Cena za pýchu — je vysoká?

MALI ste niekedy do činenia s človekom, ktorý sa vedome snažil vyvolať vo vás pocit, že ste bezvýznamný? Bol to napríklad manažér, šéf, dozorca alebo dokonca príbuzný, ktorý sa na vás pozeral zvrchu a zaobchádzal s vami so zjavným pohŕdaním? Ako ste sa cítili pri takom človeku? Priťahovala vás jeho osobnosť? Určite nie! Prečo? Lebo pýcha vytvára bariéry a bráni komunikácii.

Pýcha vedie človeka k tomu, aby všetkých ostatných znižoval, a aby tak on sám vždy pôsobil ako lepší. Človek s takým postojom zriedka povie niečo pekné o iných. Vždy má naporúdzi nejakú negatívnu „vyrovnávaciu“ poznámku — „áno, to je možno pravda, ale on má takýto problém alebo takýto nedostatok“.

V knihe Thoughts of Gold in Words of Silver (Zlaté myšlienky v strieborných slovách) je pýcha opísaná ako „necnosť, ktorá vedie vždy k porážke. Pohlcuje človeka, takže už niet na ňom čo obdivovať.“ Možno sa potom diviť, že v blízkosti pyšného človeka sa nikto necíti príjemne? Áno, cenou za pýchu je často nedostatok pravých priateľov. „Naproti tomu,“ pokračuje tá istá kniha, „svet miluje pokorných — nie takých, ktorí sú na svoju pokoru pyšní, ale skutočne pokorných.“ Biblia vhodne píše: „Vlastná pýcha ponižuje človeka, ponížený duchom však dosahuje slávu.“ — Príslovia 29:23, Sväté písmo, preklad podľa Novej Vulgáty.

Ale pýcha nemá vplyv len na priateľstvo alebo na úctu ľudí. Ako vplýva na vzťah človeka s Bohom? Ako sa Boh pozerá na pyšných, povýšeneckých a opovážlivých ľudí? Pýcha, alebo pokora — záleží mu na tom?

Poučenie o pokore

Inšpirovaný pisateľ Prísloví uvádza: „Pýcha predchádza zrútenie a povýšenecký duch potknutie. Lepšie je byť ponížený v duchu s miernymi ako rozdeľovať korisť s tými, ktorí sa sami vyvyšujú.“ (Príslovia 16:18, 19) Múdrosť týchto slov vynikla v prípade sýrskeho veliteľa Naamana, ktorý žil za dní izraelského proroka Elizea.

Naaman bol malomocný. V snahe vyliečiť sa cestoval do Samárie za Elizeom a domnieval sa, že prorok ho osobne prijme. Ale prorok len poslal svojho sluhu s pokynom pre Naamana, aby sa sedemkrát vykúpal v Jordáne. Naamana takéto prijatie a takáto rada urazili. Prečo prorok poslal svojho sluhu? To nemohol vyjsť von sám a porozprávať sa s ním osobne? A, samozrejme, ktorákoľvek sýrska rieka bola rovnako dobrá ako Jordán! Naamanovým problémom bola pýcha. Aký bol výsledok? Našťastie zvíťazila múdra rada. „A tak zišiel a ponáral sa do Jordána sedem ráz, podľa slova muža pravého Boha, po čom sa mu vrátilo telo podobné telu malého chlapca a stal sa čistým.“ — 2. Kráľov 5:14.

Niekedy už aj z mála pokory plynie veľký úžitok.

Cena za aroganciu

No cenou, ktorú platíme za pýchu, nemusí byť len premeškanie nejakého úžitku alebo zisku. Táto cena môže byť oveľa vyššia. Je ešte iný stupeň pýchy, ktorý je obsiahnutý v gréckom slove hybris. Podľa znalca gréčtiny Barclayho „hybris je pýcha zmiešaná s hrubosťou... bezočivé pohŕdanie, ktoré vedie [človeka] k tomu, aby šliapal po srdciach svojich blížnych“.

Biblia uvádza zreteľný príklad takejto veľkej pýchy. Je to prípad Chanuna, ammónskeho kráľa. Encyklopédia Hlbšie pochopenie Písma hovorí: „Nachaš prejavil Dávidovi milujúcu láskavosť, a tak keď Nachaš zomrel, Dávid vyslal poslov k jeho synovi Chanunovi, aby ho utešili. Ale Chanuna presvedčili jeho kniežatá, že Dávid chce úskočne preskúmať mesto, a preto Chanun pokoril Dávidových služobníkov tak, že im dal oholiť polovicu brady, odstrihol im polovicu odevov až po zadok a potom ich poslal preč.“a Barclay k tomuto incidentu poznamenáva: „Takéto zaobchádzanie bolo prejavom hybris. Bolo to zneuctenie, potupa a verejné poníženie dohromady.“ — 2. Samuelova 10:1–5.

Áno, pyšný človek vie byť arogantný, drzý a dokáže druhých ponižovať. S radosťou ubližuje druhému bezcitným, neosobným spôsobom a potom sa vyžíva na tom, že jeho obeť sa cíti nepríjemne a je potupená. Ale podkopávanie alebo ničenie sebaúcty druhého človeka je dvojsečná zbraň. Vedie to k strate priateľa a s veľkou pravdepodobnosťou k získaniu nepriateľa.

