slov apoštola Pavla, začína nebeské vzkriesenie a kto je vzkriesený? b) Kedy sú vzkriesení do neba pomazaní, ktorí sa dožívajú Pánovho dňa?

¹³ Chápanie, ktoré získavame po otvorení piatej pečate, je v plnom súlade s inými biblickými textami, pojednávajúcimi o nebeskom vzkriesení. Apoštol Pavol napríklad napísal: „To vám však hovoríme podľa Jehovovho slova, že my žijúci, ktorí zostaneme nažive do Pánovej prítomnosti, určite nepredídeme tých, čo zosnuli, lebo sám Pán zostúpi z neba s prikazujúcim zvolaním, s hlasom archanjela a s Božou trúbkou a tí, čo sú mŕtvi v spojení s Kristom, vstanú prví. Potom my žijúci, ktorí prežijeme, budeme spolu s nimi uchvátení v oblakoch, aby sme sa stretli s Pánom vo vzduchu; a tak budeme navždy s Pánom.“ — 1. Tesaloničanom 4:15–17.

¹⁴ Tieto verše oznamujú čosi naozaj vzrušujúce. Tých Ježišových pomazaných bratov, ktorí sa dožijú Ježišovej prítomnosti, teda tých, ktorí budú počas jeho prítomnosti ešte žiť na zemi, predídu tí, ktorí už zomreli, a vstúpia do neba pred nimi. Tí, ktorí boli mŕtvi v jednote s Kristom, vstanú prví. Ježiš zostupuje čiže obracia na nich pozornosť a kriesi ich do duchovného života, pričom im dáva „biele rúcho“. Potom tí, ktorí sú ešte nažive ako ľudia, skončia svoj pozemský beh; mnohí z nich zomrú násilnou smrťou z rúk odporcov. Ale nespia už v smrti ako ich predchodcovia. Keď umierajú, sú ihneď — „v okamihu“ — premenení a vychvátení do neba, aby boli s Ježišom a s ostatnými členmi Kristovho tela. (1. Korinťanom 15:50–52; porovnaj so Zjavením 14:13.) Teda vzkriesenie pomazaných kresťanov sa začína nedlho potom, ako štyria apokalyptickí jazdci nastúpia svoju jazdu.

15. a) Akú dobrú správu prinieslo otvorenie piatej pečate? b) Ako vyvrcholí jazda víťazného dobyvateľa na bielom koni?

¹⁵ Otvorenie piatej pečate zvitku prinieslo dobrú správu o pomazaných, ktorí si uchovávajú rýdzosť a ktorí zvíťazili, pretože zostali verní až po smrť. Niet tu však žiadnej dobrej správy pre Satana a jeho semeno. Jazda dobyvateľa na bielom koni neodvratne pokračuje a vyvrcholí v čase účtovania so svetom, ktorý „leží v moci toho zlého“. (1. Jána 5:19) To sa stáva zjavným vo chvíli, keď Baránok otvára šiestu pečať.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 102]

‚Pobité duše‘

McClintockova a Strongova Cyclopedia (angl.) cituje Johna Jortina, anglického protestanta z 18. storočia, narodeného z francúzskych hugenotských rodičov. Povedal: „Kde sa začína prenasledovanie, tam sa končí kresťanstvo... Len čo sa z kresťanstva stalo náboženstvo [rímskej] ríše a jeho služobníkom sa dostalo bohatstva a cti, obludné zlo v podobe prenasledovania nadobudlo obrovskú silu a zapôsobilo ochromujúcim vplyvom na náboženstvo evanjelia.“

[Obrázok na strane 103]

„A každý z nich dostal biele rúcho“