Z extrémnej chudoby k najväčšiemu bohatstvu

ROZPRÁVA MANUEL DE JESUS ALMEIDA

Narodil som sa v októbri 1916 ako najmladšie zo 17 detí. Deväť mojich starších bratov a sestier zomrelo na choroby a na podvýživu, a tak som ich vôbec nepoznal. My ôsmi, ktorí sme zostali, sme žili v jednej dedinke neďaleko Porta v Portugalsku.

NÁŠ skromný domov pozostával z malej obývacej izby a spálne. Pitnú vodu sme si nosili zo studne vzdialenej asi pol kilometra a naše zariadenie na varenie bolo veľmi jednoduché.

Len čo boli moji starší bratia telesne zdatnejší, začali pracovať na kukuričnom poli. Ich zárobok poslúžil na to, aby mohlo byť zaobstarané nejaké jedlo pre rodinu. Vďaka ich pomoci som bol jediným dieťaťom, ktoré mohlo aspoň krátky čas chodiť do školy. Hoci sme mali ťažký život, boli sme mimoriadne verní katolíckej cirkvi a dúfali sme, že nám to v živote nejako pomôže.

V máji slávila cirkev sviatok zvaný novena. Počas deviatich dní sme zavčas rána, kým ešte bola tma, chodievali do kostola. Tam sme sa modlili v presvedčení, že nám to prinesie Božie požehnanie. Mysleli sme si tiež, že kňaz je svätý muž, zástupca Boha. Ale časom sa náš názor zmenil.

Hľadám niečo lepšie

Keď sme nemohli zaplatiť cirkevnú daň, kňaz nebral nijaký ohľad na naše vážne finančné ťažkosti. To nás znechutilo. Môj názor na cirkev sa radikálne zmenil, a tak keď som mal 18 rokov, rozhodol som sa odísť od rodiny a zistiť, či nejestvuje v živote aj čosi lepšie ako pracovať na poli a prieť sa s cirkvou. V roku 1936 som prišiel do Lisabonu, hlavného mesta Portugalska.

Tam som stretol Edminiu. I keď som cítil, že ma náboženstvo podviedlo, dodržali sme zvyk a dali sme sa zosobášiť v katolíckom kostole. Potom v roku 1939 vypukla druhá svetová vojna a Portugalsko bojovalo na strane Spojencov. Počas tejto vojny som mal na starosti 18 skladov. Denne sme odosielali až 125 nákladných áut vojnového materiálu.

Hrôzy vojny a hlboká zaangažovanosť katolíckej cirkvi vo vojne ma veľmi ovplyvnili. Kládol som si otázky: ‚Skutočne sa Boh o ľudstvo zaujíma? Ako by sme ho mali uctievať?‘ Po rokoch, bolo to v roku 1954, som sa o svojich otázkach rozprával s jedným starším pánom, Jehovovým svedkom. Tento rozhovor zmenil celý môj život.

Som nadšený biblickou nádejou

Tento láskavý muž, Joshua, mi vysvetlil, že jediným riešením problémov sveta je Božie Kráľovstvo a že mier a bezpečie sa stane skutočnosťou len prostredníctvom vlády tohto Kráľovstva. (Matúš 6:9, 10; 24:14) To, čo mi povedal, ma potešilo, ale zdráhal som sa prijať jeho vysvetlenie pre skúsenosti, ktoré som mal s náboženstvom. Keď sa ponúkol, že bude so mnou študovať Bibliu, prijal som jeho ponuku s podmienkou, že nebude žiadať peniaze a že nebude hovoriť o politike. Súhlasil a uistil ma, že za to, čo ponúka, sa neplatí. — Zjavenie 22:17.

Moja dôvera k Joshuovi rýchlo rástla. A tak som ho požiadal o niečo, po čom som už od mladosti túžil. „Mohol by som dostať vlastnú Bibliu?“ Po tom, čo som ju dostal, bolo veľmi príjemné prvý raz čítať zo Slova nášho Stvoriteľa také sľuby ako: „Sám Boh bude s [ľudstvom]. A zotrie im každú slzu z očí a smrti už viac nebude a nebude už viac ani smútku, ani kriku, ani bolesti. Predošlé veci sa pominuli.“ — Zjavenie 21:3, 4.

Osobitne utešujúce boli pre mňa biblické sľuby o odstránení chudoby a chorôb. Verný muž Elíhu o Bohu povedal: „V hojnosti dáva potravu.“ (Jób 36:31) A Biblia hovorí, že pod spravodlivou vládou Božieho Kráľovstva „nijaký usadlík nepovie: ‚Som chorý.‘“ (Izaiáš 33:24) Jehova Boh má o ľudstvo naozaj láskyplný záujem! A môj záujem o jeho sľuby veľmi rástol.

