31. kapitola

Ako si ich Boh vybral a ako ich vedie

„JE LEN logické, že by malo existovať iba jedno pravé náboženstvo. To zodpovedá skutočnosti, že pravý Boh ,nie je Bohom neporiadku, ale pokoja‘. (1. Korinťanom 14:33) Biblia hovorí, že v skutočnosti je len ,jedna viera‘. (Efezanom 4:5) Kto teda dnes tvorí spoločnosť pravých ctiteľov? Hovoríme bez váhania, že sú to Jehovovi svedkovia,“ hovorí sa v knihe Môžeš žiť navždy v pozemskom raji.a

,Ako si môžete byť takí istí, že máte pravé náboženstvo?‘ spýta sa možno niekto. ,Nemáte žiadne nadprirodzené dôkazy — napríklad zázračné dary. A nemuseli ste azda v priebehu rokov robiť zmeny vo svojich názoroch a náukách? Ako si teda môžete byť takí istí, že máte Božie vedenie?‘

Skôr ako si zodpovieme tieto otázky, bude užitočné pouvažovať najprv o tom, ako si Jehova vyberal a ako viedol svoj ľud v staroveku.

Boží výber v biblických časoch

V 16. storočí pred n. l. Jehova zhromaždil Izraelitov pri vrchu Sinaj a pozval ich, aby sa stali jeho vyvoleným ľudom. Najprv ich však Jehova informoval o tom, že má konkrétne požiadavky, ktoré budú musieť spĺňať. Povedal im: „Ak budete teraz prísne poslúchať môj hlas... tak sa istotne stanete mojím zvláštnym majetkom.“ ​(2. Mojž. 19:5) Prostredníctvom Mojžiša Jehova jasne vyjadril svoje požiadavky, na čo ľud odpovedal: „Všetky slová, ktoré hovoril Jehova, sme ochotní konať.“ Jehova potom uzavrel s Izraelom zmluvu a dal mu svoj Zákon. — 2. Mojž. 24:3–8, 12.

Vyvolení Bohom — aká úžasná výsada! Ale táto výsada priniesla Izraelu aj zodpovednosť prísne poslúchať Boží Zákon. Nedodržiavanie Zákona by malo za následok zavrhnutie Izraela ako národa. Aby Jehova vštepil Izraelitom zdravý strach, ktorý by ich viedol k poslušnosti, spôsobil veľkolepé nadprirodzené znamenia — „začalo hrmenie a blesky“ a „celý vrch sa veľmi chvel“. (2. Mojž. 19:9, 16–18; 20:18, 20) Ďalších asi 1500 rokov mali Izraeliti jedinečné postavenie — boli Božím vyvoleným ľudom.

V prvom storočí n. l. sa však situácia dramaticky zmenila. Izrael stratil svoje výsadné postavenie, keď ho Jehova zavrhol za to, že odmietol prijať jeho Syna. (Mat. 21:43; 23:37, 38; Sk. 4:24–28) Jehova vtedy vytvoril raný kresťanský zbor založený na Kristovi. Na Letnice 33 n. l. Jehova vylial svojho svätého ducha na Ježišových nasledovníkov v Jeruzaleme, čím z nich vytvoril „vyvolený rod... svätý národ, ľud pre zvláštne vlastníctvo“. (1. Petra 2:9; Sk. 2:1–4; Ef. 2:19, 20) Stali sa ,Božími vyvolenými‘. — Kol. 3:12.

Členstvo v tomto vyvolenom národe bolo podmienené. Jehova stanovil prísne morálne i duchovné požiadavky, ktoré bolo nutné spĺňať. (Gal. 5:19–24) Tí, ktorí zodpovedali týmto požiadavkám, mali nádej, že si ich Jehova vyvolí. Keď však už boli vybratí Bohom, bolo veľmi dôležité, aby zostali poslušní jeho zákonom. Len ,tí, ktorí ho poslúchajú ako vládcu‘, mali ďalej dostávať jeho svätého ducha. (Sk. 5:32) Tým, ktorí ho neposlúchali, hrozilo, že budú vylúčení zo zboru a stratia svoje dedičstvo v Božom Kráľovstve. — 1. Kor. 5:11–13; 6:9, 10.

