Životný príbeh

Dostala som to, ‚čo si žiadalo moje srdce‘

ROZPRÁVA DOMINIQUE MORGOUOVÁ

Bol december 1998 a ja som bola konečne v Afrike! To, o čom som už od detstva snívala, sa stalo skutočnosťou. Vždy ma nadchýnala rozľahlá africká krajina a jej fascinujúca divočina. A teraz som tam naozaj bola! Zároveň sa mi splnil aj ďalší sen — slúžiť celým časom v zahraničí. Mnohí by to v mojom prípade považovali za nemožné. Mám vážne poškodený zrak. S vodiacim psom vycvičeným na sprevádzanie nevidiaceho po uliciach európskych miest kráčam piesčitými ulicami afrických dedín. Dovoľte mi porozprávať vám, ako sa služba v Afrike stala pre mňa skutočnosťou a ako mi Jehova dal, ‚čo si žiadalo moje srdce‘. — Žalm 37:4.

NARODILA som sa 9. júna 1966 v južnom Francúzsku. Bolo nás sedem detí, dvaja chlapci a päť dievčat, a ja som bola najmladšia. Rodičia sa o nás s láskou starali. No už v mladosti sa objavilo niečo, čo mi začalo strpčovať život. Tak ako moja stará matka, moja matka a jedna z mojich sestier, aj ja trpím dedičnou chorobou, ktorá napokon vedie k úplnej strate zraku.

Ako dospievajúca som sa stretla s rasizmom, predsudkami a pokrytectvom, a preto som sa búrila proti spoločnosti. V tomto náročnom období sme sa presťahovali do regiónu Hérault. Tam sa stalo niečo nádherné.

Jedno nedeľné ráno nám zaklopali na dvere dve Jehovove svedkyne. Matka ich poznala, a tak ich pozvala dnu. Jedna z nich sa matky opýtala, či si spomína, ako kedysi sľúbila, že jedného dňa začne študovať Bibliu. Matka si to pamätala a opýtala sa: „Kedy začneme?“ Dohodli sa, že sa budú stretávať každú nedeľu dopoludnia, a tak moja matka začala spoznávať ‚pravdu dobrého posolstva‘. — Galaťanom 2:14.

Získavam porozumenie

Matka vynaložila všetko svoje úsilie, aby to, čo sa dozvedala, pochopila a zapamätala si to. Keďže bola slepá, všetko sa musela učiť naspamäť. Svedkyne boli voči nej veľmi trpezlivé. Čo sa týka mňa, kedykoľvek svedkyne prišli, skryla som sa do svojej izby a vyšla som z nej, až keď odišli. No v jedno popoludnie som sa s jednou z nich, Eugénie, stretla a ona sa mi prihovorila. Hovorila mi, že Božie Kráľovstvo skoncuje so všetkým pokrytectvom, nenávisťou a predsudkami vo svete. „Vyriešiť to dokáže len Boh,“ povedala. Opýtala sa ma, či sa o tom nechcem dozvedieť viac. Nasledujúci deň som začala študovať Bibliu.

Všetko, čo som sa učila, bolo pre mňa nové. Teraz som už chápala, že Boh má opodstatnené dôvody na to, aby dočasne pripúšťal na zemi zlo. (1. Mojžišova 3:15; Ján 3:16; Rimanom 9:17) Dozvedela som sa tiež, že Jehova nás neponecháva bez nádeje. Dal nám nádherný sľub, že budeme žiť večne na rajskej zemi. (Žalm 37:29; 96:11, 12; Izaiáš 35:1, 2; 45:18) V raji znovu získam zrak — dar, ktorý som postupne strácala. — Izaiáš 35:5.

Začínam slúžiť celým časom

Dvanásteho decembra 1985 som symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode, a tak som sa pripojila k mojej sestre Marie-Claire, ktorá už tento krok urobila. Môj brat Jean-Pierre, ako aj moja drahá mama nás čoskoro nasledovali.