Prvé zhromaždenie Jehovových svedkov som navštívil 17. apríla 1954. Bolo to mimoriadne zhromaždenie — Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti. Odvtedy som chodil na zhromaždenia veľmi pravidelne. Zakrátko som sa začal o veci, ktoré som spoznával, deliť s druhými. V tých dňoch sme mali v Portugalsku každý mesiac na pláži piknik a potom nasledoval krst. Sedem mesiacov po našom prvom rozhovore s Joshuom som sa oddal Jehovovi Bohu a symbolizoval som to krstom vo vode — v oceáne.

Začiatkom roku 1954 bolo v celom Portugalsku len okolo sto svedkov. Boli teda veľmi potrební muži, ktorí by sa v kazateľskom diele ujímali vedenia. Robil som rýchle duchovné pokroky a čoskoro som bol poverený zodpovednými úlohami v zbore. V roku 1956 som bol v druhom zbore Jehovových svedkov v Lisabone vymenovaný za služobníka zboru, ako sa vtedy nazýval predsedajúci dozorca. Dnes je v tomto meste a na jeho predmestiach vyše sto zborov.

Mám úžitok z prejavovania pohostinnosti

Hoci sme s Edminiou mali obmedzené množstvo finančných prostriedkov, naši kresťanskí bratia boli u nás vždy vítaní. V roku 1955 sa v Portugalsku zastavil jeden priekopník, ako sa nazývajú evanjelisti celým časom z radov Jehovových svedkov, ktorý cestoval z domova v Brazílii na medzinárodný zjazd „Triumfujúce Kráľovstvo“ do Nemecka. Pretože mal problémy s dopravou, zostal u nás celý mesiac. Z jeho návštevy sme mali veľký duchovný úžitok.

K ďalším návštevníkom našej domácnosti v tom čase patrili členovia ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku, napríklad Hugo Riemer a jeho spolubývajúci Charles Eicher. Obedovali u nás a mali prejavy k portugalským bratom. Ako práve vyliahnuté vtáčatká s otvorenými zobáčikmi sme čakali na šťavnaté duchovné lahôdky, ktoré nám títo bratia poskytovali.

V našom dome bývali počas svojich návštev aj cestujúci dozorcovia Jehovových svedkov. Nezabudnuteľným návštevníkom bol v roku 1957 Álvaro Berecochea, dozorca odbočky v Maroku, ktorý dostal za úlohu navštíviť Portugalsko a povzbudiť bratov. Zúčastnil sa štúdia knihy v našom dome a my sme naňho veľmi naliehali, aby u nás zostal do konca svojho pobytu v Portugalsku. Počas jeho mesačnej návštevy sme boli veľmi požehnaní a vykŕmení duchovne, a Álvaro zasa pribral na váhe doslovne, čo bolo výsledkom dobrej kuchyne mojej drahej Edminie.

Extrémna chudoba, akú som zažil v detstve, môže mať na človeka hlboký vplyv. A predsa som začal chápať, že čím viac dávame Jehovovi a jeho verným služobníkom, tým viac nás požehnáva. Túto skutočnosť som si opakovane uvedomoval, keď sme prejavovali pohostinnosť každému, komu sme mohli.

Na našom zjazde v Porte v roku 1955 zaznel oznam, že v roku 1958 sa má na Yankee štadióne v New Yorku konať medzinárodný zjazd Jehovových svedkov. Na poskytnutie finančnej pomoci portugalským delegátom vyslaným na tento zjazd bola v krajine do každej sály Kráľovstva — ktorých bolo vtedy veľmi málo — umiestnená schránka na príspevky. Dokážete si predstaviť našu radosť, keď sme s manželkou boli medzi vybranými delegátmi? Akou radosťou bolo môcť navštíviť svetové ústredie Jehovových svedkov v Brooklyne počas nášho pobytu na zjazde v Spojených štátoch!

Vytrvávam počas prenasledovania

V roku 1962 bolo kazateľské dielo Jehovových svedkov v Portugalsku zakázané a misionári — Eric Britten, Domenick Piccone, Eric Beveridge a ich manželky — boli vypovedaní. Potom nám už nedovolili organizovať zhromaždenia v sálach Kráľovstva, a tak sme ich organizovali tajne v súkromných domoch; v Portugalsku sme už nemohli mať ani veľké zjazdy. A tak som bol poverený zabezpečovaním dopravy pre našich kresťanských bratov a sestry, aby sa mohli zúčastňovať na zjazdoch v iných krajinách.

Zabezpečiť dopravu do iných krajín pre taký veľký počet svedkov nebolo ľahké. Ale keď si uvedomím, aký úžasný duchovný úžitok z toho portugalskí bratia mali, tá námaha skutočne stála za to. Účasť na zjazdoch vo Švajčiarsku, Anglicku, Taliansku a Francúzsku bola pre nich veľmi budujúcou skúsenosťou. Tieto zjazdy im tiež poskytli príležitosť vziať si do svojej krajiny literatúru. V tých rokoch sme podali množstvo žiadostí o registráciu našej náboženskej organizácie v Portugalsku, ale všetky boli zamietnuté.