Ale ako mali ostatní s istotou vedieť, že Boh si vybral raný kresťanský zbor, aby nahradil Izrael ako „Boží zbor“? (Sk. 20:28) Božia voľba bola očividná. Po Ježišovej smrti dal Jehova členom raného kresťanského zboru zázračné dary, aby ukázal, že teraz sú Božími vyvolenými oni. — Hebr. 2:3, 4.

Boli nadprirodzené znamenia alebo zázraky vždy nevyhnutné na určenie totožnosti tých, ktorých si Boh vyberal a ktorých viedol v biblických časoch? Nie. Zázračné skutky neboli v biblických dejinách niečím bežným. Väčšina ľudí žijúcich v biblických časoch nikdy nebola svedkom zázraku. Väčšina zázrakov zaznamenaných v Biblii sa udiala za dní Mojžiša a Jozuu (16. a 15. storočie pred n. l.), Eliáša a Elizea (10. a 9. storočie pred n. l.) a Ježiša a jeho apoštolov (1. storočie n. l.). Iní verní ľudia vyvolení Bohom na zvláštny účel, ako boli Abrahám a Dávid, pozorovali alebo zažili prejavy Božej moci, ale nie sú nijaké doklady o tom, že by oni sami konali zázraky. (1. Mojž. 18:14; 19:27–29; 21:1–3; porovnaj 2. Samuelovu 6:21; Nehemiáša 9:7.) Pokiaľ ide o zázračné dary v prvom storočí, Biblia predpovedala, že „budú odstránené“. (1. Kor. 13:8) A to sa stalo, keď zomrel posledný z 12 apoštolov i tí, ktorí dostali zázračné dary prostredníctvom nich. — Porovnaj Skutky 8:14–20.

Ako si Boh vyberá dnes?

Po prvom storočí sa nekontrolovane rozšírilo predpovedané odpadlíctvo. (Sk. 20:29, 30; 2. Tes. 2:7–12) Mnoho storočí lampa pravého kresťanstva horela veľmi slabo. (Porovnaj Matúša 5:14–16.) No v jednom znázornení Ježiš naznačil, že v ,závere systému vecí‘ bude jasný rozdiel medzi „pšenicou“ ​(pravými kresťanmi) a „burinou“ ​(falošnými kresťanmi). Pšenica čiže „vyvolení“ mali byť zhromaždení do jedného pravého kresťanského zboru, tak ako v prvom storočí. (Mat. 13:24–30, 36–43) Ježiš tiež opísal pomazaných členov tohto zboru ako „verného a rozvážneho otroka“ a ukázal, že v čase konca budú rozdeľovať duchovný pokrm. (Mat. 24:3, 45–47) K tomuto vernému otrokovi sa mal pripojiť „veľký zástup“ pravých ctiteľov zo všetkých národov. — Zjav. 7:9, 10; porovnaj Micheáša 4:1–4.

Ako bude možné rozpoznať pravých ctiteľov žijúcich v čase konca? Budú mať vždy pravdu? Budú neomylní v úsudku? Ježišovi apoštoli neboli ľuďmi, ktorí by nepotrebovali naprávanie. (Luk. 22:24–27; Gal. 2:11–14) Tak ako apoštoli, aj praví Kristovi nasledovníci v našej dobe musia byť pokorní, ochotní prijať pokarhanie, a keď to bude potrebné, urobiť zmeny, aby svoje zmýšľanie uviedli viac do súladu s Božím zmýšľaním. — 1. Petra 5:5, 6.

Ktorá skupina sa prejavila ako jediná pravá kresťanská organizácia, keď svet v roku 1914 vstúpil do posledných dní? V takzvanom kresťanstve bolo množstvo cirkví, ktoré tvrdili, že zastupujú Krista. Ale otázka znie: Ktorá spomedzi nich, ak vôbec nejaká, zodpovedala Božím požiadavkám?