V zbore, do ktorého som chodila, bolo niekoľko pravidelných priekopníkov, čiže služobníkov celým časom. Ich radosť zo služby a horlivosť, s akou túto prácu konali, ma nadchla. Dokonca i Marie-Claire, hoci trpela očnou chorobou a na jednu nohu používala ortopedickú pomôcku, začala slúžiť celým časom. Až dodnes je pre mňa duchovným povzbudením. To, že som bola v zbore a v rodine obklopená priekopníkmi, viedlo k tomu, že vo mne začala rásť silná túžba slúžiť celým časom. A tak som v novembri 1990 začala slúžiť ako priekopníčka v meste Béziers. — Žalm 94:17–19.

Bojujem so skľúčenosťou

V službe mi pomáhali ďalší priekopníci, ktorí boli veľmi starostliví. No aj napriek tomu som z času na čas pociťovala skľúčenosť pre svoje obmedzenia a túžila som robiť viac. V tých tiesnivých chvíľach ma však Jehova podporoval. Pomocou Indexu publikácií Watch Tower som robila výskum a vyhľadávala som si životné príbehy priekopníkov, ktorí boli podobne ako ja zrakovo postihnutí. Prekvapilo ma, že ich je toľko! Tieto praktické a povzbudzujúce skúsenosti ma naučili ceniť si to, čo som schopná robiť, a vyrovnať sa so svojimi obmedzeniami.

Spolu s ďalšími svedkami som pracovala ako upratovačka v obchodnom stredisku, aby som sa o seba dokázala postarať. Jedného dňa som si všimla, že moji spolupracovníci znovu umývajú priestory, ktoré som práve upratala. Očividne som za sebou nechávala veľa špiny. Šla som za Valérie, ktorá bola priekopníčkou a zároveň vedúcou našej upratovacej čaty, a požiadala som ju, aby bola ku mne úprimná a povedala mi, či druhým nepridávam prácu. Bola ku mne láskavá a nechala ma, aby som sa sama rozhodla, keď budem cítiť, že už viac nedokážem vykonávať túto prácu. V marci 1994 som sa práce upratovačky vzdala.

Opäť ma premohol pocit neužitočnosti. Vrúcne som sa modlila k Jehovovi a viem, že moje prosebné žiadosti vypočul. Znovu mi veľmi pomohlo štúdium Biblie a kresťanských publikácií. Hoci môj zrak slabol, moja túžba slúžiť Jehovovi bola čoraz silnejšia. Čo teraz?

Najskôr poradovník, potom rýchle rozhodnutie

Požiadala som o školenie v rehabilitačnom centre pre nevidiacich a zrakovo postihnutých v meste Nîmes, kde ma napokon na tri mesiace prijali. Bol to dobre využitý čas. Porozumela som rozsahu svojho postihnutia a naučila som sa mu prispôsobiť. V spoločnosti ľudí, ktorí trpeli rôznymi telesnými chybami, som si uvedomila, aká drahocenná je moja kresťanská nádej. Ja som mala prinajmenšom cieľ a mohla som robiť niečo užitočné. Okrem toho som sa naučila Braillovo písmo.

Keď som sa vrátila domov, moja rodina si všimla, ako veľmi mi školenie pomohlo. No bola tu jedna vec, ktorú som naozaj nemala rada — slepecká palica, ktorú som musela používať. Bolo pre mňa veľmi ťažké zvyknúť si na ňu. Mať tak inú pomôcku — napríklad vodiaceho psa!

Vyplnila som žiadosť o pridelenie vodiaceho psa, ale povedali mi, že na zozname čakateľov je veľa ľudí. Okrem toho sprostredkovateľská agentúra musela žiadosti preskúmať. Vodiaceho psa nedostane len tak hocikto. Jedného dňa mi pani, ktorá pomáhala viesť združenie pre nevidiacich, povedala, že miestny tenisový klub chce venovať vodiaceho psa nejakému nevidiacemu alebo slabozrakému človeku, ktorý žije v našom okolí. Povedala, že uvažovala o mne. Spýtala sa ma, či by som s tým súhlasila. Rozoznala som v tejto záležitosti Jehovovo vedenie a túto láskavú ponuku som prijala. No i tak som musela istý čas počkať, kým mi psa pridelili.

