Našla som poklad vynikajúcej hodnoty
ROZPRÁVA FLORENCE WIDDOWSONOVÁ
Keď sa začalo stmievať, rozhodli sme sa utáboriť blízko lagúny. Nebolo to ideálne miesto na táborenie pre dve ženy, ale mysleli sme si, že na jednu noc to bude dobré. Zatiaľ čo ja som stavala stan, Marjorie pripravovala večeru.
PRÁVE som zatĺkla posledný stanový kolík, keď moju pozornosť upútal pohyb v blízkosti čierneho pňa. „Videla si, ako sa ten peň pohol?“ zavolala som na Marjorie.
„Nie,“ odpovedala mi trochu zarazená.
„No, určite sa pohol,“ zakričala som. „Daj mi kotlík!“
Vzala som kotlík a so sekerou na pleci som vykročila k lagúne. Keď som už bola takmer pri pni, vyšiel spoza neho nejaký muž!
„Dá sa tá voda z lagúny piť?“ podarilo sa mi vyjachtať.
„Nie, nedá,“ odpovedal nevrlo, „ale ak chcete pitnú vodu, nejakú vám obstarám.“
Rýchlo som odmietla jeho ponuku a veľmi sa mi uľavilo, keď sa zvrtol na opätku a odišiel preč. Rozochvená som sa ponáhľala späť a povedala som Marjorie, čo sa stalo. Rýchlo sme zložili stan, zbalili sme sa a odišli. Neskôr sme sa dopočuli, že toho muža práve prepustili z väzenia.
Hoci hľadači drahých kovov už v roku 1937 často táborili na zlatých poliach v Austrálii, my sme boli hľadačmi iného druhu. Vyhľadávali sme ľudí, ktorí boli drahocenní pre Boha.
Rodinné prostredie
Pred sto rokmi bol môj otec kováčom v malej dedine Porepunkah v štáte Viktória. Ja som sa tam narodila v roku 1895 a vyrastala som so štyrmi bratmi neďaleko rieky Ovens, na úpätí vrchu Buffalo. Moji rodičia pravidelne navštevovali zhromaždenia zjednotenej cirkvi a ja som chodila do nedeľnej školy, kde bol môj otec superintendentom.
V roku 1909 moja matka dostala počas jednej divokej búrky infarkt a zomrela v otcovom náručí. Potom, začiatkom roku 1914, jeden z mojich bratov odišiel z domu a o niekoľko hodín nám ho priniesli domov — mŕtveho. Spáchal samovraždu. Náš žiaľ umocnilo učenie cirkvi, že ho očakáva peklo, keďže o samovražde sa hovorilo, že je neodpustiteľným hriechom.
Neskôr v tom roku vypukla prvá svetová vojna a dvaja z mojich bratov boli odvedení do zámorskej vojenskej služby. Hrozné správy o krviprelievaní a utrpení nás — šesť mladých žien spolu s mojím otcom — podnietili, aby sme začali študovať biblickú knihu Jána.
Nachádzame pravý poklad
Ellen Hudsonová mala knihu od Charlesa Taze Russella Ten čas je blízko. Jej nadšenie pre túto knihu ovplyvnilo i ostatných z našej skupiny. Keď zistila, že táto kniha je len jednou zo série šiestich zväzkov pod názvom Štúdie Písiem, poslala list Medzinárodnému združeniu bádateľov Biblie v Melbourne a požiadala o zvyšok série. Naša skupinka súhlasila s tým, že prvý zväzok, Božský plán vekov, bude používať na našich týždenných štúdiách.
Predstavte si, akú radosť sme mali my dvaja s otcom, keď sme zistili, že neexistuje žiadne ohnivé peklo. Strach z toho, že môj brat je uväznený v pekelnom ohni, pominul. Dozvedeli sme sa pravdu o tom, že mŕtvi sú bez vedomia, akoby spali, a nežijú niekde, kde by trpeli muky. (Kazateľ 9:5, 10; Ján 11:11–14) Niektorí z našej biblickej študijnej skupiny sa rozhodli ísť k susedom a kázať im o pravdách, ktoré sme sa učili. K domom v blízkosti sme chodili peši, ale za ľuďmi mimo mesta sme chodili na bicykloch a na dvojkolesovej bričke ťahanej koňom.
Vydávanie svedectva z domu do domu som prvý raz okúsila na Deň prímeria, 11. novembra 1918. Traja z našej študijnej skupiny sme cestovali 80 kilometrov do mesta Wangaratta, aby sme tam rozširovali traktáty Peoples Pulpit (Kázanie ľudu). O niekoľko rokov neskôr, počas kázania na pridelenom území v jednej z oblastí vnútrozemia, som zažila skúsenosť, o ktorej som sa zmienila na začiatku.
V roku 1919 som navštívila zjazd Bádateľov Biblie v Melbourne. Tam som 22. apríla 1919 symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi krstom ponorením do vody. Duchovná hostina prehĺbila moje ocenenie pre duchovný poklad nebeského Kráľovstva a pre Jehovovu pozemskú organizáciu. — Matúš 13:44.
