Biblická kniha číslo 58 — Hebrejom

Pisateľ: Pavol

Miesto písania: Rím

Písanie dokončené: asi 61 n. l.

 1. V súlade s akým poverením napísal Pavol list Hebrejom?

PAVOL je najznámejší ako apoštol ‚pre národy‘. Avšak, obmedzila sa jeho služba iba na Nežidov? Vôbec nie. Krátko pred Pavlovým krstom a poverením dielom povedal Ježiš Ananiášovi: „Choď, lebo tento [Pavol] mi je vyvolenou nádobou, aby zaniesol moje meno národom aj kráľom a synom Izraela.“ ​(Sk. 9:15; Gal. 2:8, 9) Takže list Hebrejom bol v súlade s Pavlovým poverením niesť Ježišovo meno izraelským synom.

 2. Prečo môžu byť vyvrátené námietky proti Pavlovi ako pisateľovi?

² Ale niektorí kritici pochybujú, že Pavol bol pisateľom listu Hebrejom. Jednou z námietok je, že sa v liste neobjavuje Pavlovo meno. To ale nie je prekážkou, lebo mnohé iné kanonické knihy tiež nemenujú svojho pisateľa; jeho totožnosť často určuje vnútorné svedectvo. Okrem toho niektorí sa domnievajú, že Pavol azda úmyselne vynechal svoje meno, keď písal hebrejským kresťanom v Judei, lebo jeho meno sa stalo predmetom nenávisti tamojších Židov. (Sk. 21:28) Ani odlišný sloh od jeho iných epištol nie je skutočnou námietkou proti Pavlovi ako pisateľovi. Nech oslovoval pohanov, Židov alebo kresťanov, Pavol vždy prejavoval schopnosť ‚stať sa ľuďom každého druhu všetkým‘. Svoje dokazovanie tu Židom predkladá ako Žid, argumentami, ktoré by mohli plne chápať a ceniť si ich. — 1. Kor. 9:22.

 3. Aké vnútorné svedectvá podporujú Pavla ako pisateľa listu Hebrejom a zároveň ukazujú, že v prvom rade písal pre Židov?

³ Všetky vnútorné svedectvá knihy podporujú, že jej pisateľom je Pavol. Pisateľ bol v Itálii, a bol v spoločnosti Timoteja. To sa dobre hodí na Pavla. (Hebr. 13:23, 24) Navyše, celý náukový systém je typický pre Pavla, aj keď argumenty sú predkladané zo židovského hľadiska a sú určené pre uplatnenie v čisto hebrejskom zbore, ktorému bol list adresovaný. Clarkeov Commentary (Komentár), zväzok 6, strana 681, hovorí o liste Hebrejom: „Celá stavba epištoly dokazuje, že bola napísaná pre prirodzených Židov. Keby bola napísaná pre pohanov, ani jeden z desaťtisícov by nepochopil [jej] dokazovanie, lebo nebol oboznámený so židovským systémom, ktorého znalosť pisateľ tejto epištoly predpokladá.“ To pomáha vysvetliť odlišnosť slohu v porovnaní s inými Pavlovými listami.

 4. Aké sú ďalšie argumenty, že Pavol je pisateľom listu Hebrejom?

⁴ Objav papyrusu Chester Beatty č. 2 (P⁴⁶) okolo roku 1930 poskytol ďalší argument, že pisateľom je Pavol. Sir Frederic Kenyon, význačný britský kritik textu, povedal v komentári k tomuto papyrusovému kódexu, ktorý bol napísaný asi iba jeden a pol storočia po Pavlovej smrti: „Je pozoruhodné, že list Hebrejom je umiestnený hneď za listom Rimanom (umiestnenie takmer bez obdoby), čo ukazuje, že v ranom čase, kedy bol napísaný tento rukopis, sa nepochybovalo, že jeho autorom je Pavol.a McClintockova a Strongova Cyclopedia priamo uvádza: „Nie je žiaden podstatný argument, vonkajší alebo vnútorný, v prospech iného uchádzača o autorstvo tejto epištoly, ako Pavla.b

