Staroveké plavby za hranice Stredomoria

Dnes ľudia nepovažujú za nič výnimočné nastúpiť do lietadla a preletieť z jedného kontinentu na druhý. Ale vedeli ste, že aj v biblických časoch ľudia prekonávali veľké vzdialenosti?

ASI tisíc rokov pred Kristom vybudoval kráľ Šalamún flotilu lodí, ktoré sa plavili spolu s loďami týrskeho kráľa a dovážali do Izraela vzácny tovar zo vzdialených krajín. (1. Kráľov 9:26–28; 10:22) V deviatom storočí pred n. l. prorok Jonáš nastúpil v stredomorskom prístave Joppa v Izraeli na loď, ktorá mala namierené do Taršíša.a (Jonáš 1:3) V prvom storočí n. l. apoštol Pavol podnikol plavbu z Cézarey v Izraeli do Puteoli, dnešného Pozzuoli, v Neapolskom zálive v Itálii. (Skutky 27:1; 28:13)

Historici vedia, že v Pavlových dňoch sa obchodníci z oblasti Stredozemného mora pravidelne plavili cez Červené more do Indie a v polovici druhého storočia sa niektorí dostali až do Číny.b Čo však vieme o prvých plavbách mimo oblasti Stredomoria smerom na západ? Ako ďaleko sa starovekí námorníci dostali týmto smerom?

Plavby Feničanov

Stáročia pred časom, keď žil apoštol Pavol, národy moreplavcov založili na západe obchodné kolónie. Panuje presvedčenie, že Feničania, ktorých domovinou bola oblasť dnešného Libanonu, sa dostali k Atlantiku okolo roku 1200 pred n. l. Približne v roku 1100 pred n. l. založili hneď na druhej strane Gibraltárskeho prielivu Gadir, dnešné španielske prístavné mesto Cádiz. Táto oblasť bola pre nich zaujímavá striebrom, ktoré sa tu ťažilo, a cínom, ktorý sa sem dovážal z Atlantiku.

Grécky historik Herodotos zaznamenal, že v siedmom storočí pred n. l. dal egyptský faraón Necho v hornej časti Červeného mora zoskupiť flotilu fenických lodí s fenickou posádkou. Jeho cieľom bolo oboplávať Afriku od východu na západ.

Feničania skúmali brehy Afriky už niekoľko storočí. No námorníci, ktorí sa vydali smerom na juh pozdĺž pobrežia, ktoré obmýva Atlantický oceán, pre nepriaznivé vetry a morské prúdy prekonávali väčšie vzdialenosti len s ťažkosťami. Pri novej expedícii, ako uvádza Herodotos, sa Feničania vydali z Červeného mora smerom na juh a kopírujúc východoafrické pobrežie, dostali sa do vôd Indického oceánu. Niekedy začiatkom leta sa vylodili na breh, osiali kus zeme, zostali tam až do žatvy a potom sa opäť nalodili. V treťom roku, tvrdí Herodotos, oboplávali celý kontinent, ocitli sa vo vodách Stredozemného mora a vrátili sa do Egypta.

Herodotos uzatvára svoju správu slovami, že Feničania hovorili o veciach, ktoré mu zneli neuveriteľne. Napríklad to, že keď sa plavili okolo najjužnejšieho výbežku Afriky, mali slnko po pravici. To bolo pre Gréka, ktorý žil v staroveku, naozaj ťažko uveriteľné. Ak niekto celý život prežil na sever od rovníka, je zvyknutý na to, že slnko vidí na juhu. A tak keď sa vydá smerom na západ, slnko bude po jeho ľavici. Ale na Myse dobrej nádeje, ktorý leží smerom na juh od rovníka, je poludňajšie slnko na severe — po pravej ruke, ak ide človek smerom na západ.

