Čo o tom hovorí Biblia?
Je nesprávne byť pyšný?
HOVORÍ sa, že pýcha je prvým zo siedmich smrteľných hriechov. Mnohí ľudia dnes si však myslia, že tento názor je beznádejne staromódny. Na prahu 21. storočia sa pýcha považuje za prínos, nie za hriech.
Avšak keď Biblia hovorí o pýche, je to obvykle v negatívnom zmysle. Iba sama biblická kniha Príslovia obsahuje niekoľko vyhlásení, ktoré odsudzujú pýchu. Napríklad Príslovia 8:13 hovoria: „Sebavyvyšovanie a pýchu a zlú cestu a zvrátené ústa nenávidím.“ Príslovia 16:5 uvádzajú: „Každý, kto je pyšný v srdci, je Jehovovi niečím odporným.“ A 18. verš varuje: „Pýcha predchádza zrútenie a povýšenecký duch potknutie.“
Pýcha, ktorá škodí
Pýcha, ktorá je v Biblii odsudzovaná, sa dá definovať ako nadmerná sebaúcta, neprimeraný pocit nadradenosti napríklad pre vlastný talent, krásu, bohatstvo, vzdelanie, postavenie a podobne. Môže sa to prejavovať pohŕdavým správaním, vychvaľovaním sa, drzosťou či aroganciou. Ak si o sebe myslíme príliš veľa, môže to viesť k tomu, že nebudeme prijímať potrebnú nápravu, odmietneme priznať si chyby a ospravedlniť sa, nebudeme chcieť ustúpiť a stratiť tvár alebo sa budeme nerozumne urážať na tom, čo niekto urobí alebo povie.
Pyšný človek môže vyžadovať, aby sa veci vždy robili buď tak, ako to on chce, alebo aby sa nerobili vôbec. Nie je ťažké pochopiť, že takýto postoj často vedie k osobným konfliktom. Rasová alebo národnostná pýcha už viedla k nespočítateľnému množstvu vojen a k prelievaniu krvi. Podľa Biblie bola pýcha príčinou, ktorá viedla jedného Božieho duchovného syna k vzbure, a tak sa stal Satanom Diablom. Keď Pavol vymenúval požiadavky na kresťanských starších, napísal, že by to nemal byť niekto „novoobrátený, aby nespyšnel a nedostal sa pod rozsudok vynesený nad Diablom“. (1. Timotejovi 3:6; porovnaj Ezechiela 28:13–17.) Ak má pýcha takéto následky, niet sa čo čudovať, že Boh ju odsudzuje. Môžete sa však spýtať: ‚Nemôže byť v niektorých situáciách pýcha opodstatnená?‘
Môže byť pýcha opodstatnená?
V Kresťanských gréckych Písmach sa sloveso kauchaomai, preložené ako „byť pyšný, jasať, chváliť sa“, používa v negatívnom i v pozitívnom zmysle. Napríklad Pavol hovorí, že môžeme ‚jasať na základe nádeje na Božiu slávu‘. Odporúča tiež: „Ten, kto sa chváli, nech sa chváli v Jehovovi.“ (Rimanom 5:2; 2. Korinťanom 10:17) To znamená byť pyšný na to, že Jehova je naším Bohom, čo je pocit, ktorý nás môže viesť k jasaniu nad jeho dobrým menom a povesťou.
Na znázornenie: Bolo by nesprávne chcieť brániť niečie dobré meno, keď je očierňované? Samozrejme, že nie. Necítili by ste azda rozhorčenie, ak by niekto hovoril nepravdy o členoch vašej rodiny alebo o iných ľuďoch, ktorých milujete a vážite si ich, a netúžili by ste ich brániť? „Radšej si treba vyvoliť dobré meno ako hojné bohatstvo,“ hovorí Biblia. (Príslovia 22:1) Pri jednej príležitosti povedal Všemohúci Boh pyšnému faraónovi Egypta: „Preto som ťa zachoval, aby som ti ukázal svoju moc a aby sa moje meno oznámilo po celej zemi.“ (2. Mojžišova 9:16) Takže Boh sa teší zo svojho dobrého mena a povesti a horlivo si ich chráni. My si tiež môžeme chrániť svoje dobré meno a povesť, nikdy by nás však nemala podnecovať márnivosť a sebecká pýcha. — Príslovia 16:18.
Úcta je nevyhnutná pre každý zdravý vzťah. Náš spoločenský život a obchodné vzťahy utrpia, keď stratíme dôveru v našich spoločníkov. Podobne spoločná činnosť alebo partnerstvo sa môžu skončiť, ak by čo len jeden z partnerov urobil niečo, čo by jemu alebo jeho spoločníkom prinieslo zlú povesť. Dobrú povesť si musíme uchovať, aby sme dosiahli svoje ciele, nech ide o akúkoľvek oblasť života. To je jeden z dôvodov, prečo dozorcovia v kresťanskom zbore musia mať „znamenité svedectvo“ od ľudí vonku. (1. Timotejovi 3:7) K ich túžbe mať dobré meno nevedie pyšné sebavyvyšovanie, ale nutnosť zastupovať Boha záslužným a dôstojným spôsobom. Koniec koncov, nakoľko dôveryhodný by mohol byť služobník s nepriaznivým svedectvom od ľudí zvonku?
A čo naše osobné úspechy? Je správne byť na ne pyšný? Napríklad akí radi sú rodičia, keď si ich dieťa v škole počína dobre. Je iste vhodné, že sú s jeho výsledkami spokojní. Keď Pavol písal spolukresťanom v Tesalonike, ukázal, že aj on sa teší z ich úspechov: „Sme vždy zaviazaní vzdávať vďaky Bohu za vás, bratia, lebo je to vhodné, pretože neobyčajne rastie vaša viera a vzrastá láska každého, a vás všetkých navzájom. Preto sme na vás hrdí medzi Božími zbormi pre vašu vytrvalosť a vieru vo všetkých vašich prenasledovaniach a súženiach, ktoré znášate.“ (2. Tesaloničanom 1:3, 4) Áno, máme prirodzený sklon tešiť sa z úspechov svojich blízkych. Ako teda rozoznáme, kedy je pýcha nesprávna a kedy je vhodná?
Nie je nesprávne chcieť si zachovať dobrú povesť, byť úspešný a tešiť sa z týchto úspechov. Sebavyvyšovanie, namyslenosť a vychvaľovanie sa svojimi úspechmi alebo úspechmi iných sú však veci, ktoré Boh odsudzuje. Naozaj by bolo smutné, keby niekto začal ‚byť nadutý‘ pýchou alebo si začal ‚o sebe myslieť viac, ako treba‘. Kresťania nemajú žiaden dôvod byť pyšní na niekoho alebo na niečo či vychvaľovať sa niekým alebo niečím, okrem Jehovu Boha a toho, čo pre nich urobil. (1. Korinťanom 4:6, 7; Rimanom 12:3) Prorok Jeremiáš nám dal výbornú zásadu, ktorou sa máme riadiť: „Ten, kto sa pýši, nech sa pýši práve preto, že má pochopenie a že ma pozná, že som Jehova, Ten, kto prejavuje milujúcu láskavosť, právo a spravodlivosť na zemi.“ — Jeremiáš 9:24.
[Obrázok na strane 20]
„Pápež Innocent X.“, autor Don Diego Rodríguez de Silva Velázquez
[Prameň ilustrácie]
Scala/Art Resource, NY