Jehova bohato požehnal moje rozhodnutie

NARODIL som sa v roku 1934. Moji rodičia Fred a Edna Molohanovci boli v tom čase Bádateľmi Biblie (Jehovovými svedkami) už 20 rokov. Som veľmi vďačný, že mi od detstva vštepovali do srdca lásku k Jehovovi. Žili sme v mestečku Parsons na juhovýchode štátu Kansas a patrili sme do zboru, ktorý tvorili hlavne pomazaní kresťania. Moji rodičia boli veľmi horliví a dbali na to, aby sme ako rodina mali dobré duchovné návyky. Pravidelne sme chodili na zhromaždenia a do zvestovateľskej služby. Každú sobotu poobede sme mali vyhradenú na službu na ulici, čo dnes nazývame vydávanie svedectva na verejných miestach. Niekedy sme boli unavení, ale ocko nás vždy po službe vzal na zmrzlinu a hneď bolo po únave.

Náš malý zbor mal na starosti rozsiahly obvod, do ktorého patrilo aj niekoľko mestečiek a mnoho fariem v okolitých okresoch. Keď sme zvestovali farmárom, často nám za biblické publikácie dali nejakú domácu zeleninu, čerstvé vajíčka či dokonca živé sliepky. Keďže sme nemali veľa peňazí a ocko vopred prispieval za publikácie, tieto potraviny nám prišli vhod.

Rodičia si zadovážili gramofón a používali ho vo zvestovateľskej službe. Bol som príliš malý na to, aby som ho dokázal obsluhovať, ale rád som oteckovi a mamičke pomáhal, keď na opätovných návštevách či biblických štúdiách púšťali prednášky brata Rutherforda.

Na strechu našej fordky z roku 1936 ocko primontoval veľký amplión. Vďaka tomu si mohlo veľa ľudí vypočuť posolstvo o Kráľovstve. Nahrávka sa väčšinou začínala hudbou, ktorá upútala pozornosť, a potom nasledovala biblická prednáška. Ľuďom, ktorí prejavili záujem, sme po skončení ponúkli biblické publikácie.

V mestečku Cherryvale v štáte Kansas musel ocko riešiť malý problém. Policajti mu povedali, že nesmie autom zachádzať do mestského parku, pretože ľudia tam v nedeľu odpočívajú. Ocko bez námietok preparkoval auto do priľahlej uličky, odkiaľ mohli ľudia v parku dobre počuť nahrávku. Služba s ockom a mojím starším bratom Jerrym bola vždy veľmi vzrušujúca, a preto som s nimi rád chodieval.

Koncom 30. rokov sme sa zapájali do „bleskových kampaní“, v ktorých sme sa zamerali na tie časti obvodu, kde sme sa stretávali so silným odporom. Vstávali sme ešte pred úsvitom (tak ako vtedy v meste Joplin v štáte Missouri) a nenápadne sme pod dvere vsúvali letáky či brožúrky. Potom sme sa stretli na okraji mesta, aby sme zistili, či niekoho z nás nezatkla polícia.

V tých rokoch sme sa zapájali aj do inej vzrušujúcej formy služby nazývanej informačné pochody. Posolstvo o Kráľovstve sme oznamovali tak, že sme si dali na seba pútače a pochodovali sme cez mesto. Spomínam si, že pri jednom takom pochode bratia a sestry mali na sebe pútač s nápisom „Náboženstvo je osídlo a podvod“. Stretli sa pri našom dome, pochodovali cez mesto asi jeden a pol kilometra a potom sa vrátili späť. Našťastie všetko prebehlo hladko a pochod vzbudil pozornosť mnohých ľudí.