Herodotova správa bola predmetom debát v kruhoch historikov celé stáročia. Mnohým sa zdalo neuveriteľné, že námorníkom sa už v tých časoch podarilo oboplávať Afriku. Ale učenci sú presvedčení o tom, že faraón Necho naozaj vydal príkaz na uskutočnenie takejto expedície a že takáto plavba bola možná, keď vezmeme do úvahy skúsenosti a poznatky, ktoré mali ľudia v tom čase. „Niet ani najmenšej pochybnosti o tom, že takáto plavba sa mohla uskutočniť,“ hovorí historik Lionel Casson. „Neexistuje dôvod, prečo by to posádka Feničanov nemohla dokázať v takom čase a takým spôsobom, ako opisuje Herodotos.“ Do akej miery sa Herodotova správa zakladá na faktoch, s určitosťou nie je možné povedať. V každom prípade nám však približuje neúnavné úsilie rozšíriť námornú dopravu do oblastí, ktoré boli v tých časoch ešte neznáme.

Pyteas sa plaví na sever

Feničania neboli jediným stredomorským národom, ktorý sa v staroveku usiloval dostať na západ k Atlantiku. Medzi kolóniami, ktoré grécki moreplavci založili v oblasti Stredozemného mora, bola aj Massalia, dnes francúzske mesto Marseille. Vďaka námornému i vnútrozemskému obchodu mesto prosperovalo. Z Massalie obchodníci vyvážali stredomorské víno, olej a výrobky z bronzu na sever a zo severu zas privážali surové kovy a jantár. Obyvatelia Massalie sa nepochybne zaujímali o zdroje týchto surovín. A tak sa okolo roku 320 pred n. l. istý Pyteas z Massalie vydal do vzdialených severských krajín na prieskum.

Po návrate napísal Pyteas správu zo svojej cesty s názvom O oceáne. Hoci pôvodný grécky text jeho knihy už neexistuje, bol citovaný minimálne osemnástimi starovekými autormi. Tieto citované časti jeho diela naznačujú, že Pyteas podrobne opísal moria, príliv a odliv, ako aj zemepisné podmienky a obyvateľstvo oblastí, do ktorých sa dostal. Pyteas tiež podľa dĺžky tieňa, ktorý vrhal gnómon (meracia palica), určoval uhlovú výšku poludňajšieho slnka a podľa toho odhadol, ako ďaleko na sever sa dostali.

Pyteove osobné záujmy boli vedecké. Ale vedecké bádanie bolo sotva hlavným cieľom jeho plavby. Učenci sa domnievajú, že bol poverený a financovaný záujmovými skupinami obchodníkov v Massalii, ktorí ho vyslali, aby našiel morskú cestu k vzdialeným brehom, kde sa dal získať jantár a cín. Kam teda Pyteas išiel?

Do Bretónska, Británie a ešte ďalej

Zdá sa, že Pyteas sa plavil okolo Iberského polostrova a popri pobreží Galie do Bretónska, kde vystúpil na pevninu. Vieme to podľa toho, že jedno z jeho meraní uhla slnka nad horizontom — ktoré urobil pravdepodobne na pevnine — zodpovedá určitému miestu v severnom Bretónsku.c

Obyvatelia Bretónska boli skúsení stavitelia lodí a námorníci, ktorí obchodovali s Britániou. Cornwall, juhozápadný výbežok Británie, mal veľké zásoby cínu — dôležitej zložky bronzu — a práve tam teraz smeroval Pyteas. Vo svojej správe opísal veľkosť a zhruba trojuholníkový tvar Británie, čo naznačuje, že tento ostrov oboplával.

Hoci presná trasa Pyteovej výpravy je predmetom dohadov, je celkom možné, že sa preplavil pomedzi Britániu a Írsko a zakotvil na ostrove Man, ktorého zemepisná šírka zodpovedá jeho druhému meraniu uhla slnka. Tretie meranie urobil možno na Lewise v súostroví Vonkajšie Hebridy neďaleko západného pobrežia Škótska. Odtiaľ pravdepodobne pokračoval smerom na sever k Orknejam, ktoré ležia severne od škótskej pevniny, lebo vo svojej správe, ktorú neskôr citoval Plínius Starší, uviedol, že pozostávajú zo 40 ostrovov.

Na šesť dní plavby od Británie smerom na sever, napísal Pyteas, ležala krajina nazývaná Thule. Viacerí starovekí autori sa zmieňujú o tom, že Pyteas opísal Thule ako krajinu polnočného slnka. A keď sa človek odtiaľ plaví ešte jeden deň, napísal Pyteas, doplaví sa až tam, kde je more „stuhnuté“. Poloha Pyteovej krajiny Thule vyvolala množstvo debát. Niektorí tvrdia, že ležala na Faerských ostrovoch, iní že v Nórsku a ďalší že na Islande. Nech už ležala kdekoľvek, antickí autori ju považovali za „najvzdialenejší sever zo všetkých známych oblastí“.

