13. kapitola
Inštinkt — múdrosť daná už pred narodením
1. Ako sa Darwin vyjadril o inštinkte?
„MNOHÉ pudy sú také podivuhodné, že ich vývoj sa čitateľovi bude asi javiť ako prekážka dostatočná na to, aby vyvrátila celú moju teóriu,“ napísal Darwin. Zrejme cítil, že inštinkt bude prekážkou neprekonateľnou, lebo v nasledujúcej vete hovorí: „Tu musím vopred upozorniť, že nemám nič do činenia s pôvodom duševných schopností, práve tak ako s pôvodom života samotného.“1
2. Ako sa niektorí dnešní vedci pozerajú na inštinkt?
2 Dnešní vedci nie sú o nič bližšie k vysvetleniu inštinktu, ako bol kedysi Darwin. Jeden zástanca evolúcie povedal: „Je zrejmou skutočnosťou, že genetický mechanizmus nevykazuje ani najmenší náznak toho, že by mohol odovzdávať ďalej špecifické modely správania... Ak si položíme otázku, ako sa ktorýkoľvek model inštinktívneho správania po prvý raz objavil a ako sa dedične ustálil, nedostávame žiadnu odpoveď.“2
3, 4. Čo sa hovorí v jednej knihe o vzniku migračného inštinktu a v akom smere je toto vysvetlenie neuspokojivé?
3 No autor istej rozšírenej knihy o vtákoch na rozdiel od Darwina a iných evolucionistov nevidí žiadnu ťažkosť v tom, ako vysvetliť jeden z najzáhadnejších inštinktov — inštinkt, ktorý riadi sťahovanie zvierat. Píše: „Niet pochýb, že ide o evolučný proces: Vtáky pochádzajúce z teplejších pásiem putovali asi na sever pri hľadaní potravy.“3
4 Môže takáto zjednodušujúca odpoveď vysvetliť ohromujúce výkony mnohých sťahovavých vtákov? Vedci vedia, že žiadne z podobných experimentálnych putovaní a naučených spôsobov správania nie je zakotvené v genetickom kóde, a teda nie je dedičné. Sťahovanie sa všeobecne považuje za inštinktívne a „nezávislé od predošlých skúseností“.4 Pozrime sa na niekoľko príkladov.
Úctyhodné výkony sťahovavých vtákov
5. Na ktorej letovej trase dosahuje traťový rekord arktický rybár a na čo sa v tejto súvislosti pýta jeden vedec?
5 Traťový rekord majú arktické rybáre dlhochvosté. Hniezdia za severným polárnym kruhom a koncom leta tiahnu na juh, aby strávili antarktické leto na kompaktnom ľade v blízkosti južného pólu. Prv než sa vrátia do Arktídy, obletia niekedy celý antarktický kontinent. Pri svojom ťahu teda každoročne preletia asi 35 000 kilometrov. V oboch polárnych oblastiach majú bohaté zdroje obživy, a tak sa istý vedec pýta: „Ako vôbec prišli na to, že existujú takéto zdroje ležiace tak ďaleko od seba?“5 Evolúcia nedáva odpoveď.
6, 7. Čo je neobvyklé na letovej trase penice čiernohlavej a aké otázky nás vedú k tomu, aby sme si uvedomili, aký veľký je jej výkon?
6 Z hľadiska evolúcie je práve tak nevysvetliteľný ťah penice čiernohlavej. Váži iba 20 gramov. A predsa, keď nadíde jeseň, vydá sa z Aljašky k východnému pobrežiu Kanady alebo Nového Anglicka, poriadne sa vykŕmi, naukladá si tuk a čaká na studený front. Potom sa vydáva na cestu. Jej cieľom je síce Južná Amerika, ale najprv letí smerom k Afrike. Letiac — vo výške až 6 000 metrov — nad Atlantikom, zachytí prevládajúci vietor, ktorý ju zanesie k Južnej Amerike.
7 Ako vie penica, že má čakať na studený front, ktorý prináša dobré počasie a vietor od chrbta? Ako vie, že musí stúpať do výšky, kde je vzduch riedky a chladný a obsahuje o 50 percent menej kyslíka? Ako vie, že iba v tejto výške veje bočný vietor, ktorý ju zanesie k Južnej Amerike? Ako vie, že musí letieť smerom k Afrike, aby bola týmto vetrom hnaná na juhozápad? Penica čiernohlavá si nič z toho neuvedomuje. Pri svojom lete dlhom 4 000 kilometrov, ktorý trvá tri až štyri dni a noci a vedie ponad obrovské vodné plochy bez akýchkoľvek orientačných bodov, sa necháva viesť iba inštinktom.