 5. Ako dokazuje obsah listu Hebrejom, že je inšpirovaný?

⁵ Okrem toho, že raní kresťania prijímali túto knihu, obsah Hebrejom dokazuje, že je ‚inšpirovaná Bohom‘. Neustále odkazuje čitateľov na proroctvá Hebrejských písiem, lebo často sa odvoláva na rané spisy a ukazuje, ako sa všetko splnilo na Ježišovi Kristovi. V samotnej prvej kapitole je použitých najmenej sedem citátov z Hebrejských písiem pri rozvíjaní témy, že Syn je teraz nadriadený anjelom. List neprestajne velebí Jehovovo Slovo a Božie meno a poukazuje na Ježiša ako na Hlavného sprostredkovateľa života, a na Božie kráľovstvo ako na jedinú nádej pre ľudstvo.

 6. Čo možno súdiť o mieste a čase, kedy bol napísaný list Hebrejom?

⁶ Už sme spoznali, že Pavol napísal list v čase, keď bol v Itálii. V závere listu hovorí: „Vedzte, že bol prepustený náš brat Timotej, s ktorým vás uvidím, ak príde dosť zavčasu.“ ​(13:23) To asi naznačuje, že Pavol očakával skoré prepustenie z väzenia a dúfal, že bude sprevádzať Timoteja, ktorý bol tiež väznený, ale už bol prepustený. Z toho možno usudzovať, že čas písania spadá do posledného roku Pavlovho prvého uväznenia v Ríme, totiž do roku 61 n. l.

 7. Akému odporu boli vystavení židovskí kresťania v Jeruzaleme, a čo potrebovali?

⁷ Počas času konca židovského systému vecí prišiel na hebrejských kresťanov v Judei, a najmä v Jeruzaleme, čas rozhodných skúšok. Dobré posolstvo rástlo a šírilo sa, a preto Židia zatrpkli a stali sa krajne fanatickými v svojom odpore voči kresťanom. Iba niekoľko rokov predtým vyvolala už len Pavlova prítomnosť v Jeruzaleme pobúrenie a nábožní Židia hlasno kričali: „Preč zo zeme s takým, lebo nie je hoden, aby žil!“ Viac ako štyridsať Židov sa zaviazalo kliatbou, že nebudú jesť ani piť, kým ho neusmrtia. Bol potrebný silný doprovod ťažko ozbrojených vojakov, aby ho v noci odviedli do Cézarey. (Sk. 22:22; 23:12–15, 23, 24) V tomto ovzduší náboženského fanatizmu a nenávisti ku kresťanom musel zbor žiť, zvestovať a zachovávať si pevnú vieru. Kresťania museli mať zdravé poznanie a porozumenie, ako Kristus naplnil Zákon, aby neodpadli naspäť k judaizmu a k zachovávaniu mojžišovského Zákona s predkladaním zvieracích obetí. To všetko teraz nebolo nič iné ako prázdny obrad.

 8. Prečo bol Pavol podivuhodne vyzbrojený na napísanie listu Hebrejom a aký sled dôkazov predložil?

⁸ Nik nemohol lepšie porozumieť tlaku a prenasledovaniu, ktorému boli vystavení židovskí kresťania, ako apoštol Pavol. Nik nebol lepšie vyzbrojený, aby im obstaral silné argumenty na podvrátenie židovských tradícii, ako Pavol, bývalý farizej. Vychádzajúc z dôkladného poznania mojžišovského Zákona, získaného pri Gamalielových nohách, predložil nepopierateľný dôkaz, že Kristus je naplnením Zákona, jeho ustanovení a jeho obetí. Ukázal, ako to všetko teraz nahradila omnoho slávnejšia skutočnosť, prinášajúca neporovnateľne väčší úžitok pod novou a lepšou zmluvou. Jeho bystrá myseľ zaraďovala jeden dôkaz za druhým v jasnom a presvedčivom slede. Koniec zmluvy Zákona a príchod novej zmluvy, nadradenosť Kristovho kňazstva nad Áronovým kňazstvom, skutočná hodnota Kristovej obete v porovnaní s obeťami býkov a capov, Kristov vstup do Jehovovej prítomnosti v samotných nebesiach, nie do pozemského stanu — všetky tieto pozoruhodné nové náuky, ktoré neveriaci Židia krajne nenávideli, sú opäť predkladané hebrejským kresťanom, a hojne podložené Hebrejskými písmami tak, že každého rozumného Žida museli presvedčiť.