Po zjazde som sa nevrátila domov, ale prijala som pozvanie Jane Nicholsonovej, kazateľky celým časom, aby som sa k nej na mesiac pripojila vo vydávaní svedectva. Naším pridelením boli poľnohospodárske a chovateľské oblasti pozdĺž rieky King. Len niekoľko rokov predtým bola táto horská oblasť dejiskom filmu Muž od snežnej rieky.
V roku 1921 sme dostali vynikajúcu biblickú študijnú pomôcku Harfa Božia. Keď ju môj otec začal používať ako učebnicu vo svojej triede v nedeľnej škole, mnohí rodičia protestovali a požiadali ho, aby zo školy odišiel. Okamžite tak urobil. Neskôr sme dostali brožúrku Peklo s pútavými otázkami na titulnej strane: „Čo to je? Kto tam je? Je možné sa odtiaľ dostať?“ Otec bol taký nadšený jasnými biblickými dôkazmi predloženými na tento námet, že výtlačky tejto brožúry začal ihneď rozširovať z domu do domu. V našej dedine a v blízkom okolí ich rozšíril stovky.
Kazateľské výpravy s otcom
Časom sa otec rozhodol kúpiť auto, aby sa mohol s posolstvom o Kráľovstve dostať aj k ľuďom v iných oblastiach. Ako kováč bol viac zvyknutý na kone, a tak som auto začala riadiť ja. Spočiatku sme v noci prespávali v hoteloch. Čoskoro sa však ukázalo, že je to príliš drahé, a tak sme začali táboriť pod šírym nebom.
Otec sklopil predné sedadlo do vodorovnej polohy a ja som mohla spať v aute. Pre otca sme postavili malý stan, aby mal kde spať. Po niekoľkých týždňoch táborenia sme sa vracali do Porepunkah, kde otecko vždy znovu otvoril svoju malú kováčsku dielňu. Neprestávali sme sa čudovať, že sme mali vždy množstvo solventných zákazníkov, ktorí pokryli výdavky na náš ďalší kazateľský výlet.
Veľa priaznivo naklonených ľudí dobre reagovalo na naše návštevy, a napokon prijali ponuku domáceho biblického štúdia. V oblasti, kde pôvodne slúžila naša malá skupinka z Porepunkah, je teraz sedem zborov, a každý má vlastnú sálu Kráľovstva. Naozaj, kto môže pohŕdať „dňom malých vecí“? — Zechariáš 4:10.
V roku 1931 sme s oteckom prešli takmer 300 kilometrov po hrozných cestách, aby sme mohli navštíviť zvláštne zhromaždenie, kde sme prijali naše nové meno „Jehovovi svedkovia“. Obaja sme boli nadšení týmto jedinečným, biblickým menom. (Izaiáš 43:10–12) Označovalo nás to oveľa jasnejšie ako menej charakteristické meno „Medzinárodní bádatelia Biblie“, pod ktorým sme boli známi až dovtedy.
Jedného dňa, keď sme vydávali svedectvo v meste Bethanga, stretla som miestneho pastora anglikánskej cirkvi. Rozčúlil sa a vydal sa na tie mnohé miesta, kde sme nechali knihy, a žiadal ľudí, aby mu ich dali. Potom zorganizoval verejné pálenie kníh v centre mesta. Ale jeho ohavný skutok mal opačný účinok.
Keď som informovala kanceláriu odbočky Spoločnosti o tom, čo sa stalo, bol vytlačený otvorený list, v ktorom bolo odsúdené konanie duchovného. Urobili sa tiež opatrenia na to, aby plné autá svedkov mohli rozšíriť list po celom kraji. Keď sme neskôr s otcom navštívili toto mesto, rozšírili sme viac kníh než predtým. Obyvatelia mesta boli zvedaví, čo obsahuje „zakázaná“ literatúra!
Prvý človek, ktorý prijal biblickú pravdu v severovýchodnej Viktórii vďaka nášmu kázaniu, bol Milton Gibb. V čase medzi našimi návštevami dôkladne študoval všetky publikácie Spoločnosti, ktoré sme mu nechali. Na jednej opätovnej návšteve nás prekvapil výrokom: „Som teraz jedným z vašich učeníkov.“
Aj keď som bola potešená jeho rozhodnutím, vysvetlila som mu: „Nie, Milton. Nemôžete byť jedným z mojich učeníkov.“
„Tak potom som Rutherfordovým [v tom čase prezident spoločnosti Watch Tower] učeníkom.“
Znova som ho upozornila: „Nie, nie jeden z Rutherfordových učeníkov, ale dúfam, že jeden z Kristových učeníkov.“
Milton Gibb dokázal, že je naozaj jedným z mnohých drahocenných pokladov, pre ktoré som tak veľa rokov strávila hľadaním. On a dvaja z jeho synov sú kresťanskými staršími a ďalší členovia jeho rodiny sú aktívnymi členmi zboru.