Jediný pravý kresťanský zbor by musel byť organizáciou, ktorá považuje Bibliu za svoju hlavnú autoritu, nie takou organizáciou, ktorá cituje vybrané verše, ale ostatné zamieta, keď nezodpovedajú jej súčasnej teológii. (Ján 17:17; 2. Tim. 3:16, 17) Musela by to byť organizácia, ktorej členovia — nie niektorí, ale všetci — naozaj nie sú časťou sveta, tak ako ňou nebol Kristus. Ako by sa teda mohla zapájať do politiky, ako to opakovane robia cirkvi takzvaného kresťanstva? (Ján 15:19; 17:16) Pravá kresťanská organizácia by musela svedčiť o Božom mene Jehova a konať dielo, ktoré prikázal Ježiš — kázať dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Podobne ako to bolo v zbore v prvom storočí, evanjelistami celou dušou by boli nielen niektorí, ale všetci jej členovia. (Iz. 43:10–12; Mat. 24:14; 28:19, 20; Kol. 3:23) Praví ctitelia by boli tiež známi svojou obetavou láskou voči sebe navzájom, láskou, ktorá prekonáva rasové a národnostné bariéry a zjednocuje ich do celosvetového bratstva. Taká láska by sa musela prejavovať nielen v ojedinelých prípadoch, ale spôsobom, ktorý by ich ako organizáciu naozaj odlišoval od ostatných. — Ján 13:34, 35.

Je zrejmé, že keď sa v roku 1914 začal čas konca, žiadna z cirkví takzvaného kresťanstva nezodpovedala týmto biblickým normám stanoveným pre jediný pravý kresťanský zbor. Ako to však bolo s Bádateľmi Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia?

Hľadanie pravdy s dobrými výsledkami

Ch. T. Russell ako mladý muž prišiel k záveru, že cirkvi kresťanstva reprezentujú Bibliu veľmi zle. Bol tiež presvedčený, že prišiel čas, aby sa Božiemu Slovu rozumelo, a že porozumenie získajú tí, ktorí budú Bibliu študovať a uplatňovať ju vo svojom živote.

V Russellovom životopise, ktorý bol vydaný krátko po jeho smrti, sa hovorilo: „Nebol zakladateľom nového náboženstva a nikdy nič také ani netvrdil. Oživil vznešené pravdy, ktoré učil Ježiš a apoštoli, a ukázal ich vo svetle udalostí dvadsiateho storočia. Nikdy netvrdil, že dostal nejaké zvláštne zjavenie od Boha, ale bol toho názoru, že prišiel Boží ustanovený čas, aby sa Biblii porozumelo; a pretože bol plne zasvätený Pánovi a jeho službe, bolo mu dovolené, aby Biblii porozumel. Venoval sa pestovaniu ovocia a cností Svätého Ducha, a preto sa na ňom splnil Pánov sľub: ,Lebo ak sú tieto veci vo vás a prekypujú, zabránia vám, aby ste neboli ani nečinní, ani neplodní vzhľadom na presné poznanie nášho Pána Ježiša Krista.‘ — 2. Petra 1:5–8.“ — Strážna veža z 1. decembra 1916, s. 356, angl.

Hľadanie biblického porozumenia prinieslo v prípade Ch. T. Russella a jeho spoločníkov výsledky. Milovali pravdu a verili, že Biblia je inšpirované Božie Slovo. (2. Tim. 3:16, 17) Zavrhli Darwinove evolučné predstavy i názory vyšších kritikov Biblie, ktoré ničili vieru. Keďže prijali Písma ako najvyššiu autoritu, zamietli aj nebiblické náuky o Trojici, nesmrteľnosti duše a večných mukách — náuky s pohanskými náboženskými koreňmi. Medzi „vznešenými pravdami“, ktoré prijali, bolo to, že Jehova je Stvoriteľom všetkých vecí, že Ježiš Kristus je Boží Syn, ktorý dal svoj život ako výkupné za iných, a že Ježiš bude pri svojom návrate neviditeľne prítomný ako duchovný tvor. (Mat. 20:28; Ján 3:16; 14:19; Zjav. 4:11) Jasne rozumeli aj tomu, že človek je smrteľnou dušou. — 1. Mojž. 2:7; Ezech. 18:20.

To neznamená, že všetky tieto pravdy odhalili Bádatelia Biblie spojení s Russellom; mnohé z nich už skôr pochopili úprimní ľudia, ktorí sa považovali za kresťanov, a niektorí sa dokonca zastávali týchto názorov, i keď boli nepopulárne. Ale zodpovedali takí ľudia všetkým biblickým požiadavkám na pravé uctievanie? Napríklad, naozaj neboli časťou sveta, ako to Ježiš povedal o svojich pravých nasledovníkoch?