Ako môže pravý kresťan prejavovať takú škodlivú pýchu, keď jeho Pán prikázal, že ,má milovať svojho blížneho ako sám seba‘? (Matúš 7:12; 22:39) Je to jednoducho v rozpore so všetkým, za čím stoja Boh a Kristus. Učenec Barclay uvádza závažný postreh: „Hybris je pýcha, ktorou sa človek stavia na odpor Bohu.“ Je to pýcha, ktorá hovorí: „Niet Jehovu.“ (Žalm 14:1) Alebo ako je to vyjadrené v Žalme 10:4: „Zlý vo svojej povýšenosti nič neskúma; všetky jeho myšlienky sú: ,Niet Boha.‘“ Taká pýcha alebo namyslenosť vzďaľuje človeka nielen od priateľov a príbuzných, ale aj od Boha. Aká vysoká cena za pýchu!

Nedovoľte, aby vás zničila korózia pýchy

Pýcha môže mať veľa tvárí — môže prameniť z nacionalizmu, z rasizmu, z triednych a kastových rozdielov, zo vzdelania, bohatstva, prestíže a moci. Nech je to už akokoľvek, pýcha sa ľahko môže vkradnúť do vášho srdca a môže spôsobiť koróziu vašej osobnosti.

Mnohí ľudia vyzerajú pokorne, keď majú do činenia s nadriadenými alebo aj so seberovnými. Ale čo sa stane, keď taký zdanlivo pokorný človek dostane moc? Náhle sa z neho stáva despota, ktorý znepríjemňuje život svojim údajným podriadeným! Niektorým sa to môže stať vtedy, keď si oblečú uniformu alebo keď nosia znak, ktorý symbolizuje moc. Aj štátni úradníci môžu spyšnieť, keď majú do činenia s verejnosťou, a môžu si začať myslieť, že verejnosť by mala slúžiť im, a nie naopak. Pýcha robí človeka hrubým, necitlivým; pokora ho robí láskavým.

Ježiš mohol byť pyšný a tiež tvrdý na svojich učeníkov. Bol to dokonalý človek, Boží Syn, ktorý mal do činenia s nedokonalými, vznetlivými, impulzívnymi nasledovníkmi. No aké pozvanie dal tým, ktorí ho počúvali? „Poďte ku mne všetci, ktorí sa lopotíte a ste preťažení, a ja vás občerstvím. Vezmite na seba moje jarmo a staňte sa mojimi učeníkmi, lebo ja som miernej povahy a pokorného srdca, a nájdete občerstvenie pre svoje duše. Lebo moje jarmo je jemné a môj náklad je ľahký.“ — Matúš 11:28–30.

Snažíme sa vždy napodobňovať Ježišov príklad? Alebo sme hrubí, neústupní, despotickí, nemilosrdní a pyšní? Snažme sa tak ako Ježiš občerstvovať, nie utláčať. Odolávajme korozívnemu účinku pýchy.

Sebaúcta verzus namyslenosť

Príbuznou, ale pozitívnou vlastnosťou je rozumná a ospravedlniteľná sebaúcta. Sebaúcta znamená, že si vážite sám seba. Znamená, že sa zaujímate o to, čo si o vás myslia iní ľudia. Staráte sa o svoj vzhľad a záleží vám na vašej povesti. Jedno španielske príslovie pravdivo hovorí: „Povedz mi, s kým sa prechádzaš, a ja ti poviem, kto si.“ Ak uprednostňujete spoločnosť ľudí, ktorí sú neporiadni, leniví, neotesaní a ktorí používajú nečistú reč, potom sa stanete takými, ako sú oni. Ich postoje sa prenesú na vás a aj vám, rovnako ako im, bude chýbať sebaúcta.

Samozrejme, je aj druhý extrém — hrdosť, ktorá vedie k namyslenosti alebo k márnivosti. Znalci Písma a farizeji v Ježišových dňoch boli hrdí na svoje tradície a na svoje ultranáboženské vystupovanie. Ježiš o nich povedal varovné slová: „Všetky skutky, ktoré robia, robia preto, aby ich ľudia videli; lebo si rozširujú puzdrá obsahujúce Písma, ktoré nosia ako ochranný predmet, a zväčšujú strapce svojich odevov [aby vyzerali zbožnejšie]. Majú radi najvýznamnejšie miesta na večeriach, predné sedadlá v synagógach, pozdravovanie na trhoviskách a aby ich ľudia nazývali Rabbi.“ — Matúš 23:5–7.

Potrebný je teda vyrovnaný postoj. Pamätajme, že Jehova vidí srdce, nielen vonkajšie zdanie. (1. Samuelova 16:7; Jeremiáš 17:10) Samospravodlivosť nie je Božia spravodlivosť. Teraz však vzniká otázka: Ako si môžeme pestovať pravú pokoru a vyhnúť sa tomu, že by sme museli platiť vysokú cenu za pýchu?

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 4]

I málo pokory prinieslo Naamanovi veľký úžitok