 9. Akou mocnou zbraňou sa stal list Hebrejom a prečo bol prejavom Pavlovej lásky?

⁹ Vyzbrojení týmto listom mali hebrejskí kresťania novú a mocnú zbraň, aby umlčali útočiacich Židov, a tiež výrečné argumenty, ktorými mohli presvedčiť a obrátiť čestných Židov hľadajúcich Božiu pravdu. List ukazuje Pavlovu hlbokú lásku k hebrejským kresťanom a jeho vrelú túžbu prakticky im pomôcť v čase ich veľkej núdze.

OBSAH HEBREJOM

10. Čo vyhlasujú úvodné slová v Hebrejom ohľadom Kristovho postavenia?

¹⁰ Kristovo vyvýšené postavenie (1:1–3:6). Úvodné slová sústreďujú pozornosť na Krista: „Boh, ktorý už dávno hovoril našim predkom pri mnohých príležitostiach a mnohými spôsobmi prostredníctvom prorokov, hovoril nám na konci týchto dní prostredníctvom Syna.“ Tento Syn je ustanoveným dedičom všetkých vecí a odleskom slávy svojho Otca. Keď spôsobil očistenie za naše hriechy, „posadil sa po pravici Majestátu vo výšinách“. (1:1–3) Pavol cituje jeden text za druhým, aby dokázal Ježišovu nadradenosť nad anjelmi.

11. a) Prečo Pavol radí, aby venovali viac ako zvyčajnú pozornosť veciam, ktoré počuli? b) Aké veci môže Ježiš uskutočniť vzhľadom na svoje skúsenosti a svoje vyvýšené postavenie?

¹¹ Pavol píše, že ‚je nutné, aby sme tomu venovali viac ako bežnú pozornosť‘. Prečo? Lebo ak bola, ako dokazuje Pavol, určená prísna odplata za neposlušnosť ‚slova vyrieknutého prostredníctvom anjelov, ako potom unikneme, ak sme zanedbali takú veľkú záchranu, ktorú oznamoval náš Pán‘? Boh učinil „syna človeka“ o niečo nižšieho ako anjelov, ale teraz hľadíme na tohto Ježiša, ktorého „korunoval... slávou a cťou, lebo vytrpel smrť, aby z Božej nezaslúženej láskavosti zakúsil smrť za každého človeka.“ ​(2:1–3, 6, 9) Keď privádzal mnohých synov k sláve, Boh najprv učinil Hlavného sprostredkovateľa ich záchrany „pomocou utrpenia dokonalým“. Je to on, kto privádza Diabla navnivoč a „vyslobodzuje všetkých, ktorí boli zo strachu pred smrťou po celý život podrobení otroctvu“. Ježiš sa tak stáva „milosrdným a veľkým veľkňazom“. A pretože sám vytrpel skúšku, môže podivuhodne „prísť na pomoc tým, čo sú skúšaní“. (2:10, 15, 17, 18) Takže Ježiš je uznaný za hodného väčšej slávy ako Mojžiš.