V akých ďalších ohľadoch okrem postoja k Biblii sa raní Bádatelia Biblie spojení s Russellom odlišovali od ostatných? Určite to bolo v horlivosti, ktorú prejavovali, keď sa s druhými delili o svoje učenie a dôrazne oznamovali najmä Božie meno a Kráľovstvo. Hoci ich bolo pomerne málo, s dobrým posolstvom rýchlo prenikli do desiatok krajín. A naozaj o nich platilo, že ako Kristovi nasledovníci nie sú časťou sveta? V niektorých ohľadoch áno. Ale ich vedomie zodpovednosti v tomto smere sa od prvej svetovej vojny posilnilo a dodnes je význačnou črtou Jehovových svedkov. Nemalo by sa prehliadnuť, že keď iné náboženské skupiny vítali Spoločnosť národov a neskôr Spojené národy, Jehovovi svedkovia oznamovali ako jedinú nádej ľudstva Božie Kráľovstvo — a nie nejakú organizáciu vytvorenú človekom.

Ale či niektoré náuky Jehovových svedkov nepodliehali v priebehu rokov zmenám? Keby boli naozaj vyvolení a vedení Bohom a keby ich učenie bolo od začiatku podopierané autoritou Biblie, prečo by boli potrebné také zmeny?

Ako Jehova vedie svoj ľud

Tí, ktorí dnes tvoria jedinú pravú kresťanskú organizáciu, nedostávajú anjelské zjavenia ani božskú inšpiráciu. Ale majú inšpirované Sväté Písma, ktoré zjavujú Božie myšlienky i Božiu vôľu. Ako organizácia i ako jednotlivci musia prijímať Bibliu ako božskú pravdu, pozorne ju študovať a umožniť, aby na nich pôsobila. (1. Tes. 2:13) Ale ako prichádzajú k správnemu porozumeniu Božieho Slova?

Biblia sama hovorí: „Či nepatria výklady Bohu?“ ​(1. Mojž. 40:8) Ak pri svojom štúdiu Písiem nerozumejú určitej pasáži, musia skúmať iné inšpirované pasáže, ktoré vrhajú svetlo na daný námet. Tak nechávajú Bibliu, aby sa vysvetlila sama, a snažia sa pochopiť „vzor“ pravdy, ktorý je vyznačený v Božom Slove. (2. Tim. 1:13) Jehova ich vedie alebo usmerňuje k takému porozumeniu prostredníctvom svojho svätého ducha. Ale aby mohli byť vedení týmto duchom, musia pestovať jeho ovocie, nezarmucovať ho čiže nepracovať proti nemu a byť vnímaví na jeho podnety. (Gal. 5:22, 23, 25; Ef. 4:30) Navyše, horlivým uplatňovaním toho, čo sa učia, si stále budujú vieru ako základ na získanie stále jasnejšieho porozumenia toho, ako musia konať Božiu vôľu vo svete, ktorého nie sú časťou. — Luk. 17:5; Fil. 1:9, 10.

Jehova vždy viedol svoj ľud k jasnejšiemu porozumeniu svojej vôle. (Žalm 43:3) To, ako ich viedol, možno znázorniť takto: Keby bol nejaký človek dlhý čas v tmavej izbe, nebolo by preňho lepšie, keby bol vystavovaný svetlu postupne? Jehova vystavoval svoj ľud svetlu pravdy podobným spôsobom; osvecoval ich postupne. (Porovnaj Jána 16:12, 13.) Bolo to tak, ako hovorí príslovie: „Chodník spravodlivých je ako jasné svetlo, ktoré svieti stále viac, až do úplného dňa.“ — Prísl. 4:18.

