Môj život malomocného — radostný a duchovne požehnaný

ROZPRÁVA ISAIAH ADAGBONA

Vyrastal som v Akure v Nigérii. Naša rodina pestovala sladké zemiaky, banány, kasavu a kakao. Otec nechcel, aby som chodil do školy. Povedal mi: „Si roľník. Nikto od teba nebude chcieť, aby si čítal zemiakom.“

JA SOM sa však chcel naučiť čítať. Po večeroch som stál a počúval pri okne jedného domu, kde súkromný učiteľ učil niekoľko detí. Bolo to v roku 1940; mal som asi 12 rokov. Keď ma zbadal otec tých detí, kričal na mňa a odháňal ma. Ale ja som sa tam stále vracal. Učiteľ občas neprišiel a ja som sa vkradol dnu a prezeral som si spolu s deťmi ich knižky. Niekedy mi dovolili, aby som si knižky požičal. Tak som sa naučil čítať.

Pripájam sa k Božiemu ľudu

Po čase som dostal Bibliu a pravidelne som si ju pred spaním čítal. V jeden večer som si čítal 10. kapitolu Matúša, ktorá poukazuje na to, že Ježišových učeníkov budú ľudia nenávidieť a prenasledovať.

Spomenul som si, ako do nášho domu prišli Jehovovi svedkovia a ako s nimi zle zaobchádzali. Napadlo ma, že práve to by mohli byť ľudia, o ktorých Ježiš hovoril. Nasledujúci raz, keď prišli svedkovia, vzal som si od nich časopis. Keď som sa s nimi začal stretávať, stal som sa terčom posmechu. Ale čím viac sa ma ľudia snažili odradiť, tým viac som bol presvedčený a tým väčšiu radosť som mal, že som našiel pravé náboženstvo.

Svedkovia na mňa najviac zapôsobili tým, že na rozdiel od ostatných náboženských skupín v našej oblasti svoje uctievanie nemiešali so zvykmi a tradíciami miestneho pohanského náboženstva. Napríklad naša rodina chodila do anglikánskeho kostola, ale môj otec mal aj svätostánok pre jorubského boha Oguna.

Po otcovej smrti sa očakávalo, že svätostánok dostanem ja ako dedičstvo. Nechcel som ho, lebo som vedel, že Biblia odsudzuje modlárstvo. S Jehovovou pomocou som robil duchovné pokroky a v decembri 1954 som bol pokrstený.

Úder v podobe malomocenstva

Skoršie v tom istom roku som si všimol opuchlinu a stratu citlivosti v chodidlách. Keď som stúpil na horúce uhlíky, necítil som nijakú bolesť. Po nejakom čase sa mi na čele a na perách objavili červenkasté vredy. Ani ja, ani moja rodina sme nevedeli, v čom je problém; mysleli sme si, že je to ekzém. V snahe vyliečiť sa som navštívil 12 bylinkárov. Jeden z nich mi nakoniec povedal, že je to malomocenstvo.

Aký to bol šok! Bol som rozrušený a nemohol som dobre spať. Mával som nočné mory. Ale poznanie biblickej pravdy a spoliehanie sa na Jehovu mi pomohlo hľadieť do budúcnosti s dôverou.

Ľudia mojej matke povedali, že môj stav by sa zlepšil, keby som šiel do veštiarne a priniesol tam obete. Odmietol som tam ísť, lebo som vedel, že také konanie by sa Jehovovi nepáčilo. Priatelia mojej matky si uvedomovali, že som v tejto veci pevne rozhodnutý, a preto jej navrhli, aby vzala orech koly a dotkla sa ním môjho čela. Potom by ho mohla predložiť vo veštiarni, aby bol použitý pri obetiach za mňa. Nechcel som mať na tom žiaden podiel a povedal som to matke. Nakoniec sa vzdala snahy zapojiť ma do pohanského náboženstva.

Kým som išiel do nemocnice, malomocenstvo už bolo v pokročilom štádiu. Mal som vredy po celom tele. V nemocnici mi dávali lieky a koža sa mi postupne vrátila do normálneho stavu.

