Zažil som veľa dobrého

Rozpráva Arthur Bonno

BOL rok 1951. S manželkou Edith sme boli na oblastnom zjazde, kde bolo oznámené, že sa bude konať stretnutie pre záujemcov o misionársku službu.

„Poďme aj my!“ zvolal som.

„Art, to nie je nič pre nás!“ odpovedala Edith.

„No tak, Edie, iba si to vypočujeme.“

Po stretnutí sa rozdávali prihlášky do školy Gileád.

„Vyplňme ich,“ naliehal som.

„Ale Art, čo naši rodičia?“

Asi o rok a pol po tomto zjazde sme sa zúčastnili školy Gileád a boli sme poslaní do Ekvádoru v južnej Amerike.

Ako ste si mohli všimnúť z nášho rozhovoru na zjazde, mal som dosť energickú povahu a pre všetko som sa vedel nadchnúť. Ale Edith bola mierna a zdržanlivá. Vyrastala v mestečku Elizabeth v Pensylvánii v Spojených štátoch a nikdy sa neodvážila odísť ďaleko od domova ani nadviazať kontakt s cudzím človekom. Bolo pre ňu ťažké opustiť rodinu. Napriek tomu ochotne odišla slúžiť do zahraničia. V roku 1954 sme prišli do Ekvádoru a začali sme tam slúžiť ako misionári. Počas tých rokov, čo sme tu, sme zažili veľa dobrých vecí. Chceli by ste o niektorých z nich počuť?

Radostné spomienky

Najprv sme boli poslaní slúžiť do hlavného mesta, Quito, ktoré leží v Andách vo výške 2 850 metrov. Z pobrežného mesta Guayaquil nám cesta vlakom a nákladným autom trvala dva dni. Dnes to trvá lietadlom 30 minút! V Quite sme slúžili štyri nezabudnuteľné roky. Potom, v roku 1958, sme zažili opäť niečo dobré: dostali sme pozvanie do krajskej služby.

V tom čase boli v celej krajine iba dva malé kraje. A tak okrem navštevovania zborov sme niekoľko týždňov v roku zvestovali v indiánskych mestečkách, kde nežili žiadni svedkovia. V týchto pueblos, ako sa tieto mestečká nazývajú, sme boli zvyčajne ubytovaní v malej izbe bez okien, v ktorej okrem postele nebolo vôbec nič. Nosili sme si so sebou drevenú truhlicu, v ktorej sme mali varič na petrolej, panvicu, taniere, umývadlo, plachty, sieť proti moskytom, oblečenie, staré noviny a iné veci. Novinový papier sme používali na upchávanie dier v stenách, aby sa potkany nedostali dnu tak ľahko.

Hoci tieto izby boli tmavé a špinavé, zostali nám radostné spomienky na rozhovory, ktoré sme mali každý večer, keď sme sedávali na posteli a jedli jednoduché jedlo, ktoré sme si uvarili na našom variči. Keďže som bol temperamentný, často som niečo povedal a až potom o tom premýšľal. Moja manželka niekedy využila tieto pokojné chvíle na to, aby mi povedala, ako by som sa mohol taktnejšie vyjadrovať pred bratmi, ktorých navštevujeme. Počúval som ju a moje návštevy sa stali povzbudzujúcejšími. Aj keď som bezmyšlienkovito hovoril niečo zlé o iných, nikdy sa nezapojila do takého rozhovoru. Tak som sa naučil pozerať na bratov vždy pozitívne. Naše večerné rozhovory sa však väčšinou točili okolo toho, čo sme sa dozvedeli z článkov v Strážnej veži a čo sme zažili v ten deň v službe. A to, čo sme zažili, bolo naozaj vzrušujúce!

Ako sme našli Carlosa

V meste Jipijapa v západnom Ekvádore sme dostali meno jedného záujemcu, ktorého sme mali vyhľadať, ale nemali sme jeho adresu. Volal sa Carlos Mejía. Keď sme ráno vyšli z našej prenajatej izby, nevedeli sme, kde začať hľadať, a tak sme len šli. Keďže noc predtým silno pršalo, na cestách boli jamy plné blata, ktorým sme sa museli vyhýbať. Ja som išiel prvý a Edith kráčala za mnou. Zrazu som začul zúfalý výkrik. „Art!“ Otočil som sa a uvidel som, ako Edie stojí po kolená v čiernom bahne. Bolo to také vtipné, že nebyť jej uplakaného výrazu, pukol by som od smiechu.