8. Ktoré ďalšie výkony sťahovavých vtákov možno ešte spomenúť?
8 Biele bociany trávia leto v Európe, ale na zimu letia 13 000 kilometrov do južnej Afriky. Kulík zlatý putuje z arktickej tundry do argentínských pámp. Niektoré druhy kalužiakov tiahnu do svojich zimovísk poldruha tisíca kilometrov južne od pámp, až do cípu Južnej Ameriky. Štetinatý hvizdák letí z Aljašky cez otvorené more až 10 000 kilometrov na Tahiti alebo iné ostrovy. Tri gramy ľahký kolibrík rubínovokrký letí síce omnoho kratšiu trasu, ale vzhľadom na svoju veľkosť podáva rovnako pozoruhodný výkon, keď prelietava Mexický záliv — vzdialenosť 1 000 kilometrov — a počas 25 hodín máva svojimi maličkými krídelkami až 75–krát za sekundu. To je viac ako 6 miliónov úderov krídlami bez prestávky.
9. a) Z čoho vidno, že správanie pri sťahovaní nie je naučené, ale vrodené? b) Aké pokusy uskutočnené s víchrovníkom severským a s poštovými holubmi ukazujú, že tieto vtáky sú zdatní navigátori?
9 Mnoho mladých vtákov tiahne prvýkrát bez rodičov. Mláďatá dlhochvostej kukučky z Nového Zélandu sa sťahujú na tichomorské ostrovy vzdialené 6 500 kilometrov a tam sa pripájajú k svojim rodičom, ktorí tam prileteli skôr. Víchrovníky severské odlietajú z Walesu do Brazílie skôr ako ich mláďatá, a tie potom letia za nimi hneď, ako sa naučia lietať. Let trvá 16 dní a vtáky pritom prekonajú vzdialenosť priemerne 740 kilometrov za deň. Jedného víchrovníka severského previezli z Walesu do Bostonu, ktorý je veľmi vzdialený od jeho pravidelnej letovej trasy. Vrátil sa však za 12 a pol dňa do svojho rodiska vo Walese, vzdialeného 5 100 kilometrov. Poštové holuby, ktoré boli prenesené na ľubovoľné miesto vzdialené 1 000 kilometrov, sa vrátili do svojho domovského holubníka za jeden deň.
10. Aký pokus preukázal navigačné schopnosti tučniaka okatého?
10 Posledný príklad: vtáky, ktoré nelietajú, ale chodia a plávajú. Všimnite si správanie tučniakov okatých. Keď boli odnesené do vzdialenosti 2 000 kilometrov od svojej kolónie a potom pustené, ihneď sa zorientovali a vydali sa cieľavedome na cestu, nie v smere svojej kolónie, odkiaľ boli vzaté, ale v smere otvoreného mora, kde majú svoju potravu. Z mora sa nakoniec vrátili späť do kolónie. Zimy, keď je takmer úplná tma, trávia tučniaky na mori. Ale ako je možné, že ani v tomto tmavom zimnom období nestrácajú orientáciu? To nevie nikto.
11. Čo potrebujú vtáky na to, aby mohli dosahovať také udivujúce výkony v navigácii?
11 Ako môžu vtáky dosahovať také neuveriteľné výkony navigačného umenia? Pokusy ukazujú, že sa asi riadia podľa slnka a hviezd. Zrejme majú vnútorné hodiny, ktoré vyrovnávajú s pohybom týchto nebeských telies. Ako sa však orientujú pri zamračenej oblohe? Aspoň niektoré druhy vtákov majú na takýto prípad zabudované v sebe magnetické kompasy. No musia mať aj viac ako len riadenie pomocou kompasu. Musia mať v hlave akúsi „mapu“ s východiskovým a cieľovým bodom. A na mape musí byť vyznačená aj letová trasa, ktorá je málokedy priama. Ale to všetko by im nepomohlo, keby nevedeli, kde práve podľa mapy sú. Víchrovník severský vypustený v Bostone musel vedieť, kde sa v tom čase nachádza, ak mal zistiť smer na Wales. Aby poštový holub mohol zistiť, kadiaľ sa má vydať k svojmu holubníku, musí vedieť, kam bol odnesený.