Mysleli si, že som mŕtvy

Moje problémy sa však ani zďaleka neskončili. Dolná časť mojej pravej nohy bola veľmi infikovaná a v roku 1962 mi ju museli amputovať. Po operácii nastali zdravotné komplikácie. Lekári nepredpokladali, že to prežijem. Prišiel za mnou misionársky kňaz, beloch, aby mi dal posledné pomazanie. Bol som príliš zoslabnutý na to, aby som mohol hovoriť, ale zdravotná sestra mu povedala, že som Jehovov svedok.

Kňaz mi povedal: „Chcete sa zmeniť a stať sa katolíkom, aby ste išli do neba?“ V duchu som sa zasmial. Modlil som sa k Jehovovi, aby mi dal silu odpovedať. S veľkým úsilím sa mi podarilo povedať: „Nie!“ Kňaz sa otočil a odišiel.

Môj stav sa natoľko zhoršil, že nemocničný personál sa domnieval, že som mŕtvy. Zakryli mi tvár plachtou. Ale nevzali ma do márnice, lebo najprv musel lekár alebo zdravotná sestra potvrdiť, že som mŕtvy. Žiaden lekár však nemal službu a všetky zdravotné sestry odišli na večierok. A tak ma nechali cez noc na izbe. Keď nasledujúce ráno prišiel lekár na vizitu, k mojej posteli nikto neprišiel, lebo som bol ešte stále zakrytý plachtou a považovaný za mŕtveho. Nakoniec si niekto všimol, že „mŕtvola“ pod plachtou sa hýbe!

Zotavil som sa a v decembri 1963 ma premiestnili do abeokutskej nemocničnej usadlosti pre malomocných v juhozápadnej Nigérii. Odvtedy tam žijem.

Odpor voči môjmu kázaniu

Keď som prišiel do tejto usadlosti, bolo tam asi 400 malomocných a ja som bol jediný svedok. Napísal som Spoločnosti, a tá pohotovo zareagovala tak, že požiadala zbor v Akomoje, aby sa so mnou spojil. A tak som nikdy nestratil kontakt s bratmi.

Len čo som prišiel do usadlosti, začal som kázať. Miestny pastor tým nebol nadšený a oznámil to sociálnemu pracovníkovi, ktorý bol správcom tohto tábora. Sociálny pracovník bol starší pán, ktorý pochádzal z Nemecka. Povedal mi, že nemám právo učiť o Biblii, lebo nemám ani školy, ani osvedčenie o tom, že to môžem robiť, a keďže som nekvalifikovaný, učil by som ľudí nesprávne. Ak by som v tom pokračoval, mohol by som byť vylúčený z tábora a mohla by mi byť odopretá lekárska starostlivosť. Nedovolil mi, aby som niečo na to povedal.

Potom vydal pokyn, že nikto nesmie so mnou študovať Bibliu. Preto tí, ktorí predtým prejavovali záujem, prestali za mnou chodiť.

Predložil som to Jehovovi v modlitbe a prosil som ho o múdrosť a o vedenie. Nasledujúcu nedeľu som išiel do baptistického kostola, ktorý bol v našej usadlosti, ale nepodieľal som sa na náboženských obradoch. V priebehu bohoslužby bol vyhradený čas na to, aby prítomní mohli klásť otázky. Zdvihol som ruku a opýtal som sa: „Ak všetci dobrí ľudia idú do neba a všetci zlí ľudia idú na nejaké iné miesto, prečo Izaiáš 45:18 hovorí, že Boh vytvoril zem, aby bola obývaná?“

V zbore to vyvolalo rozruch. Nakoniec misionársky pastor povedal, že my nemôžeme chápať Božie cesty. Nato som odpovedal na svoju otázku prečítaním biblických textov, ktoré ukazujú, že do neba pôjde 144 000, že zlí ľudia zahynú a že spravodliví budú žiť naveky na zemi. — Žalm 37:10, 11; Zjavenie 14:1, 4.