Podarilo sa mi ju odtiaľ vytiahnuť, ale jej topánky zostali v bahne. Pozeral sa na nás jeden chlapec s dievčaťom, a tak som im povedal: „Dám vám nejaké peniaze, keď tie topánky z bahna vytiahnete.“ V momente sme mali topánky späť, ale Edie si ich musela niekde umyť. Celú situáciu sledovala matka týchto detí, ktorá nás pozvala do svojho domu a pomohla mojej manželke umyť nohy, zatiaľ čo deti čistili špinavé topánky. Skôr ako sme odišli, opäť sme zažili niečo dobré. Matky týchto detí som sa opýtal, či nevie, kde by sme mohli nájsť muža, ktorý sa volá Carlos Mejía. S prekvapeným výrazom povedala: „To je môj manžel.“ Časom sa začalo biblické štúdium a postupne sa dali pokrstiť všetci členovia tejto rodiny. O niekoľko rokov sa Carlos, jeho manželka a dve z ich detí stali zvláštnymi priekopníkmi.

Náročné cestovanie a dojímavá pohostinnosť

Cestovanie v krajskej službe bolo náročné. Využívali sme autobusy, vlaky, nákladné autá, kanoe vydlabané z kmeňa stromu a malé lietadlá. Raz nás na jednej zvestovateľskej ceste po rybárskych dedinách blízko kolumbijských hraníc sprevádzal aj John McLenachan s manželkou Dorothy, ktorí slúžili v oblastnej službe. Cestovali sme na vydlabanom kanoe, ktoré malo závesný motor. Popri nás plávali žraloky dlhé ako kanoe! Svojou dĺžkou vyľakali aj nášho skúseného navigátora, ktorý rýchlo nasmeroval kanoe bližšie k brehu.

Hoci sme sa v krajskej službe stretávali s mnohými ťažkosťami, táto práca rozhodne stála za to. Spoznali sme úžasných a pohostinných bratov. Často sa stávalo, že rodiny, u ktorých sme boli, trvali na tom, aby sme jedli trikrát denne, zatiaľ čo oni jedli iba raz. Alebo celá rodina spala na dlážke, aby sme my mohli spať na jedinej posteli, ktorú doma mali. Moja manželka neraz povedala: „Vďaka týmto drahým bratom a sestrám si uvedomujem, že v skutočnosti toho človek k životu veľa nepotrebuje.“

„Nechceme prísť o žiadnu výsadu“

V roku 1960 sme zažili opäť niečo dobré — boli sme pozvaní slúžiť do odbočky v Guayaquile. Kým ja som robil administratívnu prácu, Edith chodila do služby so zvestovateľmi z neďalekého zboru. Nikdy som sa nepovažoval za kancelársky typ a necítil som sa na to vhodný, ale podľa Hebrejom 13:21 nás Boh ‚vyzbrojí všetkým dobrým, aby sme konali jeho vôľu‘. O dva roky som dostal pozvánku na desaťmesačné školenie v Gileáde, ktoré sa malo konať v brooklynskom Bételi v New Yorku. V tých časoch sa od manželiek očakávalo, že zostanú vo svojom pridelení. Z Brooklynu prišiel list aj mojej manželke. Bratia ju žiadali, aby starostlivo zvážila, či je ochotná vzdať sa manžela na desať mesiacov.

Edith im odpísala: „Som si istá, že to nebude ľahké, ale vieme, že Jehova nám určite pomôže v akýchkoľvek ťažkých chvíľach, ktoré môžu nastať... Nechceme prísť o žiadnu výsadu, ktorá by nám mohla byť ponúknutá, ani o žiadnu príležitosť byť lepšie vyškolení na plnenie si svojich úloh.“ Kým som bol v Brooklyne, manželka mi písala každý týždeň.

Služba po boku verných spoluveriacich

V roku 1966 sme sa pre zdravotné problémy vrátili s Edith do Quita, kde sme znovu začali slúžiť ako misionári spolu s miestnymi bratmi a sestrami. Boli to skutočne verní bratia, ktorí zachovávali rýdzosť!

Istá verná sestra mala neveriaceho manžela, ktorý ju často bil. Jedného dňa o šiestej ráno nám niekto zatelefonoval a povedal, že manžel ju znova zbil. Bežal som do sestrinho domu. Keď som ju uvidel, nemohol som uveriť vlastným očiam. Ležala na posteli, bola opuchnutá a telo mala samú modrinu. Manžel ju bil metlou, až kým sa mu metla nezlomila. Neskôr v ten deň som našiel jej manžela doma a povedal som mu, že to, čo urobil, bolo hanebné. Veľmi sa ospravedlňoval.