Naša rodina často cestovala na zjazd z Kansasu do Texasu. Ocko pracoval pre železničnú spoločnosť Missouri-Kansas-Texas Railroad. Vďaka tomu sme mohli cestovať vlakom zadarmo a chodiť spolu na zjazdy a k príbuzným. Mamičkin starší brat Fred Wismar a jeho manželka Eulalie bývali v texaskom meste Temple. Strýko Fred bol ešte mladík, keď krátko po roku 1900 spoznal pravdu, dal sa pokrstiť a o tom, čo sa dozvedel, povedal svojim súrodencom vrátane mojej mamy. Bratia v strednom Texase ho dobre poznali, pretože tam istý čas slúžil ako zónový služobník (teraz nazývaný krajský dozorca). Bol to veľmi láskavý a pozitívny človek a vždy s ním bolo veselo. Horlil za pravdu a mal na mňa ako na mladého chlapca veľmi dobrý vplyv.

V roku 1941 naša rodina cestovala vlakom do mesta St. Louis v Missouri, kde sa konal veľký zjazd. Všetky deti boli vyzvané, aby si sadli do vyhradeného sektora a vypočuli si prednášku brata Rutherforda s názvom „Deti Kráľa“. Viac ako 15 000 mladých dostalo na konci prednášky krásny darček — novú knihu Deti. Rozdával ju osobne brat Rutherford so svojimi pomocníkmi.

V apríli 1943 sme sa v meste Coffeyville v Kansase zúčastnili na malom, no nezabudnuteľnom zjazde na tému „Výzva k činnosti“. Bolo na ňom oznámené, že vo všetkých zboroch začne prebiehať teokratická škola kazateľskej služby. Zároveň bola vydaná príručka pre túto školu s 52 lekciami. Koncom roka som mal svoju prvú cvičnú úlohu. Na tento zjazd nikdy nezabudnem, lebo spolu s ďalšími som sa dal pokrstiť v chladnom rybníku na neďalekej farme.

V roku 1951 som dokončil školu a stál som pred rozhodnutím, čo ďalej. Túžil som po službe v Bételi, kde predtým slúžil Jerry, a tak som do Brooklynu poslal prihlášku. Bratia ju zakrátko schválili a pozvali ma, aby som nastúpil 10. marca 1952. Časom sa ukázalo, že toto rozhodnutie veľmi prispelo k môjmu duchovnému rastu.

Veľmi som si prial pracovať v tlačiarni, lebo som sa chcel podieľať na výrobe časopisov a ďalších publikácií. Bratia ma však poverili prácou čašníka a neskôr prácou v kuchyni, kde som sa toho veľa naučil. V tlačiarni som nakoniec nikdy nepracoval. Ale práca v kuchyni mi vyhovovala, lebo upravený pracovný čas mi umožňoval nájsť si počas dňa chvíľku na osobné štúdium. Využíval som na to veľkú bételovú knižnicu. Vďaka tomu som duchovne rástol a upevňoval si vieru. Zároveň som si posilňoval odhodlanie slúžiť Jehovovi v Bételi čo najdlhšie. Jerry odišiel z Bételu v roku 1949, oženil sa s Patriciou a usadili sa v Brooklyne. Počas mojich prvých rokov v Bételi mi veľmi pomáhali a povzbudzovali ma.

Krátko po mojom príchode do Bételu bratia začali vyberať ďalších bételových rečníkov, ktorí mali navštevovať zbory do vzdialenosti asi 320 kilometrov od Brooklynu. Mali tam verejnú prednášku a spolupracovali so zborom vo zvestovateľskej službe. Touto úlohou som bol poctený aj ja. Pri svojej prvej verejnej prednáške, ktorá vtedy trvala hodinu, som mal veľkú trému. Do zborov som väčšinou cestoval vlakom. Spomínam si, ako som sa v jedno nedeľné popoludnie v zime 1954 vracal vlakom do New Yorku. V Bételi som mal byť už o pár hodín. Rozpútala sa však silná metelica. Rušeň s elektrickým pohonom dostal skrat a zostal bez prúdu. A tak som sa nakoniec dostal do New Yorku až okolo piatej hodiny v pondelok ráno. Naskočil som na metro do Brooklynu a išiel som rovno do práce. Bol som veľmi unavený, lebo som celú noc nespal. Napriek takýmto nepríjemnostiam som mal veľkú radosť z toho, že môžem slúžiť bratom a spoznať mnohých nových spolukresťanov.