Po vyhostení misionárov začiatkom roku 1962 začala tajná polícia zosilňovať svoje ťaženie, aby zastavila naše kazateľské dielo. Veľa našich bratov a sestier bolo zatknutých a postavených pred súd. Doložené správy o viacerých takých prípadoch boli publikované v tomto časopise a v jeho sesterskom časopise Prebuďte sa!a

Medzi tými, ktorí boli za kázanie uväznení, bol aj jeden priekopník, ktorému som ja oznámil dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Keďže polícia našla medzi jeho vecami moju adresu, bol som predvolaný a vypočúvali ma.

Neskôr prišli do môjho domu dvaja agenti polície urobiť prehliadku. Zhabali mi biblické študijné pomôcky a aj 13 Biblií. Nedali nám pokoj a celkovo sedem ráz sa vrátili, aby prehľadali náš byt. Zakaždým sme sa ocitli pod paľbou otázok.

Niekoľkokrát som bol vyzvaný, aby som v súdnych procesoch svedčil v prospech spolusvedkov. I keď som nemal vysoké svetské vzdelanie, Jehova mi dal ‚múdrosť, ktorej žiadni protivníci dovedna neboli schopní odolať alebo prieť sa‘. (Lukáš 21:15) Raz bol sudca mojím svedectvom taký udivený, že sa ma spýtal, aké mám vzdelanie. Keď som povedal, že som to dotiahol iba do štvrtého ročníka, všetci v súdnej sieni sa zasmiali.

Tak ako sa stupňovalo prenasledovanie, rástol aj počet ľudí, ktorí priaznivo reagovali na posolstvo o Kráľovstve. A takto počet svedkov v Portugalsku vzrástol z menej ako 1300 v roku 1962 na vyše 13 000 v roku 1974! Medzitým som bol v máji 1967 pozvaný slúžiť ako cestujúci dozorca. V rámci tejto práce som navštevoval zbory Jehovových svedkov, aby som ich duchovne posilňoval.

Teším sa z najväčšieho bohatstva

V decembri 1974 som mal výsadu byť zapojený do konania v súvislosti s registráciou, na základe ktorej bolo dielo Jehovových svedkov v Portugalsku legalizované. V nasledujúcom roku sme sa s manželkou stali členmi rodiny Bétel v Estorile, ktorá slúži Jehovovým svedkom v Portugalsku. Bol som tiež vymenovaný, aby som slúžil ako člen výboru odbočky v Portugalsku.

Akou radosťou bolo vidieť rozkvet kazateľského diela v Portugalsku a na územiach, ktoré sú pod dohľadom našej odbočky. K týmto územiam patrí Angola, Azory, Kapverdské ostrovy, Madeira a Svätý Tomáš a Princov ostrov. Za tie roky bolo vzrušujúce vidieť misionárov z Portugalska, ktorí boli vyslaní slúžiť v týchto krajinách, kde sa prejavil obrovský záujem o posolstvo o Kráľovstve. Iste si viete predstaviť, akú radosť máme z toho, že teraz máme na týchto miestach vyše 88 000 zvestovateľov Kráľovstva vrátane viac ako 47 000 v samotnom Portugalsku. Účasť na Pamätnej slávnosti v týchto krajinách dosiahla v roku 1998 vrchol 245 000 prítomných v porovnaní s menej než 200 prítomnými v čase, keď som sa v roku 1954 stal svedkom.

Edminia a ja z celého srdca súhlasíme s biblickým žalmistom, ktorý povedal, že „deň na [Jehovových] nádvoriach je lepší ako tisíc inde“. (Žalm 84:10) Keď si spomeniem na svoje skromné začiatky a keď ich porovnám s duchovným bohatstvom, z ktorého som sa odvtedy tešil, cítim sa tak ako prorok Izaiáš: „Ó, Jehova, ty si môj Boh, teba vyvyšujem, tvoje meno chválim, lebo si urobil obdivuhodné veci... Veď si sa stal pevnosťou poníženému, pevnosťou chudobnému.“ — Izaiáš 25:1, 4.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázky na strane 24]

Hore: Brat Almeida v Lisabone oznamuje vyslanie delegátov na zjazd v New Yorku v roku 1958

V strede: Vedenie vzorového stretnutia služobníkov na medzinárodnom zjazde „Mier na zemi“ v Paríži

Dole: Prenajaté autobusy sú pristavené na oblastný zjazd vo Francúzsku

[Obrázok na strane 25]

Predsedanie na rannom uctievaní v odbočke v Portugalsku

[Obrázok na strane 25]

Odbočka v Portugalsku zasvätená v roku 1988

[Obrázok na strane 26]

S manželkou

[Obrázok na strane 26]

Brat Hugo Riemer z brooklynského Bételu nás počas svojej návštevy povzbudil svojimi prejavmi