12. a) Čo povedal Jeremiáš o ťahu vtákov, kedy o tom hovoril a prečo je to pozoruhodné? b) Prečo asi nikdy nebudeme poznať všetky podrobnosti o sťahovaní vtákov?
12 Sťahovanie vtákov bolo ešte v stredoveku predmetom sporov, ale Biblia o ňom hovorila už v 6. storočí pred n. l. „Aj bocian na nebesiach – ten dobre pozná svoje ustanovené časy; a hrdlička a lastovička a drozd – každý dobre dodržiava čas svojho príletu.“ Človek sa odvtedy už veľa naučil, no mnohé zostáva tajomstvom. Či sa nám to páči alebo nie, je naozaj pravda to, čo hovorí Biblia: „Ľuďom dal do srdca i túžbu po večnosti, lenže človek nevystihne začiatok ani koniec diela, ktoré Boh koná.“ — Jeremiáš 8:7; Kazateľ 3:11, EP.
Iní navigátori
13. Ešte ktoré živočíchy okrem vtákov sa sťahujú?
13 Aljašský sob karibu sa v zime sťahuje 1 350 kilometrov na juh. Mnohé veľryby tiahnu z arktického oceánu do vzdialenosti až 9 600 kilometrov a vracajú sa späť. Tuleň Challorhinus alascanus migruje medzi Pribilovovými ostrovmi a južnou Kaliforniou vzdialenou 4 800 kilometrov. Zelené morské korytnačky sa plavia od pobrežia Brazílie k malému ostrovčeku Ascension, ktorý je vzdialený 2 200 kilometrov, a opäť sa vracajú. Niektoré druhy krabov putujú po morskom dne až do vzdialenosti 240 kilometrov. Lososy opúšťajú rieky, v ktorých sa vyliahli, pobudnú niekoľko rokov v mori a potom sa vracajú stovky kilometrov presne do tých riečnych tokov, odkiaľ pochádzajú. Mladé úhory zo Sargasového mora v Atlantickom oceáne trávia väčšinu svojho života v sladkej vode severoamerických a európskych riek, ale vracajú sa trieť späť do Sargasového mora.
14. Čo je obdivuhodné na sťahovaní motýľa Danaus plexippus a aká záhada nebola doteraz rozriešená?
14 Severoamerický druh motýľa babôčky, Danaus plexippus, opúšťa na jeseň Kanadu a prezimuje zväčša v Kalifornii alebo v Mexiku. Niekedy preletí vyše 3 000 kilometrov. Jeden taký motýľ prekonal za deň 130 kilometrov. Tieto motýle sa usádzajú na chránených stromoch — rok čo rok v tých istých hájoch, dokonca na tých istých stromoch. Ale nie sú to tie isté motýle! Na jar, keď sa motýle vracajú späť, kladú vajíčka na rastlinu mliečnik. Mladé motýle potom tiahnu na sever a ďalšiu jeseň sa sťahujú — ako predtým ich rodičia — zase 3 000 kilometrov na juh a usadia sa na tých istých stromoch v tých istých hájoch. V knihe O opeľovaní sa píše: „Motýle, ktoré na jeseň tiahnu na juh, sú mladé jedince, ktoré predtým nikdy nevideli svoje zimoviská. Ako ich nachádzajú, je stále ešte jednou z tých neuchopiteľných záhad Prírody.“6
15. Akým slovom možno odpovedať na celý rad otázok o múdrosti živočíchov?
15 Inštinktívna múdrosť sa neobmedzuje na sťahovanie. Môžeme sa o tom presvedčiť na niekoľkých príkladoch.
Čo umožňuje miliónom slepých termitov, aby zosúladili svoju prácu, keď stavajú a klimatizujú svoje náročné stavby? Inštinkt.
Čo dáva moľom opeľujúcim kvety juky schopnosť podniknúť rozličné kroky potrebné nato, aby došlo ku krížovému opeleniu, pri ktorom sa zrodia i nové rastliny juky, i nové mole? Inštinkt.