V priebehu prvých rokov v Bételi som bol pozvaný, aby som účinkoval vo vysielaní rozhlasovej stanice WBBR. Štúdio bolo v tom čase na druhom poschodí Columbia Heights 124. Bol som jedným z účinkujúcich v relácii, v ktorej sme každý týždeň predvádzali štúdium Biblie. Na tomto vysielaní sa pravidelne podieľal aj brat A. H. Macmillan, ktorý slúžil v Bételi už dlhé roky. S láskou sme ho volali brat Mac. Pre nás, mladších členov rodiny Bétel, bol úžasným príkladom vytrvalosti.

V roku 1958 som bol poverený, aby som spolupracoval so školou Gileád. Vybavoval som absolventom víza a dopravu. V tom čase boli letenky príliš drahé, a tak väčšina misionárov, ktorí mali namierené do Afriky a na Ďaleký východ, cestovala nákladnou lodnou dopravou. Keď ceny letov časom klesli, mnohí misionári cestovali do svojich pridelení lietadlom.

V roku 1960 som dostal ďalšiu úlohu. Bol som poverený, aby som vybavoval charterové lety zo Spojených štátov do Európy na medzinárodné zjazdy v roku 1961. Na jeden z týchto zjazdov, ktorý sa konal v nemeckom Hamburgu, som letel aj ja a ďalší traja bételiti. Po zjazde sme si prenajali auto a z Nemecka sme cestovali do pobočky v Ríme. Odtiaľ sme šli do Francúzska a ďalej cez Pyreneje do Španielska, kde bola naša činnosť zakázaná. Bratom v Barcelone sa nám podarilo doručiť naše publikácie, ktoré sme zabalili tak, aby vyzerali ako darčeky. Bol to pre nás silný zážitok! Potom sme šli do Amsterdamu, odkiaľ sme leteli späť do New Yorku.

Asi o rok ma bratia požiadali, aby som vybavoval dopravu pre delegátov na mimoriadnu sériu medzinárodných zjazdov v roku 1963. Konali sa po celom svete a mali názov „Večné dobré posolstvo“. Bolo potrebné urobiť prípravy, aby 583 delegátov mohlo cestovať z jednej krajiny do druhej okolo celého sveta. Navštívili zjazdy v Európe, Ázii a južnom Tichomorí a svoju cestu okolo sveta ukončili v Honolulu na Havaji a v Pasadene v Kalifornii. Súčasťou zájazdu boli aj zastávky v Libanone a Jordánsku, aby delegáti mohli spoznať biblické krajiny. V našom oddelení sme im zabezpečovali letenky, ubytovanie v hoteloch a víza do všetkých krajín, v ktorých sa cestou zastavili.

Rok 1963 bol pre mňa výnimočný aj z iného dôvodu. Dňa 29. júna som sa oženil s Lilou Rogersovou z Missouri, ktorá prišla do Bételu tri roky predtým. Týždeň po našej svadbe sme sa vybrali na spomínanú cestu okolo sveta, na ktorej sme navštívili Grécko, Egypt a Libanon. Potom sme si urobili krátky letecký výlet z Bejrútu do Jordánska, kde sme pristáli na maličkom letisku. Dopočuli sme sa, že Jehovovým svedkom tam nedávajú víza, pretože sú zakázaní. Preto sme nevedeli, čo nás po prílete čaká. Boli sme však milo prekvapení, keď nás na streche letiskovej budovy vítali bratia a sestry s transparentom „Vítame Jehovových svedkov!“ Bolo úžasné na vlastné oči vidieť krajiny známe z biblických čias. Navštívili sme miesta, kde kedysi žili patriarchovia, kde pôsobil Ježiš a jeho apoštoli a kde vzniklo kresťanstvo, ktoré sa odtiaľ rozšírilo po celej zemi. (Sk. 13:47)

Za 55 rokov nášho manželstva sme v Bételi dostali rôzne úlohy a po celý ten čas Lila verne stojí po mojom boku. Niekoľkokrát sme navštívili Španielsko a Portugalsko, kde bola naša činnosť zakázaná. Mohli sme povzbudiť bratov a sestry a priniesť im publikácie a iné potrebné veci. Podarilo sa nám navštíviť aj niektorých bratov uväznených v starej vojenskej pevnosti v španielskom Cádize. Bol som nesmierne rád, že som ich mohol povzbudiť biblickou prednáškou.