Prichádzajú rôzne skúšky
Aj keď bolo v januári roku 1941 dielo Jehovových svedkov v Austrálii zakázané, my sme pokračovali v kázaní, používajúc len Bibliu. Potom bola moja priekopnícka služba čiže služba celým časom prerušená, pretože ma zavolali domov, aby som sa starala o môjho vážne chorého otca. Neskôr som aj ja ochorela a potrebovala som vážny chirurgický zákrok. Nejaký čas trvalo, kým som znovu vyzdravela, ale okúsila som pravdivosť Božieho sľubu: „Určite ťa neopustím a určite ťa nezanechám.“ (Hebrejom 13:5) Jedna kresťanská sestra ma upokojovala slovami: „Pamätaj si, Flo, nikdy nie si sama. A s Jehovom si vždy v presile.“
Potom nadišlo posledných 13 týždňov choroby môjho drahého otca. Dňa 26. júla 1946 zaspal v smrti. Tešil sa z naplno prežitého života a prechovával nebeskú nádej. (Filipanom 3:14) S oteckom som strávila väčšinu rokov svojej mladosti a teraz, vo veku 51 rokov, som zostala sama. Potom som sa zoznámila s mojím budúcim manželom. Vzali sme sa v roku 1947 a začali sme spolu slúžiť ako priekopníci. Ale toto šťastné obdobie netrvalo dlho, pretože v roku 1953 manžel dostal mŕtvicu a zostal invalidom.
Choroba veľmi postihla manželovu reč a bolo takmer nemožné sa s ním dohovoriť. To bolo to najťažšie pri starostlivosti oňho. Stálo to naozaj veľkú psychickú námahu pokúšať sa rozumieť tomu, čo sa snažil povedať. Hoci sme bývali v izolovanej oblasti, kde nebol nablízku žiaden zbor, Jehova nás počas tých ťažkých rokov neopustil. Držala som krok s najnovšími organizačnými pokynmi, ako aj s duchovným pokrmom, ktorý neustále prichádzal v časopisoch Strážna veža a Prebuďte sa! Dňa 29. decembra 1957 môj drahý manžel zomrel.
Služba v Adelaide
Znova som bola sama. Čo teraz? Schvália ma opäť ako služobníčku celým časom po takmer päťročnej prestávke? Bola som schválená, a tak som predala dom a začala som znova slúžiť v priekopníckej službe v Adelaide, hlavnom meste Južnej Austrálie. Priekopníkov v tom čase potrebovali a ja som bola pridelená do zboru Prospect.
Keďže som sa obávala riadiť auto v mestskej premávke, predala som ho a začala som znovu používať bicykel. Používala som ho až do svojich 86 rokov. Stala som sa v tej oblasti známa ako „malá dáma na modrom bicykli“. Časom som bola z premávky čoraz nervóznejšia; zdalo sa mi, že sa mi predné koleso na bicykli stále chveje. Pohár sa naplnil, keď som v jedno odpoludnie spadla do živého plotu. ‚Tak a dosť,‘ povedala som si, a znova som začala chodiť pešo.
Pred niekoľkými rokmi, počas jedného oblastného zjazdu, mi nohy odrazu začali vypovedať službu, takže onedlho nato som podstúpila dve operácie bedrových kĺbov. Po operácii som sa cítila výborne, až kým ma jeden veľký pes nezhodil na zem. Táto nehoda si vyžiadala ďalší lekársky zákrok a odvtedy som už potrebovala vozík, aby som sa mohla pohybovať. Moja myseľ je však stále dosť aktívna. Je to tak, ako to povedal jeden môj priateľ: „Vyzerá to, akoby tvoje starnúce telo nemohlo udržať krok s tvojou mladistvou mysľou.“
V priebehu rokov som videla zbory v Adelaide rásť, rozširovať sa a deliť. Potom, v roku 1983, keď som mala 88 rokov, odišla som z Adelaide bývať k jednej rodine do Kyabramu v štáte Viktória, kde som prežila desať šťastných rokov. Stále ešte môžem chodiť do zvestovateľskej služby; priatelia z môjho zboru ma vozievajú na miesta, kde navštevujem ľudí, ktorí si odo mňa pravidelne berú časopisy. Títo ľudia sú láskaví a vychádzajú von k autu, aby som sa mohla s nimi porozprávať.
Keď sa obzriem späť na 98 rokov môjho života, rada si spomínam na mnohých tých lojálnych a verných bratov, ktorí chválili Jehovu so mnou, najmä na môjho báječného otecka. Zdá sa, že som prežila všetkých verných bratov, ktorí boli mojimi partnermi v priekopníckej službe. Ale aká radosť ma čaká, keď budem znovu spojená s tými, ktorí majú účasť na nádeji na cenu života v Božom nebeskom Kráľovstve, na poklade naozaj vynikajúcej hodnoty!
[Obrázok na strane 28]
Bola som pokrstená 22. apríla 1919
[Obrázok na strane 31]
Vo veku takmer 100 rokov som stále šťastná v službe Jehovovi