To, ako Jehova zaobchádzal so svojimi vyvolenými služobníkmi v biblických časoch, potvrdzuje, že jasné porozumenie jeho vôle a predsavzatí často prichádza postupne. Napríklad Abrahám plne nerozumel, ako sa uskutoční Jehovovo predsavzatie v súvislosti so „semenom“. (1. Mojž. 12:1–3, 7; 15:2–4; porovnaj Hebrejom 11:8.) Daniel nechápal, k čomu nakoniec povedú proroctvá, ktoré zaznamenal. (Dan. 12:8, 9) Keď bol Ježiš na zemi, priznal, že nepozná deň ani hodinu, keď sa skončí súčasný systém vecí. (Mat. 24:36) Apoštoli spočiatku nechápali, že Ježišovo Kráľovstvo bude nebeské, že nebude zriadené v prvom storočí a že ho môžu zdediť aj Nežidia. — Luk. 19:11; Sk. 1:6, 7; 10:9–16, 34, 35; 2. Tim. 4:18; Zjav. 5:9, 10.

Nemalo by nás prekvapovať, že aj v dnešnej dobe Jehova vedie svoj ľud ako napredujúcu organizáciu a postupne ju osvecuje biblickými pravdami. Pravdy sa vo svojej podstate nemenia. Pravda zostáva pravdou. Jehovova vôľa a predsavzatie, ako sú zaznamenané v Biblii, zostávajú nezmenené. (Iz. 46:10) Ale porozumenie týchto právd sa „v pravý čas“, v Jehovov ustanovený čas, stáva postupne jasnejším. (Mat. 24:45; porovnaj Daniela 12:4, 9.) Občas pre ľudské chyby alebo pre nesprávne smerovanú horlivosť musí Boží ľud svoje názory poopraviť.

Napríklad v niektorých obdobiach novodobej histórie Jehovových svedkov viedla ich horlivosť a nadšenie pre ospravedlnenie Jehovovej zvrchovanosti k predčasným očakávaniam, pokiaľ ide o to, kedy príde koniec Satanovho zlého systému vecí. (Ezech. 38:21–23) Ale Jehova nezjavil dopredu presný čas. (Sk. 1:7) Preto musel Jehovov ľud v tejto otázke upravovať svoje názory.

Také úpravy v názoroch neznamenajú, že Božie predsavzatie sa zmenilo. Ani nenaznačujú, že koniec tohto systému musí byť ešte ďaleko. Naopak, spĺňanie biblických proroctiev o „závere systému vecí“ potvrdzuje blízkosť konca. (Mat. 24:3) Znamená teda skutočnosť, že Jehovovi svedkovia prechovávali niektoré predčasné očakávania, že nie sú vedení Bohom? Nie, neznamená, práve tak ako otázka učeníkov o blízkosti Kráľovstva v ich dobe neznamenala, že nie sú vyvolení a vedení Bohom! — Sk. 1:6; porovnaj Skutky 2:47; 6:7.

Prečo sú si Jehovovi svedkovia takí istí, že majú pravé náboženstvo? Lebo veria tomu, čo hovorí Biblia, pokiaľ ide o poznávacie znaky pravých ctiteľov, a prijímajú to. Ich novodobé dejiny, ktoré boli rozoberané v predchádzajúcich kapitolách tejto publikácie, ukazujú, že nielen ako jednotlivci, ale aj ako organizácia spĺňajú tieto požiadavky: Lojálne obhajujú Bibliu ako Božie sväté Slovo pravdy (Ján 17:17); zostávajú úplne oddelení od svetských záležitostí (Jak. 1:27; 4:4); vydávajú svedectvo o Božom mene, Jehova, a hlásajú Božie Kráľovstvo ako jedinú nádej ľudstva (Mat. 6:9; 24:14; Ján 17:26) a úprimne sa navzájom milujú. — Ján 13:34, 35.

Prečo je láska výrazným poznávacím znakom ctiteľov pravého Boha? Akým druhom lásky sa vyznačujú praví kresťania?

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 705]

Keď si ich Boh vyvolil, bolo veľmi dôležité, aby zostali poslušní jeho zákonom

[Zvýraznený text na strane 706]

Ako bude možné rozpoznať pravých ctiteľov žijúcich v čase konca?

[Zvýraznený text na strane 707]

„Nikdy netvrdil, že dostal nejaké zvláštne zjavenie od Boha“

[Zvýraznený text na strane 708]

Nechávajú Bibliu, aby sa vysvetlila sama

[Zvýraznený text na strane 709]

Jehova vedie svoj ľud ako napredujúcu organizáciu a postupne ju osvecuje biblickými pravdami