Všetci zatlieskali, čím dali najavo, že sa im odpoveď páčila. Pastor potom povedal: „Zatlieskajte ešte raz, lebo tento muž naozaj pozná Bibliu.“ Po bohoslužbe prišli niektorí za mnou a povedali: „Ty vieš viac ako pastor!“

Tlak, aby som bol z tábora vylúčený, pokračuje

To zastavilo hlavnú časť prenasledovania a ľudia za mnou opäť prichádzali, aby študovali Bibliu. Ale naďalej tu boli odporcovia, ktorí naliehali na sociálneho pracovníka, aby sa ma zbavil. Asi mesiac po tej bohoslužbe si ma zavolal a povedal: „Prečo ďalej kážete? V mojej krajine ľudia nemajú radi Jehovových svedkov a rovnako je to aj tu. Prečo mi spôsobujete problémy? Neviete, že vás môžem vylúčiť?“

Odpovedal som: „Papa, ja si vás vážim z troch dôvodov. Po prvé preto, lebo ste starší ako ja a Biblia hovorí, že máme prejavovať úctu šedinám. Druhý dôvod, prečo si vás vážim, je ten, že ste odišli zo svojej krajiny, aby ste nám tu pomáhali. Tretím dôvodom je to, že ste láskavý, štedrý a pomáhate tým, ktorí sú v tiesni. Ale akým právom ma podľa vašej mienky môžete vylúčiť? Prezident tejto krajiny Jehovových svedkov nevyháňa. Ani tradičný vládca tejto oblasti nás nevyháňa. Ale ak ma aj vyženiete z tohto tábora, Jehova sa o mňa postará.“

Nikdy predtým som mu nepovedal nič tak otvorene a videl som, že to naňho zapôsobilo. Odišiel bez slova. Neskôr, keď sa niekto na mňa sťažoval, frustrovane odpovedal: „Nebudem sa už touto vecou zaoberať. Ak máte nejaký problém v súvislosti s jeho kázaním, porozprávajte sa o tom s ním!“

Kurz gramotnosti

Odpor voči môjmu kázaniu pokračoval zo strany tých, ktorí chodili do baptistického kostola v tábore. Potom som dostal nápad. Zašiel som za sociálnym pracovníkom a spýtal som sa, či by som mohol zriadiť kurz gramotnosti. Keď sa ma spýtal, koľko peňazí za to chcem, povedal som mu, že budem učiť zadarmo.

Poskytli mi učebňu, tabuľu a kriedu, a tak som začal niektorých z tábora učiť čítať. Vyučovanie sme mali každý deň. Prvých 30 minút som učil čítanie, potom som rozprával a vysvetľoval nejaký príbeh z Biblie a potom sme si to z Biblie prečítali.

Jednou zo študentov bola žena menom Nimota. Mala veľký záujem o duchovné veci; kládla náboženské otázky v kostole i v mešite. Keďže tam na svoje otázky nedostala odpoveď, chodila sa pýtať mňa. Nakoniec oddala svoj život Jehovovi a bola pokrstená. V roku 1966 sme uzavreli manželstvo.

Väčšina z nášho súčasného zboru sa naučila čítať a písať v tom kurze gramotnosti. Nebolo to z mojej múdrosti, že som ten kurz navrhol; Jehovovo požehnanie bolo zjavné. Potom sa už nikto nesnažil zastaviť ma v kázaní.

Sála Kráľovstva v tábore

V čase, keď som uzavrel manželstvo s Nimotou, boli sme už štyria, ktorí sme sa pravidelne stretávali, aby sme spolu študovali Strážnu vežu. Asi rok sme sa stretávali v miestnosti, kde sa umývali rany malomocných. Potom mi sociálny pracovník, ktorý už bol mojím priateľom, povedal: „Nie je dobré, aby ste uctievali svojho Boha v ošetrovni.“

Povedal, že by sme sa mohli stretávať v prázdnej stolárskej kôlni. Po čase bola táto kôlňa premenená na sálu Kráľovstva. V roku 1992 sme ju s pomocou bratov z mesta dokončili. Ako môžete vidieť na obrázku na strane 24, naša sála je dobrá budova — omietnutá a vymaľovaná, s betónovou podlahou a dobrou strechou.