12. Akému konaniu sa kresťania musia vyhnúť, ak majú vstúpiť do Božieho odpočinku?

¹² Vstúpiť do Božieho odpočinku prostredníctvom viery a poslušnosti (3:7–4:13). Práve kresťania by si mali vziať výstražný príklad z nevery Izraelitov, aby sa v nich nevyvinulo „zlé srdce bez viery tým, že by sa odvrátilo od živého Boha“. (Hebr. 3:12; Žalm 95:7–11) Pre neposlušnosť a nedostatok viery sa Izraelitom, ktorí opustili Egypt, nepodarilo vstúpiť do Božieho odpočinku čiže sabatu, počas ktorého Boh upustil od stvoriteľských diel vzhľadom na zem. Avšak Pavol vysvetľuje: „Pre Boží ľud teda zostáva sabatný odpočinok. Lebo kto vošiel do Božieho odpočinku, aj sám si odpočinul od vlastných skutkov, ako si Boh odpočinul od svojich.“ Je potrebné sa vyvarovať príkladu neposlušnosti, akú prejavil Izrael. „Lebo Božie slovo je živé a vykonáva moc a je ostrejšie než akýkoľvek dvojsečný meč... a je schopné rozoznávať myšlienky a úmysly srdca.“ — Hebr. 4:9, 10, 12.

13. a) Ako sa stal Kristus „kňazom navždy“ zodpovedným za večnú záchranu? b) Prečo Pavol nalieha na Hebrejov, aby usilovne speli k zrelosti?

¹³ Zrelý názor na nadradenosť Kristovho kňazstva (4:14–7:28). Pavol nalieha na Hebrejov, aby vyznávali Ježiša, veľkého veľkňaza, ktorý prešiel nebesiami, a tak našli milosrdenstvo. Kristus neoslovil sám seba, ale bol to Otec, kto povedal: „Ty si kňazom navždy podľa spôsobu Melchisedeka.“ ​(Hebr. 5:6; Žalm 110:4) Najprv bol Kristus zdokonalený pre postavenie veľkňaza tým, že sa naučil poslušnosti prostredníctvom utrpenia, aby sa stal zodpovedný za večnú záchranu všetkých poslušných. Pavol má o ňom „mnoho čo povedať a je to ťažké vysvetliť“, ale Hebreji sú ešte dojčatami a potrebujú mlieko, aj keď by vlastne mali byť učiteľmi. „Pevný pokrm patrí zrelým ľuďom, ktorí cvičili svoju vnímavosť používaním, aby rozlišovali medzi správnym a nesprávnym.“ Apoštol na nich nalieha, aby ‚usilovne speli k zrelosti‘. — Hebr. 5:11, 14; 6:1.

14. Ako môžu veriaci zdediť sľub a čo potvrdilo ich nádej?

¹⁴ Je nemožné, aby tí, ktorí poznali Božie slovo a odpadli, boli znovu oživení pre pokánie, „lebo pre seba znovu pribíjajú na kôl Božieho Syna a vystavujú ho na verejnú hanbu“. Iba prostredníctvom viery a trpezlivosti môžu veriaci zdediť sľub daný Abrahámovi — sľub, ktorý zabezpečili a upevnili dve nezmeniteľné veci: Božie slovo a Božia prísaha. Ich nádej, ktorá je ako ‚kotva duše, istá a pevná‘, sa utvrdila tým, že Ježiš vstúpil „za oponu“ ako predchodca a veľkňaz podobný Melchisedekovi. — 6:6, 19.

15. Čo ukazuje, že Ježišovo kňazstvo podľa spôsobu Melchisedeka je nadradené nad lévitským kňazstvom?

¹⁵ Tento Melchisedek bol „kráľ Sálema“ a „kňaz Najvyššieho Boha“. Aj Abrahám, ako hlava rodiny, mu zaplatil desiatky a prostredníctvom neho to urobil aj Lévi, ktorý bol ešte v Abrahámových bedrách. A tak sa Melchisedekovo požehnanie rozšírilo na nenarodeného Léviho. Z toho je vidieť, že lévitské kňazstvo bolo nižšie ako kňazstvo Melchisedeka. A ďalej, keby prostredníctvom Áronovho lévitského kňazstva mohla prísť dokonalosť, bol by potom potrebný iný kňaz, „podľa spôsobu Melchisedeka“? A pretože sa mení kňazstvo, „vzniká tiež nutnosť zmeniť zákon“. — 7:1, 11, 12.