Pyteas sa podľa všetkého vrátil do Británie takmer tou istou cestou, ktorou z nej odplával, a potom tento ostrov oboplával aj po jeho východnej strane. Nevieme, či predtým než sa vrátil do oblasti Stredozemného mora, preskúmal ešte pobrežie severnej Európy. V každom prípade ho však Plínius Starší cituje ako odborníka na oblasti bohaté na jantár. Staroveké zdroje tohto vzácneho materiálu sa nachádzali v Jutsku, ktoré je dnes súčasťou Dánska, a na južnom pobreží Baltského mora. Je pravda, že Pyteas sa o týchto oblastiach mohol dozvedieť v ktoromkoľvek prístave východnej Británie, a pokiaľ vieme, on ani netvrdil, že v týchto oblastiach osobne bol.

Ďalším známym stredomorským cestovateľom, ktorý písal o svojej výprave do Británie, bol Iulius Caesar, ktorý zakotvil na juhu tohto ostrova v roku 55 pred n. l. Do roku 6 n. l. sa ďalšie rímske výpravy dostali až do severného Jutska.

Objavovanie nových horizontov

Feničania a Gréci posunuli geografické poznatky sveta za hranice Stredomoria až do Atlantiku, smerom na juh až k najjužnejším končinám Afriky a smerom na sever až k Arktíde. Bol to čas bádania, obchodovania, objavovania nových horizontov, cestovania na obrovské vzdialenosti a s tým spojeného prílevu nových myšlienok a poznania.

Zachované záznamy zo starovekých bádateľských výprav zachytávajú určite len časť plavieb, ktoré statoční námorníci úspešne zavŕšili. Koľko starovekých námorníkov sa vrátilo na miesto, z ktorého vyplávali, bez toho, aby niekedy napísali o tom, kde boli? A koľko ich vyplávalo z domovskej krajiny k vzdialeným brehom a už nikdy sa nevrátilo? Tieto otázky zostávajú nezodpovedané. Môžeme však zistiť niečo o tom, ako sa šírilo kresťanstvo. (Pozri rámček „Dobré posolstvo ‚zvestované v celom stvorení‘“.)

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 29]

Dobré posolstvo „zvestované v celom stvorení“

Okolo roku 60 – 61 n. l. apoštol Pavol napísal, že dobré posolstvo bolo „zvestované v celom stvorení, ktoré je pod nebom“. (Kolosanom 1:23) Mal tým na mysli, že kresťania už v tom čase zvestovali v Indii, na Ďalekom východe, v Afrike, Španielsku, Galii, Británii, v oblasti Baltského mora a v Pyteovej krajine Thule? To sa nezdá pravdepodobné, ale s určitosťou to povedať nemôžeme.

Je však isté, že dobré posolstvo sa šírilo do mnohých krajín. Napríklad Židia a prozelyti, ktorí prijali kresťanstvo na Letnice 33 n. l., priniesli svoju novonájdenú vieru prinajmenšom až do Partie, Elámu, Médie, Mezopotámie, Arábie, Malej Ázie, častí Líbye smerom k Cyrene a do Ríma — čo bol svet, ktorý bol Pavlovým čitateľom známy. (Skutky 2:5–11)

[Nákres/mapa na stranách 26, 27]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Herodotos uviedol, že keď sa námorníci plavili okolo najjužnejšieho výbežku Afriky, mali slnko po svojej pravej ruke

[Mapa]

AFRIKA

STREDOZEMNÉ MORE

INDICKÝ OCEÁN

ATLANTICKÝ OCEÁN

[Nákres/mapa na stranách 28, 29]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Dlhá plavba gréckeho moreplavca Pytea

[Mapa]

ÍRSKO

ISLAND

NÓRSKO

Severné more

BRITÁNIA

BRETÓNSKO

PYRENEJSKÝ (IBERSKÝ) POLOSTROV

SEVERNÉ POBREŽIE AFRIKY

STREDOZEMNÉ MORE

Marseille