Kázanie malomocným

Už 33 rokov je mojím obvodom táto usadlosť malomocných. Aké to je kázať malomocným? Tu v Afrike väčšina ľudí verí, že všetko prichádza od Boha. A tak keď sú ľudia postihnutí malomocenstvom, veria, že Boh je za to nejakým spôsobom zodpovedný. Niektorí sú zo svojho stavu veľmi skľúčení. Iní sú nahnevaní a hovoria: „Nehovorte nám o Bohu, ktorý je láskyplný a milosrdný. Keby to tak bolo, táto choroba by zmizla!“ Vtedy prečítame a rozoberieme Jakuba 1:13, kde sa hovorí: ‚Boh nikoho nepokúša zlými vecami.‘ Potom vysvetlíme, prečo Jehova pripúšťa, aby ľudí postihovali choroby, a poukážeme na jeho sľub o rajskej zemi, kde nikto nebude chorý. — Izaiáš 33:24.

Mnohí zareagovali priaznivo na dobré posolstvo. Odkedy som prišiel do tohto tábora, Jehova ma použil, aby som pomohol viac než 30 ľuďom ku kroku oddanosti a krstu; všetci boli malomocní. Mnohí sa po vyliečení vrátili domov a niekoľkí zomreli. Teraz máme 18 zvestovateľov Kráľovstva a na zhromaždenia pravidelne chodí asi 25 ľudí. Dvaja z nás slúžia ako starší a máme aj jedného služobného pomocníka a jedného pravidelného priekopníka. Aký som šťastný, keď vidím, koľkí teraz verne slúžia Jehovovi v tomto tábore! Keď som sem prišiel, bál som sa, že budem sám, ale Jehova ma úžasne požehnal.

Radosť zo služby mojim bratom

Od roku 1960 som užíval lieky proti malomocenstvu a prestal som ich užívať asi pred piatimi rokmi. Teraz som úplne vyliečený, takisto ako aj ostatní zo zboru. Malomocenstvo zanechalo svoje stopy — prišiel som o dolnú časť nohy a nedokážem narovnať ruky —, ale choroba je preč.

Keďže som vyliečený, niektorí ľudia sa ma pýtali, prečo z tábora neodídem a nevrátim sa domov. Je niekoľko dôvodov, prečo tu zostávam, ale hlavný dôvod je ten, že chcem ďalej pomáhať mojim bratom, ktorí sú tu. Radosť z toho, že sa starám o Jehovove ovce, prevyšuje všetko, čo by mi mohla dať moja rodina, keby som sa k nej vrátil.

Som veľmi vďačný za to, že som spoznal Jehovu skôr, ako som sa dozvedel, že mám malomocenstvo. Inak by som sa možno zabil. Za tie roky som zažil veľa ťažkostí a problémov, ale neboli to lieky, čo ma podopieralo — bol to Jehova. Keď sa zamýšľam nad minulosťou, mám radosť; a keď myslím na budúcnosť pod vládou Božieho Kráľovstva, radujem sa ešte viac.

[Rámček na strane 25]

Fakty o malomocenstve

Čo je to?

Novodobé malomocenstvo je ochorenie spôsobované bacilom, ktorý v roku 1873 identifikoval Armauer Hansen. Lekári hovoria o malomocenstve aj ako o Hansenovej chorobe, čím vyjadrujú uznanie za jeho prácu.

Tento bacil poškodzuje nervy, kosti, oči a niektoré orgány. Stratí sa citlivosť, často v rukách a chodidlách. Keď sa choroba nelieči, môže vážne zmrzačiť tvár a končatiny. Zriedkavo spôsobuje smrť.