16. Prečo je Ježišovo kňazstvo vyššie ako kňazstvo pod Zákonom?

¹⁶ Teda zákon nič nepriviedol k dokonalosti, ale ukázal sa ako slabý a neúčinný. Jeho kňazi stále zomierali, a preto ich muselo byť veľa, ale Ježiš „zostáva navždy živý, má svoje kňazstvo bez akýchkoľvek nástupcov. Teda môže aj úplne zachrániť tých, ktorí sa prostredníctvom neho približujú k Bohu, lebo je stále živý, aby sa ich zastával.“ Tento veľkňaz, Ježiš, je „verne oddaný, bezo ľsti, nepoškvrnený, oddelený od hriešnikov“, kým veľkňazi ustanovení podľa Zákona sú slabí a musia obetovať obete za svoje vlastné hriechy skôr, než sa môžu prihovárať za iných. A tak slovo prísahy zložené Bohom „ustanovuje Syna zdokonaleného navždy“. — 7:24–26, 28.

17. V čom je nadradená nová zmluva?

¹⁷ Nadriadenosť novej zmluvy (8:1–10:31). O Ježišovi je vysvetlené, že je „sprostredkovateľom úmerne lepšej zmluvy, ktorá bola zákonne založená na lepších sľuboch“. (8:6) Pavol úplne cituje Jeremiáša 31:31–34, a ukazuje, že tí, ktorí sú v novej zmluve, majú Božie zákony v mysli a v srdci. Všetci budú poznať Jehovu a Jehova si ‚už určite nebude nikdy pripomínať ich hriechy‘. Táto „nová zmluva“ urobila skoršiu (zmluvu Zákona) zastaranou, „blíži sa k zániku“. — Hebr. 8:12, 13.

18. Aké porovnanie ohľadom obete robí Pavol v súvislosti s dvoma zmluvami?

¹⁸ Pavol opisuje ročné obete v stane skoršej zmluvy ako „zákonné požiadavky... dané až do ustanoveného času na nápravu vecí“. Ale keď prišiel Kristus ako veľkňaz, prišiel so svojou vzácnou krvou, a nie s krvou capov a mladých býkov. Krv zvierat vykropená Mojžišom uviedla do platnosti skoršiu zmluvu a očistila predobrazný stan. Avšak pre nebeskú skutočnosť v súvislosti s novou zmluvou boli potrebné lepšie obete. „Veď Kristus nevstúpil do svätého miesta urobeného rukami, ktoré je napodobnením skutočnosti, ale do samého neba, aby sa teraz za nás zjavil pred osobou Boha. Kristus nemusí prinášať ročné obete, ako to robil izraelský veľkňaz, lebo „teraz sa... zjavil raz navždy pri závere systémov vecí, aby odstránil hriech tak, že obetoval sám seba.“ — 9:10, 24, 26.

19. a) Čo Zákon nemohol urobiť a prečo? b) Aká je Božia vôľa v súvislosti s posväcovaním?

¹⁹ Pavol zhrňuje, že „Zákon [je] tieňom budúcich dobrých vecí“, a preto jeho opätovné obete nemohli odstrániť „vedomie hriechov“. Ale Ježiš prišiel do sveta, aby konal Božiu vôľu. „Zmienenou vôľou“, hovorí Pavol, „sme boli posvätení obeťou tela Ježiša Krista raz navždy.“ Tak nech sa Hebreji držia verejného vyhlasovania svojej viery bez zakolísania a ‚dbajú jedni o druhých, aby sa podnecovali k láske a verejným skutkom‘, a nech neopúšťajú svoje zhromaždenia. Ak budú naďalej svojvoľne hrešiť po prijatí presného poznania pravdy, „nezostáva už žiadna obeť za hriechy“. — 10:1, 2, 10, 24, 26.

20. a) Čo je viera? b) Aké živé obrazy viery Pavol vykresľuje?