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa mi zdravie zlepšilo, a tak sme sa vrátili do krajskej služby. V našom kraji bolo aj mesto Ibarra. Keď sme ho navštívili koncom päťdesiatych rokov, boli tam iba dvaja svedkovia — jeden misionár a jeden miestny brat. Preto sme sa veľmi tešili, že stretneme mnohých nových, ktorí medzitým prišli do zboru.

Na našom prvom zhromaždení v tomto meste brat Rodrigo Vaca stál na pódiu a viedol časť programu, do ktorého mali byť zapojení aj poslucháči. Keď chcel niekto odpovedať na otázku, ktorú brat položil, neprihlásil sa, ale zvolal „Yo, yo!“ ​(„Ja, ja!“) S Edith sme sa na seba prekvapene pozreli. ‚Čo to má znamenať?‘ pomyslel som si. Neskôr sme zistili, že brat Vaca je slepý, ale jednotlivých členov zboru dokáže rozpoznať podľa hlasu. To je pastier, ktorý skutočne pozná svoje ovce! To nám pripomenulo Ježišove slová z Jána 10:3, 4, 14 o Znamenitom Pastierovi, ktorý veľmi dobre pozná svoje ovce, a ovciach, ktoré poznajú jeho. Dnes je v Ibarre šesť španielskych zborov, jeden kečuánsky a jeden zbor posunkovej reči. Brat Vaca stále verne slúži ako starší a zvláštny priekopník.a

Vďační za Jehovovu dobrotu

V roku 1974 sme zažili ďalší prejav Jehovovej dobroty, keď nás zavolali späť do Bételu. Znova som robil administratívnu prácu a neskôr som bol vymenovaný za člena výboru odbočky. Edith pracovala najprv v kuchyni a potom začala pracovať v kancelárii, kde vybavovala poštu. Slúži tam doteraz.

Tešíme sa, že za tie roky sme mohli privítať stovky misionárov vyškolených v Gileáde, ktorí do zborov, v ktorých slúžia, priniesli zrelosť a horlivosť. Povzbudzujú nás tiež tisíce bratov a sestier z vyše 30 krajín, ktorí prišli slúžiť do Ekvádoru. Ich obetavý duch na nás mocne pôsobí! Niektorí predali domy a vzdali sa podnikania, aby mohli slúžiť na miestach, kde je veľká potreba zvestovateľov Kráľovstva. Kúpili si dopravné prostriedky, aby mohli zvestovať v odľahlých oblastiach, založili nové zbory a pomáhali pri výstavbe sál Kráľovstva. Zo zahraničia prišlo veľa slobodných sestier a slúžia tu ako priekopníčky — a sú veľmi horlivé a schopné!

Počas tých rokov, čo slúžim Bohu, som našiel naozaj veľa dobrého. To najlepšie, čo som získal, je môj vzťah k Jehovovi. Som tiež vďačný, že Jehova mi dal „pomocníčku“. (1. Mojž. 2:18) Keď sa obzriem späť na tých 69 rokov, čo sme spolu prežili, prichádzajú mi na myseľ slová z Prísloví 18:22: „Našiel niekto dobrú manželku? Našiel niečo dobré.“ Som veľmi šťastný, že je mojou spoločníčkou. Tak veľmi mi pomohla. Bola tiež milujúcou dcérou. Odkedy sme prišli do Ekvádoru, každý týždeň posielala svojej matke list. Robila tak až do roku 1990, keď jej mamička vo veku 97 rokov zomrela.

Teraz mám 90 rokov a Edith 89. Veľmi si ceníme, že sme mohli pomôcť asi 70 ľuďom spoznať Jehovu. Sme naozaj šťastní, že pred 60 rokmi sme tie prihlášky do školy Gileád vyplnili. Vďaka tomuto rozhodnutiu bol náš život naplnený mnohými dobrými vecami.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 29]

Na Yankee štadióne v New Yorku s ďalšími misionármi z našej triedy Gileádu, 1958

[Obrázok na strane 31]

Na návšteve v jednej rodine svedkov počas krajskej služby, 1959

[Obrázok na strane 32]

V odbočke v Ekvádore, 2002