Prečo je kresťanské uctievanie nadradené
Vrcholné myšlienky z listu Hebrejom
BOH JEHOVA uviedol nadradené charakteristické znaky uctievania, keď poslal svojho Syna, Ježiša Krista, na zem. Bolo to preto, lebo Ježiš, zakladateľ kresťanstva, je nadradený nad anjelov i nad proroka Mojžiša. Kristovo kňazstvo je vysoko nadradené nad levitské kňazstvo starovekého Izraela. A Ježišova obeť je vysoko nadradená nad zvieracie obete mojžišovského zákona.
Tieto myšlienky sa vysvetľujú v liste Hebrejom. Zrejme ho napísal apoštol Pavol v Ríme okolo roku 61 n. l. a poslal ho veriacim kresťanom v Judei. Grécki a ázijskí kresťania už od najranejších čias tvrdili, že pisateľom listu je Pavol. Toto tvrdenie tiež možno podporiť faktom, že pisateľ mal vynikajúcu znalosť Hebrejských písiem a tiež tým, že používa logické dokazovanie, čo bolo pre apoštola Pavla typické. Je možné, že meno neuviedol pre predsudky Židov, ktoré mali voči nemu, a preto, lebo bol známy ako „apoštol národov“. (Rimanom 11:13) Pozrime sa teda bližšie na nadradené znaky kresťanstva, ako ich odhaľuje Pavlov list Hebrejom.
Kristus je nadradený anjelom a Mojžišovi
Pavol na začiatku poukazuje na nadradené postavenie Božieho Syna. (1:1–3:6) Anjeli mu vzdávajú poctu a jeho kráľovské panovanie spočíva na Bohu. Mali by sme preto venovať mimoriadnu pozornosť tomu, čo hovorí Syn. Mali by sme okrem toho pamätať aj na to, že hoci človek Ježiš bol nižší ako anjeli, bol vyvýšený nad nich a bolo mu dané panstvo nad budúcou obývanou zemou.
Ježiš Kristus je nadradený aj Mojžišovi. Ako to? Nuž Mojžiš bol len sluha Izraela, domu Božieho. Jehova však ustanovil Ježiša nad celým domom čiže zborom Božieho ľudu.
Kresťania vchádzajú do Božieho odpočinku
Apoštol ďalej zdôrazňuje, že je možné vojsť do Božieho odpočinku. (3:7–4:13) Izraelčania, oslobodení z egyptského otroctva, nedokázali doňho vojsť pre neposlušnosť a nedostatok viery. No my môžeme vojsť do tohto odpočinku, ak budeme prejavovať vieru v Boha a poslušne nasledovať Krista. A tak namiesto toho, aby sme zachovávali týždenné sabaty, budeme sa tešiť každý deň z lepšieho požehnania tým, že budeme mať odpočinok od všetkej sebeckej práce.
Vstup do Božieho odpočinku je jeden zo sľubov Božieho slova, ktoré je „ostrejšie než akýkoľvek dvojsečný meč a preniká až po rozdelenie duše a ducha.“ Robí to tak, že prenikavo rozlišuje pohnútky a postoje, a rozlišuje medzi telesnými žiadosťami a duševnými sklonmi. (Porovnaj Rimanom 7:25.) Ak naša „duša“ čiže život jedinca je spojená s bohabojným „duchom“ čiže sklonom, môžeme vojsť do Božieho odpočinku.
Nadradené kňazstvo a zmluva
Pavol ďalej ukazuje na nadradenosť Kristovho kňazstva a novej zmluvy. (4:14–10:31) Bezhriešny Ježiš Kristus má súcit s hriešnym ľudstvom, lebo podobne ako my bol skúšaný vo všetkom. Boh ho naviac ustanovil za „kňaza navždy podľa spôsobu Melchisedecha“. Na rozdiel od levitských veľkňazov Ježiš má nezničiteľný život, a preto nepotrebuje pokračovateľov vo svojom diele záchrany. Nemusí prinášať zvieracie obete, lebo obetoval svoje vysoko nadradené bezhriešne telo a vstúpil do nebies s hodnotou svojej krvi.
Nová zmluva uvedená do platnosti Ježišovou krvou je nadradená zmluve Zákona. Tí, ktorí sú v novej zmluve, majú Božie zákony vo svojich srdciach a tešia sa z odpustenia hriechov. (Jeremiáš 31:31–34) Sú za to vďační, a to ich vedie k tomu, aby verejne ohlasovali svoju nádej a aby sa zhromažďovali s ostatnými veriacimi. Úmyselní hriešnici nemajú žiadnu obeť za hriech.
Viera je nevyhnutná!
Aby sme mohli mať úžitok z nadradenej novej zmluvy, potrebujeme vieru. (10:32–12:29) Potrebujeme aj vytrvalosť, aby sme mohli získať to, čo Jehova sľúbil. Povzbudením k vytrvalosti je pre nás „veľký oblak“ predkresťanských svedkov, ktorý nás obklopuje. Obzvlášť by sme mali dôkladne uvažovať o Ježišovom dokonalom spôsobe života, keď znášal utrpenie. Na každé utrpenie, ktoré Boh na nás pripustí, sa môžeme v určitom zmysle pozerať ako na výchovné naprávanie, ktoré môže priniesť pokojné ovocie spravodlivosti. Spoľahlivosť Jehovových sľubov by mala posilniť našu túžbu vykonávať svätú službu Bohu „so zbožnou bázňou a posvätnou úctou“.
Pavol končí svoj list nabádaním. (13:1–25) Viera by nás mala podnietiť k tomu, aby sme prejavili bratskú lásku, pohostinnosť, aby sme pamätali na spolubratov v utrpení, aby sme mali v úcte manželstvo a aby sme boli ‚spokojní s tým, čo je‘. Mali by sme napodobňovať vieru tých, ktorí sa ujímajú vedenia v zbore, a mali by sme ich poslúchať. Musíme sa tiež vyhýbať odpadlíctvu, znášať pohanu, ktorú znášal Ježiš, ‚vždy obetovať Bohu obeť chvály‘ a pokračovať v konaní dobra. Takéto správanie tiež patrí medzi nadradené charakteristické znaky pravého kresťanstva.
[Rámček/obrázok na strane 24]
Rôzne krsty: Charakteristické znaky uctievania v izraelskom svätostánku sa týkali „iba jedla, nápojov a krstov“. (Hebrejom 9:9, 10) Tieto krsty boli obradné umývania, ktoré vyžadoval mojžišovský zákon. Znečistené nádoby sa umývali a ceremoniálne očisťovanie zahŕňalo pranie odevov a kúpanie. (3. Mojžišova 11:32; 14:8, 9; 15:5) Kňazi sa kúpali a náradie, ktoré používali pri zápalných obetiach, sa oplachovalo vodou. (2. Mojžišova 29:4; 30:17–21; 3. Mojžišova 1:13; 2. Paralipomenon 4:6) No „rôzne krsty“ nezahŕňajú obradné ‚krstenie pohárov, džbánov a medených nádob‘, ktoré robili niektorí Židia v čase, keď prišiel Mesiáš; text z Hebrejom 9:10 nehovorí o ponáraní do vody, ktoré vykonával Ján Krstiteľ, ani o krste tých, ktorí symbolizovali svoju oddanosť Bohu ako kresťania. — Matúš 28:19, 20; Marek 7:4; Lukáš 3:3.