²⁰ Vysvetlenie viery a jej znázornenie (10:32 až 12:3). Pavol teraz hovorí Hebrejom: „Ustavične však pamätajte na predošlé dni, keď ste po svojom osvietení vo veľkom boji vytrvávali v utrpeniach.“ Nech neodhadzujú svoju voľnosť reči, ktorá má veľkú odmenu, ale nech vytrvávajú, aby prijali splnenie toho sľubu, a „majú vieru na zachovanie duše nažive“. Viera! Áno, tá je potrebná. Pavol ju najprv definuje: „Viera je isté očakávanie vecí, v ktoré dúfame, zrejmý dôkaz skutočností, hoci ich nevidíme.“ Potom vykresľuje v jednej strhujúcej kapitole v rýchlom slede obrazy ľudí starých čias, ktorí žili, pracovali, bojovali, vytrvávali a stali sa dedičmi spravodlivosti prostredníctvom viery. „Vierou“ očakával Abrahám bývajúci v stanoch s Izákom a Jakobom „mesto, ktoré má skutočné základy“, ktorého staviteľom je Boh. „Vierou“ zostal Mojžiš pevný, „akoby videl Toho, ktorý je neviditeľný“. „Čo viac máme povedať?“ pýta sa Pavol. „Veď nebudem mať dosť času, ak budem ďalej rozprávať o Gedeonovi, Barákovi, Samsonovi, Jeftovi, Dávidovi, ako aj Samuelovi a ostatných prorokoch, ktorí vierou porážali kráľovstvá, konali spravodlivosť, dostávali sľuby.“ Aj iní boli skúšaní posmechom, bičovaním, putami a mučením, ale odmietli vyslobodenie, „aby dosiahli lepšie vzkriesenie“. Skutočne, „svet ich nebol hoden“. Tí všetci obdržali svedectvo viery, ale ešte musia obdržať splnenie sľubu. Pavol pokračuje: „Keďže nás obklopuje taký veľký oblak svedkov, odložme tiež všetku príťaž a hriech, do ktorého sa ľahko zapletáme. S vytrvalosťou bežme preteky, ktoré sú nám predložené, hľadiac uprene na Ježiša, Hlavného Sprostredkovateľa a Zdokonaľovateľa našej viery.“ — 10:32, 39; 11:1, 8, 10, 27, 32, 33, 35, 38; 12:1, 2.

21. a) Ako môžu kresťania vytrvať v zápase viery? b) Aký pádnejší dôvod pre poslúchnutie Božej výstrahy Pavol udáva?

²¹ Vytrvalosť v zápase viery (12:4–29). Pavol nabáda hebrejských kresťanov, aby vytrvali v zápase viery, lebo Jehova ich usmerňuje ako synov. Teraz je čas, aby posilnili zoslabnuté ruky a kolená a narovnávali cesty svojim nohám. Musia sa prísne chrániť, aby medzi nimi nevyrástol nijaký jedovatý koreň alebo poškvrnenie, ktoré by mohlo spôsobiť ich zavrhnutie, ako v prípade Ezaua, ktorý si necenil sväté veci. Pri doslovnom vrchu Mojžiš povedal: „Bojím sa a chvejem sa“ pred hrozným pohľadom na planúci oheň, oblak a hlas. Avšak oni sa priblížili k niečomu, čo vzbudzuje ďaleko väčšiu posvätnú úctu — k vrchu Sion a k nebeskému Jeruzalemu, myriadám anjelov, zboru prvorodených, a k Bohu, Sudcovi všetkých, a k Ježišovi, sprostredkovateľovi novej a lepšej zmluvy. Preto je teraz závažný dôvod počúvať Božiu výstrahu! V Mojžišovej dobe Boží hlas otriasol zemou, ale teraz sľubuje, že uvedie nebo a zem do zmätku. Pavol zdôrazňuje túto myšlienku: „Keď teda vidíme, že máme obdržať kráľovstvo, ktoré nemôže byť otrasené,... [preukazujme] Bohu prijateľnú svätú službu so zbožnou bázňou a s posvätnou úctou. Lebo náš Boh je aj stravujúcim ohňom.“ — 12:21, 28, 29.