Stále uvažujem o Afrike

Kým som čakala, zamerala som svoju pozornosť iným smerom. Ako som už spomínala, od detstva som sa veľmi zaujímala o Afriku. Napriek zhoršujúcemu sa zraku bol tento môj záujem väčší než kedykoľvek predtým, zvlášť odkedy som sa dozvedela, že veľa ľudí v Afrike sa zaujíma o Bibliu a chce slúžiť Jehovovi. Pred nejakým časom som medzi rečou spomenula Valérie, že by som rada navštívila Afriku. Opýtala som sa jej, či by šla so mnou. Súhlasila, a tak sme napísali niekoľkým africkým odbočkám Jehovových svedkov, kde sa hovorí po francúzsky.

Odpoveď prišla z Toga. Celá rozrušená som požiadala Valérie, aby mi list prečítala. Ten list znel povzbudzujúco, a tak Valérie povedala: „Prečo to neskúsiť?“ Písomne som sa spojila s bratmi v odbočke a dostala som kontakt na Sandru, ktorá slúžila ako priekopníčka v hlavnom meste Lomé. Termín nášho odchodu sme stanovili na 1. decembra 1998.

Bol to veľký rozdiel, ale aj veľká radosť. Keď sme po pristátí v Lomé vystúpili z lietadla, ovanula nás africká horúčava. Sandra nás už čakala. Nikdy predtým sme sa nestretli, no od prvého okamihu sme mali pocit, že sa poznáme odjakživa. Krátko pred naším príchodom boli Sandra a jej partnerka Christine pridelené ako zvláštne priekopníčky do Tabligba, malého mestečka vo vnútrozemí. Teraz sme mali výsadu sprevádzať ich v ich novom pridelení. Zostali sme s nimi asi dva mesiace. Keď sme odchádzali, vedela som, že sa tam vrátim.

Teším sa, že som späť

Po návrate do Francúzska som okamžite začala s prípravami na druhú cestu do Toga. S podporou mojej rodiny som si dokázala zariadiť veci tak, aby som tam mohla odísť na šesť mesiacov. A tak som v septembri 1999 bola opäť na palube lietadla, ktoré smerovalo do Toga. Tentoraz som však bola sama. Skúste si predstaviť, čo cítila moja rodina, keď mňa, človeka s telesným postihnutím, videla odchádzať samotnú. Ale nemali dôvod robiť si starosti. Rodičov som uistila, že moji priatelia, ktorí boli už ako moja rodina, ma budú v Lomé čakať.

Bolo to nádherné byť opäť v oblasti, kde toľko ľudí prejavuje záujem o Bibliu. Nie je nezvyčajné vidieť, ako si ľudia na ulici čítajú Bibliu. Často sa stáva, že ľudia v meste Tabligbo vás zavolajú, aby sa s vami mohli porozprávať o Biblii. Bolo pre mňa veľkou výsadou bývať s dvoma zvláštnymi priekopníčkami v skromnom príbytku. Spoznala som inú kultúru, iný spôsob nazerania na veci. Predovšetkým som si všimla, že naši kresťanskí bratia a sestry v Afrike dávajú záujmy Kráľovstva na prvé miesto v živote. Napríklad to, že musia ísť do sály Kráľovstva niekoľko kilometrov pešo, ich neodradí od návštevy kresťanských zhromaždení. Veľa som sa naučila z ich vrúcnosti a pohostinnosti.

Keď som sa jedného dňa vrátila zo služby, zverila som sa Sandre, že mám obavy z návratu do Francúzska. Môj zrak sa znovu o niečo zhoršil. Predstavovala som si preľudnené a rušné ulice Béziers, schodištia bytoviek a mnohé ďalšie veci, ktoré človeku s obmedzeným videním sťažujú život. Hoci ulice v Tabligbe neboli vydláždené, na rozdiel od tých v Béziers boli tiché — žiadne veľké davy ľudí ani hustá premávka. Ako si poradím vo Francúzsku, keď som si už zvykla na život v Tabligbe?