Existuje liečba?

Ľudia s miernou formou malomocenstva sa môžu uzdraviť aj bez liečby. Vážnejšie prípady sa dajú liečiť liekmi.

Prvý liek proti malomocenstvu, ktorý sa začal používať v päťdesiatych rokoch 20. storočia, účinkoval pomaly a postupne sa stal neúčinným, lebo bacil malomocenstva si voči nemu vytvoril rezistenciu. Boli vyvinuté nové lieky a od začiatku osemdesiatych rokov sa štandardnou liečbou na celom svete stala viaclieková terapia (MDT). Pri tejto liečbe sa používajú tri lieky — Dapsone, Rifampicín a Klofazimín. Viaclieková terapia zabíja bacil, ale neodstraňuje poškodenie, ktoré už nastalo.

Viaclieková terapia je pri liečbe tejto choroby veľmi účinná. Preto počet ľudí s malomocenstvom prudko klesol z 12 miliónov v roku 1985 na približne 1,3 milióna v polovici roku 1996.

Je nákazlivé?

Malomocenstvo nie je veľmi nákazlivé; väčšina ľudí má imunitný systém dostatočne silný, aby mu odolal. Ak predsa dôjde k nákaze, zvyčajne je to v prípade ľudí, ktorí dlhý čas žijú v úzkom kontakte s infikovanými.

Lekári s istotou nevedia, ako sa tento bacil dostáva do ľudského tela, ale predpokladajú, že cez kožu alebo cez nos.

Vyhliadky do budúcnosti

V súvislosti s malomocenstvom existuje cieľ „odstrániť ho ako všeobecný zdravotný problém“ do roku 2000. To znamená, že počet prípadov malomocenstva neprekročí v žiadnej komunite 1 na 10 000 ľudí. Pod vládou Božieho Kráľovstva bude malomocenstvo odstránené úplne. — Izaiáš 33:24.

Pramene: Svetová zdravotnícka organizácia; Medzinárodná federácia asociácií proti malomocenstvu; Manson’s Tropical Diseases, vydanie z roku 1996.

[Rámček na strane 27]

Je malomocenstvo dnes rovnaké ako v biblických časoch?

Súčasné lekárske učebnice definujú malomocenstvo presnými termínmi; vedecký názov mikróbu, ktorý ho zapríčiňuje, je Mycobacterium leprae. Biblia však nie je lekárskou učebnicou. Hebrejské a grécke slová, ktoré sa v mnohých biblických prekladoch prekladajú ako „malomocenstvo“, majú oveľa širší význam. Malomocenstvo opísané v Biblii napríklad vytváralo pozorovateľné príznaky nielen u ľudí, ale aj na šatách a na domoch; také niečo bacil nespôsobuje. — 3. Mojžišova 13:2, 47; 14:34.

Okrem toho príznaky u ľudí, ktorými sa vyznačuje malomocenstvo v súčasnosti, nezodpovedajú presne opisu malomocenstva v biblických časoch. Niektorí poukazujú na to, že vysvetlenie môže spočívať v skutočnosti, že povaha chorôb sa postupom času mení. Iní si myslia, že malomocenstvo, o ktorom sa zmieňuje Biblia, opisuje viac chorôb, medzi ktorými môže, ale nemusí byť choroba, ktorú zapríčiňuje M. leprae.

Theological Dictionary of the New Testament (Teologický slovník Nového zákona) uvádza, že grécke i hebrejské slovo obvykle prekladané ako malomocenstvo „sa vzťahuje na tú istú chorobu alebo skupinu chorôb... Či je táto choroba tým, čo teraz nazývame malomocenstvom, môže byť otázne. Ale presná lekárska identifikácia tejto choroby nemá vplyv na naše ocenenie správ o uzdravení [malomocných Ježišom a jeho učeníkmi].“

[Obrázok na strane 24]

Zbor pri sále Kráľovstva v tábore malomocných

[Obrázok na strane 26]

Isaiah Adagbona s manželkou Nimotou