22. Akými budujúcimi radami končí Pavol svoj list Hebrejom?

²² Rôzne nabádania v záležitostiach uctievania (13:1–25). Pavol končí budujúcimi radami: Nech zostáva bratská láska; nezabúdajte na pohostinnosť; manželstvo nech je pre všetkých počestné; zanechajte lásku k peniazom; poslúchajte tých, ktorí sa medzi vami ujímajú vedenia, a nenechajte sa zviesť cudzími náukami. A nakoniec: „Prostredníctvom neho [Ježiša] vždy obetujme Bohu obeť chvály, ovocie pier, ktoré sa verejne hlásia k jeho menu.“ — 13:15.

PREČO JE UŽITOČNÁ

23. Čo Pavol dokazuje vzhľadom na Zákon a ako podporuje svoje odôvodnenie?

²³ Ako právna argumentácia na podporu Krista je list Hebrejom nenapadnuteľným majstrovským dielom, dokonale zostaveným a bohato doloženým dôkazmi z Hebrejských písiem. Vyberá rôzne črty mojžišovského Zákona — zmluvu, krv, sprostredkovateľa, stan uctievania, kňazstvo, obete — a ukazuje, že neboli ničím viac, ako vzorom vytvoreným Bohom, aby poukázal na omnoho väčšie budúce veci, ktoré všetky mali vyvrcholiť v Kristu Ježišovi a jeho obeti, v naplnení Zákona. Zákon, ktorý je ‚zastaraný a starne, sa blíži k zániku‘, povedal Pavol. Ale „Ježiš Kristus je ten istý včera a dnes a navždy“. (8:13; 13:8; 10:1) Akú radosť museli cítiť Hebreji, keď čítali tento list!

24. Aké usporiadanie, ktoré má dnes pre nás nesmiernu cenu, je vysvetlené v liste Hebrejom?

²⁴ Ale akú cenu má pre nás dnes, v našich odlišných podmienkach? Môžeme nájsť niečo užitočné v Pavlovom dokazovaní, keď nie sme pod Zákonom? Určite áno. Sledujme náčrt veľkolepého usporiadania novej zmluvy, založenej na sľube Abrahámovi, že prostredníctvom jeho semena sa budú žehnať všetky národy zeme. To je naša nádej pre život, jediná nádej, splnenie Jehovovho dávneho sľubu, že požehnanie príde prostredníctvom Abrahámovho Semena, Ježiša Krista. Aj keď nie sme pod Zákonom, ako Adamove potomstvo sme zrodení v hriechu a potrebujeme milosrdného veľkňaza s platnou obeťou za hriechy, ktorý môže vstúpiť priamo do Jehovovej prítomnosti v nebi a tam sa za nás prihovoriť. Tu ho nachádzame, veľkňaza, ktorý nás môže voviesť do života v Jehovovom novom svete, ktorý môže mať pochopenie pre naše slabosti, lebo „bol skúšaný vo všetkom, ako my“, a ktorý nás pozýva, aby sme sa priblížili „s voľnosťou reči k trónu nezaslúženej láskavosti, aby sme dostali milosrdenstvo a našli nezaslúženú láskavosť na pomoc v pravý čas“. — 4:15, 16.