O dva dni mi zavolala matka a oznámila mi, že na mňa čakajú vo výcvikovej škole pre vodiace psy. Mladá sučka labradorského retrievera menom Océane bola pripravená, aby sa stala mojimi „očami“. Opäť bolo postarané o moje potreby a moje úzkostlivé starosti sa vytratili. Po šiestich mesiacoch radostnej služby v Tabligbe som bola na ceste späť do Francúzska, aby som sa stretla s Océane.

Po niekoľkých mesiacoch školenia mi Océane zverili do starostlivosti. Spočiatku to nebolo ľahké. Museli sme sa naučiť jedna druhej rozumieť. Postupne som si však uvedomila, ako veľmi Océane potrebujem. V skutočnosti sa stala mojou súčasťou. Ako reagovali ľudia v Béziers, keď ma videli prichádzať k svojim dverám so psom? Stretávala som sa u nich s úctou a láskavosťou. Océane sa stala „hrdinom“ okolia. Mnohí ľudia sa cítia nesvoji v prítomnosti postihnutej osoby, a tak to, že som mala pri sebe psa, mi umožnilo hovoriť o mojom postihnutí prirodzeným spôsobom. Ľudia sa uvoľnili a počúvali ma. V skutočnosti sa Océane stala najlepším podnetom na začatie rozhovoru.

V Afrike s Océane

Na Afriku som však nezabudla a teraz som sa začala pripravovať na svoju tretiu výpravu. Tentoraz s Océane. Sprevádzal ma tiež mladý pár, Anthony a Aurore, a moja priateľka Caroline — všetci boli priekopníci tak ako ja. Do Lomé sme prišli 10. septembra 2000.

Mnohí ľudia sa Océane spočiatku báli. Väčšina obyvateľov Lomé takého veľkého psa v živote nevidela, lebo psy v Togu sú obyčajne malého vzrastu. Keď zbadali, že má na sebe popruhy, niektorí si mysleli, že je to nebezpečné zviera, ktoré musí byť držané nakrátko. Čo sa týka Océane, zaujala obrannú pozíciu a bola pripravená ochrániť ma pred akýmkoľvek nebezpečenstvom, ktoré mi podľa nej hrozilo. Čoskoro sa však v novom prostredí cítila ako doma. Keď má na sebe popruhy, je v práci — vtedy je disciplinovaná, zodpovedná a drží sa pri mne. No keď ju voľne pustím, je hravá a niekedy nezbedná. Užijeme si spolu veľa zábavy.

Všetci sme boli pozvaní, aby sme zostali so Sandrou a Christine v Tabligbe. Chceli sme, aby si miestni bratia a sestry na Océane zvykli, a tak sme ich pozývali na návštevu a vysvetľovali im úlohu vodiaceho psa, prečo ho potrebujem a ako by sa k nemu mali správať. Starší v zbore súhlasili s tým, aby Océane so mnou chodila na zhromaždenia do sály Kráľovstva. Keďže toto opatrenie bolo v Togu veľmi nezvyčajné, v zbore bol prednesený oznam, ktorý túto záležitosť vysvetľoval. Čo sa týka služby, Océane so mnou chodievala len na opätovné návštevy a biblické štúdiá, lebo tam jej prítomnosť lepšie chápali.

Zvestovanie na tomto území je pre mňa stále príjemné. Vždy som bola dojatá ohľaduplnosťou týchto milých ľudí. Dávali ju najavo láskavými skutkami, napríklad tým, že sa mi hneď snažili ponúknuť stoličku. V októbri 2001 sa so mnou na moju štvrtú cestu do Toga vybrala aj moja matka. Po troch týždňoch sa spokojná a šťastná vrátila do Francúzska.

Som Jehovovi nesmierne vďačná, že som mohla slúžiť v Togu. Som presvedčená, že Jehova mi bude stále dávať to, ‚čo si žiada moje srdce‘, ak budem aj naďalej používať v službe pre neho všetko, čo mám.a

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázky na strane 10]

Vždy ma nadchýnala rozľahlá africká krajina a jej fascinujúca divočina

[Obrázok na strane 10]

Océane so mnou chodievala na opätovné návštevy

[Obrázok na strane 11]

Starší v zbore súhlasili s tým, aby Océane so mnou chodila na zhromaždenia