Čo poučí pavúka, ktorý žije pod vodou vo svojom „potápačskom zvone“, že keď sa mu minie kyslík, musí vo svojom zvone urobiť dierku, vypustiť vydýchaný vzduch, a potom dierku upchať a potopiť sa s novou zásobou čerstvého vzduchu? Inštinkt.
Čo vedie kôrovníka, ktorý kladie svoje vajíčka do vetiev mimózy, že vie, ako ich má uložiť pod kôru konára a potom sa posunúť asi 30 centimetrov smerom ku kmeňu stromu a prerezať kôru koldokola, aby vetva odumrela, pretože jeho vajíčka by sa nemohli vyvinúť v živom dreve? Inštinkt.
Čo vedie mláďa kengury, ktoré sa rodí veľké ako fazuľa, slepé a nevyvinuté, aby sa bez cudzej pomoci predralo srsťou matky k jej bruchu, aby vliezlo do vaku a prisalo sa na jednu z jej bradaviek? Inštinkt.
Čo dáva včele schopnosť oznámiť tancom iným včelám, kde nájdu nektár, koľko ho je, ako je ďaleko, ktorým smerom a na akých kvetoch? Inštinkt.
16. Čo musí byť za všetkou tou múdrosťou, ktorá sa prejavuje v správaní zvierat?
16 V podobných otázkach by sme mohli pokračovať a vyplnili by celú knihu, ale na všetky by bola rovnaká odpoveď: „Majú... vrodenú múdrosť.“ (Príslovia 30:24) Istý učenec sa začudovane pýta: „Ako sa mohli vyvinúť a preniesť na nasledujúce generácie také zložité inštinktívne znalosti?“7 Ľudia to nemôžu vysvetliť. Nemohlo k tomu dôjsť evolúciou. Taká inteligencia však nevyhnutne musí mať inteligentný zdroj. Taká múdrosť nevyhnutne musí mať zdroj múdrosti. To všetko musí mať inteligentného, múdreho stvoriteľa.
17. Akému uvažovaniu je múdre sa vyhnúť a nenapodobňovať v tom zástancov evolúcie?
17 A predsa mnoho zástancov evolúcie automaticky odmieta všetky podobné dôkazy o stvorení ako bezvýznamné a tvrdí, že toto nie je téma, ktorou by sa mala zaoberať veda. Taký úzkoprsý postoj by vás však nemal odradiť od toho, aby ste zvážili predkladané dôkazy. V nasledujúcej kapitole nájdete ďalšie.
[Zvýraznený text na strane 160]
Darwin: „Nemám nič do činenia s pôvodom duševných schopností“
[Zvýraznený text na strane 160]
Na otázku, ako sa objavil inštinkt a ako sa stal dedičným, „nedostávame žiadnu odpoveď“
[Zvýraznený text na strane 167]
‚Majú vrodenú múdrosť‘
[Rámček/obrázky na stranách 164, 165]
Stavba hniezd a inštinkt
Vedec G. R. Taylor napísal o genetických mechanizmoch: „Niet najmenšieho náznaku, že by mohli odovzdávať ďalej nejaký špecifický program správania, ako napríklad sled činností, ktoré sa uplatňujú pri stavbe hniezda.“a Napriek tomu inštinktívne znalosti potrebné na stavbu hniezda sú zdedené, nie naučené. Pozrime sa na niekoľko príkladov.
Zobákorožce žijúce v Afrike a v Ázii. Samička prináša íl a zamurováva otvor dutiny v strome tak, že sa doň ledva dokáže vtesnať. Samček prináša blato a samička znútra uzatvorí otvor tak, že zostane len malá štrbina. Cez tú ju samček kŕmi, a potom takisto kŕmi aj mláďatá, ktoré sa neskôr vyliahnu. Keď samček už nedokáže nanosiť dosť potravy, samička prerazí múr a vyjde von. Vtedy začnú otvor uzatvárať mláďatá a obaja rodičia im nosia potravu. O niekoľko týždňov neskôr mláďatá prerazia stenu a opúšťajú hniezdo. Mimochodom, nehovorí o účelnom pláne aj to, že samička, pokým je uväznená a nelieta, stratí všetko perie a narastie jej nové?