25. Aké uplatnenie Hebrejských písiem používa Pavol na naše poučenie a povzbudenie?

²⁵ V Pavlovom liste Hebrejom ďalej nachádzame vzrušujúce svedectvo o tom, že proroctvá zaznamenané pred dlhým časom v Hebrejských písmach sa neskôr podivuhodným spôsobom splnili. To všetko je dnes pre naše poučenie a útechu. Pavol napríklad v Hebrejom päťkrát uplatňuje slová proroctva o Kráľovstve zo Žalmu 110:1 na Ježiša Krista ako na Semeno Kráľovstva. Kristus sa „posadil... po pravici Božieho trónu“, aby čakal, „dokiaľ mu nebudú jeho nepriatelia položení ako podnož pod nohy“. (Hebr. 12:2; 10:12, 13; 1:3, 13; 8:1) Pavol ďalej cituje Žalm 110:4, keď vysvetľuje dôležitosť úradu, v ktorom Boží Syn sa „stal navždy veľkňazom podľa spôsobu Melchisedeka“. Ako staroveký Melchisedek, ktorý v biblickej správe „je bez otca, bez matky, bez rodokmeňa, nemá ani začiatok dní, ani koniec života,“ tak aj Ježiš je ako kráľom, tak aj „kňazom natrvalo“, aby poskytoval večné dobrodenie svojej výkupnej obete všetkým poslušne podriaďujúcim sa jeho panstvu. (Hebr. 5:6, 10; 6:20; 7:1–21) O tomto kráľovi–kňazovi Pavol hovorí, keď cituje Žalm 45:6, 7: „Boh je navždy tvojím trónom a žezlo tvojho kraľovania je žezlom priamosti. Miloval si spravodlivosť a nenávidel si nezákonnosť. Preto ťa Boh, tvoj Boh, pomazal olejom jasania viac ako tvojich spoločníkov.“ ​(Hebr. 1:8, 9) Keď Pavol cituje z Hebrejských písiem a ukazuje ich splnenie na Ježišovi Kristovi, je pre nás veľkým poučením a povzbudením sledovať, ako presne sa jednotlivé božské predobrazy vyplnili.

26. Ako nás povzbudzuje list Hebrejom, aby sme s vytrvalosťou bežali preteky vo viere?

²⁶ Ako zreteľne ukazuje list Hebrejom, Abrahám sa tešil na Kráľovstvo, na mesto, „ktoré má skutočné základy a ktorého staviteľom a tvorcom je Boh“ — na mesto, „ktoré patrí k nebu“. „Vierou“ sa usiloval o Kráľovstvo a prinášal veľké obete, aby mohol dosiahnuť jeho požehnaním „lepšie vzkriesenie“. Aký pozoruhodný príklad máme v Abrahámovi, a vo všetkých tých iných mužoch a ženách viery — v ‚tak veľkom oblaku svedkov‘, ktorý Pavol vykresľuje v 11. kapitole Hebrejom! Keď čítame túto správu, naše srdce jasá a vzrušene tlčie — veď plne chápeme prednosti a nádeje, ktoré máme spolu s týmito ľuďmi, verne zachovávajúcimi rýdzosť. Tak sme povzbudení, aby sme ‚s vytrvalosťou bežali preteky, ktoré sú nám predložené‘. — Hebr. 11:8, 10, 16, 35; 12:1.

27. Akú slávnu vyhliadku Kráľovstva vyzdvihuje list Hebrejom?

²⁷ Citátom z Haggeovho proroctva Pavol upozorňuje na Boží sľub: „Ešte raz uvediem do pohybu nielen zem, ale aj nebo.“ ​(Hebr. 12:26; Hag. 2:6) Ale Božie kráľovstvo so Semenom, Ježišom Kristom, zostane navždy. „Teda keď vidíme, že máme dostať kráľovstvo, ktoré nemôže byť otrasené, majme naďalej nezaslúženú láskavosť, ktorou môžeme preukazovať Bohu prijateľnú svätú službu so zbožnou bázňou a s posvätnou úctou.“ Tento vzrušujúci záznam nás uisťuje, že sa Kristus objaví po druhý raz — „nebude to pre hriech, ale na záchranu tých, ktorí ho vrúcne očakávajú“. Teda jeho prostredníctvom „vždy obetujme Bohu obeť chvály, ovocie pier, ktoré sa verejne hlásia k jeho menu“. Nech je navždy posvätené Jehovovo meno prostredníctvom jeho kráľa a kňaza, Ježiša Krista! — Hebr. 12:28; 9:28; 13:15.

[Poznámky pod čiarou]