Od roku 1963 som pomáhal zabezpečovať dopravu pre delegátov, ktorí cestovali na medzinárodné zjazdy v Afrike, v Austrálii, na Ďalekom východe, v Európe, na Havaji, v Južnej Amerike, na Novom Zélande a na Portoriku. Spolu s Lilou sme sa zúčastnili na mnohých nezabudnuteľných zjazdoch vrátane zjazdu vo Varšave v roku 1989. Na tento veľký zjazd pricestovalo aj mnoho bratov a sestier z Ruska. Bol to ich prvý zjazd! Za bývalého Sovietskeho zväzu mnohí z nich strávili pre svoju vieru veľa rokov vo väzení.

Teším sa aj z toho, že môžem navštevovať pobočky po celom svete a povzbudzovať rodiny Bétel a misionárov. Na našej poslednej návšteve v Južnej Kórei sme navštívili 50 bratov vo väzení v Suwone. Všetci mali pozitívny postoj a tešili sa na to, že znova budú môcť slobodne slúžiť Jehovovi. Stretnutie s týmito bratmi nás veľmi povzbudilo! (Rim. 1:11, 12)

Za tie roky som mal možnosť vidieť úžasný vzrast, ktorým Jehova požehnáva svoj ľud. Keď som sa v roku 1943 krstil, na celom svete bolo asi 100 000 zvestovateľov. Dnes je ich vyše osem miliónov a slúžia v 240 krajinách. Na tomto vzraste sa do veľkej miery podieľali absolventi školy Gileád. Preto som veľmi rád, že som mohol s mnohými z nich veľa rokov úzko spolupracovať a pomáhať im dostať sa do ich nového pôsobiska.

Ďakujem Jehovovi, že som sa ešte v mladosti rozhodol slúžiť mu viac a podať si prihlášku do Bételu. Celé tie roky ma podporoval. Okrem služby v Bételi sa s Lilou tešíme aj z toho, že sme celé desaťročia mohli spolupracovať so zbormi v Brooklyne, kde sme si vytvorili priateľstvá na celý život.

V Bételi slúžim dodnes a Lila ma deň čo deň podporuje. Aj keď mám už vyše 84 rokov, ešte stále môžem robiť niečo užitočné. Momentálne vybavujem bételovú korešpondenciu.

Mám obrovskú radosť, že môžem patriť do úžasnej Jehovovej organizácie a že na vlastné oči vidím, ako sa spĺňajú slová z Malachiáša 3:18: „Určite opäť uvidíte rozdiel medzi spravodlivým a zlým, medzi tým, ktorý slúži Bohu, a tým, ktorý mu neslúžil.“ Situácia vo svete sa každým dňom zhoršuje. Ľudia stratili nádej na lepšiu budúcnosť a majú iba malú radosť zo života. Ale tí, ktorí milujú Jehovu a slúžia mu, sú aj v týchto kritických časoch šťastní a majú istú nádej do budúcnosti. Je to naozaj veľká česť, že môžeme ľuďom prinášať dobré posolstvo o Kráľovstve! (Mat. 24:14) Božie Kráľovstvo už čoskoro odstráni tento starý systém a nahradí ho rajskými podmienkami. Jehova splní svoje sľuby a dá nám dokonalé zdravie a život bez konca. Na ten čas sa už veľmi tešíme. Verní Jehovovi služobníci sa budú radovať zo života po celú večnosť!