Dažďovníky. Jeden ich druh si stavia hniezdo zo slín. Kým príde čas znášania vajec, zduria sa im slinné žľazy a vylučujú slizký a lepkavý sekrét. Hneď ako sa objaví, vtáky inštinktívne vedia, na čo ho použiť. Nalepujú ho na povrch skaly, kde výlučok tvrdne a vtáky ďalej nanášajú vrstvu za vrstvou, až vznikne hniezdo v podobe pohára. Iný druh dažďovníkov stavia hniezda, ktoré nie sú väčšie ako čajová lyžička. Prilepujú ich na palmové listy a potom prilepujú vajcia na hniezdo.
Tučniak obrovský nosí svoje hniezdo v sebe. V antarktickej zime znesie samica jedno vajce a potom odchádza na dva až tri mesiace loviť ryby. Samec si položí vajce na bohato prekrvené plávacie blany a zakrýva ich liahňovým vakom, ktorý mu visí z brucha ako záhyb. Matka však na otca a mláďa nezabúda. Len čo sa mláďa vyďobe, matka sa vracia so žalúdkom plným potravy, aby im ju vyvrhla. Potom odchádza loviť ryby samec, zatiaľ čo samica si kladie mláďa na plávacie blany a zakrýva ho svojím liahňovým vakom.
Tkáče žijúce v Afrike si zhotovujú zavesené hniezdo z tráv a rôznych vlákien. Inštinktívne používajú mnoho tkáčskych vzorov a najrozmanitejšie druhy uzlov. Tkáče sú veľmi spoločenské a stavajú si čosi ako obytné domy pre viac rodín. Na silných vetvách stromov zhotovia slamenú strechu s priemerom asi 5 metrov a na jej spodnú stranu mnoho párov pripevní svoje hniezda. Pripájajú sa stále nové hniezda, až ich je nakoniec pod jednou strechou aj viac než sto.
Krajčírik, ktorý žije v južnej Ázii, si robí nite z bavlny alebo z vlákien stromovej kôry a z pavučín, a to tak, že spája kratšie kúsky v dlhšie vlákna. Zobákom prepichne dierky na oboch okrajoch veľkého listu. Potom použije zobák ako ihlu a stiahne obe strany listu vláknom tak, ako my šnurujeme topánky. Keď vlákno spotrebuje, buď ho pevne zauzlí, alebo k nemu pripletie ďalší kus a šije ďalej. Tak vytvorí krajčírik z veľkého listu kornút, v ktorom si potom spraví hniezdo.
Kúdeľníčka lužná stavia svoje visiace hniezdo, ktoré vyzerá, akoby bolo z plsti, z chĺpkatých kúskov rastlín a tráv. Základné tkanivo, kostru celej stavby, zhotovuje vypletaním z dlhších rastlinných vlákien. Zobákom prestrkuje konce vlákien do očiek. Potom vezme kratšie vlákna chĺpkavého materiálu a zastrkuje ich do tkaniva. Výrobný postup pripomína orientálnu techniku viazania kobercov. Hniezda sú také trvanlivé a také mäkké, že sa používajú ako peňaženky alebo dokonca ako detské papučky.
Jeden druh lysky si obyčajne stavia hniezdo na malom plochom ostrove. V miestach, kde žije, sú však také ostrovy vzácne. Preto si lyska vytvorí ostrov sama. Vyhľadá si na vode vhodné miesto a začne v zobáku nosiť kamene. Vo vode hlbokej asi meter hromadí kamenie tak dlho, až vznikne ostrov. Základ ostrova môže mať v priemere až 4 metre a hromada kameňov môže vážiť vyše tony. Na tento kamenný ostrov lyska znáša rastlinný materiál a stavia si tam veľké hniezdo.
[Obrázky na strane 161]
Arktický rybár pri svojom sťahovaní preletí každý rok 35 000 kilometrov
Odkiaľ vie táto penica s mozgom veľkosti hrášku tak veľa o počasí a navigácii?
[Obrázky na strane 162]
Tento kolibrík pri svojom sťahovaní, ktoré trvá 25 hodín, mávne krídlami až 75-krát za sekundu
Sťahovavé vtáky sa rodia s „mapou“ v hlave. Vedia, kde sú a kam smerujú
[Obrázok na strane 163]
Tučniaky môžu celé mesiace tráviť na mori v takmer úplnej tme a potom sa neomylne vracajú do svojich kolónií
[Obrázky na strane 166]
Po ceste na juh, ktorá je dlhá vyše 3 000 kilometrov, sa motýľ Danaus plexippus usádza na svojom zimovisku